znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 389/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti O., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. D., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava   II   č. k.   54 Cb 105/2008-122   z   23.   marca   2010   a rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 298/2010-152 z 27. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti O., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2011 doručená sťažnosť spoločnosti O., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 54 Cb 105/2008-122 z 23. marca 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 298/2010-152 z 27. januára 2011.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že «Návrhom zo dňa 28.0.2008 sa žalobca – I. B., B. (ďalej len „žalobca“) domáhal od sťažovateľa ako žalovaného zaplatenia istiny 1.632,81 € (49.190,-Sk) s príslušenstvom z titulu údajného nevyplatenia provízií za sprostredkovateľskú činnosť za obdobie apríl až jún 2007.

Žalobca   v   rámci   svojej   procesnej   dispozície   so   žalobným   návrhom   niekoľkokrát upravoval petit svojho návrhu... Po poslednom čiastočnom späťvzatí požadoval žalobca, aby súd zaviazal sťažovateľa na úhradu 663,88 € s príslušenstvom a náhradu trov konania. Súd   prvého   stupňa   svojím   rozsudkom   žalobe   v   takto   vymedzenom   rozsahu   vyhovel, vo zvyšku konanie zastavil a zaviazal sťažovateľa povinnosťou náhrady trov konania. Žalobca žiadal uhradiť uvedenú sumu z titulu zaplatenia provízií za jeho činnosť podľa Zmluvy o sprostredkovaní uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 31.08.2005 (ďalej len „Zmluva o sprostredkovaní“).

Keďže však sťažovateľ proti žalobcovi evidoval pohľadávku na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 663,88 € (20.000,-Sk), na ktorú mu vzniklo právo podľa čl. 7.5 v spojení s čl.   6.6.   Zmluvy   o   sprostredkovaní,   listom   zo   dňa   19.09.2007   (t.j.   ešte   pred   začatím súdneho konania) sťažovateľ započítal svoju pohľadávku na zaplatenie zmluvnej pokuty proti pohľadávke žalobcu na uhradenie provízií vo výške 663,88 €. Vzájomné pohľadávky sťažovateľa a žalobcu zanikli dňom, kedy sa stretli.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca rozporoval platnosť vykonaného započítania, z dôvodu, že ustanovenia Zmluvy o sprostredkovaní týkajúce sa zmluvnej pokuty boli podľa jeho   názoru   neplatné,   musel   sa   súd   prvého   stupňa   vysporiadať   s   touto   otázkou   ako   s otázkou predbežnou....

Súd   prvého   stupňa...   dospel   k   záveru,   že   ustanovenia   čl.   7.5   Zmluvy o sprostredkovaní (ktorú vyhodnotil ako zmluvu o obchodnom zastúpení podľa ust. § 652 a nasl.   Obchodného   zákonníka)   sú   neplatné   a   to   z   dôvodu   údajnej   nezrozumiteľnosti a neurčitosti. Prvostupňový súd bol toho názoru, že nie je zrejmé, čo presne bol žalobca povinný sťažovateľovi odovzdať a tak nebolo dostatočne zrejmé ani to, aká povinnosť mala byť dohodou o zmluvnej pokute zabezpečená. V nadväznosti na to súd konštatoval, že nárok sťažovateľa na uhradenie zmluvnej pokuty voči žalobcovi neexistoval, k zápočtu vzájomných pohľadávok teda nemohlo dôjsť a žalobe žalobcu v časti týkajúcej sa uhradenia provízií vo výške 663,88 € vyhovel.».

Proti rozsudku okresného súdu č. k. 54 Cb 105/2008-122 z 23. marca 2010 podala sťažovateľka   odvolanie,   v   ktorom   namietala   nesprávne   právne   posúdenie   veci,   ako   aj skutočnosť, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým   zisteniam.   Okresný   súd   v napadnutom   rozsudku   neprihliadol   na   tvrdenia a dôkazy   predložené   sťažovateľkou   a týmito   sa   nezaoberal   ani   v odôvodnení   svojho rozhodnutia   napriek   tomu,   že   mali   podstatný   vplyv   na   rozhodnutie.   Podľa   názoru sťažovateľky v ustanoveniach čl. 7.5 a čl. 6.6 „Zmluvy o sprostredkovaní“ je povinnosť žalobcu vrátiť doklady tam uvedené vymedzená dostatočne určito a dojednanie zmluvných strán týkajúce sa zmluvnej pokuty je preto platné.  

