znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 389/2014-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid   life   životná   poisťovňa,   a.   s.,   Garbiarska   2,   Košice,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou   JUDr.   Daniel   Blyšťan   s.   r.   o.,   Rastislavova   68,   Košice,   konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Daniela Blyšťana, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 219/2012 a jeho uznesením z 25. septembra 2013,   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 CoE 378/2011 a jeho uznesením z 20. júla 2011 a postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 290/2011 a jeho uznesením z 11. mája 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou   JUDr.   Daniel   Blyšťan   s.   r.   o.,   Rastislavova   68,   Košice,   konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Daniela Blyšťana, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 219/2012 a jeho uznesením z 25. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), postupom Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 CoE 378/2011   a jeho   uznesením   z 20.   júla   2011   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie krajského súdu“) a postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 290/2011 a jeho uznesením z 11. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).

Sťažovateľka   je   právnickou   osobou   podnikajúcou   v   oblasti   poisťovníctva. Na základe poistných zmlúv uzavretých medzi sťažovateľkou a povinnou sa táto zaviazala platiť   dohodnuté   poistné.   Povinná   v   rozpore   s   poistnou   zmluvou   dohodnuté   poistné nezaplatila.   Sťažovateľka   sa   v   súlade   s   uzavretou   rozhodcovskou   doložkou   obrátila na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom sp. zn.   3   C   1351/2009   z   8.   marca   2010   zaviazal   povinnú   na   zaplatenie   dlžnej   sumy s príslušenstvom.

Keďže   povinná   túto   sumu   v lehote   vyplývajúcej   z rozhodcovského   rozsudku nezaplatila,   sťažovateľka   podala   súdnemu   exekútorovi   návrh   na   vykonanie   exekúcie na podklade   rozhodcovského   rozsudku   ako   exekučného titulu.   Súdny   exekútor   predložil okresnému   súdu   žiadosť   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   v   prospech sťažovateľky. Následne okresný súd konajúci prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka vyzval   súdneho   exekútora   na   doplnenie   návrhu   a po   doručení   požadovaných   listín napadnutým uznesením „žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia bez akejkoľvek ďalšej procesnej činnosti (vyjadrenie oprávneného, pojednávanie) zamietol“. Sťažovateľka zdôrazňuje,   že   súd   prvého   stupňa   nedisponoval   rozhodcovským   spisom,   a „preto   ani nemohol   vykonávať   prieskumné   konanie“. Podľa   sťažovateľky   okresný   súd   svojím postupom „nanovo   konštruoval   skutkový   stav...“,   pričom   mu „bolo   upreté   jeho   právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj ich obsahu“.

Proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom   rozhodol   napadnutým   uznesením   krajský   súd   tak,   že   uznesenie   súdu   prvého stupňa   potvrdil.   Proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   podala   sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd tak, že dovolanie odmietol.

Vo vzťahu k najvyššiemu súdu sťažovateľka uvádza, že v napadnutom uznesení síce konštatuje,   že „vo   fáze   exekučného   konania,   v ktorom   sa   skúma,   či   žiadosť   o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom... V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie... postačujúce totiž   je,   ak   sú   rozhodujúce   skutočnosti   osvedčené   okolnosťami   vyplývajúcimi   zo   spisu vrátane   do   neho   založených   listín“,   ale jeho rozhodnutie „je   v tomto   smere   arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože tento jeho záver nie je nijako odôvodnený“. Sťažovateľka tiež namieta, že dovolací súd sa vôbec nevysporiadal s jej „argumentmi uvedenými v dovolaní podporujúcimi právny názor o odôvodnenosti nariadenia pojednávania...“.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že ak „Všeobecné súdy v exekučnom konaní o žiadosti o udelenie   poverenia   rozhodli   bez   nariadenia   pojednávania“,   tak   takýto „je   v   rozpore so zákonom, nakoľko nenariadenie pojednávania v exekučnom konaní za situácie, v akej sa ocitol sťažovateľ (exekučný súd v skutočnosti nevykonal prieskum rozhodcovského spisu, ale samostatné   nové   dokazovanie   skutkového   stavu,   na   základe   ktorého   dospel   k   opačným právnym záverom, ako súd v základnom nachádzacom konaní, čo viedlo ku faktickému zrušeniu   účinkov   exekučného   titulu   sťažovateľa)   nemá   oporu   v   Občianskom   súdnom poriadku ani v Exekučnom poriadku“.

