znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 389/06-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. októbra 2007 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Juraja Horvátha o sťažnosti RNDr. L. K. a V. K., obaja bytom B., zastúpených advokátkou JUDr. D. P., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 69/94 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   RNDr.   L.   K.   a V.   K.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 69/94 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 69/94 konal bez zbytočných prieťahov.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra 2006 doručená sťažnosť RNDr. L. K. (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“) a V. K., obaja bytom B.   (spolu   ďalej   aj   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou   JUDr.   D.   P.,   B.,   v ktorej namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 69/94.

Sťažovatelia   uviedli,   že   4.   mája   1994   podali   okresnému   súdu   návrh   na určenie vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   nachádzajúcim   sa   v katastrálnom   území   B. zapísaným na listoch vlastníctva č. 2293, č. 3895 a č. 6641, a okresný súd do podania sťažnosti   ústavnému   súdu   nenariadil   ani   jedno   pojednávanie   vo   veci.   Okresný   súd nereagoval na opakované návrhy sťažovateľov na vykonanie dôkazov ani na ich žiadosť o nariadenie   znaleckého   dokazovania   na   určenie   pravosti   podpisov,   čím   prispel k zbytočným   prieťahom   a umožnil   v priebehu   súdneho   konania   bratovi   sťažovateľa v 1. rade   (odporcovi   v namietanom   konaní)   nakladať   s nehnuteľnosťami,   ktorých   výška spoluvlastníckych podielov bola sťažovateľmi spochybnená. Dňa 27. júna 2006 okresný súd vydal vo veci predbežné opatrenie, proti ktorému sa sťažovatelia odvolali.

Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd vydal tento nález : „Okresný súd Bratislava I svojím postupom v súdnom konaní vedenom na tomto súde pod   spisovou   značkou   12   C   69/94   porušil   základné   právo   RNDr.   L.   K.   a V.   K.   na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky článkom 20 ods. 1) Ústavy SR na právo každého vlastniť majetok a článkom   19   ods.   2)   Ústavy   SR   na   právo   každého   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   II.   ÚS   389/06-9 z 22. novembra 2006 ju v časti, v ktorej sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prijal na ďalšie konanie, vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

Na   výzvu   ústavného   súdu   právna   zástupkyňa   sťažovateľov   oznámila,   že   súhlasí s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania, predseda okresného súdu požiadal listom sp.   zn.   Spr.   2083/04   z 24.   januára   2007   o predĺženie   lehoty   na   vyjadrenie   k sťažnosti, pretože súdny spis sa nachádzal na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).

V nadväznosti   na   odpoveď   predsedu   okresného   súdu   si   ústavný   súd   vyžiadal z krajského súdu spis sp. zn. 12 C 69/94, z ktorého zistil nasledovný priebeh konania:

Konanie   vedené   okresným   súdom   začalo   4.   mája   1994   doručením   návrhu sťažovateľa   v 1. rade   na   určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam.   Sťažovatelia 14. júla 1994 podali okresnému súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia. Okresný súd 21. júla 1994 vyzval sťažovateľa v 1. rade na doplnenie návrhu a na zaplatenie súdneho poplatku.

V roku 1995 okresný súd vyzval odporcu na vyjadrenie k návrhu (v apríli 1995) a sťažovateľa   v 1.   rade   vyzval,   aby   oznámil   cenu   nehnuteľnosti,   ku   ktorej   žiada   určiť vlastnícke právo za účelom dodatočného vyrúbenia súdneho poplatku (18. apríla 1995). V roku 1996 okresný súd vyzval sťažovateľa v 1. rade na predloženie znaleckého posudku o hodnote nehnuteľnosti (18. novembra 1996).

V januári 1997 okresný súd doručil odporcovi návrh na dohodu, ktorú v decembri 1996   predložil   sťažovateľ   v 1.   rade.   Okresný   súd   15.   mája 1997   vykonal informatívny výsluch   sťažovateľa   v 1.   rade,   pri   ktorom   ho   poučil   o náležitostiach   žaloby   o určenie vlastníckeho práva a povinnosti dokladovať cenu sporných nehnuteľností. V nadväznosti na oznámenie sťažovateľa v 1. rade o bezpredmetnosti návrhu na začatie konania ho v júli 1997 okresný súd vyzval, aby výslovne uviedol, či berie návrh späť v celom rozsahu a žiada zastaviť konanie. Okresný súd 9. decembra 1997 vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku a vyjadrenie k návrhu odporcu na vydanie predbežného opatrenia z 27. novembra 1997.   O návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   okresný   súd   rozhodol   uznesením z 23. decembra 1997.

