znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 389/08-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa Mészárosa a zo   sudcov Juraja Horvátha   a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť MUDr. D. K., H., zastúpeného advokátom JUDr. R. O., B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 393/06 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 393/06 p o r u š i l základné právo MUDr.   D.   K., aby sa   jeho vec prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. MUDr. D. K., p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré mu   j e   Krajský súd v Bratislave   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. MUDr. D. K., p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 412,11 € (slovom   štyristodvanásť   eur   a   jedenásť   centov),   ktoré j e   Krajský   súd   v   Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   advokáta JUDr.   R.   O.,   B.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 22. októbra 2008 č. k. II. ÚS 389/08-10 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. D. K., H. (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 393/06 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplynulo   najmä,   že:   „Rozsudkom   zo   dňa   20.   2.   2006   č.   k. 11 C 344/1997-351   Okresný   súd   Bratislava   II   zaviazal   žalovaného   zaplatiť   mi   náhradu mzdy   v   sume   927.793,45   Sk   a   zamietol   môj   žalobný   návrh  ...   na   zaplatenie   úrokov z omeškania. Dňa 30. 5. 2006 som podal proti výroku tohto rozsudku o zamietnutí žalobou uplatneného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania odvolanie a domáhal som sa zmeny napadnutého výroku uvedeného rozsudku a prisúdenia úrokov z omeškania....

Vec týkajúca sa uvedeného môjho odvolania proti výroku prvostupňového rozsudku o nepriznaní úrokov z omeškania napadla na Krajský súd v Bratislave dňa 17. 8. 2006 a má číslo konania 8 Co 393/2006. Krajský súd v Bratislave je však od tejto doby úplne nečinný a nerobí nič za účelom rozhodnutia o mojom odvolaní. Podotýkam, že nejde o vec skutkovo a právne náročnú, naviac odvolanie smeruje len proti výroku o úrokoch z omeškania, takže vo veci nie je potrebné nariaďovať pojednávanie (§ 214 ods. 2 písm. f/ O. s. p.).... Aj z hľadísk posudzovania prieťahov v konaní (...) možno vyvodiť, že nejde o vec tak skutkovo a právne zložitú, aby krajský súd nebol v stave o nej rozhodnúť za 17 mesiacov (!). Nečinnosť krajského súdu je o to zarážajúcejšia, že jedná sa o odvolanie len do úrokov z omeškania, výrok o náhrade mzdy je už dávno právoplatný; vo veci nie je potrebné ani nariaďovať pojednávanie. Naviac sa jedná o vec pracovnoprávnu, kde je potrebné venovať zvýšenú   pozornosť   tomu,   aby   prieťahy   v   konaní   nevznikali.  ...   Za   vzniknuté   prieťahy v konaní zodpovedá preto jedine Krajský súd v Bratislave.

...   V   tomto   prípade   krajský   súd   je   takmer   17   mesiacov   úplne   nečinný,   a   to v pracovnoprávnej   veci,   nie   je   schopný   rozhodnúť   jednoduchú   vec   a   takéto   zbytočné prieťahy   už   nemožno   inak   ako   satisfakciou   napraviť.   V   týchto   pomeroch   mám   pocit márnosti celého môjho konania, keď sa ako žalobca po 11 rokoch od začatia konania nemôžem dočkať rozhodnutia celej pracovnoprávnej veci.

Preto žiadam priznať mi podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR a § 56 ods. 4 zák. č. 38/1993 Z. z. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk, ako aj podľa § 36 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. uložiť Krajskému súdu v Bratislave uhradiť mi trovy konania vo výške 8.011,-   Sk   (2   úkony právnych služieb po 3.176,-Sk / 1.   príprava   a   prevzatie   právneho zastúpenia, 2. podanie ústavnej sťažnosti /, podľa § 11 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z., a dva krát režijný paušál po 190,- Sk, všetko násobené 19 % sadzbou DPH podľa § 18 ods. 4 cit. vyhl.)....

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žiadam, aby Ústavný súd SR vydal podľa Čl. 127 ods. 2 a 3 Ústavy SR a § 56 zák. č. 38/1993 Z. z. tento nález:

Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 393/2006 porušené bolo.

Krajskému   súdu   v   Bratislave   sa   prikazuje   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 Co 393/2006 konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie skončená.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000,- Sk, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania v sume 8.011,- Sk na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: krajský súd, zastúpený jej predsedníčkou JUDr. G. Š., listom z 11. decembra 2008 sp. zn. Spr. 3729/08 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu z 9. januára 2009.

