znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 389/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. K., N., zastúpeného advokátom JUDr. M. E., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co 4/2013-497 z 31. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. I. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2013 doručená   sťažnosť   Mgr.   I.   K.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 5 Co 4/2013-497 z 31. januára 2013.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že «Uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 18. 10. 2012 č. k. 7C/54/2007-453 zaviazal súd navrhovateľku, Mgr. D. Č., bytom N., zastúpenú JUDr. G. S., advokátkou so sídlom N. nahradiť sťažovateľovi trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 526,50 Eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 4.726,50 Eur na účet právneho zástupcu sťažovateľa do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia.

Proti   uvedenému   uzneseniu   podala   navrhovateľka   odvolanie,   ktorým   namietala neúčelnosť a nehospodárnosť vynaložených trov odporcu a žiadala o nich rozhodnúť podľa § 150 OSP.

Uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   č.   k.   5Co/4/2013-497   zo   dňa   31.   01.   2013, doručeným   sťažovateľovi   dňa   10.   05.   2013   Krajský   súd   v   Nitre   napadnuté   uznesenie prvostupňového súdu zmenil tak, že navrhovateľku zaviazal zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 175,50 Eur a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.271,85 Eur. Svoje rozhodnutie zdôvodnil odvolací súd poukazom na ustanovenie § 150 ods. 1 OSP, podľa ktorého bolo dôvodné zaviazať navrhovateľku na náhradu trov konania iba v rozsahu 1/3 vypočítaných trov s poukazom na skutočnosť, že bola sčasti 2/3 oslobodená od platenia súdnych poplatkov....

Sťažovateľ má za to, že vyššie uvedeným uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 5Co/4/2013-497 zo dňa 31. 01. 2013, ktorým odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa   zo   dňa   18.   10.   2012   č.   k.   7C/54/2007-453,   ktorým   prvostupňový   súd   priznal sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 5.253,- Eur (pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku za odpor vo výške 526,50 Eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 4.726,50 Eur), došlo k porušeniu sťažovateľovho práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)....

Čiastočné   priznanie   náhrady   trov   konania   sťažovateľovi   odôvodnil   krajský   súd v napadnutom uznesení existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 OSP,   ktoré   dôvody   vzhliadol   súd   „v   majetkových   pomeroch   navrhovateľky,   na   základe ktorých bola sčasti 2/3 oslobodená od platenia súdnych poplatkov. Keďže oslobodenie od súdnych poplatkov je právoplatné a nebolo zrušené, bolo potrebné z uvedenej skutočnosti vychádzať. Odvolací súd je preto toho názoru, že s poukazom na ustanovenie § 150 ods. 1 OSP je dôvodné zaviazať navrhovateľku na úhradu trov konania a právneho zastupovania odporcu iba v rozsahu 1/3 vypočítaných trov“.

Oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   bolo   navrhovateľke   priznané   uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 10Ro/68/2006 zo dňa 07. 08. 2006, ktorým súd navrhovateľke priznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov vo výške 2/3. Predmetné uznesenie bolo zo strany okresného súdu odôvodnené tým, že navrhovateľka je poberateľkou starobného dôchodku vo výške 9.817,- Sk (t. j. 133,10 Eur), manžel je tiež starobným dôchodcom, vlastnia vozidlo značky Škoda Felícia r. výroby 1998 a manžel vlastní časť rodinného domu.... Nakoľko v súvislosti s majetkovými pomermi navrhovateľky došlo v priebehu konania k viacerým podstatným zmenám, sťažovateľ doručil Okresnému súdu Nitra dňa 11. 01. 2011 aj ďalší „Podnet odporcu na postup podľa § 138 ods. 2 (teraz ods. 5) OSP“ zo dňa 11. 01. 2011, ktorým opakovane žiadal okresný súd o preskúmanie dôvodnosti trvania čiastočného oslobodenia   navrhovateľky   od   súdnych   poplatkov.   V   predmetnom   podnete   poukázal sťažovateľ   na   viaceré   skutočnosti   odôvodňujúce   odňatie   priznaného   oslobodenia (od vydania   ktorého   uplynulo   v   tom   čase   takmer   päť   rokov),   ako   aj   zvýšenie   sumy starobného   dôchodku   navrhovateľky   a   tiež   vlastníctvo   nového   motorového   vozidla   zn. Pugeot   207.   Sťažovateľ   zároveň   poukázal   aj   na   to,   že   navrhovateľka   bola   (a   stále)   je vydatá,   pričom   jej   manžel   je   rovnako   poberateľom   starobného   dôchodku   a   tiež   že navrhovateľka   vystupuje   súčasne   ako   účastník   ďalšieho   súdneho   konania   vedeného   na Okresnom   súde   Nitra,   v   ktorom   je   zastúpená   rovnako   advokátkou,   pričom   do   spisu nepredložila   žiadne potvrdenie   o tom,   že by jej právna zástupkyňa poskytovala právne služby bezplatne. Okresný súd sa doručeným podnetom sťažovateľa ani v tomto prípade nezaoberal....

