znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 389/09-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. K., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj svojho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných   práv   a   slobôd   a   práva   na   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove č. k. 7 Co 15/2009-172 z 15. júna 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2009 doručená sťažnosť Ing. P. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy, ako aj svojho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 15/2009-172 z 15. júna 2009. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Postupom porušujúcim čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, bolo základné práva sťažovateľa, podľa článku 1, článku 7 ods. 5, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl.   11   ods.   1   a   4,   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   čl.   1   Dodatkového protokolu   č.   1   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   porušené Krajským súdom v Prešove, rozsudkom zo dňa 15.6.2009, č. k. 7Co 15/2009.

3.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   15.6.2009,   č.   k.   7Co   15/2009 a rozsudok Okresného súdu v Prešove zo dňa 5.11.2008, č. k. 29 C 9/2007, sa zrušujú.

4. Vec vracia na ďalšie konanie.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a jej príloh, sťažovateľ sa ako žalobca domáhal v napadnutom   konaní   proti   žalovanému   P.   (ďalej   len   „žalovaný“)   žalobou   doručenou okresnému   súdu   16.   januára   2007   zaplatenia   sumy   351   254   Sk.   Sťažovateľ   žalobu odôvodnil   tým,   že   je   výlučným   vlastníkom   nehnuteľnosti   –   parc.   č. 3153/1,   zastavané plochy o výmere 795 m2, zapísanej na LV č. 3264 pre k. ú. S. (ďalej len „pozemok“), pričom vlastníctvo k pozemku nadobudol na základe kúpnej zmluvy z 2. augusta 2000 a následne   uzatvorenej   zmluvy   o   zrušení   a   vyporiadaní   podielového   spoluvlastníctva zo 6. marca 2002. Na pozemku je postavená inžinierska stavba – cesta III. triedy č. 068010 P. – D. – L. (ďalej len „cesta“). Sťažovateľ tvrdil, že má v tejto súvislosti voči žalovanému pohľadávku   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia   za   neoprávnené   užívanie   pozemku   za obdobie   od   17.   januára   2005   do   16.   januára   2007   vo výške   žalovanej   sumy,   ktorá zodpovedá   výške   nájomného   určenej   odborným   vyjadrením   č. 6/2007   vyhotoveným znalcom Ing. M. W. 10. januára 2007, ktorú by za dané obdobie žalobca získal, ak by pozemok nezastavaný cestou prenajal tretej osobe, resp. ak by s ním vlastník cesty uzatvoril nájomnú zmluvu. Cesta znemožňuje sťažovateľovi užívanie pozemku, bola zriadená bez súhlasu vlastníka pozemku, navyše bez stavebného povolenia a bez toho, aby bol akokoľvek usporiadaný   vzťah   s   vlastníkom   pozemku.   Vlastníkom   cesty   je   žalovaný,   ktorý   ju nadobudol do vlastníctva 1. januára 2004 z vlastníctva štátu bez ohľadu na majetkovoprávne (ne)vysporiadanie pozemkov nachádzajúcich sa pod cestou, a to na základe § 3d ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov.

Žalovaný v konaní uviedol, že cesta bola na pozemku postavená už v čase, keď pozemok nadobudol sťažovateľ, a teda   sťažovateľ už v tom čase vedel, že pozemok je zastavaný cestou. Žalovaný poukázal na to, že cesta bola postavená na základe stavebného povolenia bývalého Okresného národného výboru v P. č. j. Dopr. 3988/OD-83 zo 14. marca 1983 a územného rozhodnutia o umiestnení stavby č. j. Výst.771/82-Ke z 24. augusta 1982. Tieto rozhodnutia boli doručené i subjektu (S., v. d. P.), ktorý následne previedol vlastnícke právo k pozemku sťažovateľovi. S týmto subjektom bol prerokovaný i záber nehnuteľnosti a tento   subjekt   proti   tomu   nič   nenamietal.   Užívanie   cesty   bolo   povolené   kolaudačným rozhodnutím   č.   ObÚ-PD-2113/1991   z   12.   februára   1992.   Žalovaný   potvrdil,   že   je od 1. januára 2004 vlastníkom cesty, avšak zdôraznil, že z vlastníctva cesty nemá žiaden majetkový prospech, od užívateľov cesty nevyberá žiadne poplatky, naopak s vlastníctvom cesty   pri   jej   údržbe   a   opravách,   na   vykonávanie   ktorých   je   povinný,   mu   vznikajú   iba náklady, a preto sa na úkor sťažovateľa nemohol obohatiť. Cesta je verejnou komunikáciou využívanou   vo   verejnom   záujme. Navyše   sťažovateľ sa   domáha zaplatenia   i za   tú   časť pozemku   v   jeho   vlastníctve,   na   ktorom   je   postavený   chodník,   avšak   tento   chodník   do vlastníctva žalovaného nikdy neprešiel.