2.1 Predsedníčka krajského súdu uviedla chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodala najmä, že:

„... Predmetnú   výzvu,   sťažnosť   a   uznesenie   predložil   vyšší   súdny   úradník   dňa 26. 11. 2008 na vyjadrenie predsedníčke senátu 8 Co, ktorá sa k veci písomne vyjadrila, podaním doručeným dňa 02. 12. 2008.

Uviedla, že predmetná vec sp. zn. 8 Co 393/2006 bola krajskému súdu predložená na rozhodnutie dňa 17. 08. 2006 do senátu JUDr. J. G.

Na základe môjho opatrenia ako predsedníčky krajského súdu, bola vec pridelená dňom 18. 02. 2008 na vybavenie do senátu 12 Co spolu s ďalšími viac ako 200 vecami. V súčasnej dobe je vec rozhodnutá, a to dňom 30. 09. 2008.... Oznamujem Vám, že Krajský súd v Bratislave podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácií   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ÚS SR.“

2.3   Právny   zástupca   sťažovateľa   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   predsedníčky krajského súdu zaujal takéto stanovisko:

«... Je síce pravdou, že Krajský súd v Bratislave v konaní, ktorého sa týka podaná ústavná   sťažnosť,   rozhodol   rozsudkom   zo   dňa   30.   9.   2008   č.   k.   8   Co   393/2006,   tento rozsudok mi však bol doručený až dňa 1. 12. 2008. To znamená, že krajský súd rozhodol v pracovnoprávnej   veci   vyše   2   roky   a   2   mesiace   odvtedy,   ako   mu   vec   napadla   (dňa 17. 8. 2006) a rozsudok doručil právnemu zástupcovi sťažovateľa až 2 roky a 4 mesiace odvtedy, ako mu vec napadla. Podotýkam, že konanie sa začalo ešte v roku 1997, a jednalo sa o pracovnoprávnu vec. Za týchto okolností je úplne zjavné, že konanie od začiatku bolo sprevádzané zbytočnými prieťahmi, pričom pokiaľ sa jedná o konanie pred krajským súdom (ktorého sa týka podaná ústavná sťažnosť), tak v tomto konaní bol krajský súd po dobu 2 roky a 2 mesiace úplne nečinný (napriek mojim niekoľkonásobným urgenciám), a neurobil vôbec   žiadny   úkon,   ktorý   smeroval   k   rozhodnutiu   veci,   čo   vyplýva   aj   z   vyjadrenia predsedníčky krajského súdu (nevyplýva z neho však žiadny rozumný dôvod, ktorý by tento neúnosný stav ospravedlňoval). Zrejme až ústavná sťažnosť bola dôvodom, že krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom....

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že v konaní pred Krajským súdom v Bratislave č. k. 8Co 393/2006 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov tak, ako je uvedené v petite podanej ústavnej sťažnosti, takže je daný dôvod na vyhovenie ústavnej sťažnosti v časti týkajúcej sa deklarovania porušenia základného práva. Keďže Krajský súd v Bratislave už rozhodol, nie je dôvod iba na to, aby Ústavný súd SR prikázal krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov (ako som žiadal v petite ústavnej sťažnosti ); avšak ústavný súd môže vyhovieť ostatným petitom ústavnej sťažnosti,   nakoľko   tie   dôvodné   sú   aj   v   dnešnej   dobe   (najmä   je   evidentné,   že   došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov) naviac aj s poukazom na to, že podľa článku 127 ods. 2, veta prvá, Ústavy SR existencia porušenia základného práva je vždy dôvodom na vyhovenie ústavnej sťažnosti, naproti tomu podľa článku   127   ods.   2,   veta   druhá,   Ústavy   SR   v   prípade   porušenia   základného   práva nečinnosťou je príkaz konať vo veci fakultatívnou súčasťou rozhodnutia ústavného súdu (arg. „ústavný súd môže prikázať“) a neprichádza z logiky veci do úvahy najmä tam, kde tesne pred rozhodnutím ústavného súdu o ústavnej sťažnosti pre zbytočné prieťahy v konaní príslušný orgán vo veci rozhodne (obvykle pod tlakom podanej ústavnej sťažnosti); takáto situácia však neznamená, že nieje dôvod na vyhovenie ústavnej sťažnosti preto, že príslušný orgán rozhodol tesne pred rozhodnutím ústavného súdu o podanej ústavnej sťažnosti. S   poukazom   na   to   žiadam   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia, nakoľko zbytočné prieťahy v konaní trvajúce 2 roky a 2 mesiace absolútnej nečinnosti krajského súdu (so zohľadnením toho, že konanie nebolo ako celok skončené za dobu vyše 11 rokov od začatia konania) už nie je možné inak napraviť a následky prieťahov odstrániť, pričom   návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   som   odôvodnil v podanej ústavnej sťažnosti.

