znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 388/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   K.,   správcu konkurznej   podstaty   úpadcu   P.,   a. s.,   zastúpeného   advokátom   PhDr.   Mgr.   Petrom Rosputinským,   PhD.,   Advokátska   kancelária,   Kukučínova   18, Banská Bystrica,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   ako   aj   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Obo 88/2011 z 19. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2012 doručená sťažnosť I. K., správcu konkurznej podstaty (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „správca“)   úpadcu   P.,   a.   s.,   (ďalej   len   „úpadca“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   3   Obo   88/2011   z   19.   júla   2012   (ďalej   aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konkurznej veci teraz už úpadcu vedenej Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 51-24 K 395/97 bol uznesením z 12. februára 1999 vyhlásený na jeho majetok konkurz, pričom sťažovateľ bol ustanovený do funkcie správcu. V označenej konkurznej veci krajský súd uznesením sp. zn.   51-24   K   395/97-Ga   zo 6. septembra   2011   schválil   konečnú   správu   o   speňažení majetku z konkurznej podstaty a o vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcu z 1. júla 2011.

Na   základe   riadne   a   včas podaného   odvolania   konkurzného   veriteľa   (spoločnosti C., a. s.) proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 51-24 K 395/97-Ga zo 6. septembra 2011 vrátane   jeho   časti   o   odmene   správcu   (ďalej   len   „konkurzná   odmena“)   najvyšší   súd po preskúmaní veci rozhodol tak, že odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Toto   uznesenie   najvyššieho   súdu   nadobudlo právoplatnosť 5. septembra 2012.

Sťažovateľ namietané porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodňuje najmä takto:

«... V konkurze vyhlásenom na majetok Úpadcu som bol ustanovený za správcu... Podľa ustanovenia prvej vety § 8 ods. 3 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“) má správca nárok na odmenu, ktorej výšku i spôsob výpočtu určuje na základe ustanovenia § 71 ZKV príslušným ministerstvom vydaná Vyhláška.

V čase môjho ustanovenia do funkcie správcu... bola výška konkurznej odmeny... určená § 7 ods. 1 Vyhlášky ako „10 % zo sumy uvedenej v § 6 písm. a)“ Vyhlášky. Vyhláškou č. 389/2001 Z. z. z 26. 9. 2001 platnou a účinnou od 29. 9. 2001 došlo k zníženiu konkurznej odmeny, určeniu spôsobu výpočtu v ustanoveniach § 7 ods. 1 až 3 Vyhlášky   a   k   stanoveniu   maximálnej   výšky   konkurznej   odmeny.   Zároveň   však   podľa ustanovenia § 11c ods. 3 Vyhlášky v tomto znení bolo prijaté prechodné ustanovenie, podľa ktorého na odmenu správcov a ich zástupcov sa použijú ustanovenia doterajších predpisov, ak boli súdom ustanovení do funkcie pred nadobudnutím účinnosti tejto vyhlášky.

Teda aj podľa Vyhlášky v znení od 29. 9. 2001 do 7. 10. 2001 sa na výpočet mojej odmeny správcu... mala použiť dovtedajšia právna úprava, t. j. výška mojej konkurznej odmeny mala byť „10% zo sumy uvedenej v § 6 písm. a)“ Vyhlášky.

Napokon vyhláškou č. 398/2001 Z. z. zo 4. 10. 2001 platnou a účinnou od 8. 10. 2001 došlo   k   zmene   §   11c   ods.   3   Vyhlášky,   a   to   tak,   že   „v   začatých   konaniach,   v   ktorých k 8. októbru 2001 nebolo skončené prieskumné pojednávanie, sa na odmenu správcov a ich zástupcov použijú § 6 až 9d. Preddavky na odmenu priznané podľa doterajších predpisov sa nevracajú, aj keď presahujú najvyššiu hodnotu odmeny podľa § 7 ods. 1. Právne účinky úkonov, ktoré nastali pred 8. októbrom 2001, zostávajú zachované“.

Táto vyhláška č. 398/2001 Z. z. zo 4. 10. 2001, na rozdiel od vyhlášky č. 389/2001 Z. z.,   určila   nižšiu   konkurznú   odmenu   retroaktívne   aj   pre   správcov,   ktorí   boli   súdom ustanovení do funkcie pred nadobudnutím účinnosti vyhlášky obsahujúcej redukovanú výšku konkurznej odmeny, ak šlo o konkurzné konania, v ktorých nebolo skončené prieskumné pojednávanie k 8. 10. 2001.

