SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 388/2015-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušeniesvojich práv podľa čl. 12, čl. 16, čl. 19 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právpodľa čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 177/2013 z 15. októbra 2014,a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola13. januára 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkouJUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich právpodľa čl. 12, čl. 16, čl. 19 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 10 Co 177/2013 z 15. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bolúčastníkom konania vedeného Okresným súdom Galanta (ďalej len „okresný súd“)pod sp. zn. SA-8C 205/2004 o ochranu osobnosti v procesnom postavení žalobcuproti žalovanému ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaný“). Sťažovateľ sa žaloboupodľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka domáhal
- určenia, že žalovaný svojimi výpoveďami pri viacerých výsluchoch, resp. pri konfrontáciách v trestných veciach vedených na Krajskom úrade vyšetrovaniaPolicajného zboru v Nitre pod ČVS: KÚV-76/OVVK-2001 PR a KÚV-80/OVVK-2001 PR(ďalej len „trestné veci“), ktoré boli následne vedené Krajským súdom v Nitre pod sp. zn.1 T 1/2005, poukazujúcimi na trestnú činnosť sťažovateľa neoprávnene zasiahol do jehopráva na ochranu osobnosti a uvedením nepravdivých údajov ho vystavil vyšetrovaniuv rámci trestného stíhania,
- uloženia povinnosti žalovanému v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaslať7 písomných ospravedlnení so zneniami uvedenými v žalobnom návrhu a
- zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 3 319,39 €.
Za nepravdivé považoval sťažovateľ nasledujúce tvrdenia žalovaného prezentovanév rámci trestných vecí:
- sťažovateľ sa žalovanému mal pochváliť vraždou svojej ženy Moniky, ktorú malneskôr spáliť potom, čo ju mal rozkrájať v kameňolome pri obci Žirany (ďalej len „prvývýrok“),
- sťažovateľ pracuje ako nájomný vrah (ďalej len „druhý výrok“),
- sťažovateľ chcel zavraždiť osobu menom ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „tretívýrok“),
- sťažovateľ ukázal žalovanému zbraň, z ktorej mal sťažovateľ strieľať na dvoredo garážových dverí a spoločne mali zahodiť nábojnice k susedovi do vedľajšej záhrady(ďalej len „štvrtý výrok“),
- sťažovateľ mal zbraň, ktorú mal údajne použiť na vraždu a následne zahodiť pod železničný most pri meste Šaľa (ďalej len „piaty výrok“),
- žalovaný u sťažovateľa videl strelnú zbraň pri údajnej streľbe v Kolárove (ďalej len„šiesty výrok“),
- sťažovateľ spoločne so žalovaným chytali ryby, pričom žalovaný obvinil sťažovateľazo spáchania trestného činu pytliactva (ďalej len „siedmy výrok“),
- sťažovateľ spoločne so žalovaným zišli pred obcou Vlčany na bočnú cestusmerujúcu ku smetisku, na ktorom mal sťažovateľ niečím obliať dámske oblečenie, čiernukabelku a ženské tmavé topánky a tieto veci podpáliť (ďalej len „ôsmy výrok“, spolu len„nepravdivé tvrdenia žalovaného“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „oddelil... výroky, ktoré vyslovil/tvrdil voči mne vo svojich výpovediach a ktoré sa netýkali skutkov, pre ktoré som bol obvinený a odsúdený. A tieto som napadol žalobou na ochranu osobnosti.“.
K prvému výroku sťažovateľ uvádza, že „Nikdy... nebol ani len obvinený, nie to ešte odsúdený pre spáchanie takéhoto trestného činu a nikdy... nemal ženu Moniku. Naviac som po uvedených tvrdeniach... podal trestné oznámenie z uvedeného skutku sám na seba. Trestné oznámenie bolo OČTK odmietnuté s tým, že neexistuje žiadny dôkaz, že by sa takýto skutok čo i len stal a nie že som to spáchal ja.“.