Dňa   20.   marca   1998   okresný   súd   predložil   spis   s odvolaním   sťažovateľov   proti predbežnému opatreniu krajskému súdu, ktorý uznesením sp. zn. 19 Co 82/98 z 30. apríla 1998 napadnuté uznesenie potvrdil. Spis bol vrátený okresnému súdu 6. júla 1998.

Okresný súd 29. mája 2000 opäť vyzval sťažovateľov na upresnenie žalobného petitu pod   hrozbou   zastavenia   konania   a   sťažovateľom   odporučil   za   tým   účelom   požiadať o právnu   pomoc   advokáta.   Sťažovatelia   na   výzvu   súdu   reagovali   podaním,   ktoré   bolo doručené 14. júla 2000.

Uznesením   z 1.   augusta   2001   okresný   súd   konanie   zastavil   s odôvodnením,   že sťažovatelia   napriek   viacerým   podaniam   nedoplnili   návrh   tak,   aby   bolo   zrejmé,   o aký určovací   návrh   ide.   Po   podaní   odvolania   okresný   súd   predložil   spis   9.   októbra   2001 krajskému   súdu,   ktorý   ho   vrátil   za   účelom   doručenia   predmetného   uznesenia   právnej zástupkyni   odporcu   a 2.   mája   2002   okresný   súd   opäť   predložil   spis   krajskému   súdu. Uznesením   č.   k.   9   Co   216/02-219   z 28.   júna   2002   krajský   súd   napadnuté   uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu doručený 6. septembra 2002.

Na základe oznámenia sťažovateľa v 1. rade o úmrtí Ing. Š. K. (29. október 2002) okresný súd listom zo 17. marca 2003 požiadal Register obyvateľov Slovenskej republiky a Okresný úrad Bratislava I, osobitnú matriku, o informácie o úmrtí R. K.. Dňa 16. júna 2003 okresný súd vyzval sťažovateľa v 1. rade, aby predložil dôkaz o úmrtí Ing. Š. K., ktorého vo výzve označil ako odporcu. Uznesením z 18. septembra 2003 okresný súd pod následkom odmietnutia návrhu vyzval sťažovateľov na odstránenie nedostatkov návrhu na začatie konania (čoho sa domáhajú a špecifikáciu žalobného petitu).

V roku 2004 okresný súd zaslal upravený petit na vyjadrenie odporcovi (20. januára 2004)   a sťažovateľov   vyzval   (2.   marca   2004),   aby   predložili   znalecké   posudky   o cene nehnuteľností   za   účelom   dodatočného   vyrúbenia   súdneho   poplatku.   Po   predložení znaleckých posudkov (24. augusta 2004) okresný súd vyzval sťažovateľov (20. septembra 2004) na zaplatenie súdneho poplatku a tiež aby oznámili, či trvajú na podanom návrhu vo vzťahu k označeným nehnuteľnostiam s tým, že nariadi znalecké dokazovanie na určenie ceny   týchto   nehnuteľností,   pretože   predložené   posudky   sa   ich   netýkajú.   Sťažovatelia 4. októbra   2004   oznámili,   že   požadovaný   znalecký   posudok   už   predložili.   Uznesením z 8. novembra   2004   vyzval   okresný   súd   sťažovateľov,   aby   špecifikovali   žalobný   petit, uznesením zo 6. decembra 2004 ich vyzval na odstránenie nedostatkov upresneného návrhu z   18.   novembra   2004   a   9.   decembra   2004   ich   vyzval   na   zaplatenie   súdneho   poplatku z rozšíreného návrhu. Následne sťažovatelia 17. decembra 2004 požiadali o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Uznesením zo 17. januára 2005 okresný súd nepriznal sťažovateľom oslobodenie od súdnych poplatkov a 21. januára 2005 zamietol ich návrh na zmenu účastníka konania na strane   odporcu   a rozhodol   o návrhu   na   pripustenie   zmeny   žalobného   petitu.   Po   podaní odvolaní proti uzneseniam zo strany sťažovateľov vyššia súdna úradníčka predložila spis (11. februára 2005) konajúcej sudkyni a následne bol spis predložený (14. februára 2005) krajskému súdu. Krajský súd uznesením sp. zn. 10 Co 44/05 z 30. novembra 2005 zrušil uznesenie   okresného   súdu   o zamietnutí   návrhu   na   zmenu   účastníka   konania   na   strane odporcu a vec vrátil na ďalšie konanie. Uznesením sp. zn. 10 Co 45/05 z 30. novembra 2005 krajský   súd   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych poplatkov.