Popri procesno-právnych pochybeniach namieta sťažovateľka aj právny názor v jej veci   konajúcich   všeobecných   súdov   týkajúci   sa   neplatnosti,   resp.   neprijateľnosti rozhodcovskej   doložky. Sťažovateľka   tvrdí,   že   v jej   veci „k   záveru   o   neprijateľnosti rozhodcovskej   doložky   dospeli   bez   toho,   aby   preskúmali   individuálnosť   dojednania rozhodcovskej   doložky...“,   pričom   v tejto   súvislosti   argumentuje,   že „Zákon   použitie rozhodcovskej zmluvy v spotrebiteľských zmluvách nezakazuje.   Nie   každá   rozhodcovská doložka je teda automaticky (ex lege) neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je iba taká rozhodcovská doložka, ktorá spôsobuje hrubý nepomer v neprospech   spotrebiteľa   (pozri   IV.   ÚS   55/2011),   ak   nebola   súčasne   individuálne dojednaná. Záver o nekalom charaktere rozhodcovskej doložky nevyplýva zo samotnej jej existencie,   ale   z   konkrétnych   skutkových   okolností   každého   jednotlivého   prípadu,   ktoré môžu   spôsobiť,   že   procesné   postavenie   spotrebiteľa   môže   byť   v   hrubom   nepomere   ku procesnému postaveniu dodávateľa.“.

Sťažovateľka argumentuje, že „Odpoveď na otázku ktorá doložka zo všetkých do úvahy pripadajúcich je neprijateľnou, predpokladá skúmanie, teda zisťovanie odlišností, ktoré   je   možné   vykonať   iba   na   základe   zistenia   konkrétnych   skutkových   okolností prípadu.... Toto exekučné súdy nedodržali.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukazuje na Smernicu 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“ alebo „smernica   o nekalých   podmienkach“),   na   základe   ktorej   sa   následne   prostredníctvom novelizácie   Občianskeho   zákonníka   vykonanej   zákonom   č.   150/2004   Z.   z.   premietla do domáceho právneho poriadku zvýšená ochrana spotrebiteľa. V nadväznosti na označenú smernicu sťažovateľka uvádza, že z jej „devätnásteho odôvodnenia vyplýva, že zámerom smernice   je,   aby   zmluvné   podmienky   v poistných   zmluvách   nepodliehali   Smernici 93/13/EHS, ak spĺňajú tam vymedzené kritériá...“.

Sťažovateľka   argumentuje   tiež   s   poukazom   na   judikatúru   súdnych   orgánov Európskej   únie,   pričom   v   tejto   súvislosti   uvádza,   že „Povinnosť   úplne   a   dôkladne preskúmať skutkový stav pri rozhodovaní o nekalej povahe zmluvnej podmienky stanovil aj Súdy   dvor   Európskych   spoločenstiev   vo   svojej   judikatúre   (bod   57   rozsudku   Asturcom C-40/08; bod 37 rozsudku Cofidis C-473/00; bod 35 rozsudku Pannon GSM C-243/08). ESD tiež vyslovil, že vnútroštátny súd musí ex offo nariadiť vykonávanie dôkazov s cieľom zistiť,   či skúmané ustanovenie patrí do pôsobnosti smernice,   a v prípade,   že je to tak, posúdiť   ex   offo   prípadnú   nekalú   povahu   tohto   ustanovenia.   (Rozsudok   ESD   vo   veci C-137/08 VB Pénzügyi Lízing Zrt. Proti Ferencovi Schneiderovi). Aj zo samotnej judikatúry ESD teda vyplýva povinnosť súdu rozhodovať na základe riadne vykonaného dokazovania a riadne   zisteného   skutkového   stavu...“.   Tento   príkaz   bol   exekučnými   súdmi   porušený, pretože   súdy   riadne   nezistili   skutkový   stav   a   pri   jeho   zisťovaní   nepoužili   príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a na účely riadne vykonaného dokazovania nenariadili pojednávanie.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   zákonného   sudcu sťažovateľka   zdôrazňuje,   že   na   prvom   stupni   okresný   súd   rozhodoval   vyšším   súdnym úradníkom, pričom v jej veci bolo vykonané „dokazovanie bez účasti účastníkov konania a bez nariadenia pojednávania za obsadenia súdu vyšším súdnym úradníkom, t. j. procesný postup,   ktorý   je   dokazovaním,   a   súd   ho   môže   riadne   vykonať   jedine   na   pojednávaní za obsadenia sudcom, vykonal vyšší súdny úradník. Okolnosť, že takto Okresný súd Lučenec konal, znamená porušenie práva sťažovateľa na zákonného sudcu...“.