K štvrtému výroku sťažovateľ poznamenáva, že „OČTK vykonali prehliadku a nič nezistili. Dal som spraviť v danom smere znalecký posudok a znalec vylúčil, že by tvrdenia boli pravdivé. Naviac som dostal vyrozumenie priamo z Generálnej prokuratúry SR – na môj podnet, že som nikdy nebol obvinený ani obžalovaný z toho, že by som strieľal doma do garážových dverí. A takto to bolo/je aj s ostatnými tvrdeniami, ktoré sú predmetom žaloby, kde boli napadnuté také výroky/tvrdenia, že vie že pracujem ako nájomný vrah, že som plánoval/chcel zavraždiť osobu menom ⬛⬛⬛⬛, a pod.“.
Sťažovateľ považuje rozsudok okresného súdu sp. zn. SA-8C 205/2004z 18. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok z 18. apríla 2013“), ktorým bola jeho žalobazamietnutá, za „neobhájiteľný“, keďže je založený na odôvodnení, podľa ktorého „ak už som právoplatne odsúdený za vraždy ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, tak nie je porušením mojich práv ak o mne niekto tvrdí, že som spáchal vraždy aj iných osôb, z ktorých som nebol ani len obvinený, že nie je porušením mojich práv ak o mne následne produkuje také tvrdenia, v ktorých má spája s inými vraždami a/alebo ak o mne tvrdí iné nepravdivé veci“.
Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol napadnutým rozsudkom krajský súd tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „Práva ⬛⬛⬛⬛... na súdnu ochranu, na ochranu osobnosti, na účinný opravný prostriedok, horšie zaobchádzanie a pod. zaručované najmä v čl. 12, 16, 19, 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1, čl. 8, 13, 14 Dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 15. 10. 2014 č. 10Co/177/2013-738, porušené boli.
Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 15.10.2014 č. 10Co/177/2013-738 a vec vracia na ďalšie konania.“
Sťažovateľ ústavný súd zároveň informoval o tom, že na účely zastúpenia v konanío svojej sťažnosti požiadal Centrum právnej pomoci (ďalej len „centrum“)„o ustanovenie/určenie advokáta“, a v tejto súvislosti požiadal, aby ústavný súd „počkal kým v tejto veci CPP určí advokáta na moje zastupovanie a kým ustanovený advokát opraví a doplní túto moju ústavnú sťažnosť“.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd podaním zo 17. apríla 2015sťažovateľa vyzval, aby v stanovenej lehote preukázal, že centru žiadosť o poskytnutieprávnej pomoci a určenie advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom vo vecisvojej sťažnosti podal, a následne v lehote 14 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o jehožiadosti predložil písomné splnomocnenie udelené konkrétnemu advokátovina zastupovanie pred ústavným súdom. Sťažovateľ predložil ústavnému súdu 30. apríla 2015splnomocnenie udelené advokátke JUDr. Marianne Lechmanovej na zastupovanie v konanío svojej sťažnosti, ktorá však do času predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdomsťažnosť sťažovateľa nedoplnila.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej mocinemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a tobuď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sa ňou sťažovateľ domáha vyslovenia porušeniav záhlaví označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutýmrozsudkom krajského súdu, ktorý je podľa jeho názoru „neobhájiteľný“. Sťažovateľnesúhlasí s právnym názorom krajského súdu o tom, že žalovaný svojimi výpoveďamipri viacerých výsluchoch, resp. pri konfrontáciách v trestných veciach nezasiahol do jehopráva na ochranu osobnosti uvedením nepravdivých údajov.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
V súlade s čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na rešpektovania svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto právazasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickejspoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytukrajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky aleboochrany práv a slobôd iných.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, žeformuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkýmpráva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces. K porušeniu základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sasvojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súdodmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby(II. ÚS 8/01), alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravnýprostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodolo ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorýrozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomociústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie jezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvougarantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomocvšeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdomnie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnejzmluve (I. ÚS 225/03).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnapokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmivšeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).
