znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 388/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť J. K.,   M.,   t. č.   vo výkone trestu   odňatia   slobody, zastúpeného advokátom JUDr. L. J., R., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a) a b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Ružomberok č. k. 1 T 106/2005-1037 z 5. novembra 2008, uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 1 To 2/2009-1072 z 3. februára 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 46/2009 z 15. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2010 doručená sťažnosť J. K., M., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a) a b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 106/2005-1037 z 5. novembra 2008, uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 To 2/2009-1072 z 3. februára 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 46/2009 z 15. apríla 2010.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   6.   novembra   2006   bol   sťažovateľ   rozsudkom okresného súdu č. k. 1 T 106/2005-852 uznaný vinným z trestného činu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 249aa ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 a trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 2 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006. Za tieto činy bol odsúdený na úhrnný trest odňatia   slobody   vo   výmere   3   roky   nepodmienečne   a na   jeho   výkon   bol   zaradený do II. nápravnovýchovnej   skupiny.   Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie, o ktorom krajský súd na neverejnom zasadnutí 13. marca 2007 rozhodol uznesením č. k. 1 To 10/2007-916, ktorým napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil v časti vo výroku o vine,   výroku   o treste   a výroku   o náhrade   škody   a v zrušenej   časti   vec   vrátil na prerokovanie   a rozhodnutie   okresnému   súdu.   Okresný   súd   vydal   5.   novembra   2008 rozsudok   č.   k.   1 T 106/2005-1037,   ktorým   sťažovateľa   uznal   vinným   z trestného   činu sprenevery   podľa   § 248   ods.   1   a   3   Trestného   zákona   účinného   do   1.   januára   2006 a z trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 a za to ho odsúdil na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere   6   rokov   a   4   mesiace   nepodmienečne,   na   výkon   ktorého   bol   zaradený do II. nápravnovýchovnej skupiny. Odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 5. novembra   2008   krajský   súd   uznesením   č.   k.   1   To   2/2009-1072   z 3.   februára   2009 zamietol.   Proti   tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   z 3.   februára   2009   podal   sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd odmietol uznesením sp. zn. 6 Tdo 46/2009 z 15. apríla 2010, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 14. mája 2010.

V sťažnosti ďalej sťažovateľ citoval ustanovenia čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru, ktorých porušenie namieta, čím podľa neho došlo k zásahu do jeho práva na to, aby o veci rozhodol nezávislý a nestranný súd, práva nebyť stíhaný z iných ako zákonných dôvodov a zákonným spôsobom, práva na súdnu ochranu, a teda v konečnom dôsledku aj práva na spravodlivé súdne konanie.

Zásah do svojho práva na to, aby o veci rozhodol nezávislý a nestranný súd, videl sťažovateľ v tom, že rovnaký senát krajského súdu rozhodoval o skôr podanom odvolaní proti prvému rozhodnutiu okresného súdu č. k. 1 T 106/2005-852 zo 6. novembra 2006, a to uznesením č. k. 1 To 10/2007-916 z 13. marca 2007. V poradí druhé rozhodnutie okresného súdu   č.   k.   1   T   106/2005-1037   z 5.   novembra   2009   vychádzalo   z faktu,   že   ním   boli rešpektované   názory   odvolacieho   súdu   (reprezentovaného   totožným   senátom)   a zásada viazanosti súdu právnym názorom vyššieho súdu. Preto, ak odvolací súd nariadil okresnému súdu   spravovať sa   ním   vyslovenými názormi   a okresný   súd tak učinil,   nebolo v súlade s právom na rozhodnutie veci nezávislým a nestranným súdom, aby o opätovne podanom odvolaní rozhodoval totožný senát.