V podaní označenom ako „Doplnenie právnej argumentácie sťažovateľa k sp. zn. Rvp 16693/2013“ doručenom ústavnému súdu 4. septembra 2013 sťažovateľka poukazuje na rozhodovaciu činnosť samotného ústavného súdu, predovšetkým na jeho nález sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 vydaný v jej (v zásade) identickej veci.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu, krajského súdu a okresného súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší sťažnosťou napadnuté rozhodnutia a vec vráti na ďalšie konanie okresnému súdu. Sťažovateľka sa tiež domáha úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   napadnutým uznesením okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej veci o odvolaní sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.2   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   napadnutým uznesením   krajského   súdu   a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   ako   aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka sa v sťažnosti minimálne venuje výhradám proti skutkovým a právnym záverom   krajského   súdu   vyjadreným   v jeho   napadnutom   uznesení,   ktorým   potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. V zásade len vo všeobecnej rovine poukazuje na nedostatočnosť jeho odôvodnenia, nevysporiadanie sa s jej odvolacími dôvodmi a neodstránenie pochybení okresného súdu.

Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu   ako   dovolacieho   súdu,   sú   založené   predovšetkým   na   jej   nesúhlase   s názorom dovolacieho   súdu,   podľa   ktorého   v jej   veciach   neboli   naplnené   dôvody   prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, hoci okresný súd v predmetnej veci podľa jej tvrdenia vykonával   dokazovanie   listinami,   ale   napriek   tomu   v predmetnej   veci   nenariadil pojednávanie,   a   tak   ju   ako   účastníčku   konaní   neoboznámil   s   vykonanými   dôkazmi a neumožnil   jej   vyjadriť   sa   k   nim,   pričom   krajský   súd   takýto   postup   okresného   súdu potvrdzujúcimi   uzneseniami   odobril.   Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.

V nadväznosti   na   námietky   sťažovateľky   ústavný   súd   v prvom   rade   poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

V súlade s čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala...   a v jeho prítomnosti   a aby sa   mohol vyjadriť ku všetkým   vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   prípadné   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 36 listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru možno   posudzovať   spoločne,   keďže   nie   sú   medzi   nimi   zásadnejšie   odlišnosti   (m.   m. IV. ÚS 195/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala,   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

II.2.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že okresný   súd   pri   rozhodovaní   o   vydaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi   na   vykonanie exekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil pojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom alebo prípadne navrhnúť   vlastné   dôkazy   na   vyvrátenie   záverov   okresného   súdu.   Uvedený   nedostatok pritom nenapravil v predmetnej veci ani krajský súd a následne ani najvyšší súd v rámci konania o jej dovolaní. Sťažovateľka v tejto súvislosti ďalej namieta, že v jej veci konajúce všeobecné   súdy   jej   neumožnili   vyjadriť   sa   k   vykonávanému   dokazovaniu   ani   mimo nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej názoru postačuje pre záver o porušení ňou označených práv. Podľa názoru sťažovateľky je napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   arbitrárne   a zjavne   nepreskúmateľné   a   postup najvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odporujúci označeným článkom ústavy a dohovoru.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o   sťažnosti   sťažovateľky   z   vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásade identických sťažností sťažovateľky, v ktorých táto s odkazom na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 v jej identickej veci poukazovala na právny záver vyslovený ústavným súdom obsiahnutý v označenom rozhodnutí týkajúci sa zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavným súdom v označenom   náleze «v   prerokúvanej   veci   okresný   súd   i   krajský   súd   pri   rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale   nad   rámec   toho   preskúmali   aj   obsah   poistnej   zmluvy   s   pripojenými   všeobecnými poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny   záver   o   právnej   povahe   rozhodcovskej   doložky   ako   neprijateľnej   podmienky a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského zákona)   sa   v   zásade   zhodujú   s   účinkami   právoplatného   rozsudku,   teda   právoplatne priznaného nároku. Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou minimálne okresného súdu dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   (takto   vymedzenej   odlišnej)   veci   „v   jej prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.». Na tomto základe ústavný súd v označenom náleze rozhodol, že najvyšší súd porušil základné práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce mal k dispozícii efektívne právne prostriedky nápravy pochybení, ktorých sa dopustili v predmetnej veci konajúce a rozhodujúce nižšie všeobecné súdy, ale ich nevyužil (neuplatnil).

Po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 III. senát ústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 480/2013 z 2. októbra 2013 a I. senát v uznesení sp. zn. I. ÚS 641/2013 z 30. októbra 2013 odmietli identické sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom v uzneseniach sp. zn. I. ÚS 675/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 23. januára 2014 a sp. zn. I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014 I. senát vyslovil právny názor, podľa ktorého

«Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť k vykonávanému   dokazovaniu   zo   strany   okresného   súdu   v   súvislosti   s   rozhodovaním o vydaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi,   ústavný   súd   predostiera,   že   z   pohľadu „materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou   zaoberali   aj   vyššie   súdy   (krajský   súd   a   najvyšší   súd).   Z   hľadiska   princípu materiálnej   pravdy reálny   proces   v danej veci   teda zabezpečil,   aby   sa   všeobecné súdy v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou v sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným súdom, ale v jeho celostnom priebehu.» (pozri I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014)

V   konkrétnych   okolnostiach   veci   sťažovateľky   bola   podľa   názoru   IV.   senátu ústavného súdu z hľadiska prípadného vyslovenia porušenia ňou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podstatná odpoveď na otázku, či možno pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce   v   tom,   že   nedal   sťažovateľke   možnosť   vyjadriť   sa   k   svojim   skutkovým zisteniam a z nich   vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladajú dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (hoci žiadosť súdneho exekútora preskúmal nad rámec uvedený v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku), konvalidovať v odvolacom (príp. dovolacom) konaní.

Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavného súdu rozdielne, viedlo IV. senát ústavného súdu k uplatneniu postupu podľa § 6 zákona o ústavnom   súde,   v rámci   ktorého   IV.   senát   ústavného   súdu   predložil   kľúčové   právne názory   I.,   II.   a III.   senátu   ústavného   súdu   vyslovené   v ich   doterajších   rozhodnutiach o v zásade   identických   sťažnostiach   sťažovateľky   na   posúdenie   plénu   ústavného   súdu na účel   zjednotenia   právnych   názorov   pri   rozhodovaní   o dosiaľ   nerozhodnutých sťažnostiach sťažovateľky.

Plénum   ústavného   súdu   návrh   na   zjednotenie   odchýlnych   právnych   názorov prerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku   vzťahujúce   sa   na   dokazovanie.   Ak   exekučný   súd   pri   preskúmavaní   žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov)   než   tých,   ktoré   sú   výslovne   uvedené   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe   posúdi   exekučný   titul   v neprospech   oprávneného,   je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   oprávneného   vyjadriť   sa ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne   poskytnutá   v   odvolacom   konaní“   (ďalej   len   „zjednocujúce   stanovisko   pléna ústavného súdu“).

Keďže   podľa   §   6   zákona   o   ústavnom   súde   je   senát   v   ďalšom   konaní   viazaný uznesením   pléna   ústavného   súdu   o   zjednotení   odchylných   právnych   názorov,   II.   senát ústavného   súdu   aplikoval   právne   závery   vyslovené   v zjednocujúcom   stanovisku   pléna ústavného súdu aj na veci sťažovateľky posudzované v tomto konaní.

S   prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   napáda   postup   a   rozhodnutia najvyššieho súdu vydané v rámci konaní o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru,   podľa   ktorej   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie dovolacieho   konania,   patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 480/2013).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu   ako neprípustné podľa § 243b ods.   5 v spojení s § 218 ods.   1 písm.   c)   OSP, k dovolaciemu dôvodu   uplatnenému sťažovateľkou   podľa § 237   písm.   f)   OSP   uviedol,   že   dovolaním   je   napadnuté   rozhodnutie   vydané   v štádiu exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom ustanovených procesných   predpokladov   na   udelenie   poverenia   súdnemu   exekútorovi   na   vykonanie exekúcie. V tomto štádiu, v ktorom exekučný súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie   exekúcie   alebo návrh   na vykonanie exekúcie   alebo exekučný   titul   nie   sú v rozpore   so   zákonom   (§   44   ods.   2   Exekučného   poriadku),   sa   vychádza   z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu sa dokazovanie nevykonáva, pretože postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené   okolnosťami   vyplývajúcimi   zo   spisu   vrátane   do   neho   založených   listín. Dovolací   súd   tiež   uviedol,   že „Dokazovanie   (vyžadujúce   nariadenie   pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného) neprichádza do úvahy aj z tohto dôvodu, aby sa   nezmaril   účel   exekúcie,   o ktorej   sa   má   povinný   prvýkrát   dozvedieť...   až   doručením upovedomenia o začatí exekúcie...“. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa oboznamovanie s obsahom   listín,   ktoré   je   zamerané   na   posúdenie   splnenia   podmienok   konania a predpokladov   na   vyhovenie   žiadosti   súdneho   exekútora   o poverenie   na   vykonanie exekúcie,   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   nemusí   vykonávať   na   pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že jeho obsah tvoria dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto práva nie sú navzájom nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých veciach,   kde   nedochádza   k   žiadnemu   dokazovaniu,   a   naopak,   právo   vyjadriť   sa k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva. Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi § 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadov výslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovi kontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne, a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok [napríklad   v   podobe   návrhu   na   samostatné   (ne)uznanie   exekučného   titulu].   Navyše, vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ voči povinnému,   aby   tento   nemohol   pred   doručením   upovedomenia   zmariť   uspokojenie priznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolo treba povinného predvolať (pozri § 115 ods. 1 OSP), by však bolo, že by sa o exekúcii dozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.

Konanie   pojednávania   si   nevyhnutne   nevyžaduje   ani   požiadavka,   aby   bola   vec prerokovaná   v   „prítomnosti“   účastníka.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   pojem „v prítomnosti“ účastníka potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsob a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci „v prítomnosti“ účastníka rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať za prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlade s poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. II. ÚS 499/2012).