... Keďže v Slovenskej republike platí ako ústavný princíp všeobecný zákaz spätného pôsobenia   právnych   predpisov,   ďalej   princíp   právnej   istoty,   princíp   ochrany   dôvery v právny poriadok a princíp ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv, rozhodol Krajský súd... Uznesením... ústavne súladným spôsobom o mojich právach a právom chránených záujmoch, t. j. o mojej konkurznej odmene, na základe ustanovenia § 7 ods. 1 Vyhlášky v znení platnom a účinnom do 28. 9. 2001.

Najvyšší   súd...   však   v   Uznesení   NSSR   vyslovil   právny   názor,   že   z   dôvodu,   že v konkurze   vyhlásenom   na   majetok   Úpadcu   sa   11.   11.   2002   uskutočnilo   dodatočné prieskumné   pojednávanie,   je   potrebné   aplikovať   právnu   úpravu   platnú   a   účinnú po 29. 9. 2001 a obsahujúcu redukovaný spôsob určenia konkurznej odmeny správcu. Lenže takýto spôsob aplikácie práva znamená retroaktívnu aplikáciu právneho predpisu vo vzťahu k môjmu nároku na konkurznú odmenu, t. j. na moje práva a právom chránené záujmy. Ako správca... som od môjho ustanovenia do funkcie... vykonával funkciu... v dobrej viere,   že   výkon   mojej   funkcie...   bude   ohodnotený   podľa   právnych   predpisov   platných a účinných ku dňu môjho ustanovenia do funkcie..., ako mi to zaručoval princíp právneho štátu obsiahnutý v Ústave Slovenskej republiky.

Tvrdím, že v právnom štáte garantujúcom spravodlivé súdne konanie a poskytujúcom súdnu   ochranu   všetkým   osobám   nie   je   možné   pripustiť   zníženie   konkurznej   odmeny správcovi   so   spätnou   platnosťou.   Práva   nadobudnuté   správcom   podľa   právnej   úpravy rozhodnej   v čase jeho   ustanovenia do   funkcie nesmú   byť v   právnom štáte retroaktívne zmenené v jeho neprospech, a to ani Najvyšším súdom...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo I. K... na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3 Obo 88/2011 z 19. 7. 2012 porušené boli.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 88/2011 z 19.   7.   2012   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia I. K... vo výške 323,50 €, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta PhDr. Mgr. Petra Rosputinského, PhD...“

Sťažnosť   sťažovateľa   bola   v súlade   s rozvrhom   práce   ústavného   súdu   v znení platnom   v čase   jej   doručenia   pôvodne   pridelená   sudcovi   Jurajovi   Horváthovi,   ktorému uplynulo   funkčné   obdobie   4.   júla   2014.   Následne   bola   vec   14.   júla   2014   v súlade s dodatkom č. 1 k rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 pridelená novému sudcovi spravodajcovi – sudcovi   Ladislavovi Oroszovi.   Z uvedeného dôvodu   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   senát   v zložení,   ktoré   je   uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 88/2011 z 19. júla 2012, ktorým zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 51-24 K 395/97-Ga zo 6. septembra 2011 o schválení konečnej správy o speňažení majetku z konkurznej podstaty a o vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcu, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že pokiaľ najvyšší (odvolací) súd zrušil označené uznesenie krajského (prvostupňového) súdu okrem iného z dôvodu, že v danej konkurznej veci mala byť konkurzná odmena správcu určená v zmysle § 6 písm. a) v spojení s § 7 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. 493/1991 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „vyhláška“) v znení účinnom od 29. septembra 2001, s poukazom na § 11c ods. 3 vyhlášky v znení jej novely vykonanej vyhláškou ministerstva č. 398/2001 Z. z., ktorá je účinná až od 8. októbra 2001, tak založil príslušnú časť napadnutého uznesenia na právnom názore, ktorý je v rozpore s princípom zákazu retroaktivity právnym noriem ako jednej zo záruk právneho štátu.

