znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 388/2015-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senátezloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť

, zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušeniesvojich práv podľa čl. 12, čl. 16, čl. 19 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právpodľa čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 177/2013 z 15. októbra 2014,a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola13. januára 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkouJUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich právpodľa čl. 12, čl. 16, čl. 19 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práv   podľa   čl.   6   ods.   1,   čl.   8,   čl.   13   a   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 10 Co 177/2013 z 15. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a   z   príloh   k   nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľ   bolúčastníkom konania   vedeného   Okresným   súdom   Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd“)pod sp. zn.   SA-8C   205/2004   o ochranu   osobnosti   v procesnom   postavení   žalobcuproti žalovanému ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „žalovaný“).   Sťažovateľ   sa   žaloboupodľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka domáhal

-   určenia,   že   žalovaný   svojimi   výpoveďami   pri   viacerých   výsluchoch,   resp. pri   konfrontáciách   v   trestných   veciach   vedených   na   Krajskom   úrade   vyšetrovaniaPolicajného zboru v Nitre pod ČVS: KÚV-76/OVVK-2001 PR a KÚV-80/OVVK-2001 PR(ďalej len „trestné veci“), ktoré boli následne vedené Krajským súdom v Nitre pod sp. zn.1 T 1/2005, poukazujúcimi na trestnú činnosť sťažovateľa neoprávnene zasiahol do jehopráva na ochranu osobnosti a uvedením   nepravdivých   údajov ho vystavil vyšetrovaniuv rámci trestného stíhania,

- uloženia povinnosti žalovanému v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaslať7 písomných ospravedlnení so zneniami uvedenými v žalobnom návrhu a

- zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 3 319,39 €.

Za nepravdivé považoval sťažovateľ nasledujúce tvrdenia žalovaného prezentovanév rámci trestných vecí:

- sťažovateľ sa žalovanému mal pochváliť vraždou svojej ženy Moniky, ktorú malneskôr spáliť potom, čo ju mal rozkrájať v kameňolome pri obci Žirany (ďalej len „prvývýrok“),

- sťažovateľ pracuje ako nájomný vrah (ďalej len „druhý výrok“),

-   sťažovateľ   chcel   zavraždiť   osobu   menom ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „tretívýrok“),

-   sťažovateľ   ukázal   žalovanému   zbraň,   z   ktorej   mal   sťažovateľ   strieľať   na   dvoredo garážových dverí a spoločne mali zahodiť nábojnice k susedovi do vedľajšej záhrady(ďalej len „štvrtý výrok“),

-   sťažovateľ   mal   zbraň,   ktorú   mal   údajne   použiť   na   vraždu a následne zahodiť pod železničný most pri meste Šaľa (ďalej len „piaty výrok“),

- žalovaný u sťažovateľa videl strelnú zbraň pri údajnej streľbe v Kolárove (ďalej len„šiesty výrok“),

- sťažovateľ spoločne so žalovaným chytali ryby, pričom žalovaný obvinil sťažovateľazo spáchania trestného činu pytliactva (ďalej len „siedmy výrok“),

-   sťažovateľ   spoločne   so   žalovaným   zišli   pred   obcou   Vlčany   na   bočnú   cestusmerujúcu ku smetisku, na ktorom mal sťažovateľ niečím obliať dámske oblečenie, čiernukabelku a ženské tmavé topánky a tieto veci podpáliť (ďalej len „ôsmy výrok“, spolu len„nepravdivé tvrdenia žalovaného“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „oddelil... výroky, ktoré vyslovil/tvrdil voči mne vo svojich výpovediach a ktoré sa netýkali skutkov, pre ktoré som bol obvinený a odsúdený. A tieto som napadol žalobou na ochranu osobnosti.“.

K prvému výroku sťažovateľ uvádza, že „Nikdy... nebol ani len obvinený, nie to ešte odsúdený pre spáchanie takéhoto trestného činu a nikdy... nemal ženu Moniku. Naviac som po   uvedených   tvrdeniach...   podal   trestné   oznámenie   z   uvedeného   skutku   sám   na   seba. Trestné oznámenie bolo OČTK odmietnuté s tým, že neexistuje žiadny dôkaz, že by sa takýto skutok čo i len stal a nie že som to spáchal ja.“.