Ústavný súd s prihliadnutím na námietku sťažovateľa o „neobhájiteľnosti“rozhodnutia všeobecného súdu v jeho veci posúdil, či účinky výkonu právomoci krajskéhosúdu súvisiace s jeho rozhodovaním o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súduz 18. apríla 2013 sú v súlade s ustanoveniami tých článkov ústavy a dohovoru, ktorýchporušenie namieta. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudkukrajského súdu dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom nemohol porušiťsťažovateľom označené základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.
V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým tento potvrdil akovecne správny rozsudok okresného súdu z 18. apríla 2013, sa uvádza:
«Právo na súkromie i osobnostné práva vrátane nedotknuteľnosti osoby a jej osobnej slobody síce majú povahu základných práv... nemajú však povahu práv absolútnych, uplatniteľných vždy a za každých okolností, keď už Dohovor i ústava pripúšťajú zákonom aprobované zásahy do výkonu takýchto práv, ak je tu ich nevyhnutnosť pre tzv. vyšší záujem.... Ani v intenciách reálií z prejednávanej veci pritom nemôže byť sporu o tom, že tzv. osobnostné práva nemôžu mať prioritu (a môžu byť aj potlačené), ak je v obraznej stávke verejná bezpečnosť, nutnosť predchádzania zločinnosti, ale aj potreba ochrany morálky či ochrany práv a slobôd iných. Na riadne naplnenie účelu trestného konania, ktorým je postihovanie trestnej činnosti, je potom nevyhnutným ako celkom jednoznačné vymedzenie typov konaní, ktoré sa považujú za nebezpečné pre spoločnosť, tak i mechanizmov spôsobilých viesť k odhaľovaniu trestnej činnosti aj k eliminovaniu rizika výskytu vecne nesprávnych rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní, založených na neúplných alebo aj realite odporujúcich podkladoch. Súčasťou spomenutých mechanizmov, majúcou viesť k riadnemu objasneniu trestnej činnosti je proces dokazovania a v jeho rámci inštitút svedka a svedeckej výpovede, súčasťou mechanizmov určených na odvrátenie rizika nenáležitého zistenia skutkového stavu potom pomyselný Damoklov meč visiaci nad každým svedkom v podobe nebezpečenstva trestného stíhania pre krivú výpoveď (ktorou je na základe vyššie cit. ust. § 175 ods. 1 Tr. zák. nielen podanie svedectva nepravdivého, ale aj svedectva neúplného). Aby sa prejavy neochoty poskytovať svedecké výpovede (a takto aj mariť účel trestného konania) nepodporovali, je tu pomerne úzky okruh dôvodov, pri ktorých možno svedeckú výpoveď v trestnom konaní odoprieť, najčastejšie vymedzených osobitným vzťahom osoby volanej k svedeckej výpovedi k tomu, voči komu sa trestné konanie vedie (akým osobitným vzťahom je buď vzťah príbuzenský či taký, pri ktorom sú jedna osoba s druhou v pomere iných osôb sebe navzájom blízkych, pokiaľ pravda nejde o požiadavku svedčiť voči sebe samému, kde sa inak vychádza z logickej premisy, že nikto nie je povinný napomáhať k tomu, čo jemu osobne alebo jemu blízkej osobe môže uškodiť či priťažiť). V kontrapunkte k takejto evidentne limitovanej možnosti vyhnúť sa podaniu svedectva je tu potom generálna povinnosť každého ustanoviť sa ako svedok a vypovedať o trestnom čine, jeho páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie (v tomto prípade bez ohľadu na povahu a závažnosť trestného činu, o aký sa tu má jednať), umocnená v prípadoch niektorých trestných činov (na ktorých odhaľovaní a postihovaní zákonodarca vyjadril osobitný záujem) aj trestnosťou ich neoznámenia a s ňou súvisiacou nemožnosťou v takýchto prípadoch odoprieť svedeckú výpoveď (kde inak platí, že čo platí na trestný čin, platí aj na skoršie vývinové štádiá pred dokonaním trestného činu, teda na pokus trestného činu podľa § 8 Tr. zák. aj jeho prípravu podľa taktiež vyššie citovaného ust. § 7 zákona, o ktorom je práve reč).