Uznesenie Okresného súdu Nitra pod sp. zn. 10Ro/68/2006 zo dňa 07. 08. 2006, v súvislosti s ktorým odvolací krajský súd uviedol, že „je právoplatné a nebolo zrušené“, mal okresný a rovnako aj krajský súd možnosť zrušiť, pričom v napadnutom uznesení sa odvolací súd argumentačne nijako nevysporiadal s otázkou, prečo nevyužil postup podľa § 138 ods. 5 OSP.

Za okolnosti hodné osobitného zreteľa považoval odvolací súd majetkové pomery navrhovateľky,   v   dôsledku   ktorých   bola   čiastočne   oslobodená   od   platenia   súdnych poplatkov   ešte   prvostupňovým   súdom.   Z   napadnutého   rozhodnutia   je   teda   zrejmé,   že odvolací   súd   pri   hodnotení   týchto   pomerov   vychádzal   z   navrhovateľkou   deklarovaného stavu ešte z času rozhodovania o jej čiastočnom oslobodení od povinnosti platiť súdne poplatky v roku 2006.

Svoje rozhodnutie o použití ustanovenia § 150 OSP založil teda krajský súd na takom dôvode, ktorý mal prvostupňový súd za preukázaný na samotnom začiatku súdneho konania v   roku   2006,   avšak   krajský   súd   ho   za   dôvod   hodný   osobitného   zreteľa   bez   ďalšieho považoval aj pri rozhodovaní o trovách konania v roku 2013. Z rozsudku krajského súdu pritom vôbec nevplýva, že by nepriaznivé majetkové pomery navrhovateľky mali pretrvávať aj v súčasnosti, t. j. v čase rozhodovania o trovách súdneho konania. Zákonnú podmienku, ktorou   je   existencia   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   v   čase,   keď   sa   o   trovách rozhoduje, vyjadruje aj dikcia zákona (§ 150 ods. 1 OSP), v ktorej je spomenutý predpoklad vyjadrený prítomným slovesným časom: „ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa...“. Zároveň je potrebné poukázať na ust. § 154 OSP podľa ktorého pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia....

Dotknuté uznesenie krajského súdu, ktorým súd sťažovateľovi priznal iba tretinovú náhradu trov konania, nezohľadnilo vyššie spomínané aspekty; najmä aspekt „rovnováhy pomerov“   oboch   účastníkov   konania.   K   naštrbeniu   uvedenej   zásady   pritom   došlo   už v priebehu konania tým, že aj napriek žiadosti oboch účastníkov konania o ich oslobodenie od   platenia   súdnych   poplatkov,   vyhovel   súd   iba   žiadosti   navrhovateľky   a   čiastočné oslobodenie priznal iba jej, a to napriek tomu, že majetkové pomery odporcu nedosahovali úroveň   majetkových   pomerov   navrhovateľky.   Pokiaľ   teda   krajský   súd   vychádzal v napadnutom uznesení z tej skutočnosti, že navrhovateľka bola čiastočne oslobodená od súdnych   poplatkov,   mám   za   to,   že   zohľadniť   mal   tiež   fakt,   že   o   oslobodenie   žiadal   aj sťažovateľ, pričom tomuto napriek jeho preukázaným majetkovým pomerom (jednoznačne menšieho rozsahu ako na strane navrhovateľky) takéto oslobodenie priznané nebolo. Súd namiesto toho, aby takéto uznesenie zrušil, a tým aspoň čiastočne zabezpečil rovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov konania (s ohľadom na vyššie uvedené), ponechal toto v platností a nakoniec z neho vychádzal aj pri rozhodovaní o trovách konania.... Skutkové a právne závery uvedené v namietanom uznesení krajského súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov konania sú preto v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady   trov   konania   a   porušujú   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu a spravodlivé súdne konanie. Interpretácia § 150 OSP aplikovaná krajským súdom zahŕňa znaky   svojvôle   a   znamená   krajné   vybočenie   z   postupu   upraveného   zákonom   pre rozhodovanie   o   trovách   konania,   v   dôsledku   čoho   ju   nemožno   považovať   za   ústavne súladnú.

Súd teda nesprávne vyhodnotil   pomery   účastníkov konania,   ako aj všetky   ďalšie okolnosti sporu, keď o trovách konania rozhodol podľa § 150 ods. 1 OSP...».

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné práva sťažovateľa Mgr. I. K., bytom N. upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Nitre zo dňa 31. 01. 2013, č. k. 5Co/4/2013-497, porušené boli.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 31. 01. 2013, č. k. 5Co/4/2013-497 ústavný súd zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi Mgr. I. K., bytom N. priznáva ústavný súd náhradu trov konania vo výške 275,94 Eur, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa, JUDr. M. E., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Trovy právneho zastúpenia vyčísľujem podľa § 11 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov nasledovne: 1 úkon právneho zastúpenia 130,16 Eur; za 2 úkony: prevzatie a príprava zastúpenia + písomné podanie sťažnosti na ústavný súd: spolu: 260,32 Eur + 2x režijný paušál á 7,81 Eur. Spolu: 275,94 Eur.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   toho   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 4/2013-497 z 31. januára 2013.

Ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne opakuje, že nie je alternatívou a ani ďalšou   opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), do ktorej patrí aj rozhodovanie o trovách konania.   V   dôsledku   toho   v   konaniach   o   ústavných   sťažnostiach   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako   ich   ďalšia   opravná   inštancia.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (IV. ÚS   158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04). Ústavný   súd   takisto   pripomína,   že   jeho   prvoradou   úlohou   je   ochrana   ústavnosti,   a   nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). Uvedené kritériá   sa   plne   vzťahujú   aj   na   rozhodovanie   súdov   o   trovách   konania.   Ústavný   súd vo vzťahu k ním rozhodol, že „Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou občianskeho   súdneho   konania.   Otázka   náhrady   trov   konania   dosahuje   ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by v procese interpretácie a praktickej aplikácie príslušných ustanovení   všeobecne   záväzného   predpisu   zo   strany   všeobecného   súdu   bol   obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti (napríklad v dôsledku prepiateho   formalizmu)   či   celkom   nedostatočného   odôvodnenia   vydaného   rozhodnutia.“ (I. ÚS 119/2012).

Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva: „Odvolací súd konštatuje, že v konaní sa odporca ako subjekt znalý práva (advokát) mohol dať zastúpiť ďalším odborníkom, toto procesné právo mu nemožno uprieť, a preto i vzniknuté trovy konania nie je možné charakterizovať ako neúčelné. Keďže navrhovateľka bola v konaní neúspešná, odporcovi vzniklo právo na náhradu trov konania. Súd prvého stupňa však rozhodol vecne nesprávne, keď priznal odmenu za úkon právnej služby – účasť na pojednávaní dňa 14. 10. 2008 v plnej výške, pretože uvedené konanie bolo odročené bez prejednania veci, z obsahu zápisnice nevyplýva, že pojednávanie bolo otvorené, a preto za tento úkon patrí odmena iba vo výške 1/4, t. j. v sume 59,33 eura. Ďalej súd prvého stupňa nesprávne priznal odmenu za písomné vyjadrenie odporcu k podaniu navrhovateľa zo dňa 25.   11.   2008,   pretože   uvedené   písomné   vyjadrenie   nežiadal   od   odporcu   súd   a   nešlo o dôležité   vyjadrenie,   ktoré   by   nebolo   možné   vykonať   priamo   na   pojednávaní.   Taktiež nesprávne   priznal   odmenu   za   písomné   vyjadrenie   odporcu   zo   dňa   03.   03.   2010,   ktoré nebolo požadované súdom, je reakciou na vyjadrenie navrhovateľky na pojednávaní, na ktoré mohol právny zástupca odporcu reagovať priamo na pojednávaní dňa 25. 02. 2010 a nesprávne   priznal   i   odmenu   za   písomné   vyjadrenie   právneho   zástupcu   odporcu   – záverečné vyjadrenie a záverečný návrh, ktoré predložil priamo na pojednávaní dňa 24. 11. 2011   a   nič   mu   nebránilo   priamo   na   pojednávaní   predniesť   záverečný   návrh   v   takom rozsahu ako v písomnom vyjadrení, na pojednávaní sa vyjadril stručne. Priznanie odmeny za uvedené úkony je v rozpore so zásadou účelnosti trov konania.

Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam patrí právnemu zástupcovi odporcu odmena v plnej výške za 13 úkonov právnej služby po 237,34 eura...

Odvolací súd je toho názoru, že v danej veci sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie plnej náhrady trov konania odporcovi v zmysle § 150 ods. 1 OSP napriek   tomu,   že   bol   v   konaní   plne   úspešný.   Tieto   dôvody   spočívajú   v   majetkových pomeroch   navrhovateľky,   na   základe   ktorých   bola   sčasti   2/3   oslobodená   od   platenia súdnych   poplatkov.   Keďže   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   je   právoplatné   a   nebolo zrušené,   bolo   potrebné   z   uvedenej   skutočnosti   vychádzať.   Odvolací   súd   je   preto   toho názoru, že s poukazom na ustanovenie § 150 ods. 1 OSP je dôvodné zaviazať navrhovateľku na úhradu trov konania a právneho zastúpenia odporcu iba v rozsahu 1/3 vypočítaných trov.“

Ústavný súd nezistil, že by účinky výkonu odvolacej právomoci krajského súdu boli nezlučiteľné   so   zásadou   spravodlivého   procesu   a   základným   právom   účastníka   konania na súdnu ochranu. Postup krajského súdu bol v súlade s procesnými pravidlami odvolacieho konania   a   nevykazuje   známky   svojvôle   či   arbitrárnosti   a   ani   aplikácia   príslušných ustanovení nie je popretím ich zmyslu a podstaty. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožnil, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor vlastným právnym názorom aj preto, že ústavný súd nie je ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013