K štvrtému výroku sťažovateľ poznamenáva, že „OČTK vykonali prehliadku a nič nezistili. Dal som spraviť v danom smere znalecký posudok a znalec vylúčil, že by tvrdenia boli pravdivé. Naviac som dostal vyrozumenie priamo z Generálnej prokuratúry SR – na môj podnet, že som nikdy nebol obvinený ani obžalovaný z toho, že by som strieľal doma do garážových dverí. A takto to bolo/je aj s ostatnými tvrdeniami, ktoré sú predmetom žaloby, kde boli napadnuté také výroky/tvrdenia, že vie že pracujem ako nájomný vrah, že som plánoval/chcel zavraždiť osobu menom ⬛⬛⬛⬛, a pod.“.

Sťažovateľ   považuje   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   SA-8C   205/2004z 18. apríla 2013   (ďalej   len   „rozsudok   z 18.   apríla   2013“),   ktorým   bola   jeho   žalobazamietnutá, za „neobhájiteľný“, keďže je založený na odôvodnení, podľa ktorého „ak už som právoplatne odsúdený za vraždy ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, tak nie je porušením   mojich   práv   ak   o mne   niekto   tvrdí,   že   som   spáchal   vraždy   aj   iných   osôb, z ktorých som nebol ani len obvinený, že nie je porušením mojich práv ak o mne následne produkuje také tvrdenia, v ktorých má spája s inými vraždami a/alebo ak o mne tvrdí iné nepravdivé veci“.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol   napadnutým   rozsudkom   krajský   súd   tak,   že   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného súdu potvrdil.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „Práva ⬛⬛⬛⬛... na súdnu ochranu,   na   ochranu   osobnosti,   na   účinný   opravný   prostriedok,   horšie   zaobchádzanie a pod. zaručované najmä v čl. 12, 16, 19, 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1, čl. 8, 13, 14 Dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 15. 10. 2014 č. 10Co/177/2013-738, porušené boli.

Ústavný   súd   SR   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa   15.10.2014 č. 10Co/177/2013-738 a vec vracia na ďalšie konania.“

Sťažovateľ ústavný súd zároveň informoval o tom, že na účely zastúpenia v konanío svojej sťažnosti   požiadal   Centrum   právnej   pomoci   (ďalej   len   „centrum“)„o ustanovenie/určenie advokáta“, a v tejto súvislosti požiadal, aby ústavný súd „počkal kým v tejto veci CPP určí advokáta na moje zastupovanie a kým ustanovený advokát opraví a doplní túto moju ústavnú sťažnosť“.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   podaním   zo   17. apríla   2015sťažovateľa   vyzval,   aby   v stanovenej   lehote   preukázal,   že   centru   žiadosť   o poskytnutieprávnej pomoci a určenie advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom vo vecisvojej sťažnosti podal, a následne v lehote 14 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o jehožiadosti   predložil   písomné   splnomocnenie   udelené   konkrétnemu   advokátovina zastupovanie pred ústavným súdom. Sťažovateľ predložil ústavnému súdu 30. apríla 2015splnomocnenie udelené advokátke JUDr. Marianne Lechmanovej na zastupovanie v konanío svojej sťažnosti, ktorá však do času predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdomsťažnosť sťažovateľa nedoplnila.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   mocinemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a tobuď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Zo   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sa   ňou   sťažovateľ   domáha   vyslovenia   porušeniav záhlaví označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutýmrozsudkom   krajského   súdu,   ktorý   je   podľa   jeho   názoru „neobhájiteľný“.   Sťažovateľnesúhlasí   s právnym   názorom   krajského   súdu   o tom,   že   žalovaný   svojimi   výpoveďamipri viacerých výsluchoch, resp. pri konfrontáciách v trestných veciach nezasiahol do jehopráva na ochranu osobnosti uvedením nepravdivých údajov.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy   nedotknuteľnosť   osoby   a jej   súkromia   je   zaručená.Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

V súlade s čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na rešpektovania svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto právazasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickejspoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytukrajiny,   predchádzania   nepokojom   a zločinnosti,   ochrany   zdravia   alebo   morálky   aleboochrany práv a slobôd iných.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, žeformuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkýmpráva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces. K porušeniu základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sasvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súdodmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby(II. ÚS   8/01),   alebo   v   prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd   odmietol   opravnýprostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodolo ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorýrozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ako ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomociústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názoryvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie jezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvougarantovaných   práv   a   slobôd   je   preto   daná   len   v   prípade,   že   je   vylúčená   právomocvšeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdomnie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnejzmluve (I. ÚS 225/03).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnapokon   nie   je ani   chrániť fyzické   osoby   a právnické osoby pred   skutkovými omylmivšeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).