Pri riadení sa všetkými takýmito úvahami preto bola celkom bez šancí snaha žalobcu zaštítiť sa ustanovením čl. 19 ústavy, nakoľko právo priznávané týmto ústavným článkom má charakter takého, ktoré musí v prípade stretu s inými Dohovorom aj ústavou zaručovanými právami a u prvého z takýchto dokumentov tiež s ním zadefinovanými vyššími záujmami požívať menšiu mieru ochrany. Obsah toho, čo žalobca v minulosti porozprával iným osobám spolu s ním stíhaným pre trestnú činnosť alebo aj iným osobám, bol vecou primárneho posudzovania pred orgánmi činnými v trestnom konaní s nepochybnou využiteľnosťou už raz odznelého aj v prípadných iných konaniach (vrátane konania z prejednávanej veci) aj s nemožnosťou dosť účinného oddelenia toho, čo malo byť (a môžbyť bolo a môžbyť aj nie) predmetom rozhovorov medzi účastníkmi konania z prejedávanej veci od obsahu rozhovorov iného okruhu osôb. Sám žalobca tu inak vypustil z fľaše obrazného „džina“ v podobe podstúpenia ním rizika, že poskytnuté informácie budú (a to aj na ťarchu samotného prvotného oznamovateľa) šírené ďalej. Otázka pravdivosti či nepravdivosti tvrdeného žalovaným pred orgánmi činnými v trestnom konaní bola opäť vecou primárneho posúdenia orgánmi činnými v trestnom konaní a tiež prípadného vyvodenia konzekvencií v prípade bezpečného ustálenia dopustenia sa žalovaným trestného činu krivej výpovede, žeby však malo ísť o takýto prípad, nebolo ničím preukázané. Bez významu tu pritom rozhodne nebolo, že žalobca v pozícii osoby branej na zodpovednosť za najzávažnejšie trestné činy, bol oprávnený v záujme uchránenia sa pred trestným postihom použiť prakticky akékoľvek prostriedky vrátane účelovej lži a to bez akéhokoľvek z toho plynúceho rizika (vyjmúc to, že nebude tým, komu orgán činný v trestnom konaní uverí), kým žalovaný ako svedok sa musel mať na pozore podstatne viac, nakoľko jeho pristihnutie pri krivej výpovedi by už bez následku ostať nemuselo. Rovnako tu bolo bez právneho významu, či výstup zo svedeckej výpovede žalovaného, týkajúcej sa strelnej zbrane, bol na to povolanými orgánmi činnými v trestnom konaní „zužitkovaný“ (tu rozumej použitý ako podklad pre vedenie trestného konania voči žalobcovi alebo inej osobe aj pre iný trestný čin, než tie, ktorých stíhanie, resp. aj „odstíhanie“ žalobca pripúšťal), keď v tomto prípade nešlo o skutočnosť žalovaným a ani inou osobou v jeho postavení (svedka) ovplyvniteľnú a výlučne vyvodenie voči žalovanému trestnoprávnej zodpovednosti za krivú výpoveď (či už v tomto alebo hociktorom inom žalobou uvádzanom prípade) by mohlo byť tým, čo by problém akcentovaný žalobou aj skôr v rámci trestného konania vedeného voči žalobcovi vedelo postaviť do iného svetla. I keď v konaniach o ochranu osobnosti (akým bolo aj to v prejednávanej veci) je pravidlom tzv. obrátený princíp dôkazného bremena, vlastného občianskoprávnym konaniam všeobecne, teda to, že pravdivosť difamujúceho výroku tu preukazuje jeho pôvodca (žalovaný), takto to nemôže byť vtedy, ak informácia označená za nepravdivú a tiež za zásah do práva na ochranu osobnosti bola súčasťou výpovede svedka. V takýchto prípadoch naopak treba uzavrieť, že to čo odznelo v trestnom konaní v rámci svedeckej výpovede a nebolo následne vyvrátené