O sťažovateľovej žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 29 C 9/2007-138 z 5. novembra   2008   tak,   že   ju   v   celom   rozsahu   zamietol.   Hoci   mal   za   preukázané,   že sťažovateľ   je vlastníkom   pozemku   a   žalovaný od 1.   januára 2004   je vlastníkom   cesty, žalobu zamietol pre jej rozpor s § 3 Občianskeho zákonníka. Rozpor s dobrými mravmi okresný   súd   videl   v   tom,   že   žalovaný   nie   je   podnikateľom,   cestu   nevlastní   pre   účely dosiahnutia zisku, ale pre uspokojovanie verejných potrieb, z jej vlastníctva nemá žiadny príjem,   naopak   s   jej   vlastníctvom   sú   spojené   iba   výdavky   žalovaného.   Nárok   žalobcu uplatnený žalobou sa prieči verejnému záujmu. Pokiaľ vo vzťahu ku chodníku sťažovateľ tvrdil s poukazom na § 8 ods. 3 vyhlášky Federálneho ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb., ktorou   sa   vykonáva   zákon   o pozemných   komunikáciách   (cestný   zákon),   že   je súčasťou stavby cesty, z vyjadrení Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii Slovenskej republiky z 22. júna 2007 a 24. júla 2007 k tejto otázke, ktoré si okresný súd vyžiadal, vyplynulo, že správu a údržbu cesty vykonáva správca komunikácie, údržbu presahujúcu tento rozsah zabezpečuje   príslušná   obec,   pričom   hranica   prejazdného   úseku   cesty   je   šírka   vozovky s krajnicami   medzi   zvýženými   obrubami   chodníkov.   V   tejto   časti   okresný   súd   žalobu zamietol aj s odôvodnením, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o vlastníctve chodníka žalovaným. V závere svojho rozhodnutia okresný súd poukázal na to, že ak bola cesta postavená bez súhlasu vlastníka pozemku, potom by išlo o neoprávnenú stavbu v zmysle § 135c   Občianskeho   zákonníka   a   v   takom   prípade   by   bolo   možné   vzťahy   medzi sťažovateľom   a   žalovaným   vyporiadať   podľa   §   135c   ods.   3   Občianskeho   zákonníka zriadením vecného bremena za náhradu. To však predmetom konania pred okresným súdom v tejto veci nebolo.

Proti   tomuto   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie   odôvodnené tvrdením   o   nesprávnych   skutkových   zisteniach   okresného   súdu   a   nesprávnom   právnom posúdení veci okresným súdom, ktorým odvolaciemu súdu navrhol rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobe vyhovieť, resp. napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie okresnému súdu. Poukázal na to, že nesprávne právne vec posúdil, ak žalobu zamietol pre rozpor s dobrými mravmi, pretože sťažovateľ sa evidentne domáha iba toho, čo mu patrí; toho, o čo prichádza v dôsledku existencie cesty a chodníka na pozemku v jeho výlučnom vlastníctve. Takáto požiadavka nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi.   Argument   žalovaného   i   okresného   súdu,   na   ktorom   okresný   súd   svoj   záver o rozpore žaloby s dobrými mravmi založil, o tom, že z existencie cesty žalovaný nemá žiadny   príjem,   je   pre   vec   nepodstatný,   pretože   podstata   sporu   spočíva   v   protiprávnom užívaní   pozemku   vo   vlastníctve   sťažovateľa   žalovaným   bez   platnej   nájomnej   zmluvy. Podľa názoru sťažovateľa na tento prípad nedopadá ani ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka o neoprávnenej stavbe. Vo vzťahu ku chodníku poukázal sťažovateľ v odvolaní na to, že jeho vlastníkom nie je M. P., pretože o zaradení chodníka do siete mestských komunikácií   rozhodoval   a   rozhoduje   v   správnom   konaní   príslušný   správny   orgán   (§   6 vyhlášky č. 35/1984 Zb. vykonávajúcej zákon č. 135/1961 Zb.) a takéto rozhodnutie nikdy nebolo vydané.   Z   tohto   dôvodu   musí   byť vlastník   cesty   a chodníka   rovnaký   a   je ním žalovaný, čo vyplýva i z dohody o prechode majetku štátu v správe Slovenskej správy ciest na   žalovaného.   Navyše   stavba   bola   kolaudovaná   rozhodnutím,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť až 17. marca 1992 a na základe zákona Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov účinného od 1. mája 1991, preto nemohol chodník prejsť do vlastníctva obce.