Ústavný   súd   s prihliadnutím   na   námietku   sťažovateľa   o „neobhájiteľnosti“rozhodnutia všeobecného súdu v jeho veci posúdil, či účinky výkonu právomoci krajskéhosúdu súvisiace s jeho rozhodovaním o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súduz 18. apríla 2013 sú v súlade s ustanoveniami tých článkov ústavy a dohovoru, ktorýchporušenie   namieta.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutého   rozsudkukrajského súdu dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom nemohol porušiťsťažovateľom označené základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým tento potvrdil akovecne správny rozsudok okresného súdu z 18. apríla 2013, sa uvádza:

«Právo na súkromie i osobnostné práva vrátane nedotknuteľnosti osoby a jej osobnej slobody   síce   majú   povahu   základných   práv...   nemajú   však   povahu   práv   absolútnych, uplatniteľných vždy a za každých okolností, keď už Dohovor i ústava pripúšťajú zákonom aprobované   zásahy   do   výkonu   takýchto   práv,   ak   je   tu   ich   nevyhnutnosť   pre   tzv.   vyšší záujem.... Ani v intenciách reálií z prejednávanej veci pritom nemôže byť sporu o tom, že tzv. osobnostné práva nemôžu mať prioritu (a môžu byť aj potlačené), ak je v obraznej stávke   verejná   bezpečnosť,   nutnosť   predchádzania   zločinnosti,   ale   aj   potreba   ochrany morálky či ochrany práv a slobôd iných. Na riadne naplnenie účelu trestného konania, ktorým je postihovanie trestnej činnosti, je potom nevyhnutným ako celkom jednoznačné vymedzenie   typov   konaní,   ktoré   sa   považujú   za   nebezpečné   pre   spoločnosť,   tak i mechanizmov spôsobilých viesť k odhaľovaniu trestnej činnosti aj k eliminovaniu rizika výskytu   vecne   nesprávnych   rozhodnutí   orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   založených na neúplných   alebo   aj   realite   odporujúcich   podkladoch.   Súčasťou   spomenutých mechanizmov, majúcou viesť k riadnemu objasneniu trestnej činnosti je proces dokazovania a   v   jeho   rámci   inštitút   svedka   a   svedeckej   výpovede,   súčasťou   mechanizmov   určených na odvrátenie rizika nenáležitého zistenia skutkového stavu potom pomyselný Damoklov meč visiaci nad každým svedkom v podobe nebezpečenstva trestného stíhania pre krivú výpoveď (ktorou je na základe vyššie cit. ust. § 175 ods. 1 Tr. zák. nielen podanie svedectva nepravdivého, ale aj svedectva neúplného). Aby sa prejavy neochoty poskytovať svedecké výpovede (a takto aj mariť účel trestného konania) nepodporovali, je tu pomerne úzky okruh dôvodov, pri ktorých možno svedeckú výpoveď v trestnom konaní odoprieť, najčastejšie vymedzených osobitným vzťahom osoby volanej k svedeckej výpovedi k tomu, voči komu sa trestné konanie vedie (akým osobitným vzťahom je buď vzťah príbuzenský či taký, pri ktorom sú jedna osoba s druhou v pomere iných osôb sebe navzájom blízkych, pokiaľ pravda nejde o požiadavku svedčiť voči sebe samému, kde sa inak vychádza z logickej premisy, že nikto nie je povinný napomáhať k tomu, čo jemu osobne alebo jemu blízkej osobe môže uškodiť či priťažiť).   V kontrapunkte   k   takejto   evidentne   limitovanej   možnosti   vyhnúť   sa   podaniu svedectva je tu potom generálna povinnosť každého ustanoviť sa ako svedok a vypovedať o trestnom   čine,   jeho   páchateľovi   alebo   o   okolnostiach   dôležitých   pre trestné   konanie   (v tomto prípade bez ohľadu na povahu a závažnosť trestného činu, o aký sa tu má jednať), umocnená v prípadoch niektorých trestných činov (na ktorých odhaľovaní a postihovaní zákonodarca vyjadril osobitný záujem) aj trestnosťou ich neoznámenia a s ňou súvisiacou nemožnosťou v takýchto prípadoch odoprieť svedeckú výpoveď (kde inak platí, že čo platí na trestný čin, platí aj na skoršie vývinové štádiá pred dokonaním trestného činu, teda na pokus trestného činu podľa § 8 Tr. zák. aj jeho prípravu podľa taktiež vyššie citovaného ust. § 7 zákona, o ktorom je práve reč).