trestným postihom svedka za krivú výpoveď, treba považovať za pravdivé. Práve z ostatného uvedeného dôvodu nebola tu ani potreba dopĺňania dokazovania obsahom žalobcom predkladaného znaleckého posudku (ktorý by inak objektívne spĺňal parametre dôkazu prípustného aj v odvolacom konaní, keďže ho žalobca bez preukázateľnej vlastnej viny nemal k dispozícii už v konaní pred súdom prvého stupňa), nakoľko takýto dôkaz sám osebe nebol spôsobilý ovplyvniť nazeranie na pravdivosť tých tvrdení žalovaného v trestnom konaní voči žalobcovi, ktorých sa takýto dôkaz týkal alebo iných tvrdení (rozumej tak, žeby na základe takéhoto dôkazu bol súd v tzv. civilnom spore oprávnený revidovať - nech aj len sčasti - závery orgánov činných v trestnom konaní).“
Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožnoposudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetukonania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právnynázor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecnýchsúdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu),ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňujes odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť lenna skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniťna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Vzhľadom na už citované ústavný súd ďalej poukazuje na relevantnú časťodôvodnenia rozsudku okresného súdu z 18. apríla 2013, v ktorej sa uvádza:
«Navrhovateľ pôvodnou a neskôr upravenou žalobou žiadal, aby súd vyslovil, že odporca je povinný sa navrhovateľovi písomne ospravedlniť za výroky uvedené v zápisniciach v trestnom konaní vedenom pôvodne na KUV PZ Nitra pod ČVS: KUV- 76/OVVK-2001 PR a KÚV PZ Nitra pod ČVS: KÚV-80/OVVK-2001 PR s tým, že každé z týchto tvrdení sa nezakladali na pravde, boli to len klamstvá. Poukazuje zároveň na to, že tieto tvrdenia neodzneli iba v rámci vyšetrovania, ale aj na hlavnom pojednávaní za účasti širšej verejnosti a zástupcov médií s celoštátnou pôsobnosťou. Tieto výroky sú uvedené v zápisniciach o výsluchu odporcu v čase od 05. 11. 2001 do 12. 06. 2012. Zároveň žiadal, aby súd zaviazal odporcu vyplatiť mu sumu 3 319,39 eur (100 000.- Sk). Navrhovateľ sa nachádzal od 01. 09. 2001 v súvislosti so spáchaním závažnej trestnej činnosti z niektorých trestných činov spolupáchateľstvom a za túto trestnú činnosť bol neskôr právoplatne odsúdený na mimoriadny trest odňatia slobody. Rozsudkom Krajského súdu v Nitre 1 T/1/2005, ktorý nadobudol v časti obžalovaného právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 07. 11. 2007 bol navrhovateľ právoplatne odsúdený pre pokračujúci trestný čin vraždy a nedovoleného ozbrojovania a za to mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody na doživotie s výkonom trestu v tretej nápravnovýchovnej skupine. Týmto rozsudkom bol čiastočne menený aj rozsudok 1T/2/2005 v obsahovo nadväzujúcich častiach. Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že samotný obžalovanému uviedol, ako usmrtil poškodenú, ktorá ho mala vydierať v súvislosti s lúpežou v Lučenci a zároveň ho požiadal, aby „mu ju pomohol prekopať“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní 1To12/2007 zo dňa 07. 11. 2007 odvolanie obžalovaného a zamietol.