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   1 Cob 298/2010-152   z   27.   januára   2011   napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Podľa sťažovateľky krajský súd sa nijako nevysporiadal s jej argumentmi uvedenými v odvolaní ani so skutočnosťou, že niektoré závery rozsudku okresného súdu neboli súdom prvého stupňa odôvodnené.

Sťažnosťou   namietané   rozhodnutia   okresného   súdu   a   krajského   súdu   považuje sťažovateľka   za   arbitrárne   a nepreskúmateľné.   Podľa   slov   sťažovateľky „Prvostupňový a odvolací   súd   npadnutými   rozhodnutiami   a   ich   odôvodnením   odňali   sťažovateľovi   ako účastníkovi   konania   možnosť   konať   pred   súdom,   porušili   sťažovateľovo   právo na spravodlivé   súdne   konanie   a   zároveň   porušili   ústavnú   zásadu   rovnosti   účastníkov konania.“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhla ústavnému súdu vydať tento nález:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a práva vyplývajúce z čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv   a   slobôd   boli   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   2   zo   dňa   23.03.2010,   č.k. 54Cb/105/2008-122   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   27.01.2011,   č.k. 1Cob/298/2010 - 152 porušené.

2.   Zrušuje   sa   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   2   zo   dňa   23.03.2010,   č.k. 54Cb/105/2008-122   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   27.01.2011,   č.k. lCob/298/2010-152 a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava 2 na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1.000,- EUR, ktoré mu sú porušovatelia povinní zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu.“

Vzhľadom na podstatnú námietku sťažovateľky uvedenú v jej sťažnosti, ktorá sa týka nedostatočného odôvodnenia právneho záveru konajúcich súdov o neplatnosti ustanovení čl. 7.5 „Zmluvy o sprostredkovaní“ (dojednanie o zmluvnej pokute), ústavný súd považoval za   podstatné   citovať   aj   relevantnú   časť   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   č. k. 54 Cb 105/2008-122 z 23. marca 2010, ktorý v súvislosti s touto námietkou uviedol:„Zákonná úprava obsiahnutá v § 544 a 545 Občianskeho zákonníka, ktorá platí aj pre obchodné vzťahy s odchýlkami vyplývajúcimi z § 300 až 302 Obchodného zákonníka, umožňuje zaistiť plnenie záväzkov v obchodných vzťahoch zmluvnou pokutou. V dohode o zmluvnej   pokute   výška   zmluvnej   pokuty   alebo   spôsob   jej   určenia   aj   povinnosť,   ktorú zmluvná   pokuta   zabezpečuje,   musia   byť   vymedzené   určito,   inak   je   dohoda   neplatná. Z uvedeného vyplýva, že podmienkou platnosti dohody o zmluvnej pokute je nepochybne určenie povinnosti, ktorá má byť zmluvnou pokutou zabezpečená, resp. porušením ktorej vznikne   nárok   na   zaplatenie   zmluvnej   pokuty.   Na   to,   aby   zmluvná   pokuta   bola   platne dohodnutá, treba dostatočne presne a určito identifikovať, teda opísať povinnosť, ktorej splnenie zmluvná pokuta zabezpečuje. Bez toho totiž nemožno zistiť, či, resp. kedy bola porušená povinnosť, čo je obligatórnou podmienkou uplatnenia zmluvnej pokuty. Záväzok, ktorého splnenie bolo zabezpečené povinnosťou žalobcu zaplatiť zmluvnú pokutu v sume 20.000,-   Sk,   bol   záväzok   žalobcu   vrátiť   žalovanému   prostredníctvom   svojho   vedúceho všetky jemu poskytnuté a ním spracované materiály uvedené v bode 6.6 a tiež podklady, analýzy a poradenské protokoly svojich klientov. V bode 6.6. zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 31.8.2005 bolo uvedené, že sprostredkovateľ sa zaväzuje po ukončení spolupráce vrátiť žalobcovi všetky poisťovacie podklady, poistky, provízne listy a poistné podmienky, doklady o bankových poplatkoch, ako aj všetky ostatné podklady súvisiace s jeho činnosťou pre žalovaného.   Rozsah povinnosti žalobcu tak bol   vymedzený iba   exemplifikatívne,   pričom takéto   vymedzenie   povinnosti,   ktorej   splnenie   je   zabezpečené   zmluvnou   pokutou,   nie   je možné   v   žiadnom   prípade   považovať   za   vymedzenie   určité.   Súd   na   základe   týchto skutočností   musí   skonštatovať,   že   dohoda   o   zmluvnej   pokute   nespĺňa   nároky   kladené právnym poriadkom na tento právny úkon, keďže je nezrozumiteľná, z jej obsahu nie je zrejmé čo presne bol žalobca povinný žalovanému odovzdať a tak nie je dostatočne zrejmé ani to aká povinnosť mala byť dohodou o zmluvnej pokute zabezpečená. Súd tak dospel k záveru, že dohoda o zmluvnej pokute obsiahnutá v čl. 7 bod 7.5 zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 31.8.2005 je neplatná....“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, v čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru a základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny rozsudkom okresného súdu č. k. 54 Cb 105/2008-122 z 23. marca 2010 a rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cob 298/2010-152 z 27. januára 2011.