Sťažovateľ teda namieta, že v dôsledku ústavne nekonformnej aplikácie označených ustanovení   vyhlášky   sa   mu   arbitrárnym   spôsobom   spätne   odníma   právo   na   konkurznú odmenu podľa kritérií účinných v čase, kedy bol do funkcie správcu (uznesením krajského súdu sp. zn. 51-24 K 395/97 z 12. februára 1999, pozn.) ustanovený a ktoré boli pre výpočet odmeny správcov ekonomicky výhodnejšie.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   v prvom   rade   považuje za potrebné uviesť, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00).

Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   je   v sťažovateľom   namietanej   časti odôvodnené takto:

„...   K odvolaniu...   v časti týkajúcej   sa   vyúčtovania odmeny   správcov   konkurznej podstaty Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Súd prvého   stupňa   nesprávne   priznal   odmenu   podľa   ustanovení   vyhlášky   č.   493/1991   Zb. v znení účinnom do 07. 10. 2001 a odvolal sa nemožnosť aplikácie ustanovenia § 11 ods. 3 vyhlášky č. 398/2001 s tým, že došlo k strate jej účinnosti.   Uznesenie Ústavného súdu č. PL. ÚS 14/29-14 zo dňa 08. 12. 2010 č. l. 3773, ktorým zastavil konanie o vyslovenie nesúladu   uvedeného   ustanovenia   nemá   vplyv   na   skutočnosť,   že   v   danom   konaní   treba v zmysle doterajšieho ustanovenia § 206 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. použiť doterajšie právne predpisy, to jest vyhlášku č. 493/1991 v znení účinnom do 08. 10. 2001, nakoľko v danej veci na deň 11. 11. 2002 bol nariadené dodatočné prieskumné pojednávanie...“

V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že aj keď napadnuté uznesenie najvyššieho   súdu   nie   je   v predmetnej   veci   konečné,   v ňom   vyslovený   právny   názor najvyššieho   súdu   týkajúci   sa   spôsobu   určenia   konkurznej   odmeny   sťažovateľa, v (následnom) konaní pred krajským súdom pre jeho záväznosť nijako nemožno zmeniť (zvrátiť), a to ani s poukazom na prípadnú zmenu skutkových zistení (sumy tvoriacej základ pre určenie konkurznej odmeny, pozn.). Naopak, právny názor vyslovený najvyšším súdom vopred   determinuje   konečné   rozhodnutie   v predmetnom   konkurznom   konaní   v   časti týkajúcej sa odmeny správcu, a preto neexistujú dôvody na odmietnutie sťažnosti pre jej neprípustnosť, príp. nedostatok právomoci ústavného súdu.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či existujú dôvody na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť. V tejto súvislosti ústavný súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   v zmysle   ktorej   za   zjavne   neopodstatnenú považuje   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa § 71 písm. c) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom v   rozhodujúcom   období   (ďalej   len   „zákon   o   konkurze“)   ministerstvo   vydá   všeobecne záväzný   právny   predpis,   v   ktorom   ustanoví   podrobnosti   o   zoznamoch   správcov... osobitných správcov... a o ich odmene...

Podľa   §   6   písm.   a)   vyhlášky   v   znení   účinnom   do   28.   septembra   2001   základ pre určenie   odmeny   správcu...   tvorí   suma,   ktorá   bola   v   konkurze   získaná   speňažením konkurznej podstaty, a suma určená na uspokojenie veriteľov, ktorá bola získaná pri výkone funkcie správcu.

Podľa   §   7   ods.   1   vyhlášky   v   znení   účinnom   do   28.   septembra   2001   konkurzná odmena je 10 % zo sumy uvedenej v § 6 písm. a), najmenej však 50 000 Sk.

Podľa   §   7   ods.   1   vyhlášky   v   znení   účinnom   od   29.   septembra   2001   konkurzná odmena je pri dosiahnutí základu na určenie odmeny uvedeného v § 6 písm. a)

do 100 000 Sk25 000 Sk,

od 100 000 Sk do 10 000 000 Sk25 000 Sk

a 150 Sk za každých začatých 1 000 Sk,

od 10 000 000 Sk do 600 000 000 Sk1 510 000 Sk

a 120 Sk za každých začatých 10 000 Sk,od 600 000 000 Sk8 590 000 Sk

a 100 Sk za každých začatých 100 000 Sk,najviac však 10 000 000 Sk.