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Vykonaným dokazovaním, prečítaním zápisníc Krajského úradu vyšetrovania PZ v Nitre ČVS: KÚV-76/OVVK-2001 zo dňa 10. 06. 2001, 11. 06. 2002, 12. 06. 2002, výsluchom svedka dňa 09. 10 2001 16. 01. 2002 a uznesením zo dňa 08. 10. 2001 ktoré sa nachádzajú v obale pod čl. 180 spisu mal súd za preukázané, že sa viedlo, trestného stíhanie a to u navrhovateľa pre trestný čin vraždy a odporca bol v týchto konaniach vyslúchaný ako svedok. Navrhovateľ sa vtedy už od 01. 09. 2001 nachádzal vo väzbe a uvedené úkony sa vykonávali v súvislosti s trestnou činnosťou, ktorú mali spolu spáchať, a. Súd je toho názoru, že čo sa týka usmrtenia táto skutočnosť je vyriešená v samotnom trestnom rozhodnutí a čo sa týka jeho priateľky Moniky je pravda, že túto videli naposledy živú, keď odchádzala s, súd vyhodnotil vyjadrenie svedka ⬛⬛⬛⬛ ako účelové, ale aj on sám uviedol, že nevie, kde sa táto žena nachádza a súd je toho názoru, že ak by žila, určite by mala záujem kontaktovať sa so svojim synom ako matka a z tohto dôvodu považuje súd výpoveď svedka za nedôveryhodnú.
Na základe vyhodnotenia dôkazov a jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach mal súd uvedenými dôkazmi preukázané, že sa viedlo rozsiahle vyšetrovanie a dokumentovanie trestnej činnosti v tom čase obvinených osôb, a pre spáchanie trestných činov vraždy u a trestného činu lúpeže, ktorej sa mali zúčastniť všetci v tom čase obvinení. Súd je toho názoru, že samotnými výpoveďami ako svedka, keďže boli vykonávané v súvislosti s vedením iného závažného trestného stíhania, pričom všetci obvinení sa nachádzali vo väzbe nemožno tieto výpovede označiť ako výpovede porušujúce práva osobnosti na svoju ochranu, pretože uvedené osoby boli právoplatne odsúdené za inú závažnú trestnú činnosť. Súd dôkazy, ktoré sa nachádzajú v spise vyhodnotil ako dôkazy ktorými by sa mal zaoberať priamo trestný súd, pretože v civilnom konaní nemožno reparovať rozhodnutie trestného súdu, tak ako sa pokúšal vykonaním dôkazov navrhovateľ, pretože súd je viazaný rozsudkom v samotnej trestnej veci, ktorý je právoplatný a vykonateľný a nápravu uvedeného stavu možno vykonať len v trestnom konaní, ktorým bola navrhovateľovi obmedzená sloboda.
Súd je toho názoru, že právoplatné odsúdenie navrhovateľa a účasť navrhovateľa pri vykonávaní úkonov súvisiacich s trestnou činnosťou nie je zásahom do osobných práv osobnosti na jeho ochranu. Svedecké výpovede pána staršieho a nepovažoval súd za vierohodné aj z toho dôvodu, že tieto osoby sú v blízkom príbuzenskom pomere k navrhovateľovi a tak, ako konštatoval súd v trestnom rozsudku, prihlásili sa ako svedkovia až v čase, keď mohli navrhovateľovi pomôcť. Súd je toho názoru, že je neprípustné, aby súd v civilnom konaní hodnotil dôkazy, ktoré mali byť vykonané v samotnom trestnom konaní. Podľa názoru súdu samotná účasť navrhovateľa na vykonávaní týchto úkonov nemôže byť dôvodom na ochranu práv navrhovateľa. Tieto úkony, ako bolo už spomenuté boli vykonané v súvislosti s objasňovaním trestnej činnosti spáchanej navrhovateľom a to, že či nastali alebo nenastali tieto skutočnosti a či mali vplyv na zníženie dôstojnosti navrhovateľ podľa názoru súdu priamo nepreukázal. Čo sa týka zníženia dôstojnosti navrhovateľa na verejnosti v súvislosti so samotným trestným procesom a účasťou verejnoprávnych a iných inštitúcií na pojednávaní a redakčného príspevku pána, je súd toho názoru, že by bolo nadbytočné vykonávať dokazovanie o týchto veciach, keď samotné zníženie dôstojnosti navrhovateľa bolo preukázané spôsobom akým bola jeho trestná činnosť realizovaná a samotným právoplatným odsúdením navrhovateľa na mimoriadny trest odňatia slobody.