Sťažovateľ k tomu ďalej o. i. uviedol, že „Odvolací súd upravil súd prvého stupňa, aby po vrátení veci upozornil obžalovaného na zmenu právnej kvalifikácie s tým, že skutok č. 1 bude posudzovaný nie podľa § 249aa, ale podľa § 248 ods. 1, 3 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005. Odvolací súd teda nariadil okresnému súdu, aby označený skutok kvalifikoval zjavne prísnejšie ( § 249aa ods. 1 - sadzba 0 - 2 roky, § 248 ods. 3 - sadzba 1 - 5 rokov). Odvolací súd v podstate rozhodol, aj keď formou upravenia postupu okresného súdu, ktorému nenariadil vykonať konkrétne úkony v rámci dokazovania, že obžalovaný je vinný zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, 3 Trestného zákona. Je pravda,   že   toto   rozhodnutie   nemá   podobu   výroku,   ale   fakticky   je   v rozhodnutí odvolacieho   súdu   obsiahnutý   príkaz   na   odsúdenie   za   tento   prísnejší   trestný   čin.  ... Ak odvolací súd nemôže uznať obžalovaného za vinného z ťažšieho trestného činu, než za aký ho mohol odsúdiť súd prvého stupňa, potom nemôže dať príkaz súdu prvého stupňa, aby takto   postupoval   on   sám,   po   zrušení   odvolaním   napadnutého   rozhodnutia.  ...   Nakoľko obžalovacia zásada je jednou zo základných zásad trestného konania, postup, aký sa má v danej veci realizovať, zasahuje do uvedenej zásady spôsobom nezlučiteľným s právom obžalovaného na spravodlivý proces. Iniciatívu podania obžaloby v danom prípade de facto prevzal okresný súd, ktorý bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.... Ak výrok o vine napadol len obžalovaný, nie je možné bez odvolania prokurátora proti rovnakému výroku o vine, zmeniť tento výrok v neprospech obžalovaného, a to ani neskôr po vrátení veci súdu prvého stupňa.“.

Zásah do svojho práva nebyť stíhaný z iných ako zákonných dôvodov a zákonným spôsobom videl sťažovateľ v porušení práva na obhajobu – práva nechať vypočuť svedkov proti   sebe   aj   vo   svoj   prospech,   konkrétne   v tom,   že   ani   v odvolacom   konaní   nebolo vyhovené jeho návrhu na vypočutie svedkov R. B. a P. K., na znalecký posudok k výške škody a na zabezpečenie spisového materiálu príslušného daňového úradu. Domnieva sa, že bolo jeho právom, osobitne po zmene právnej kvalifikácie nariadenej odvolacím súdom, navrhovať   dôkazy   a nechať   vypočuť   svedkov,   a preto   nevyhovením   jeho   návrhu   na doplnenie   dokazovania   mu   bola   zmarená   možnosť   účinne   sa   brániť   obvineniam,   ktoré neboli predmetom obžaloby. Ďalej podľa názoru sťažovateľa došlo k zásahu do jeho práva nebyť stíhaný z iných ako zákonných dôvodov a zákonným spôsobom aj tým, že trestné stíhanie   bolo   vykonané   bez   súhlasu   poškodeného,   hoci   jeho   súhlas   sa   podľa   zákona vyžaduje. Podľa sťažovateľa ak lízingová spoločnosť postúpila pôvodný nárok na náhradu škody vo výške 74 430 Sk aj s príslušenstvom jeho matke M. K., prešli na ňu aj všetky práva spojené s uvedenou pohľadávkou, teda aj právo dať súhlas na jeho trestné stíhanie, ktorý však táto výslovne odoprela udeliť, preto malo byť trestné stíhanie zastavené. Zásah do   svojho   práva   nebyť stíhaný z iných   ako zákonných dôvodov   a zákonným spôsobom sťažovateľ   ďalej   videl   aj   v tom,   že   odsudzujúce   rozhodnutie   je   založené   na   právnom posúdení zisteného skutku, ktoré je zjavne ústavne nekonformné a navyše odporuje princípu právnej istoty, keďže podľa jeho názoru skutok č. 1 nie je spôsobilý naplniť znaky trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 3 Trestného zákona, k čomu v sťažnosti o. i. uviedol: „Právny záver o prisvojení si motorového vozidla obžalovaným je nesprávny a nemožno s ním   súhlasiť.   V danej   veci   však   nemôže   ísť   ani   o spreneveru,   nakoľko   žiadny   dôkaz obžalovaného neusvedčil z toho, že by s predmetom leasingu mienil nakladať ako s vlastnou vecou,   že   by   ho   predával,   alebo   zakladal   alebo   inak   nakladal   s vlastníckym   právom k vozidlu. Ak takéto konanie nebolo preukázané, potom nebol preukázaný úmysel prisvojiť si   cudziu   vec   a predmet   leasingu   spreneveriť.   V danom   prípade   došlo   k platnému uzatvoreniu leasingovej zmluvy č. 3085526 zo dňa 12. 2. 2004, vzťahy k spoločnosti B., a. s. boli zmluvne upravené, čo vylučuje protiprávnosť aj neoprávnenosť užívania. Na prijatie záveru   o neoprávnenosti   užívania   motorového   vozidla   nestačí   zistenie,   že   nedošlo k zaplateniu leasingovej splátky.“

