znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 388/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. D., M., zastúpenej advokátkou JUDr. A. L., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   I v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Er 4953/2007 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 56/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2013 doručená sťažnosť M. D., M. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Er 4953/2007 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 56/2006, ktorou žiadala vydať nález, ktorým ústavný súd vysloví „porušenie práva sťažovateľky M. D., M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, postupom Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn. 4 Co/56/2006 priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- € a Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn. 40 Er/4953/2007   priznal   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   3.000,-€   a   uznesením   uložil Okresnému súdu Košice I uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 275,94 €“.

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a jej príloh, sťažovateľka bola ako žalobkyňa v 2. rade účastníčkou konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 27 C 38/04, v ktorom   sa   spoločne   s H.   K.   ako   žalobkyňou   v   1.   rade   domáhala   žalobou   doručenou okresnému súdu 26. marca 2004 proti E. V. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) a R. V. (ďalej len   „žalovaný   v   2.   rade“)   vypratania   nehnuteľnosti.   Okresný   súd   vo   veci   rozhodol rozsudkom č. k. 27 C 38/04-81 z 30. novembra 2005 tak, že žalovanému v 2. rade uložil povinnosť nehnuteľnosť vypratať a nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume 71 250 Sk a nárok žalobkyne v 1. rade voči žalovanému v 1. rade vylúčil na samostatné konanie. Krajský   súd   o   odvolaní   žalovaného   v 2.   rade   proti   rozsudku   okresného   súdu   rozhodol uznesením č. k. 4 Co 56/2006-119 z 22. júna 2007 tak, že pripustil späťvzatie návrhu, zrušil rozsudok okresného súdu okrem výroku o vylúčení veci na samostatné konanie a uložil žalovanému v 2. rade zaplatiť sťažovateľke náhradu trov prvostupňového konania vo výške 71 250 Sk a náhradu trov odvolacieho konania vo výške 26 470 Sk. Spis s uznesením krajského súdu bol okresnému súdu doručený 30. júla 2007 a 12. novembra 2007 bola na uznesenie krajského súdu   č.   k.   4 Co 56/2006-119 z 22. júna 2007   vyznačená   okresným súdom doložka o jeho právoplatnosti 1. októbrom 2007.

Sťažovateľka na podklade tohto rozhodnutia návrhom z 5. decembra 2007 požiadala súdnu   exekútorku   JUDr.   L.   B.,   Exekútorský   úrad   K.   (ďalej   len   „súdna   exekútorka“), o vykonanie   exekúcie   pre   vymoženie   náhrady   trov   konania   proti   R.   V.   (ďalej   len „povinný“).   Po   tom,   čo   okresný   súd   udelil   súdnej   exekútorke   poverenie   na   vykonanie exekúcie 17. decembra 2007, vydala súdna exekútorka   upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. EX 230/07 z 3. februára 2008. Proti tomuto upovedomeniu o začatí exekúcie podal povinný námietky, ktoré odôvodnil tým, že exekučný titul – uznesenie krajského súdu č. k. 4   Co   56/2006-119   z   22.   júna   2007   –   nebol   povinnému   nikdy   doručený,   nenadobudol právoplatnosť, a preto na jeho podklade exekúciu nemožno viesť a musí byť zastavená. Okresný súd uznesením č. k. 40 Er 4953/2007-71 z 25. augusta 2011 námietkam povinného vyhovel. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že uznesenie krajského súdu č. k. 4 Co 56/2006-119 z 22. júna 2007 dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť, pretože nebolo doručené právnej zástupkyni povinného ako žalovaného v 2. rade s plnou mocou pre celé konanie (advokátke JUDr. Z. S.), ale iba povinnému (1. októbra 2007). Následne okresný súd uznesením č. k. 40 Er   4953/2007-75   z 24.   januára   2012   exekúciu   zastavil   a   vyslovil,   že   o   trovách exekučného konania rozhodne samostatným uznesením. Uznesenie okresného súdu č. k. 40 Er 4953/2007-75 z 24. januára 2012 nadobudlo právoplatnosť 1. marca 2012. Uznesením sp. zn. 40 Er 4953/2007 z 5. júna 2012 rozhodol okresný súd vyšším súdnym úradníkom o náhrade trov exekučného konania tak, že sťažovateľku zaviazal nahradiť povinnému trovy konania v sume 341,56 €.