Na   záver   oznamujem,   že   na   vykonaní   verejného   ústneho   pojednávania   vo   veci netrvám a súhlasím s tým, aby sa o veci rozhodlo na neverejnom zasadnutí senátu.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 393/06:

Dňa 17. augusta 2006 bolo krajskému súdu predložené na rozhodnutie odvolanie sťažovateľa vo veci o náhradu mzdy s príslušenstvom. Sťažovateľ viedol spor s F. v B. už od roku 1997, pričom jeho odvolanie smerovalo proti výroku o príslušenstve.

Dňa 30. septembra 2008 odvolací súd rozsudkom č. k. 8 Co 393/06-416 rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil.

Dňa 1. decembra 2008 bol uvedený rozsudok doručený sťažovateľovi.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 393/06 došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom,   že otázka,   či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   konania   a postup   súdu   (napr.   I. ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutého konania bola vec pracovnoprávneho charakteru, išlo o priznanie úrokov zo mzdy, t. j. vec, ktorej povaha (spor o financie,   ktoré   mohli   byť   zdrojom   príjmov   sťažovateľa)   si   vyžadovala   osobitnú starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a skončená   (§   100   ods.   1   OSP)   a aby   sa   čo   najskôr odstránil   stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   osoba   obrátila   so   žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 145/03, I. ÚS 65/04).

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného odvolacieho konania zjavne nebola závislá od zložitosti veci, ale, ako to bude   ďalej   vyhodnotené,   výlučne   od   správania   (postupu)   krajského   súdu.   Napokon   ani predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení nepoukázala na skutkovú alebo právnu zložitosť posudzovanej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v predmetnej veci a predovšetkým poukazuje na to, že celkové trvanie napadnutého konania viac ako jedenásť rokov bolo samo osebe celkom jednoznačne neprimerané.

Ústavný súd ďalej   konštatuje, že krajský   súd   bol v   danej   veci   bez akýchkoľvek dôvodov dlhodobo nečinný, pretože minimálne poldruha roka vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas napadnutého súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci   ani   správania   účastníkov,   ale   výlučne   v dôsledku   postupu   krajského   súdu.   Tieto nedostatky   plynulosti   konania   pred   krajským   súdom   by   však   samy   osebe   neznamenali porušenie   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ale   kvalitu porušenia tohto ústavného práva   nadobudli v kontexte celkovej viac ako jedenásťročnej dĺžky celkového konania, na čo odvolací súd nemohol neprihliadnuť.

Okrem   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje, že na skutočnosť,   na ktorú   poukázala predsedníčka krajského súdu, že vec bola „pridelená dňom 18. 02. 2008 na vybavenie do senátu 12 Co spolu s ďalšími viac ako 200 vecami“, nebolo možné prihliadnuť. Ústavný súd už v podobných súvislostiach viackrát vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom citovanú predchádzajúcu   judikatúru   ústavného súdu),   že nedostatočné   personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci   - a   teda vykonanie   spravodlivosti   -   bez   zbytočných   prieťahov.   I   keď   nie   všetky   nástroje   na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   oslabiť   poukázaním   na   nadmerný   počet   vecí   a   na dlhodobo   obmedzené   personálne   kapacity   príslušných   súdov   (mutatis   mutandis I. ÚS 119/03).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 30. septembra 2008 bol v predmetnej veci na krajskom súde vyhlásený rozsudok, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk, teda 1 659,70 €, pretože „v týchto pomeroch mám pocit márnosti celého môjho konania, keď sa ako žalobca po 11 rokoch od začatia konania nemôžem dočkať rozhodnutia celej pracovnoprávnej veci“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä vzhľadom na povahu veci a vzhľadom aj na celkové - viac ako jedenásťročné - trvanie napadnutej veci považuje za primerané voči krajskému súdu priznať v sume 1 500 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 11. marca 2008, spísanie sťažnosti podanej ústavnému súdu z 11. marca 2008 a písomné stanovisko k vyjadreniu krajského súdu z 9. januára 2009). Za dva úkony vykonané v roku 2008 patrí odmena v sume dvakrát po 105,42 € a režijný paušál dvakrát po 6,31 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2009 prislúcha odmena v sume 115,90 € spolu s režijným paušálom 6,95 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 346,31 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 65,80 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 412,11 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2009