Pri riadení sa všetkými takýmito úvahami preto bola celkom bez šancí snaha žalobcu zaštítiť sa ustanovením čl. 19 ústavy, nakoľko právo priznávané týmto ústavným článkom má charakter takého, ktoré musí v prípade stretu s inými Dohovorom aj ústavou zaručovanými právami a u prvého z takýchto dokumentov tiež s ním zadefinovanými vyššími záujmami požívať   menšiu   mieru   ochrany.   Obsah   toho,   čo   žalobca   v   minulosti   porozprával   iným osobám   spolu   s   ním   stíhaným   pre   trestnú   činnosť   alebo   aj   iným   osobám,   bol   vecou primárneho   posudzovania   pred   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní   s   nepochybnou využiteľnosťou   už   raz   odznelého   aj   v   prípadných   iných   konaniach   (vrátane   konania z prejednávanej   veci)   aj   s   nemožnosťou   dosť   účinného   oddelenia   toho,   čo   malo   byť (a môžbyť   bolo   a   môžbyť   aj   nie)   predmetom   rozhovorov   medzi   účastníkmi   konania z prejedávanej veci od obsahu rozhovorov iného okruhu osôb. Sám žalobca tu inak vypustil z fľaše obrazného „džina“ v podobe podstúpenia ním rizika, že poskytnuté informácie budú (a to aj na ťarchu samotného prvotného oznamovateľa) šírené ďalej. Otázka pravdivosti či nepravdivosti tvrdeného žalovaným pred orgánmi činnými v trestnom konaní bola opäť vecou   primárneho   posúdenia   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní   a   tiež   prípadného vyvodenia konzekvencií v prípade bezpečného ustálenia dopustenia sa žalovaným trestného činu   krivej   výpovede,   žeby   však   malo   ísť   o   takýto   prípad,   nebolo   ničím   preukázané. Bez významu tu pritom rozhodne nebolo, že žalobca v pozícii osoby branej na zodpovednosť za   najzávažnejšie   trestné   činy,   bol   oprávnený   v   záujme   uchránenia   sa   pred   trestným postihom použiť prakticky akékoľvek prostriedky vrátane účelovej lži a to bez akéhokoľvek z toho plynúceho rizika (vyjmúc to, že nebude tým, komu orgán činný v trestnom konaní uverí), kým žalovaný ako svedok sa musel mať na pozore podstatne viac, nakoľko jeho pristihnutie   pri   krivej   výpovedi   by   už   bez   následku   ostať   nemuselo.   Rovnako   tu   bolo bez právneho významu, či výstup zo svedeckej výpovede žalovaného, týkajúcej sa strelnej zbrane,   bol   na   to   povolanými   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní   „zužitkovaný“   (tu rozumej použitý ako podklad pre vedenie trestného konania voči žalobcovi alebo inej osobe aj pre iný trestný čin, než tie, ktorých stíhanie, resp. aj „odstíhanie“ žalobca pripúšťal), keď v tomto prípade nešlo o skutočnosť žalovaným a ani inou osobou v jeho postavení (svedka) ovplyvniteľnú a výlučne vyvodenie voči žalovanému trestnoprávnej zodpovednosti za krivú výpoveď (či už v tomto alebo hociktorom inom žalobou uvádzanom prípade) by mohlo byť tým, čo by problém akcentovaný žalobou aj skôr v rámci trestného konania vedeného voči žalobcovi vedelo postaviť do iného svetla. I keď v konaniach o ochranu osobnosti (akým bolo aj to v prejednávanej veci) je pravidlom tzv. obrátený princíp dôkazného bremena, vlastného   občianskoprávnym   konaniam   všeobecne,   teda   to,   že pravdivosť   difamujúceho výroku tu preukazuje jeho pôvodca (žalovaný), takto to nemôže byť vtedy, ak informácia označená za nepravdivú a tiež za zásah do práva na ochranu osobnosti bola súčasťou výpovede svedka. V takýchto prípadoch naopak treba uzavrieť, že to čo odznelo v trestnom konaní v rámci svedeckej výpovede a nebolo následne vyvrátené trestným postihom svedka za krivú výpoveď, treba považovať za pravdivé. Práve z ostatného uvedeného dôvodu nebola tu   ani   potreba   dopĺňania   dokazovania   obsahom   žalobcom   predkladaného   znaleckého posudku (ktorý by inak objektívne spĺňal parametre dôkazu prípustného aj v odvolacom konaní, keďže ho žalobca bez preukázateľnej vlastnej viny nemal k dispozícii už v konaní pred súdom prvého stupňa), nakoľko takýto dôkaz sám osebe nebol spôsobilý ovplyvniť nazeranie na pravdivosť tých tvrdení žalovaného v trestnom konaní voči žalobcovi, ktorých sa takýto dôkaz týkal alebo iných tvrdení (rozumej tak, žeby na základe takéhoto dôkazu bol súd v tzv. civilnom spore oprávnený revidovať - nech aj len sčasti - závery orgánov činných v trestnom konaní).“

Odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožnoposudzovať   izolovane,   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska   predmetukonania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právnynázor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecnýchsúdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu),ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňujes odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   lenna skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniťna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vzhľadom   na   už   citované   ústavný   súd   ďalej   poukazuje   na   relevantnú   časťodôvodnenia rozsudku okresného súdu z 18. apríla 2013, v ktorej sa uvádza:

«Navrhovateľ pôvodnou a neskôr upravenou žalobou žiadal, aby súd vyslovil, že odporca   je   povinný   sa   navrhovateľovi   písomne   ospravedlniť   za   výroky   uvedené v zápisniciach v trestnom konaní vedenom pôvodne na KUV PZ Nitra pod ČVS: KUV- 76/OVVK-2001 PR a KÚV PZ Nitra pod ČVS: KÚV-80/OVVK-2001 PR s tým, že každé z týchto tvrdení sa nezakladali na pravde, boli to len klamstvá. Poukazuje zároveň na to, že tieto tvrdenia neodzneli iba v rámci vyšetrovania, ale aj na hlavnom pojednávaní za účasti širšej verejnosti a zástupcov médií s celoštátnou pôsobnosťou. Tieto výroky sú uvedené v zápisniciach o výsluchu odporcu v čase od 05. 11. 2001 do 12. 06. 2012. Zároveň žiadal, aby súd zaviazal odporcu vyplatiť mu sumu 3 319,39 eur (100 000.- Sk). Navrhovateľ sa nachádzal od 01. 09. 2001 v súvislosti so spáchaním závažnej trestnej činnosti z niektorých trestných   činov   spolupáchateľstvom   a   za   túto   trestnú   činnosť   bol   neskôr   právoplatne odsúdený   na mimoriadny   trest   odňatia   slobody.   Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre 1 T/1/2005, ktorý nadobudol v časti obžalovaného právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 07. 11. 2007 bol navrhovateľ právoplatne odsúdený pre pokračujúci trestný čin vraždy a nedovoleného   ozbrojovania   a   za   to   mu   bol   uložený   súhrnný   trest   odňatia   slobody na doživotie s výkonom trestu v tretej nápravnovýchovnej skupine. Týmto rozsudkom bol čiastočne   menený   aj   rozsudok   1T/2/2005   v   obsahovo   nadväzujúcich   častiach. Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že samotný obžalovanému uviedol, ako usmrtil poškodenú, ktorá ho mala vydierať v súvislosti s lúpežou v Lučenci a zároveň ho požiadal, aby „mu ju pomohol prekopať“.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   konaní   1To12/2007   zo   dňa   07.   11.   2007 odvolanie obžalovaného a zamietol.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Vykonaným   dokazovaním,   prečítaním   zápisníc   Krajského   úradu   vyšetrovania   PZ v Nitre   ČVS:   KÚV-76/OVVK-2001   zo   dňa   10.   06.   2001,   11.   06.   2002,   12.   06.   2002, výsluchom svedka dňa 09. 10 2001 16. 01. 2002 a uznesením zo dňa 08. 10. 2001 ktoré sa nachádzajú v obale pod čl. 180 spisu mal súd za preukázané,   že sa viedlo, trestného stíhanie a to u navrhovateľa pre trestný čin vraždy a odporca bol v týchto konaniach vyslúchaný ako svedok. Navrhovateľ sa vtedy už od 01. 09. 2001 nachádzal vo väzbe a uvedené úkony sa vykonávali v súvislosti s trestnou činnosťou, ktorú mali spolu spáchať, a.   Súd   je   toho   názoru,   že   čo   sa   týka   usmrtenia táto skutočnosť je vyriešená v samotnom trestnom rozhodnutí a čo sa týka jeho priateľky Moniky je   pravda,   že   túto   videli   naposledy   živú,   keď   odchádzala   s,   súd   vyhodnotil vyjadrenie svedka ⬛⬛⬛⬛ ako účelové, ale aj on sám uviedol, že nevie, kde sa táto žena nachádza a súd je toho názoru, že ak by žila, určite by mala záujem kontaktovať sa   so   svojim   synom   ako   matka   a z tohto   dôvodu   považuje   súd   výpoveď   svedka   za nedôveryhodnú.