Krajský súd rozsudkom č. k. 7 Co 15/2009-172 z 15. júna 2009 o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 17. júla 2009.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ najprv zopakoval svoje argumenty uvedené v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, najmä vo vzťahu k otázke vlastníctva chodníka. Zdôraznil, že použitie korektívu dobrých mravov pri výkone práva pre účely dosahovania   ideí   spravodlivosti   v   konkrétnom   prípade   nesmie   viesť   na   druhej   strane k oslabeniu   princípu   právnej   istoty   občianskoprávneho   styku.   Vo   vzťahu   k   názoru všeobecných súdov, podľa ktorého v prípade sťažovateľa ide o neoprávnenú stavbu podľa § 135c Občianskeho zákonníka, poukázal sťažovateľ na to, že tento názor neberie do úvahy, že v čase vydania príslušných povolení na stavbu, ako aj v čase výstavby, bol fakticky rovnaký   vlastník   pozemku   i   stavby   a   bol   ním   štát.   Ak   štát   ako   vlastník   pozemku so zriadením stavby súhlasil, potom nemožno hovoriť o stavbe neoprávnenej.

Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu odôvodnil sťažovateľ tým, že ak mu súdy upreli právo na náhradu za užívanie jeho pozemku vo forme bezdôvodného obohatenia a súčasne zjavne nesprávne považovali stavbu za neoprávnenú podľa § 135c Občianskeho   zákonníka,   potom   to   znamená,   že   súdy   uznali   právo   žalovaného   užívať bezodplatne pozemok sťažovateľa a sťažovateľovi upreli právo na ochranu jeho vlastníctva. Krajský   súd   sa   nevysporiadal   riadne   ani   s   argumentáciou   sťažovateľa   v   ním   podanom odvolaní a na jeho argumenty nereagoval, svoje rozhodnutie patrične neodôvodnil. Právne normy   aplikoval   spôsobom,   ktorý   nie   je   ústavne   súladný,   a   takto   reálne   neposkytol sťažovateľovi   súdnu   ochranu.   Rozhodnutie   krajského   súdu   je   svojvoľné   preto,   že nerešpektuje ústavou predpísané podmienky obmedzenia vlastníckeho práva sťažovateľa. Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 325/2000 z 24. októbra 2000, ktorým český ústavný súd zrušil pre porušenie čl. 36 listiny rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvostupňového o zamietnutí   žaloby   vlastníka   pozemku   proti   správcovi   ciest   o   vydanie   bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v náhrade straty vlastníka pozemku v dôsledku existujúcej cesty na jeho pozemku s odôvodnením, podľa ktorého tento žalobca nesprávne svoj nárok oprel o ustanovenia   o   bezdôvodnom   obohatení   a   nevyužil   špeciálne   ustanovenie   §   135c Občianskeho   zákonníka   o neoprávnenej   stavbe,   ako   aj   preto,   že   správca   ciest   nemá z využívania pozemku žiadny prospech. Ústavný súd Českej republiky zrušil rozhodnutia všeobecných   súdov   nielen   s poukazom   na   to,   že   sa   nezaoberali   dôsledne   pasívnou legitimáciou žalovaného v spore, keď žalovaným bol správca cesty (rozpočtová organizácia) a mal ním byť štát, ale najmä preto, že zo strany odvolacieho súdu došlo k porušeniu práv vlastníka pozemku podľa § 123 (obsah vlastníckeho práva) a § 124 Občianskeho zákonníka (rovnosť   práv   všetkých   vlastníkov),   čo   predstavuje   i   porušenie   základného   práva   na vlastníctvo podľa čl. 11 listiny.