Vychádzajúc   z dosiaľ   uvedeného,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nenariadením pojednávania   na   prerokovanie   žiadosti   súdneho   exekútora   o   vydanie   poverenia na vykonanie exekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nedošlo.

Sťažovateľka tiež namieta, že v jej veci konajúce všeobecné súdy jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania a neumožnili jej   tak   uniesť   dôkazné   bremeno,   čo   samo   osebe   postačuje   pre   záver   o   porušení   jej označených práv.

Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje, že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať všetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11   z   21.   2.   2013),   podľa   ktorej   čl.   6   ods.   1   a čl.   7   ods. 1   smernice   o nekalých podmienkach sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,   nemusí na to,   aby mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka   bola   zrušená.   Zásada   kontradiktórnosti   však   vo   všeobecnosti   zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky,   informovať   účastníkov   konania   v   spore   a vyzvať   ich,   aby   sa   k   tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   stanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Súd musí teda dodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvodu uplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C-89/08).   Rovnako   Súdny   dvor   Európskej   únie   už   rozhodol,   že   zásada kontradiktórnosti   znamená   vo   všeobecnosti   právo   účastníka   konania   oboznamovať   sa s dôkazmi   a vyjadreniami   predloženými   súdu   a vyjadrovať   sa   k nim   (rozsudok   vo   veci Varec   zo   14.   2.   2008,   C-450/06),   ako   aj   to,   že   je   v rozpore   so   základnými   právnymi zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutkových okolností alebo dokumentov, s ktorými   sa   účastníci   konania   nemohli   zoznámiť   a ku   ktorým   sa   tak   nemohli vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úradu, 42/59).

Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc citované zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, v súvislosti so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky možno vzťahovať ustálený   právny   názor   ústavného   súdu,   podľa   ktorého   sťažovateľka   mala   z   pohľadu „materiálneho“   možnosť   vyjadriť   sa   k   skutkovým   zisteniam   okresného   súdu   a   z   nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania (m. m. I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a   uznesenia   najvyššieho   súdu postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu   v   zásade   prisúdilo   len   funkciu   akéhosi   kasačného   orgánu   bez   reálnej   možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. I. ÚS 742/2013, II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).

V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej veci sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z uznesenia okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila. Preto aj keď okresný súd   ústavne   neakceptovateľným   spôsobom   pochybil,   keď   nedal   sťažovateľke   možnosť vyjadriť sa k listinným dôkazom, jeho preskúmaniu ani k ním uskutočnenému právnemu posúdeniu,   jeho   pochybenie   nemožno   pričítať   na   ťarchu   najvyššieho   súdu,   keďže   tieto procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu nemožno   považovať   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   ani   jeho   postup,   ktorý predchádzal   vydaniu   napadnutého   uznesenia,   za   taký,   ktorý   porušuje   sťažovateľkino základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pokiaľ   sťažovateľka   namieta,   že   najvyšší   súd   neodôvodnil   odklon   od   judikatúry ústavného súdu, na ktorý poukázala v podanom dovolaní (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS   60/04),   pričom   uviedla,   že   bolo   povinnosťou   najvyššieho   súdu   svoje   odlišné stanovisko zdôvodniť, pretože sa riešila analogická právna otázka, ktorá už bola právoplatne vyriešená   podstatne   odlišným   spôsobom,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje   vyjadrenie obsiahnuté v náleze sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013, v ktorom uviedol, „že tam riešená situácia bola odlišná. Tam totiž súd rozhodoval o odklade už nariadenej exekúcie, ktorému vyhovel,   pričom sťažovateľom bol práve oprávnený,   ktorý bol týmto postupom dotknutý.   Oprávnený   má   totiž   záujem   na   pokračovaní   exekúcie   a   pokiaľ   sa   súd   chce stotožniť s argumentmi povinného o odklade, má oprávnený v zásade právo predniesť svoje protiargumenty   a   donútiť   súd,   aby   mu   na   podstatné   z   nich   dal   riadnu   odpoveď. V tu prerokúvanej veci však, ako už bolo uvedené, ide o situáciu presne opačnú, v dôsledku čoho na ňu nemožno aplikovať závery uvedené v citovanom náleze.“.

V súvislosti   s „devätnástym   odôvodnením“   smernice   o nekalých   podmienkach sťažovateľka   namieta,   že   všeobecné   súdy   nezohľadnili   špecifikum   dané   citovaným odôvodnením,   ktoré z pod   vecného   rozsahu   smernice   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách   vyníma   zmluvné   podmienky   v   poistných   zmluvách, pričom podľa sťažovateľky cieľom citovanej smernice podľa jej „devätnásteho odôvodnenia“ je, že dohoda o rozhodcovskom konaní nemôže byť neprijateľnou podmienkou, ak je dohodnutá v poistnej zmluve.