Na základe vyhodnotenia dôkazov a jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach mal súd uvedenými   dôkazmi   preukázané,   že   sa   viedlo   rozsiahle   vyšetrovanie   a   dokumentovanie trestnej činnosti v tom čase obvinených osôb, a pre spáchanie trestných činov vraždy u a trestného činu lúpeže, ktorej sa mali zúčastniť všetci v tom čase obvinení. Súd je toho názoru, že samotnými výpoveďami ako svedka, keďže boli vykonávané v súvislosti s vedením iného závažného trestného stíhania, pričom všetci   obvinení   sa   nachádzali   vo   väzbe   nemožno   tieto   výpovede   označiť   ako   výpovede porušujúce práva osobnosti na svoju ochranu, pretože uvedené osoby boli právoplatne odsúdené   za   inú   závažnú   trestnú   činnosť.   Súd   dôkazy,   ktoré   sa   nachádzajú   v   spise vyhodnotil ako dôkazy ktorými by sa mal zaoberať priamo trestný súd, pretože v civilnom konaní   nemožno   reparovať   rozhodnutie   trestného   súdu,   tak   ako   sa   pokúšal   vykonaním dôkazov navrhovateľ, pretože súd je viazaný rozsudkom v samotnej trestnej veci, ktorý je právoplatný   a   vykonateľný   a   nápravu   uvedeného   stavu   možno   vykonať   len   v   trestnom konaní, ktorým bola navrhovateľovi obmedzená sloboda.

Súd je toho názoru, že právoplatné odsúdenie navrhovateľa a účasť navrhovateľa pri vykonávaní úkonov súvisiacich s trestnou činnosťou nie je zásahom do osobných práv osobnosti na jeho ochranu. Svedecké výpovede pána staršieho a nepovažoval súd za vierohodné aj z toho dôvodu, že tieto osoby sú v blízkom príbuzenskom pomere k navrhovateľovi a tak, ako konštatoval súd v trestnom rozsudku, prihlásili sa ako svedkovia   až   v   čase,   keď   mohli   navrhovateľovi   pomôcť.   Súd   je   toho   názoru,   že   je neprípustné,   aby   súd   v   civilnom   konaní   hodnotil   dôkazy,   ktoré   mali   byť   vykonané v samotnom   trestnom   konaní.   Podľa   názoru   súdu   samotná   účasť   navrhovateľa na vykonávaní týchto úkonov nemôže byť dôvodom na ochranu práv navrhovateľa. Tieto úkony, ako bolo už spomenuté boli vykonané v súvislosti s objasňovaním trestnej činnosti spáchanej navrhovateľom a to, že či nastali alebo nenastali tieto skutočnosti a či mali vplyv na zníženie dôstojnosti navrhovateľ podľa názoru súdu priamo nepreukázal. Čo sa týka zníženia dôstojnosti navrhovateľa na verejnosti v súvislosti so samotným trestným procesom a účasťou verejnoprávnych a iných inštitúcií na pojednávaní a redakčného príspevku pána,   je   súd   toho   názoru,   že   by   bolo   nadbytočné   vykonávať   dokazovanie   o   týchto veciach, keď samotné zníženie dôstojnosti navrhovateľa bolo preukázané spôsobom akým bola jeho trestná činnosť realizovaná a samotným právoplatným odsúdením navrhovateľa na mimoriadny trest odňatia slobody.

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. decembra 2008, sp. zn. 5Cdo 274/2007, pokiaľ je v súlade so zákonnými podmienkami pred príslušným orgánom začaté konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takého rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka), a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne, pričom súd poukazuje na tú skutočnosť, že právoplatný rozsudok v trestnej veci spáchanej navrhovateľom nebol dosiaľ zrušený.

Súd   je   toho   názoru,   že   podstatná   časť   výrokov   navrhovateľa   uvedená   v   návrhu na konanie   nie   je   spôsobilá   z   ohľadom   na   spáchanú   trestnú   činnosť   navrhovateľa a právoplatné odsúdenie privodiť takú ujmu na osobnostných právach navrhovateľa, ktoré by boli žalovateľné. Keďže súd nemal za preukázané, že došlo k neoprávneného zásahu odporcu   do   osobnostných   práv   tak,   aby   boli   spôsobilé   privodiť   ujmu   na   chránených osobnostných právach a preto návrh na konanie zamietol.