Porušenie základného práva na vlastníctvo   rozsudkom   krajského súdu   sťažovateľ odôvodnil tým, že hoci nepochybne bol vo výkone svojho vlastníckeho práva obmedzený, stalo sa to bez splnenia pre takéto obmedzenie vlastníckeho práva predpísaných podmienok, takéto   obmedzenie,   ak   bolo   vykonané   bez   náhrady,   bolo   neprimerané.   Práve   priznanie náhrady sťažovateľovi bolo všeobecnými súdmi odopreté. Preto všeobecné súdy porušili svojimi rozhodnutiami i právo sťažovateľa na vlastníctvo.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ tvrdí, že rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co 15/2009-172 z 15. júna 2009 bolo porušené jednak jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy a jednak jeho základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a právo na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a   svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,   medzinárodné   zmluvy,   na   ktorých   vykonanie   nie   je   potrebný   zákon, a medzinárodné   zmluvy, ktoré priamo   zakladajú práva   alebo povinnosti   fyzických   osôb alebo   právnických   osôb   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Sťažovateľ odôvodnil porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu jednak tým,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   neodôvodnil,   pretože   sa   nevysporiadal s odvolacími tvrdeniami sťažovateľa, ktoré boli pre vec podstatné, a jednak tým, že spôsob, akým právne vec posúdil, ako aplikoval jednotlivé ustanovenia, na ktorých rozhodnutie založil, bol svojvoľný, poprel ich účel a zmysel. Krajský súd nesprávne považoval stavbu za neoprávnenú   podľa   §   135c   Občianskeho   zákonníka,   pretože   v   čase   výstavby   bol   štát fakticky vlastníkom pozemku i stavby. Použitie korektívu dobrých mravov pri výkone práva na účely dosahovania ideí spravodlivosti v konkrétnom prípade nesmie viesť na druhej strane k oslabeniu princípu právnej istoty občianskoprávneho styku. Rozhodnutie krajského súdu   je   podľa   sťažovateľa   svojvoľné,   a   to   preto,   že   nerešpektuje   ústavou   predpísané podmienky obmedzenia jeho vlastníckeho práva.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že vec bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku č. k. 7 Co 15/2009-172 z 15. júna 2009 najmä uviedol:

„Odvolací   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok   spolu   s   konaním,   ktoré   mu predchádzalo podľa zásad upravených v ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalovaného je neopodstatnené.

Odvolací   súd v súvislosti   s námietkami   uvedenými v odvolaní   zo strany žalobcu poukazuje na to, že prvostupňový súd správne zistil skutkový stav a správne aj vyvodil právne závery.

Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia   a   konštatuje   aj   správnosť   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   pričom zdôrazňuje, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pasívnej legitimácie žalovaného nároku na zaplatenie bezdôvodného obohatenia za užívanie predmetného pozemku zastavaného stavbou chodníka. Taktiež je potrebné súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, že cestná komunikácia vo vlastníctve žalovaného spĺňa charakteristiku neoprávnenej stavby podľa § 135c   O.   z.   a   v   danej   veci   by   prichádzalo   do   úvahy   usporiadanie   pomerov   medzi vlastníkom   stavby   a   vlastníkom   pozemku   podľa   §   135c   ods.   3   O.   z.   formou   zriadenia vecného bremena za náhradu.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že za neoprávnenú stavbu z hľadiska občianskoprávnej úpravy treba považovať stavbu postavenú na cudzom pozemku bez toho, aby stavebník mal právo stavbu tam zriadiť. Od takto postavenej neoprávnenej stavby, pri ktorej   chýba občianskoprávny titul na jej zriadenie,   treba   odlišovať stavbu   nepovolenú podľa   príslušných   administratívnych   predpisov,   tzv.   čiernu   stavbu.   Ide   o   stavbu   bez stavebného povolenia, prípadne o stavbu postavenú v rozpore so stavebným povolením. Odvolací   súd   sa   ďalej stotožňuje   aj s   právnym   záverom   súdu   prvého stupňa,   že priznanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu vo výške trhového nájomného bolo dôvodné zamietnuť pre rozpor s ust. § 3 O. z. s tým, že žalovaný nie je podnikateľským subjektom a pozemné komunikácie nevlastní za účelom dosiahnutia zisku, ale k bezplatnému uspokojovaniu verejných potrieb. V danej veci sa jedná   o   verejnú   komunikáciu   slúžiacu   širokej   motoristickej   verejnosti,   užívanie   ktorej žalovaný zo strany užívateľov nespoplatňuje, ale naopak vynakladá finančné prostriedky na jej opravu a údržbu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že žalobca predmetnú nehnuteľnosť nadobudol spolu s ďalšími podielovými spoluvlastníkmi kúpou na základe   kúpnej   zmluvy   zo   dňa   2.8.2000   a   vklad   vlastníckeho   práva   bol   povolený   dňa 6.12.2000 a zmluvou o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva a o zriadení vecného bremena zo dňa 6.3.2002, ktorej vklad bol povolený Správou katastra P. 2.4.2002 (č. l. 107 spisu). Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že predmetná cestná komunikácia bola vystavaná pred tým, než nadobudol vlastnícke právo k predmetnému pozemku žalobca, a teda žalobca vedel, resp. mohol vedieť a mal vedieť, že na nehnuteľnosti, ktorú nadobúdal je zriadená cestná komunikácia vo vlastníctve právneho predchodcu žalovaného.