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. decembra 2008, sp. zn. 5Cdo 274/2007, pokiaľ je v súlade so zákonnými podmienkami pred príslušným orgánom začaté konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takého rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka), a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne, pričom súd poukazuje na tú skutočnosť, že právoplatný rozsudok v trestnej veci spáchanej navrhovateľom nebol dosiaľ zrušený.
Súd je toho názoru, že podstatná časť výrokov navrhovateľa uvedená v návrhu na konanie nie je spôsobilá z ohľadom na spáchanú trestnú činnosť navrhovateľa a právoplatné odsúdenie privodiť takú ujmu na osobnostných právach navrhovateľa, ktoré by boli žalovateľné. Keďže súd nemal za preukázané, že došlo k neoprávneného zásahu odporcu do osobnostných práv tak, aby boli spôsobilé privodiť ujmu na chránených osobnostných právach a preto návrh na konanie zamietol.
Podľa § 13 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Keďže súd nemal odporcom za preukázaný zásah do navrhovateľových osobnostných práv, súd nepriznal navrhovateľov primerané zadosťučinenie.»
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojejosobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka podobizne, obrazové snímky a obrazovéa zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiťprimeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasovéa televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenýmizáujmami fyzickej osoby.
Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať,aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby saodstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúcezadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosťfyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradunemajetkovej ujmy v peniazoch.
Jedným z predpokladov vzniku zodpovednosti za zásah do osobnosti fyzickej osobyje jeho neoprávnenosť. Ústavný súd v súvislosti s prerokúvanou vecou dáva do pozornostiprávny názor, podľa ktorého niektoré zásahy do osobnosti fyzickej osoby, i keď sa zdanlivojavia ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno považovať za neoprávnené vtedy, keďsú dané okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu.
Okolnosti, ktoré majú takéto právne následky a ktoré vychádzajú z hodnoteniazávažnosti, významu a funkcií vzájomne si kolidujúcich porovnávaných záujmov dotknutejfyzickej osoby na strane jednej a osobitých verejných záujmov na strane druhej, sú buďobsiahnuté priamo v právnych normách, alebo z nich vyplývajú. O neoprávnený zásahdo osobnosti fyzickej osoby nejde napríklad vtedy, keď zasahujúcim je orgán štátupri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona. Dochádza tu k stretu dvoch záujmov,pri ktorom sa individuálny záujem fyzickej osoby, do osobnosti ktorej sa zasahuje, dostávado kolízie s vyšším (verejným) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť. V dôsledku tohonejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súladeso zákonnými podmienkami vznesené obvinenie z trestného činu a aj ďalšie úkony orgánovčinných v trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby sú vykonávanév medziach zákona; na tom sa nič nemení ani v prípade, ak by neskôr prípadne aj došlok zastaveniu trestného stíhania voči tejto fyzickej osobe alebo k jej prepusteniu z väzbyalebo aj k oslobodeniu spod obžaloby (k tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 3 Cdo 201/2007 z 30. júla 2008).
Uvedený právny názor korešponduje aj so stanoviskom Najvyššieho súdu Českejrepubliky, podľa ktorého ak došlo k zásahu do osobnostných práv v rámci výkonu zákonomustanovených oprávnení, resp. povinností (napr. výpoveď svedka), nejde o zásahneoprávnený, pokiaľ osoba, ktorá sa takéhoto zásahu dopustila, nevybočila z medzí taktoustanovených práv a povinností. Prípustnosť týchto prípadov je odôvodnená zvláštnymverejným záujmom na nerušenú a plynulú realizáciu subjektívnych práv, ako aj na plynuléplnenie právnych povinností uložených zákonom. Zásah je potrebné súčasne vždyposudzovať, berúc do úvahy okolnosti, za ktorých k nemu došlo a s prihliadnutímna funkcie, ktoré výkon dotknutých práv, resp. povinností plní. Takýmto vybočenímz medzí ustanovených práv a povinností je napr. aj krivá výpoveď (k tomu pozri stanoviskoNajvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Cpjn 13/2007, Zbierka súdnych rozhodnutía stanovísk č. 54, ročník 2010).
