znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 389/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Ď., B., vo veci namietaného porušenia práva na prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Pp 51/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. Ď. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2010 doručená sťažnosť Ing. P. Ď., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Pp 51/2010. Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 16. júla 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že: „Sťažovateľ vykonával od 15. 2. 2010 trest odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody K.

Sťažovateľ podal dňa 2. 3. 2010 návrh na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody na Okresný súd Košice 2.

Listom   z   18.   4.   2010   požiadal   sťažovateľ   Okresný   súd   Košice   2   o   vytýčenie pojednávania   tak,   aby   mohla   byť   zachovaná   zákonná   60-dňová   lehota   na   rozhodnutie o mojom návrhu od jeho doručenia súdu v zmysle § 415 ods. 3 TP.

Okresný   súd   Košice   2   vytýčil   termín   verejného   zasadnutia   o   mojom   návrhu   na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody na 18. mája 2010.

Konanie o predmetnom návrhu bolo na Okresnom súde Košice 2 vedené pod č.k. 3 Pp 51/2010.

Okresný súd Košice 2 návrhu sťažovateľa vyhovel a uznesením z 18. 5. 2010 ho podmienečne prepustil z výkonu trestu odňatia slobody....“

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie v sťažnosti ďalej uviedol: „Zákonodarca   považoval   za   primeranú   lehotu   na   rozhodnutie   o   návrhu   na podmienečné   prepustenie   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody   lehotu   60   dní   od   doručenia takéhoto návrhu, pričom sťažovateľ má za to, že pod lehotou na rozhodnutie sa myslí lehota na   právoplatné   rozhodnutie,   teda   prvostupňový   súd   musí   prejednať   vec   tak,   aby druhostupňový   súd   mal   reálny   časový   priestor   na   rozhodnutie   o   prípadnom   opravnom prostriedku proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, to všetko v lehote 60 dní od podania návrhu na podmienečné prepustenie podľa § 415 ods. 1 alebo ods. 2 TP.

Sťažovateľ má za to, že len takýto postup prvostupňového súdu, t.j. postup, ktorý umožní dodržať zákonom stanovenú 60-dňovú lehotu na konečné a právoplatné rozhodnutie o návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody je možné považovať za   správny   úradný   postup.   A   contrario,   každý   iný   postup   prvostupňového   súdu, znemožňujúci dodržanie uvedenej zákonnej lehoty, je nesprávnym úradným postupom. Sťažovateľ má za to, že Okresný súd Košice 2 tým, že vytýčil pojednávanie vo veci jeho návrhu z 2. 3. 2010 na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody až na 18. 5. 2010, hoci bol na možné porušenie zákona sťažovateľom upozornený, porušil právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na prejednanie veci v primeranej lehote a zároveň sa takýmto postupom dopustil nesprávneho úradného postupu.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný   súd   Košice   2   porušil   právo   Ing.   P.   Ď.   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   dobou   rozhodovania   o   jeho   návrhu   na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody z 2. marca 2010.

Okresný   súd   Košice   2   je   povinný   zaplatiť   Ing.   P.   Ď.   primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   5000,-   EUR   (slovom   päťtisíc   EUR)   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ing. P. Ď. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia a náhradu trov konania do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ   s   poukazom   na   svoje   osobné,   majetkové   a   zárobkové   pomery,   ktoré zdokladoval, zároveň požiadal o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, „nakoľko je to potrebné na ochranu jeho práv“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho práva   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Pp 51/2010. K porušeniu sťažovateľových práv malo dôjsť tým, že okresný súd vo veci jeho návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nerozhodol v zákonom ustanovenej lehote podľa § 415 ods. 3   Trestného   poriadku,   čím   sa   zároveň   okresný   súd   dopustil   nesprávneho   úradného postupu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   (v   primeranej   lehote)   je odstránenie   stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS   22/01, I.   ÚS 77/02, I.   ÚS 116/02).   Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Podľa zistenia ústavného súdu návrh na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia   slobody   bol   doručený   okresnému   súdu   3.   marca   2010   (sťažovateľ   v   sťažnosti uviedol ako dátum doručenia žiadosti okresnému súdu 2. marec 2010). O tomto návrhu okresný súd rozhodol 18. mája 2010 tak, že návrhu na podmienečné prepustenie sťažovateľa vyhovel. Konanie bolo ako celok právoplatne skončené   18.   mája 2010,   pretože   sa   obe strany,   t.   j.   sťažovateľ,   ako   aj   prokurátor   vzdali   svojho   práva   na   podanie   opravného prostriedku proti uzneseniu okresného súdu.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie bolo na okresnom súde právoplatne skončené 18. mája 2010. Sťažovateľ sa napriek tomu obrátil na ústavný súd so svojou sťažnosťou podanou na poštovú prepravu 16. júla 2010 (doručená ústavnému súdu bola 20. júla 2010),   t.   j. v čase, keď porušenie označeného práva na súde,   ktorý   sťažovateľ označil za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (mutatis   mutandis I. ÚS 6/03).

Ústavný   súd   napokon   poukazuje aj   na   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva, podľa ktorého je v súlade s praxou ústavného súdu preskúmavať podobné sťažnosti, iba   ak   napadnuté   konanie   stále   prebieha   (prípad   Mazurek   proti   Slovenskej   republike, sťažnosť č. 16970/05, 3. marec 2009).

Pretože sa sťažovateľ v predmetnej veci domáhal ochrany svojho práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   v   čase,   keď   v   označenom   konaní   pred   okresným   súdom   namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010