Po vrátení spisu (17. marca 2006) okresný súd uznesením zo 16. mája 2006 pripustil pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane odporcu a vyzval ho na vyjadrenie k návrhu. Odporca v 2. rade podal 1. júna 2006 návrh na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom   okresný   súd   rozhodol   uznesením   z   27.   júna   2006.   Po   podaní   odvolania sťažovateľmi bol spis 31. júla 2006 a po vydaní opravného uznesenia opätovne 3. novembra 2006 predložený na rozhodnutie krajskému súdu.

Ústavný súd zistil 18. júla 2007, že krajský súd o odvolaní sťažovateľov rozhodol 18. mája 2007 a 3. júla 2007 zaslal spis okresnému súdu.

Na výzvu ústavného súdu z 20. júla 2007 odpovedala predsedníčka okresného súdu listom   z 2.   augusta   2007   a oznámila,   že   súhlasí   s prerokovaním   veci   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd preto so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v danej   veci   od   ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.II.

Sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 80/02, IV. ÚS 365/04) odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu, pričom samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (I. ÚS 70/98, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 221/04) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom posudzovaného konania je   žaloba   o určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam,   ktorá   je   bežnou   súčasťou rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, a preto ju nemožno považovať za právne zložitú. Podľa   názoru   ústavného   súdu   by   doterajšia   viac   ako   trinásťročná   dĺžka   konania   bola z ústavného   hľadiska   zrejme   neprimeraná   akémukoľvek   právne   a skutkovo   zložitému konaniu,   pričom   v namietanom   prípade   skutkovú   zložitosť   veci   ani   nemožno   posúdiť vzhľadom na to, že okresný súd dosiaľ nezačal vec meritórne prerokúvať. Zložitosť veci preto nemala vplyv na dĺžku a priebeh konania.

2. Hodnotením správania sťažovateľov ústavný súd dospel k záveru, že sťažovatelia majú podiel na zbytočných prieťahoch v konaní, pretože podali neúplný a nejasný návrh na začatie konania, ktorého nedostatky neodstránili ani po viacnásobných výzvach okresného súdu   (žalobný   petit   doplnili   až   podaním   doručeným   17.   októbra   2003,   ktorý   následne zmenili podaním doručeným 22. novembra 2004).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   stabilnú   judikatúru (napr. IV. ÚS 22/03,   IV. ÚS 299/04),   podľa   ktorej   procesnú   zodpovednosť   za   riadne uvedenie   návrhu   na rozhodnutie   vo   veci   samej,   za   postup   vo   veci   samej,   predkladanie dôkazov a iných úkonov potrebných na dosiahnutie účelu konania nesie vo výraznej miere účastník   (§ 6, § 120   ods. 1   a   iné   Občianskeho   súdneho   poriadku),   ktorý   je   zodpovedný najmä za doručenie jasného, určitého a zrozumiteľného žalobného návrhu. Súd v sporovom konaní nie je povinný konať z vlastnej iniciatívy, najmä nahradzovať úkony účastníkov pri uplatňovaní   ich   nárokov,   plnení   procesných   povinností   a využívaní   procesných   práv (IV. ÚS 24/03).

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v namietanom konaní, bol postup okresného súdu.

S ohľadom na stav konania ústavný súd nepovažuje za potrebné osobitne poukazovať na jednotlivé obdobia nečinnosti okresného súdu alebo hodnotiť efektívnosť jeho úkonov, pretože   už   samotná   dĺžka   konania   v spojení   s doterajšou   činnosťou   okresného   súdu zameranou   prevažne   na   odstránenie   nedostatkov   návrhu   na   začatie   konania   a riešenie základných   procesných   otázok   postačuje   na   vyslovenie   záveru   o existencii   zbytočných prieťahov   v tomto   konaní,   za   ktoré   aj   pri   zohľadnení   podielu   sťažovateľov   nesie zodpovednosť okresný súd.

Ústavný súd preto rozhodol, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 69/94, ktorý nesmeroval plynulo a efektívne k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov,   kvôli   ktorej   sa   obrátili   na   okresný   súd,   porušil   ich   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 69/94 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ   domáha   primeraného   finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Vzhľadom   na   to,   že   sťažovatelia   nežiadali,   aby   im   bolo   priznané   finančné zadosťučinenie, ústavný súd o tomto nároku nerozhodoval. Ústavný súd nerozhodoval ani o úhrade trov konania, pretože sťažovatelia si nárok na náhradu trov konania neuplatnili.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2007