Za takejto situácie, keď námietky žalobcu sú neopodstatnené, odvolací súd v súlade s ust. § 219 O.s.p. napadnutý rozsudok potvrdil.“

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu.   Vyjadruje   to   aj   znenie   §   157   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,   čoho sa   navrhovateľ domáhal a z akých   dôvodov,   ako sa   vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a   ako   právne   vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03).

Podľa   §   219   ods.   2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré   majú pre vec podstatný   význam a ktoré   dostatočne   objasňujú skutkový   a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   toho,   že   hlavným   dôvodom,   pre   ktorý   bola   žaloba zamietnutá okresným súdom, bol jej rozpor s dobrými mravmi, pričom   tento dôvod sa rovnako   vzťahuje   k   časti   pozemku   sťažovateľa   zastavaného   cestou,   ako   aj   chodníkom (v prípade,   ak   by   žalobca   preukázal   pasívnu   legitimáciu   žalovaného   i   v   tejto   časti), konštatuje, že krajský súd v tejto súvislosti neponechal nepovšimnutú žiadnu argumentáciu sťažovateľa uvedenú v odvolaní. V časti odôvodnenia svojho rozhodnutia, v ktorej reagoval na túto pre vec podstatnú odvolaciu námietku sťažovateľa, navyše zvýraznil i vplyv času a okolností   nadobudnutia   pozemku   sťažovateľom   na   posúdenie   nároku   sťažovateľa z hľadiska jeho súladu s dobrými mravmi.

Ústavný   súd   preto   považuje   takéto   odôvodnenie   rozsudku   za   dostatočné,   jasne a zrozumiteľne reagujúce na všetky pre vec významné argumenty sťažovateľa obsiahnuté v jeho odvolaní, a teda za ústavne konformné.

Ústavný   súd   sa   nestotožnil   ani   s   tou   časťou   argumentácie   sťažovateľa,   v   ktorej poukazoval   na   nesprávne   vyhodnotenie   výsledkov   vykonaného   dokazovania   vo   vzťahu k preukazovaniu vlastníctva k chodníku, resp. nedostatočnú reakciu odvolacieho súdu na argumenty sťažovateľa v tejto súvislosti. Nie žalovaný bol v konaní povinný preukazovať, že vlastníkom chodníka je iný subjekt (M. P.), ale sťažovateľ bol povinný preukázať, že vlastníkom chodníka je práve žalovaný.