Podľa § 13 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa   upustilo   od   neoprávnených   zásahov   do   práva   na   ochranu   jeho   osobnosti,   aby   sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Keďže súd nemal odporcom za preukázaný zásah do navrhovateľových osobnostných práv, súd nepriznal navrhovateľov primerané zadosťučinenie.»

Podľa   §   11   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   na   ochranu   svojejosobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka podobizne, obrazové snímky a obrazovéa zvukové   záznamy   sa   môžu   bez   privolenia   fyzickej   osoby   vyhotoviť   alebo   použiťprimeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasovéa televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenýmizáujmami fyzickej osoby.

Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať,aby   sa   upustilo   od neoprávnených   zásahov   do   práva   na   ochranu   jej   osobnosti,   aby   saodstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa   §   13   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   pokiaľ   by   sa   nezdalo   postačujúcezadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosťfyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradunemajetkovej ujmy v peniazoch.

Jedným z predpokladov vzniku zodpovednosti za zásah do osobnosti fyzickej osobyje jeho neoprávnenosť. Ústavný súd v súvislosti s prerokúvanou vecou dáva do pozornostiprávny názor, podľa ktorého niektoré zásahy do osobnosti fyzickej osoby, i keď sa zdanlivojavia ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno považovať za neoprávnené vtedy, keďsú dané okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu.

Okolnosti, ktoré majú takéto právne následky a ktoré vychádzajú z hodnoteniazávažnosti, významu a funkcií vzájomne si kolidujúcich porovnávaných záujmov dotknutejfyzickej osoby na strane jednej a osobitých verejných záujmov na strane druhej, sú buďobsiahnuté priamo v právnych normách, alebo z nich vyplývajú. O neoprávnený zásahdo osobnosti   fyzickej   osoby   nejde   napríklad   vtedy,   keď   zasahujúcim   je   orgán   štátupri plnení   jeho   úloh   vyplývajúcich   zo   zákona.   Dochádza   tu   k   stretu   dvoch   záujmov,pri ktorom sa individuálny záujem fyzickej osoby, do osobnosti ktorej sa zasahuje, dostávado kolízie s vyšším (verejným) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť. V dôsledku tohonejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súladeso zákonnými podmienkami vznesené obvinenie z trestného činu a aj ďalšie úkony orgánovčinných   v   trestnom   konaní   zasahujúce   do   práv   tejto   fyzickej   osoby   sú   vykonávanév medziach zákona; na tom sa nič nemení ani v prípade, ak by neskôr prípadne aj došlok zastaveniu trestného stíhania voči tejto fyzickej osobe alebo k jej prepusteniu z väzbyalebo aj k oslobodeniu spod obžaloby (k tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 3 Cdo 201/2007 z 30. júla 2008).

Uvedený právny názor korešponduje aj so stanoviskom Najvyššieho súdu Českejrepubliky, podľa ktorého ak došlo k zásahu do osobnostných práv v rámci výkonu zákonomustanovených   oprávnení,   resp.   povinností   (napr.   výpoveď   svedka),   nejde   o   zásahneoprávnený, pokiaľ osoba, ktorá sa takéhoto zásahu dopustila, nevybočila z medzí taktoustanovených   práv   a   povinností.   Prípustnosť   týchto   prípadov   je   odôvodnená   zvláštnymverejným záujmom na nerušenú a plynulú realizáciu subjektívnych práv, ako aj na plynuléplnenie   právnych   povinností   uložených   zákonom.   Zásah   je   potrebné   súčasne   vždyposudzovať,   berúc   do   úvahy   okolnosti,   za   ktorých   k   nemu   došlo   a   s   prihliadnutímna funkcie,   ktoré   výkon   dotknutých   práv,   resp.   povinností   plní.   Takýmto   vybočenímz medzí ustanovených práv a povinností je napr. aj krivá výpoveď (k tomu pozri stanoviskoNajvyššieho   súdu   Českej   republiky   sp.   zn.   Cpjn   13/2007,   Zbierka   súdnych   rozhodnutía stanovísk č. 54, ročník 2010).