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. 54 Cb 105/2008-122 z 23. marca 2010

V súvislosti s namietaným rozsudkom okresného súdu z 23. marca 2010 ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   je   namietané,   len   vtedy,   ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

Sťažovateľka   mala   možnosť   domáhať   sa   preskúmania   namietaného   rozsudku okresného súdu č. k. 54 Cb 105/2008-122 z 23. marca 2010 využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré napokon aj využila. Na základe ňou podaného odvolania sa krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku   okresného   súdu   v   podstate   vyrovnať   s rovnakými   skutkovými   a   právnymi argumentmi,   aké   sťažovateľka   na   adresu   tohto   rozhodnutia   okresného   súdu   uvádza   aj v konaní pred ústavným súdom. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky   mal krajský   súd v odvolacom   konaní, čím   je zároveň   vylúčená   právomoc ústavného súdu.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde (I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cob 298/2010-152 z 27. januára 2011

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   v časti,   ktorou   sťažovateľka   namieta porušenie označených práv napadnutým rozsudkom   krajského súdu z 27. januára 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu z 23. marca 2010, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

2.1 K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods.   1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku okrem iného uviedol: „Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v časti napadnutej odvolaním (s výnimkou zastavujúcej časti)... a po oboznámení sa s obsahom spisu, dôkazmi vykonanými súdom prvého stupňa, odvolaním žalovaného   ako   i   vyjadrením   žalobkyne   k   odvolaniu   žalovaného   dospel   k   záveru,   že prvostupňový súd vykonal dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav veci a vec i správne   právne   posúdil.   Odvolací   súd   preto   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne správny v časti napadnutej odvolaním podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobou zo dňa 06. 02. 2008 sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala zaplatenia 1.632,81 Eur istiny titulom zmluvy o sprostredkovaní, uzavretej   medzi   účastníkmi   konania   dňa   31.   08.   2005,   na   základe   ktorej   vystavila žalovanému faktúry za províziu za sprostredkovateľskú činnosť vykonávanú v mesiacoch apríl, máj, jún a júl 2007, ktoré čiastky žalovaný neuhradil.