Podľa § 11c ods. 3 vyhlášky v znení vyhlášky ministerstva č. 389/2001 Z. z., ktorou sa   mení   a dopĺňa   vyhláška   (ďalej   len   „vyhláška   č.   389/2001   Z.   z.“)   účinnom od 29. septembra 2001 do 7. októbra 2001 na odmenu správcov a ich zástupcov sa použijú ustanovenia doterajších predpisov, ak boli súdom ustanovení do funkcie pred nadobudnutím účinnosti tejto vyhlášky.

Podľa § 11c ods. 3 vyhlášky č. 398/2001 Z. z. účinnej od 8. októbra 2001 v začatých konaniach,   v   ktorých   k 8. októbru   2001   nebolo skončené   prieskumné pojednávanie, sa na odmenu správcov a ich zástupcov použijú § 6 až 9d. Preddavky na odmenu priznané podľa   doterajších   predpisov   sa   nevracajú,   aj   keď   presahujú   najvyššiu   hodnotu   odmeny podľa § 7 ods. 1. Právne účinky úkonov, ktoré nastali pred 8. októbrom 2001, zostávajú zachované.

V   zmysle   §   208   bodu   3   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze   a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinnom od 1. januára 2006 (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) sa   okrem iného zrušuje aj vyhláška v znení jej noviel, t. j. vyhlášky ministerstva č. 358/1996 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška, vyhlášky ministerstva   č.   21/1998   Z.   z.,   ktorou   sa   mení   a dopĺňa   vyhláška   v znení   vyhlášky ministerstva č. 358/1996 Z. z., a vyhlášky č. 389/2001 Z. z.

Zo sťažnosti možno nepriamo vyvodiť, že sťažovateľ vo svojej podstate namieta neústavnosť § 11c vyhlášky v znení vyhlášky č. 398/2001 Z. z., t. j. v znení účinnom od 8. októbra 2001. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. b)   ústavy   právomoc   rozhodovať   o   súlade   nariadení   vlády,   všeobecne   záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy (vrátane vyhlášok, pozn.) s ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami a so zákonmi, je   vyhradená   výlučne   ústavnému   súdu,   a   nie   všeobecným   súdom.   Túto   právomoc   ale ústavný súd v súlade s čl. 131 ods. 1 ústavy vykonáva v pléne a len v rámci konania o súlade   právnych   predpisov,   t.   j.   senát   ústavného   súdu   nie   je   v   konaní   o   sťažnosti sťažovateľa   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   preskúmať   súlad   namietaného ustanovenia § 11c vyhlášky v znení vyhlášky č. 398/2001 Z. z., a preto musí (tak ako iné orgány   verejnej   moci)   vychádzať   z   prezumpcie   ústavnosti   označeného   ustanovenia vyhlášky.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej „každé konanie pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže   ústavný   súd   uplatniť   právomoc,   ktorou   disponuje   v   konaní   o   súlade   právnych predpisov   podľa   čl.   125   ústavy.   Záver   vyplývajúci   z   citovaného   právneho   názoru   má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle   čl.   131   ods.   2   ústavy   do   pôsobnosti   senátu   ústavného   súdu,   mala   uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľky. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).

Pre úplnosť ústavný súd pripomína, že predmetom konania vedeného pod sp. zn. PL. ÚS 4/2013 iniciovaného krajským súdom bolo aj preskúmanie súladu § 11c vyhlášky v znení vyhlášky č. 398/2001 Z. z. s označenými ustanoveniami ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru. Tento návrh krajského súdu však ústavný súd uznesením z 13. marca 2013   zamietol,   a preto   naďalej   platí   prezumpcia   ústavnosti   označeného   ustanovenia vyhlášky, ktorou bol viazaný najvyšší súd pri vydávaní napadnutého uznesenia, a je ňou viazaný aj senát ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa.

Za   daných   okolností   nemá   ústavný   súd   relevantné   dôvody   na   spochybnenie ústavnosti   právneho   záveru   najvyššieho   súdu   založeného   na   požiadavke   aplikácie   §   11 ods. 3 vyhlášky v znení účinnom od 8. októbra 2001 na odmenu sťažovateľa ako správcu v predmetnom   konkurznom   konaní.   Tento   právny   záver   nemožno   totiž   považovať za arbitrárny, prípadne zjavne neodôvodnený. Z príslušnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva podľa názoru ústavného súdu jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Najvyšší súd v nadväznosti na platnú právnu úpravu a zistený skutkový stav svoj právny   záver   síce   stručne,   ale   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnil,   keď   uviedol,   že vzhľadom na skutočnosť, že v konkurznej veci úpadcu prieskumné pojednávanie nebolo k 8. októbru 2001 skončené (dodatočné prieskumné pojednávanie sa konalo 11. novembra 2002, pozn.), nemožno sťažovateľovi priznať konkurznú odmenu vo výške 10 % zo základu pre   jej   určenie,   teda   tak,   ako   ju   sťažovateľovi   priznal   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 51-24 K 395/97-Ga zo 6. septembra 2011.