Sťažovateľka (spoločne so žalobkyňou v 1. rade) doručila 10. júla 2012 predsedovi okresného   súdu   sťažnosť   zo   7.   júla   2012.   V   sťažnosti   opísala   priebeh   oboch   konaní a dodala, že osobným preverením v informačnej kancelárii okresného súdu 3. júla 2012 zistila,   že dosiaľ   nedošlo   k   náprave   nesprávne   vyznačenej   doložke   o   právoplatnosti   na uznesení krajského súdu č. k. 4 Co 56/2006-119 z 22. júna 2007. Zdôraznila, že nesprávnosť vyznačenej doložky o právoplatnosti na tomto rozhodnutí bola zistená ešte v roku 2011, avšak   okresný   súd   nápravu   nesprávne   vyznačenej   doložky   o   právoplatnosti   dosiaľ nevykonal, čím dochádza k porušovaniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka požiadala predsedu okresného súdu, aby vo veci vykonal nápravu a o spôsobe vybavenia sťažnosti sťažovateľku informoval. Predseda okresného súdu vybavil sťažnosť prípisom sp. zn. Spr 179/2012 z 15. augusta 2012, v ktorom sťažovateľke oznámil, že   nápravu   je   potrebné   vykonať   vo   veci   vedenej   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 27 C 38/2004 tým, že uznesenie krajského súdu č. k. 4 Co 56/2006-119 z 22. júna 2007 bude účinne doručené všetkým účastníkom konania, a za vzniknuté prieťahy v konaní sa sťažovateľke   ospravedlnil.   Predseda   okresného   súdu   prípisom   sp.   zn.   Spr   179/12 z 3. septembra 2012 upozornil zákonnú sudkyňu vo veci sp. zn. 27 C 38/2004, že uznesenie krajského súdu č. k. 4 Co 56/2006-119 z 22. júna 2007 bolo nesprávne doručované, bola na ňom nesprávne vyznačená i doložka o právoplatnosti, a požiadal ju, aby vo veci konala.

Sťažovateľka   tvrdené   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu vo veci sp. zn. 40 Er 4953/2007 a postupom krajského súdu vo veci sp. zn. 4 Co 56/2006 odôvodnila tým, že „ani po deviatich rokoch od podania žaloby nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté aj napriek tomu, že v danej veci bolo konanie zastavené, nesprávnym postupom konajúceho súdu a jeho nečinnosťou vznikajú sťažovateľke ďalšie zbytočné trovy konania a psychicky ťažko zvládajúce situácie z postupu súdu“. Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že proti uzneseniu sp. zn. 40 Er 4953/2007 z 5. júna 2012 vyššieho súdneho úradníka o náhrade trov exekučného konania podala odvolanie, o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté, ako aj na to, že vo veci sp. zn. 40 Er 4953/2007 bol okresný súd pred vydaním poverenia súdnej exekútorke povinný skúmať právoplatnosť a vykonateľnosť exekučného titulu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ mohol alebo môže domôcť využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy,   musí   takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podanie sťažovateľky   možno kvalifikovať ako   sťažnosť   v   zmysle čl.   127 ústavy v spojení s § 18 ods. 1 písm. g), § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namietala   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť   (ako   to   vyplýva   z   petitu   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu)   jednak   postupom okresného súdu vo veci sp. zn. 40 Er 4953/2007 a jednak postupom krajského súdu vo veci sp. zn. 4 Co 56/2006.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je však to,   že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   sťažovateľom   označeného orgánu   verejnej   moci   do   základných   práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv nepokračovalo (IV. ÚS 300/07).

Ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, k zbytočným prieťahom   v   konaní   na   označenom   súde   nedochádzalo,   je   daný   dôvod   na   odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Účinným prostriedkom nápravy proti porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je právny prostriedok upravený v § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“), teda sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov predsedovi súdu.

Ako   vyplýva   z   judikatúry   ústavného   súdu,   pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   sťažovateľ   namieta,   sa   sťažovateľ   mohol   alebo   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   I.   ÚS   103/02, I. ÚS 331/08).

Z uvedeného je zrejmé, že prijať na ďalšie konanie podľa § 25 zákona o ústavnom súde možno iba takú sťažnosť na porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej   vo   vzťahu   k   namietanému   postupu   konkrétneho   súdu   predchádzalo   využitie prostriedku nápravy podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z., ak sťažnosť smeruje proti súdu, ktorý je vo veci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu povinný konať, a vec pred všeobecným súdom nebola v tomto čase právoplatne skončená rozhodnutím.