Berúc do úvahy už uvádzané právne názory vzťahujúce sa na prerokúvanú veca s prihliadnutím na citované časti odôvodnenia druhostupňového súdu a prvostupňovéhosúdu, ústavný súd konštatuje, že závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku krajského súdu,podľa ktorých vo veci sťažovateľa nedošlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnosti,nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani takáaplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bolapopretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdunestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o „neudržateľnosti“ či arbitrárnosti napadnutéhorozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesnýmúspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovýma právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajskéhosúdu a s ohľadom na všeobecnosť námietky sťažovateľa, ktorou spochybňoval„obhájiteľnosť“ rozhodnutia odvolacieho súdu, ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciupríslušných zákonných ustanovení zo strany krajského súdu, ktoré by mohli vyvolať účinkynezlučiteľné so sťažovateľom označenými článkami ústavy a dohovoru.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je v časti namietanéhoporušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právpodľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu zjavneneopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
II.2 K namietanému porušeniu čl. 12 ústavy a čl. 14 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
V súlade s čl. 12 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základnépráva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musízabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode ako je pohlavie, rasa, farbapleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 12 ústavy napadnutým rozsudkom krajskéhosúdu ústavný súd uvádza, že ustanovenia čl. 12 ústavy kvalifikuje stabilizovaná judikatúraústavného súdu ako všeobecné kritériá ochrany základných práv a slobôd, ktoré trebavykladať a chápať ako ústavnú direktívu adresovanú predovšetkým orgánom pôsobiacimv normotvornej činnosti všetkých stupňov a ktoré nemôžu plniť poslanie priamoaplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia je možná ibav spojení s ochranou konkrétnych práv a slobôd uvedených v ústave, ktorá všakv prerokúvanom prípade absentuje, čo zároveň odôvodňuje záver o nemožnosti porušeniacitovaného ustanovenia ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Navyše, z argumentácie uvádzanej sťažovateľom nevyplýva, že by sa s nímz dôvodov uvedených v čl. 14 dohovoru zaobchádzalo v napadnutom konaní rozdielneoproti iným osobám v rovnakých situáciách a že takto voči nemu v danej veci postupovalkrajský súd. Subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodomna prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danomprípade chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili dospieť k takému záveru aspoňna účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd rovnako konštatuje,že napadnutým rozsudkom krajský súd nemohol žiadnym spôsobom zasiahnuť do právasťažovateľa vyplývajúceho z čl. 14 dohovoru.
Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskehosúdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatnéhmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnúnezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručenéustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnostiz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde(II. ÚS 132/02, IV. ÚS 150/03).
II.3 K namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
V spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu sťažovateľ namietal aj porušeniečl. 13 dohovoru, podľa ktorého každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovoromboli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keďsa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osobyprocesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národnýmorgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoňobhájiteľné právne tvrdenie o porušení iného práva chráneného dohovorom(napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. 3. 1983).
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudsképráva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarípreukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovanýchdohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A,č. 131, bod 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru vo vzťahuk rozhodnutiu krajského súdu nedospel.
Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, žeak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožnopovažovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).
Právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nemôževšeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismiupravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (IV. ÚS 36/04). Skutočnosť, žesťažovateľ nebol v konaní pred krajským súdom (odvolacím súdom) úspešný, nie jepodstatná, keďže účinnosť právnych prostriedkov nápravy pre účely čl. 13 dohovorunezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech sťažovateľa (napr. Vilvarajah a ďalšíproti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu – 1989).Preto napadnutý rozsudok krajského súdu nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnejsúvislosti s možným porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravypred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietanéhoporušenia čl. 13 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol pre jej zjavnúneopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať saďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2015