Ústavný súd sa stotožňuje s tou časťou argumentácie sťažovateľky, v rámci ktorej uvádza, že nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú zmluvnú podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný všeobecný súd dospieť len na základe komplexného posúdenia príslušnej spotrebiteľskej zmluvy.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   sťažovateľkou   uvádzané „devätnáste odôvodnenie“ smernice   o nekalých   podmienkach,   podľa   ktorého „keďže   na účely...   smernice   sa   hodnotenie   nekalého   charakteru   netýka   podmienok,   ktoré   popisujú hlavný predmet zmluvy ani vzťah   kvalita/cena   tovaru   alebo   dodávaných   služieb;   keďže hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok...“ vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy (v okolnostiach posudzovanej veci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie poskytnuté dodávateľom, pozn.) a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú vyňaté z posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný predmet   zmluvy   a vzťah   ceny   a kvality   dodávanej   služby   môžu   byť   brané   na   zreteľ pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej zmluvy).   Z citovaného   odôvodnenia   smernice   o nekalých   podmienkach   však   nevyplýva vyňatie poistných   zmlúv z vecného   rozsahu smernice   o nekalých   podmienkach   en bloc, a rovnako   ani   nemožnosť   posúdenia   nekalého   charakteru   podmienky   zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.

Vo   svojej   konštantnej   judikatúre   ústavný   súd   tiež   uvádza,   že   súčasťou   obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňajú.

Sťažovateľka tiež namieta, že k porušeniu jej práv podľa ústavy, listiny a dohovoru došlo aj tým, že najvyšší súd sa v posudzovanej veci nedostatočne zaoberal dôvodnosťou je dovolacej námietky podľa § 237 písm. f) OSP založenej na tvrdení, že napadnuté uznesenia krajského   súdu   je   nepreskúmateľné   (arbitrárne),   keďže   je   nedostatočne   odôvodnené. Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   v zhode   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (napr. IV. ÚS 481/2011,   IV. ÚS 161/2012,   IV.   ÚS   196/2014)   opakovane   uvádza,   že považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ústavný súd nezistil   v posudzovanej   veci   relevantné   dôvody   na   odchýlenie   sa   od   svojej   doterajšej judikatúry,   a preto   dospel   k záveru,   že   aj   táto   námietka   sťažovateľky   je   zjavne neopodstatnená.

Vychádzajúc   zo   všetkých   doteraz   uvádzaných   skutočností,   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   medzi   obsahom   sťažovateľkou   označených   práv   podľa   ústavy,   listiny a dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto   časti   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   mohol   reálne   dospieť   k záveru   o ich   porušení. Ústavný preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl.   48   ods.   1   ústavy   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a postupom,   ktorý predchádzal jeho vydaniu

Sťažovateľka   sa   tiež   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Zo sťažnosti vyplýva, že k porušeniu tohto základného práva malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že na okresnom súde v jej veci rozhodoval vyšší súdny úradník, a nie sudca.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľka síce podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie a následne proti tomuto uzneseniu krajského súdu dovolanie, avšak námietku nesprávneho obsadenia okresného súdu, teda že namiesto sudcu konal a rozhodoval vyšší súdny úradník, ani v jednom z týchto opravných prostriedkov neuplatnila. Formálne preto využila účinné právne   prostriedky   ochrany   svojich   práv   ustanovených   zákonom,   avšak   z materiálneho hľadiska   uvedenú   námietku   v nich   neuplatnila.   Zároveň   sťažovateľka   v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že k nesplneniu podmienky   využitia   účinného   právneho   prostriedku   ochrany   práva   došlo   v jej   prípade z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Za daných okolností neprichádzal do úvahy postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v časti týkajúcej sa namietaného porušenia čl. 48 ods. 1 ústavy sťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu   a postupu,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2.3   K namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   podľa   ústavy a listiny a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46   a   nasl.   ústavy,   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   konštatoval,   že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je lehota   sťažovateľa   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Predmetom   prieskumu   zo   strany   ústavného   súdu   bola   vo   vzťahu   k   tejto   časti sťažnosti námietka sťažovateľky založená na tvrdení, že napadnuté uznesenie krajského súdu   je   založené   na   nesprávnych   skutkových   a   právnych   záveroch   odvolacieho   súdu a zároveň je nedostatočné odôvodnené.