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že jej podstatou nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom   krajského   súdu   týkajúcim   sa   otázky   aplikácie   a   výkladu   §   3   Občianskeho zákonníka. Sťažovateľ nesúhlasí s posúdením otázky jeho nároku ako rozporného s dobrými mravmi.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   sa   preto   zaoberal   tým,   či   spôsob   aplikácie   uvedených   ustanovení krajským súdom nebol svojvoľný alebo arbitrárny a či sa teda krajský súd neodchýlil od znenia tohto zákonného ustanovenia do tej miery, aby poprel jeho účel a zmysel.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   nepovažuje   za   najpodstatnejšiu   skutočnosť,   že žalovaný nemá zo stavby cesty príjem, a naopak s jej vlastníctvom sú spojené iba náklady pre   žalovaného,   resp.   to,   že   žalovaný   nie   je podnikateľským   subjektom.   Žalovaný   ako samostatný územný samosprávny a správny celok Slovenskej republiky (čl. 64 ústavy) je povinný plniť úlohy, ktoré sú mu zverené zákonom. Iba skutočnosť, že žalovaný nie je podnikateľom,   ale takýmto   útvarom, nespôsobuje,   že každý   obdobný   nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnený voči nemu je v rozpore s dobrými mravmi. Ústavný súd považuje v súvislosti s korektívom dobrých mravov v tejto súvislosti za podstatné to, že sťažovateľ   v   čase   nadobudnutia   pozemku   vedel   alebo   mohol   vedieť,   že   pozemok   je zastavaný stavbou   cesty. Uvedenú   skutočnosť   potom   sťažovateľ   zohľadnil   alebo mohol zohľadniť aj pri dojednávaní podstatných náležitostí zmluvy, na základe ktorej pozemok nadobudol,   resp.   pri   samotnom   rozhodovaní   sa,   či   pozemok   za   daných   podmienok   má záujem nadobudnúť, alebo nie. Ak sťažovateľ za týchto okolností vlastníctvo k pozemku nadobudol, táto okolnosť nemohla ostať bez následkov ani vo vzťahu k posudzovaniu jeho nároku z hľadiska jeho súladu, resp. rozporu s dobrými mravmi.

V tejto súvislosti ústavný súd zvýrazňuje i rozdiel v skutkovom základe prerokúvanej veci a veci rozhodnutej Ústavným súdom Českej republiky nálezom sp. zn. II. ÚS 325/2000 z   24.   októbra   2000,   v   ktorej   bol   sťažovateľ   vlastníkom   pozemku   zastavaného komunikáciou, ktorý   nadobudol   ako oprávnená osoba   v reštitučnom   konaní a ktorý   bol pôvodne prevedený na štát jeho vlastníkom (pred jeho zastavaním) zmluvou uzatvorenou v tiesni a za nápadne nevyhnutných podmienok v roku 1971.

Ústavný   súd   preto   nepovažoval   právny   názor   krajského   súdu,   na   ktorom   založil potvrdenie napadnutého rozsudku okresného súdu, za svojvoľný či arbitrárny. Aplikácia príslušných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   krajským   súdom   nepoprela   ich   účel a zmysel.   Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   postupoval   v   súlade   i   so   zásadou ústavne konformného výkladu, pretože nepoužil taký výklad dotknutých ustanovení, ktorý by poprel realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.

Z týchto dôvodov odmietol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v jej časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ďalej sa ústavný súd zaoberal tvrdením sťažovateľa, že rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co 15/2009-172 z 15. júna 2009 bolo porušené jeho základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a právo na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje zákonom.Podľa čl. 11 ods. 4 listiny vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľ zdôvodňuje porušenie svojho základného práva na vlastníctvo a práva na majetok rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co 15/2009-172 z 15. júna 2009 tým, že hoci nepochybne bol vo výkone svojho vlastníckeho práva obmedzený, stalo sa to bez splnenia pre takéto obmedzenie vlastníckeho práva predpísaných podmienok, takéto obmedzenie, ak bolo vykonané bez náhrady, bolo neprimerané a krajský súd mu napriek tomu priznanie náhrady odoprel.

Ústavný súd nemá pochybnosť o tom, že obmedzenie vlastníka pozemku vo výkone jeho vlastníckych práv v dôsledku existencie cesty na pozemku v jeho vlastníctve bolo vykonané vo verejnom záujme, ostatne ani sťažovateľ vo svojej sťažnosti netvrdí opak. Sťažovateľ však tvrdí, že k porušeniu tohto jeho základného práva malo dôjsť rozsudkom krajského   súdu,   ktorý   mu   nepriznal   nárok   proti   žalovanému   vlastníkovi   tejto   cesty   na vydanie bezdôvodného obohatenia, hoci   tak mal urobiť,   a ak tak neurobil, odoprel   mu primeranú náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Sťažovateľ teda považuje v tejto súvislosti   za   majetok,   ktorého   bol   zbavený   rozhodnutím   súdu,   samotnú   náhradu   za obmedzenie užívania pozemku zodpovedajúcu ním tvrdenému bezdôvodnému obohateniu uplatnenému v konaní vo vzťahu k žalovanému.