Ústavný súd je v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

V prípade sťažovateľky po oboznámení sa s jej podaním zo 7. júla 2012 dospel ústavný súd k záveru, že toto podanie je podľa svojho obsahu sťažnosťou na prieťahy v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 27 C 38/2004. Za prieťahy v konaní totiž   sťažovateľka   v   tomto   podaní   označila   nečinnosť   okresného   súdu   pri „náprave nesprávne   vyznačenej   doložky   o   právoplatnosti“ na   uznesení   krajského   súdu   č.   k. 4 Co 56/2006-119   z 22.   júna 2007,   ktorú   okresný   súd nevykonal od roku   2011.   To,   že sťažovateľka   v   sťažnosti   spomína   i   vec   vedenú   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 40 Er 4953/2007, na tomto závere nemôže nič zmeniť.

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu ani je príloh (k sťažnosti ústavnému súdu bola pripojená iba sťažnosť predsedovi okresného súdu zo 7. júla 2012) nevyplýva, že sťažovateľka   sťažnosť   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Er 4953/2007 predsedovi súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. podala, vychádzal ústavný súd z toho, že takto nepostupovala, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť s poukazom na zásadu subsidiarity i pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Ústavný   súd   vzal   v   tejto   súvislosti   do   úvahy   i   skutočnosť,   že   v   exekučnej   veci vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. 40 Er 4953/2007 bolo o merite veci rozhodnuté ešte uznesením č.   k.   40 Er   4953/2007-71 z 25.   augusta 2011, ktorým   bolo námietkam povinného   vyhovené,   a   uznesením   č.   k.   40   Er   4953/2007-75   z   24.   januára   2012   bola exekúciu   zastavená,   pričom   toto   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   1.   marca   2012. Predmetom konania tak ostalo iba rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu sp. zn. 40 Er 4953/2007 z 5. júna 2012 o náhrade trov exekučného konania, o ktorom v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu ešte nebolo rozhodnuté. Z uvedeného je zrejmé, že k prípadným   prieťahom   v   konaní   vedenom   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 40 Er 4953/2007, na ktoré by mohol ústavný súd prihliadnuť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,   mohlo   dochádzať   iba   v   období   od   doručenia   odvolania   sťažovateľky   proti uzneseniu sp. zn. 40 Er 4953/2007 z 5. júna 2012 a iba vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania, pretože vo veci samej bolo právoplatne rozhodnuté ešte 1. marca 2012. Tento záver je dôsledkom princípu, podľa ktorého jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu sťažovateľom označeného orgánu verejnej moci do základných práv sťažovateľa.

V zostávajúcej časti sťažnosť sťažovateľky smerovala proti postupu krajského súdu vo veci sp. zn. 4 Co 56/2006. Ani v tomto prípade sťažovateľka nepreukázala ústavnému súdu, že doručeniu sťažnosti ústavnému súdu predchádzalo využitie prostriedku nápravy podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. vo vzťahu k tvrdenému postupu krajského súdu, teda sťažnosť   doručená   predsedovi   krajského   súdu.   To   sťažovateľka   ostatne   netvrdila   ani v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu.   Pokiaľ   sa   sťažovateľka   obrátila   so   sťažnosťou odôvodnenou   prieťahmi   pri „náprave   nesprávne   vyznačenej   doložky   o   právoplatnosti“ na uznesení krajského súdu č. k. 4 Co 56/2006-119 z 22. júna 2007 na predsedu okresného súdu, nemožno z tohto dôvodu konštatovať splnenie podmienky predchádzajúceho využitia účinného prostriedku nápravy vo vzťahu k prieťahom v konaní, ku ktorým malo podľa tvrdení sťažovateľky dochádzať v postupe krajského súdu vo veci sp. zn. 4 Co 56/2006.

Pre   úplnosť   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť   i   to,   že   v   čase   doručenia sťažnosti ústavnému súdu 20. mája 2013 bol povinný vo veci konať okresný súd, ktorému krajský súd vrátil spis sp. zn. 27 C 38/04 ešte 30. júla 2007 spolu s písomným vyhotovením uznesenia   č.   k.   4   Co   56/2006-119   z   22.   júna   2007.   Ako   navyše   vyplýva   z § 225 Občianskeho   súdneho   poriadku,   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   o   odvolaní   doručuje účastníkom konania súd prvého stupňa, pokiaľ ho odvolací súd nedoručil priamo. Ústavný súd s ohľadom na viazanosť ústavného súdu petitom doručenej sťažnosti, odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013