Po   viacerých   úpravách   žalôb,   keď   žalovaný   v   priebehu   sporu   časť   pohľadávky uhradil, zotrvala na zaplatení 663,88 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 663,88 Eur, od 21. 10. 2007 až do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 183,43 Eur od 21. 01. 2008 a náhrade trov konania. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Bránil sa tým, že mu neboli doručené   faktúry   vystavené   žalobkyňou.   Tvrdil,   že   nárok   uplatnený   žalobou   zanikol započítacím prejavom žalovaného, keď si voči žalobkyni uplatnil právo na zmluvnú pokutu, pretože po skončení spolupráce so žalovaným nevrátila doklady.

Súd   prvého   stupňa   správne   vzťah   vzniknutý   medzi   účastníkmi   konania,   a   to   na základe zmluvy zo dňa 31. 08. 2005, posúdil ako zmluvu o obchodnom zastúpení podľa ust. § 652 ods. 1 Obch. zák., pričom nárok žalobcu bol medzi účastníkmi konania nesporný. Sporným   v   konaní   bola   len   skutočnosť,   či   nárok   uplatnený   žalobou   zanikol započítacím prejavom žalovaného zo dňa 19. 09. 2007 titulom zmluvnej pokuty.

Právna úprava zmluvnej pokuty v Obchodnom zákonníku (§ 300- 302) nadväzuje na právnu úpravu tohto inštitútu v ust. § 544 a 545 OZ, čo znamená, že zmluvná pokuta dohodnutá   v   rámci   obchodno-právneho   vzťahu   sa   riadi   tak   ustanoveniami   OZ   ako   aj ustanoveniami Obch. zák.

Prvou podmienkou vzniku práva na zmluvnú pokutu je platné uzavretie dohody medzi veriteľom a dlžníkom o zmluvnej pokute. Podmienkou platnosti dohody o zmluvnej pokute je jej   písomná   forma,   ďalšia   podmienka   platného   uzavretia   dohody   o   zmluvnej   pokute   je určenie povinnosti, na zabezpečenie ktorej je zmluvná pokuta dohodnutá. Zabezpečovaný záväzok musí byť v súlade so všeobecnou podmienkou platnosti právnych úkonov podľa ust. § 37 ods. 1 OZ - vymedzený zrozumiteľne a určito.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, a to z čl. 6.6. uzavretej zmluvy, že sprostredkovateľ sa zaviazal po ukončení spolupráce vrátiť žalovanému všetky poisťovacie podklady, poistky, provízne listy a poistné podmienky, doklady o bankových poplatkoch, ako aj všetky ostatné podklady súvisiace s jeho činnosťou pre žalovaného. V čl. 7.5. zmluvy došlo medzi zmluvnými stranami k dohode o tom, že po zániku zmluvy sa sprostredkovateľ zaviazal vrátiť žalovanému do 15 dní prostredníctvom svojho vedúceho na vlastné náklady všetky jemu poskytnuté a ním spracované doklady a materiály uvedené v bode 6.6. a tiež podklady, analýzy a poradenské protokoly svojich klientov a to pod hrozbou zmluvnej pokuty vo výške 20.000,-Sk.

Odvolací súd je zhodný s názorom súdu prvého stupňa, že takáto dohoda o zmluvnej pokute nie je dostatočne určitá, je preto neplatná podľa ust. § 37 ods. 1 OZ a preto zo strany žalovaného nedošlo k platnému započítaniu zmluvnej pokuty s nárokom uplatneným žalobou.

V ostatnom sa odvolací súd pridržiava správnych dôvodov napadnutého rozsudku v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p.“

V   citovanej   časti   odôvodnenia   namietaného rozsudku   (nadväzujúceho   na dôvody rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa)   krajský   súd   zrozumiteľným   a   dostatočným   spôsobom uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   vo   vzťahu k sťažovateľke potvrdil. V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil označené práva sťažovateľky nesprávnou   a svojvoľnou   aplikáciou   a výkladom   práva.   Skutočnosť,   že sťažovateľka   sa s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným.   V   konečnom dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   krajského   súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Aj keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný   právny   výklad   krajským   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2.2   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   zaručených   v   čl.   47   ods.   3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny

Keďže ústavný súd   nezistil   porušenie základného práva   sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu jej práv zaručených v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2011