Krajský   súd   sa   v   uznesení   sp.   zn.   1   CoE   378/2011   z   20.   júla   2011   stotožnil s odôvodnením   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   a uviedol   nad   jeho   rámec skutočnosti,   pre   ktoré   ho   považuje   za   vecne   správne,   pričom   zároveň   reagoval   aj na odvolacie dôvody sťažovateľky. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:

«... Exekučný súd správne kvalifikoval poistnú zmluvu uzavretú medzi oprávneným a povinným   ako   spotrebiteľskú   zmluvu,   pretože   vyjadruje   vzťah   medzi   spotrebiteľom a dodávateľom. Odvolateľ v odvolaní polemizuje o správnosti záveru okresného súdu, keď tvrdí, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný podľa zákona a predmetná poistná zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, pretože rozhodcovská doložka bola dohodnutá individuálne a povinný nebol žiadnym spôsobom nútený túto podmienku prijať.

Odvolací   súd   sa   s   tvrdením   oprávneného   nestotožnil,   naopak   dôvody   uvedené okresným   súdom   v   napadnutom   uznesení   považuje   za   správne.   Bolo   povinnosťou exekučného súdu, aby preskúmal exekučný titul aj s ohľadom na ustanovenie § 45 ods. 1 ZoRK. Možnosť skúmať vykonateľnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek Štádiu exekučného konania   vyslovil   Najvyšší   súd   SR   už   v   rozhodnutí   zo   dňa   27.   01.   1997,   sp.   zn: 3 Cdo/164/1996, v ktorom okrem iného uviedol, že v prípade zistenia, že exekúcia bola nesprávne nariadená na základe titulu, ktorý nespĺňa požiadavku vykonateľnosti po stránke formálnej   a   materiálnej:   musí   byť   v   každom   štádiu   konania   i   bez   návrhu   zastavená. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou oprávneného, že exekučný súd nie je oprávnený na preskúmavanie rozhodcovského rozhodnutia a svojim postupom v danej veci prekročil svoje právomoci, pričom odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn.: III. ÚS 86/2010-19 z 18. 02. 2010, v ktorom okrem iného, konštatoval, že súd je kedykoľvek v   priebehu   exekučného   konania   oprávnený   ex   offo   skúmať,   či   sú   podmienky   núteného vymáhania   pohľadávky   splnené.   Oprávnenie   exekučného   súdu   skúmať   materiálnu vykonateľnosť   exekučného   titulu   vyplýva   aj   z   ustanovenia   §   44   ods.   2   a   §   58   ods.   1 Exekučného poriadku.

Exekučný súd v súlade s kritériami,   na ktorých   je   založený   inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky preskúmal rozhodcovskú doložku. K námietke oprávneného k záveru exekučného súdu o tom, že sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku, poukazuje odvolací súd na to, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca osobitných zmluvných dojednaní k po i smej zmluve v danom prípade spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Jedná sa o nerovný, nevyvážený vzťah, pričom   nemožno   pochybovať   o   tom,   že   takáto   zmluvná   podmienka   sa   prieči   dobrým mravom.   Na   absolútne   neplatnú   zmluvnú   podmienku   súd   prihliadne   aj   bez   návrhu a rovnako bez návrhu súd exekúciu zastaví, ktorá sa vedie o vymoženie plnenia z takejto neprijateľnej   zmluvnej   podmienky.   Ak   neprijateľnou   zmluvnou   podmienkou   je   samotná rozhodcovská   doložka   a   dodávateľ   ju   použije,   ide   o   výkon   práv   v   rozpore   s   dobrými mravmi. Súd je oprávnený a povinný zastaviť exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom   je   rozhodcovský   rozsudok   rozhodcu   alebo   rozhodcovského   súdu,   ktorý   svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§§ 39, 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/ ods. 2 ZoRK). Iba tak môže súd naplniť cieľ článku 6 ods. 1 Smernice Rady ES 93/13/EHS zo 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali. Pokiaľ exekučný súd zistí uvedené nedostatky už v štádiu žiadosti o udelenie poverenia   na vykonanie   exekúcie,   dôsledkom   toho   je   procesné   vyústenie   -   zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Význam posudzovania kritérií z hľadiska, či sa nejedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku u rozhodcovej doložky je zvýraznený tým, že cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom - rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvného strany delegovali takúto právomoc. V prípade narušenia zmluvných vzťahov, v krízových situáciách vzniku sporu potom súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Udeje   sa   tak   v   súkromnoprávnom   procese,   a   preto   je   požiadavka   na   rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov plne opodstatnená. V prípade rozhodovania rozhodcom sa nejedná o výkon verejnej Štátnej moci. Preto nad všetky pochybnosti je potrebné mať preukázanú skutočnosť, či spotrebiteľ pri uzatváraní rozhodcovskej doložky si plne uvedomoval význam, obsah a podstatu tohto inštitútu, ktorým sa   v   podstate   prenáša   -   deleguje   právomoc   na   rozhodnutie   prípadného   sporu súkromnoprávnou   osobou   a   nie   všeobecným   súdom.   Spotrebiteľ   sa   vzdáva   Ústavou garantovaného práva na prejednanie jeho veci pred nezávislým štátnym súdom. V dôsledku toho je plne oprávnená požiadavka na to, aby rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná.