Zaoberať   sa   tým,   či   v   prípade   sťažovateľa   došlo   k   porušeniu   jeho   práva   na vlastníctvo   rozsudkom   krajského   súdu,   je   možné   iba   za   predpokladu,   že   suma zodpovedajúca   bezdôvodnému   obohateniu   žalovaného   na   úkor   sťažovateľa   predstavuje majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu, resp. čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny.

Za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry Európskeho súdu pre   ľudské   práva   sa   považuje   nielen   existujúci   majetok   vo   vlastníctve   fyzickej   alebo právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok, nadobudnutie   vlastníctva   ku   ktorému   môže   fyzická   alebo   právnická   osoba   legitímne očakávať.

Keďže   je   zrejmé,   že   predmetná   náhrada   nie   je   vlastníctvom   sťažovateľa a nepredstavuje   majetok   existujúci,   ústavný   súd   sa   ďalej   zaoberal   posúdením,   či sťažovateľovi svedčila aspoň legitímna nádej na nadobudnutie tohto majetku v budúcnosti na základe rozsudku súdu. Ako je zrejmé z odôvodnenia rozsudku okresného i krajského súdu, sťažovateľ tvrdil a v konaní pred všeobecnými súdmi sa domáhal peňažného plnenia od žalovaného z titulu bezdôvodného obohatenia, hoci podľa názoru súdov oboch stupňov mal postupovať tak, že podá žalobu podľa špeciálneho ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka a bude žiadať súd, aby vysporiadal jeho vzájomný vzťah so žalovaným, a to rozhodnutím, ktorým bude zriadené vecné bremeno za náhradu, čím dôjde k usporiadaniu vzťahov   účastníkov.   Bez   takéhoto   návrhu   súd   nemohol   vo   veci   v   tomto   zmysle   ani rozhodnúť. Ústavný súd je toho názoru, že jedným z možných výkladov daných právnych súvislostí   sú   právne   závery   odvolacieho   súdu,   podľa   ktorého „cestná   komunikácia vo vlastníctve   žalovaného   spĺňa   charakteristiku   neoprávnenej   stavby   podľa   §   135c   OZ a v danej veci by prichádzalo do úvahy usporiadanie pomerov medzi vlastníkom stavby a vlastníkom   pozemku   podľa   §   135c   ods.   3   OZ   formou   zriadenia   vecného   bremena   za náhradu“.

Ústavný súd preto dospel k záveru, podľa ktorého sťažovateľovi nemohla svedčiť ani legitímna   nádej   na   nadobudnutie   sumy   zodpovedajúcej   sťažovateľom   tvrdenému bezdôvodnému   obohateniu   žalovaného   (ak   svoj   nárok   uplatnil   žalobou   o   vydanie bezdôvodného obohatenia, a nie žalobou podľa § 135c Občianskeho zákonníka), pretože takáto legitímna nádej nemohla mať oporu v platných právnych predpisoch.

Ústavný súd preto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť aj v tej jej časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, čl. 11 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Je zrejmé, že niet príčinnej súvislosti medzi rozsudkom krajského súdu a porušením tvrdených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej považuje za potrebné k veci dodať, že k porušeniu sťažovateľovho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy, čl. 11 listiny a práva na majetok podľa čl.   1   dodatkového   protokolu   nemohlo   dôjsť   v   predmetnom   konaní   i   preto,   že   o   práve sťažovateľa na priznanie mu odplaty za zriadenie vecného bremena v prospech žalovaného, nielenže   nebolo   dosiaľ   rozhodnuté,   ale   takéto   právo   sťažovateľ   zatiaľ   pred   súdom   ani neuplatnil (opak nevyplýva ani z obsahu jeho sťažnosti). Iba v prípade, ak by sťažovateľ využil takýto právom stanovený postup na ochranu jeho práv vlastníka a nebol by úspešný, prichádzalo   by   do   úvahy   za   splnenia   ostatných   zákonných   podmienok   konštatovať porušenie jeho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy, čl. 11 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009