Berúc   do   úvahy   už   uvádzané   právne   názory   vzťahujúce   sa   na   prerokúvanú   veca s prihliadnutím na citované časti odôvodnenia druhostupňového súdu a prvostupňovéhosúdu, ústavný súd konštatuje, že závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku krajského súdu,podľa ktorých vo veci sťažovateľa nedošlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnosti,nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani takáaplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bolapopretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdunestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o „neudržateľnosti“ či arbitrárnosti napadnutéhorozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesnýmúspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovýma právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajskéhosúdu   a   s   ohľadom   na   všeobecnosť   námietky   sťažovateľa,   ktorou   spochybňoval„obhájiteľnosť“ rozhodnutia odvolacieho súdu, ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciupríslušných zákonných ustanovení zo strany krajského súdu, ktoré by mohli vyvolať účinkynezlučiteľné so sťažovateľom označenými článkami ústavy a dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je v časti namietanéhoporušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právpodľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   8   dohovoru   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   zjavneneopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

II.2 K namietanému   porušeniu   čl.   12 ústavy a čl.   14 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

V súlade s čl. 12 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základnépráva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musízabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode ako je pohlavie, rasa, farbapleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 12 ústavy napadnutým rozsudkom krajskéhosúdu ústavný súd uvádza, že ustanovenia čl. 12 ústavy kvalifikuje stabilizovaná judikatúraústavného   súdu   ako   všeobecné   kritériá   ochrany   základných   práv   a   slobôd,   ktoré   trebavykladať a chápať ako ústavnú direktívu adresovanú predovšetkým orgánom pôsobiacimv normotvornej   činnosti   všetkých   stupňov   a   ktoré   nemôžu   plniť   poslanie   priamoaplikovateľných   ustanovení   v   individuálnych   záležitostiach.   Ich   aplikácia   je   možná   ibav spojení   s   ochranou   konkrétnych   práv   a   slobôd   uvedených   v ústave,   ktorá   všakv prerokúvanom prípade absentuje, čo zároveň odôvodňuje záver o nemožnosti porušeniacitovaného ustanovenia ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Navyše,   z   argumentácie   uvádzanej   sťažovateľom   nevyplýva,   že   by   sa   s   nímz dôvodov   uvedených   v čl.   14   dohovoru   zaobchádzalo   v   napadnutom   konaní   rozdielneoproti iným osobám v rovnakých situáciách a že takto voči nemu v danej veci postupovalkrajský súd. Subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodomna prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danomprípade chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili dospieť k takému záveru aspoňna účely   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   rovnako   konštatuje,že napadnutým rozsudkom krajský súd nemohol žiadnym spôsobom zasiahnuť do právasťažovateľa vyplývajúceho z čl. 14 dohovoru.

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskehosúdu   pre   ľudské   práva,   z   ktorej   vyplýva,   že   uvedený   článok   iba   dopĺňa   ostatnéhmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnúnezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručenéustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   odmietol   aj   túto   časť   sťažnostiz dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde(II. ÚS 132/02, IV. ÚS 150/03).

II.3   K namietanému   porušeniu   čl.   13   dohovoru   napadnutým   rozsudkom krajského súdu

V spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu sťažovateľ namietal aj porušeniečl. 13 dohovoru, podľa ktorého každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovoromboli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keďsa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osobyprocesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národnýmorgánom   v   prípade   porušenia   ostatných   ľudských   práv   chránených   dohovorom.Uplatňovanie práva   vyplývajúceho   z čl.   13 dohovoru musí   preto nadväzovať   na aspoňobhájiteľné   právne   tvrdenie   o   porušení   iného   práva   chráneného   dohovorom(napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. 3. 1983).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudsképráva   sa   čl.   13   dohovoru   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarípreukázať   pravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovanýchdohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A,č. 131, bod 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru vo vzťahuk rozhodnutiu krajského súdu nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, žeak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožnopovažovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   nemôževšeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismiupravujúcimi   postupy   v   občianskoprávnom   konaní   (IV.   ÚS   36/04).   Skutočnosť,   žesťažovateľ   nebol   v   konaní   pred   krajským   súdom   (odvolacím   súdom)   úspešný,   nie   jepodstatná,   keďže   účinnosť   právnych   prostriedkov   nápravy   pre   účely   čl.   13   dohovorunezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech sťažovateľa (napr. Vilvarajah a ďalšíproti Spojenému   kráľovstvu   –   1991,   Soering   proti   Spojenému   kráľovstvu   –   1989).Preto napadnutý rozsudok krajského súdu nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnejsúvislosti s možným porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravypred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   namietanéhoporušenia čl. 13 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol pre jej zjavnúneopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať saďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2015