Odvolací súd poukazuje na to, že v danom prípade vzhľadom na spôsob a obsah rozhodcovskej doložky, rozhodcovská doložka nesleduje zachovanie rovnováhy — medzi zmluvnými   stranami,   naopak   vyznieva   nesporne   v   neprospech   spotrebiteľa.   Spotrebiteľ s ohľadom na vzdialenosť miesta konania v prípade podania návrhu zo strany veriteľa nemá   možnosť   sa   relevantným   spôsobom   brániť   proti   návrhu,   ani   sa   zúčastniť rozhodcovského   konania.   Nerovnováha   vo   vzájomnom   vzťahu   medzi   spotrebiteľom   a dodávateľom, ktorú toto zmluvné dojednanie zakladá má reálny základ a v žiadnom prípade nevyplýva   len   zo skutočnosti,   že   povinný   „len   nevyužil   svoje   procesné   oprávnenia“. Podpisom zmluvy, ktorej obsahom bolo aj dojednanie rozhodcovskej doložky v naznačenom znení sa spotrebiteľ dopredu reálne vzdal práva na účinnú právnu ochranu.

Odvolací   súd   poukazuje   tiež   na   skutočnosť,   že   rozhodnutie   rozhodcu   preberá formálne argumenty žalujúcej strany a rozhodca sa nevysporiadal s vylúčením inštitútov zameraných   na   ochranu   spotrebiteľa,   a   tým   vlastne   porušil   kogentné   predpisy   určené na ochranu spotrebiteľa.

Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nebolo dôvodné.   Rozhodcovská   doložka   je   neprijateľnou   zmluvnou   podmienkou,   a   preto   bola od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu exekučný   titul   vydaný   v   rozhodcovskom   konaní   nemôže   v   danej   veci   byť   zákonným podkladom na vykonanie exekúcie. Rozhodcovská doložka v podstate zakladá oprávnenie rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť. Exekučný súd skúmajúc platnosť rozhodcovskej doložky   posudzuje,   či   exekučný   titul   vydal   orgán   na   to   oprávnený.   Predpokladom   pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je existencia exekučného titulu - vykonateľného rozhodnutia po materiálnej aj formálnej stránke, čo súd skúma ex offo. Ak rozhodnutie, ktoré je titulom vydal nepríslušný orgán, potom ide o právny akt nulitný, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať, keďže nulitný právny akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň, akoby neexistoval. Ak súd toto zistí pred vydaním poverenia je namieste zamietnuť žiadosť o vydanie poverenia v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a následne, podľa ods. 3 citovaného   ustanovenia   Exekučného   poriadku,   exekučné   konanie   zastaviť.   Keďže   ani ostatné odvolacie dôvody oprávneného neboli opodstatnené, odvolací súd dospel k záveru, že exekučný súd správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako nedôvodnú zamietol. Zistenie o neplatností rozhodcovskej doložky je aj samo o sebe   postačujúcim   dôvodom   pre   zamietnutie   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie poverenia...»

Vychádzajúc   z citovaného,   ústavný   súd   na   rozdiel   od   sťažovateľky   nepovažuje napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   za   nedostatočne   odôvodnené   a   nepreskúmateľné, keďže z neho vyplýva dostatok právne relevantných argumentov odôvodňujúcich kľúčové právne závery odvolacieho súdu. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti   namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu dospel k záveru, že v posudzovanej   veci   sa   odvolací   súd   nedopustil   takých   výkladových   omylov   či   iných pochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietku sťažovateľky, ktorými poukazuje   aj   na   nejednotnosť   rozhodovacej   praxe   všeobecných   súdov   pri   rozhodovaní o vecne   a   právne podobných   veciach.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   v zhode   so   svojou doterajšou judikatúrou (m. m. I. ÚS 17/01) predovšetkým zdôrazňuje, že mu neprislúcha zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov   a   suplovať   právomoc,   ktorá   je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   zverená najvyššiemu súdu. Ústavný súd zároveň poznamenáva,   že   vývoj   právnych   názorov   všeobecných   súdov   v   právne   obdobných prípadoch   nemožno   automaticky   stotožňovať   s   porušením   základného   práva   na   súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej právnej   argumentácii.   Je   pritom   vecou   (a   najmä   povinnosťou)   vo   veci   konajúcich všeobecných   súdov   vysporiadať   sa   nielen   so   zákonnosťou,   ale   aj   ústavnosťou   svojich rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Keďže   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní o iných porovnateľných sťažnostiach (III. ÚS 264/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012 a iné).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   medzi napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu, a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o jej ďalších návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2014