Vo vzťahu k už uvedenému ústavný súd ešte dodáva (bez ambície vysloviť meritórny záver   o ústavnosti   rozoberaného   ustanovenia   vyhlášky,   pozn.),   že   sťažovateľovi   nárok na konkurznú odmenu v konkrétnej výške nevznikol v čase ustanovenia do   funkcie, ale tento   mu   vzniká   (vznikol)   až   schválením   konečnej   správy   o   speňažovaní   majetku z konkurznej   podstaty   a   v   jej   rámci   aj   vyúčtovania   samotnej   konkurznej   odmeny a výdavkov   správcu   (§ 29   zákona   o   konkurze),   preto   ak   táto   podľa   právneho   názoru najvyššieho   súdu   s poukazom   na   ustanovenie   §   11c   ods.   3   vyhlášky   v   znení   účinnom od 8. októbra 2001 má byť sťažovateľovi priznaná podľa kritérií v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 vyhlášky v jej znení účinnom od 29. septembra 2001, ktoré sú oproti pôvodným kritériám (normám) pre určenie konkurznej odmeny právne relevantných v čase, kedy bol sťažovateľ do funkcie správcu ustanovený, síce ekonomicky menej výhodné, nemožno tento právny názor považovať za arbitrárny.

Ústavný súd považuje za relevantnú aj skutočnosť, že konkrétna výška konkurznej odmeny nie je závislá len od samotných kritérií na jej určenie, ale aj ďalších okolností, a to najmä   od   rozsahu   a charakteru   majetku   patriaceho   (neskôr   zapísaného)   do   konkurznej podstaty, od výsledkov prípadných excidančných konaní (o jeho vylúčenie z konkurznej podstaty, pozn.) a v neposlednom rade od celkového výťažku získaného jeho speňažením, ktoré   takisto   v čase   ustanovenia   sťažovateľa   do   funkcie   správcu   nebolo možné s   plnou určitosťou predvídať a ktoré jeho očakávanie z hľadiska budúcej konkrétnej výšky (sumy) konkurznej odmeny tiež relativizujú. Navyše, v zmysle druhej vety § 11c ods. 3 vyhlášky v znení   účinnom   od   8.   októbra   2001   preddavky   na   konkurznú   odmenu   priznané podľa doterajších predpisov sa nevracajú, aj keď presahujú najvyššiu hodnotu odmeny podľa § 7 ods. 1 vyhlášky.

Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať v tomto konaní tvrdenie, že § 11c ods. 3 vyhlášky   v   znení   účinnom   od   8.   októbra   2001,   aplikáciou   ktorého   sa   pre   výpočet konkurznej odmeny majú použiť kritéria v zmysle § 7 ods. 1 vyhlášky v jej znení účinnom od   29.   septembra   2001,   má   prvky   tzv.   nepriamej   retroaktivity   (majúcej   pôvod v normotvorbe),   ktorá   je   ale   inak   za   splnenia   určitých   podmienok   aj   podľa   doterajšej judikatúry ústavného súdu z ústavného hľadiska v zásade prípustná (pozri PL. ÚS 28/00, PL. ÚS 25/05, PL. ÚS 67/07). Bez ohľadu na uvedené ústavný súd aj na tomto mieste opätovne   pripomína,   že   je   v tomto   konaní   viazaný   prezumpciou   ústavnosti   označeného ustanovenia vyhlášky.

Za daných okolností ústavný súd považuje právny záver najvyššieho súdu vyslovený v napadnutom   uznesení   z ústavného   hľadiska   za   akceptovateľný   a udržateľný a v nadväznosti na to konštatuje, že medzi namietanou časťou uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 88/2011 z 19. júla 2012 a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne   mohol   dospieť   k záveru   o ich   porušení   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Obo 88/2011 z 19. júla 2012. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2014