Ďalej poukázal na skutočnosť, že pohľadávka bola lízingovej spoločnosti uhradená ešte   pred   postúpením   pohľadávky   a sama   lízingová   spoločnosť   proti   nemu   nikdy neiniciovala   občiansko-súdne   konanie.   Napokon   uviedol,   že   podľa   jeho   názoru   nikdy nedošlo k platnému zrušeniu lízingovej zmluvy, keďže doručenie odstúpenia od zmluvy splnomocnencovi,   ktorý   zásielky neotvoril   a odovzdal ich až vyšetrovateľovi,   nezakladá domnienku doručenia a vylučuje jeho vedomosť o odstúpení od zmluvy, čo priamo vylučuje možnosť naplnenia subjektívnej stránky trestného činu. Navyše sa sťažovateľ domnieva, že úprava skutku spôsobom, ako to nariadil odvolací súd, odporuje princípu právnej istoty, súčasťou ktorej je aj právo obžalovaného poznať obsah obvinenia obsiahnutého v obžalobe. Inak sa vytvára stav, keď obžalovaný je odsudzovaný za niečo, proti čomu sa nemohol brániť v priebehu celého trestného konania. K tomu v sťažnosti o. i. uviedol: „Obžalovaný má od začatia vyšetrovania vedieť, aký skutok je mu kladený za vinu, pričom mu majú byť oznámené   aj   podrobnosti   skutku   kladeného   mu   za   vinu   od   začatia   trestného   konania.“ Sťažovateľ v tejto súvislosti odkázal na stanovisko Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pélisier a Sassi c. Francúzsko. Napokon zásah do svojho práva nebyť stíhaný z iných ako zákonných dôvodov a zákonným spôsobom videl sťažovateľ aj v zásahu do práva na spravodlivý   a primeraný   trest,   keďže   uložený   trest   sa   mu   javí   byť neprimerane   prísny, doslova krutý.

Zásah   do   práva   na   súdnu   ochranu,   a teda   v konečnom   dôsledku   aj   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   videl   sťažovateľ   v tom,   že   rozhodnutia   odvolacieho   a ani dovolacieho súdu sa s označenými okolnosťami nedostatočne vysporiadali, resp. ich vôbec nezohľadnili.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   jeho sťažnosti vyhovel a nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo J. K., narodeného v R., trvalé bydlisko M., okres R., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. a) a b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu v Ružomberku sp. zn. 1 T 106/2005 - 1037 zo dňa 5. 11. 2008, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 2/2009 - 1072 zo dňa 3. 2. 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 46/2009 zo dňa 15. 4. 2010 porušené bolo.

2. Zrušuje sa rozsudok Okresného súdu v Ružomberku sp. zn. 1 T 106/2005 - 1037 zo dňa 5. 11. 2008, uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 2/2009 - 1072 zo dňa 3. 2. 2009 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 46/2009 zo dňa 15. 4. 2010, a vec sa vracia Okresnému súdu v Ružomberku, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. J. K. sa priznáva náhrada trov konania vo výške 303,31 eur, ktoré je Okresný súd v Ružomberku povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom okresného súdu č. k. 1 T 106/2005-1037 z 5. novembra 2008

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Preto, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   I.   ÚS   104/02, II. ÚS 44/07).

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   vzhľadom   na   uvedený   princíp   subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je príslušný na preskúmanie rozhodnutia okresného súdu v zmysle namietaného porušenia označených práv, pretože sťažovateľ mal k dispozícii účinný opravný prostriedok, ktorý mu zákon poskytuje na ochranu jeho práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   a na   použitie   ktorého   bol   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov.   Týmto   právnym   prostriedkom   je   podľa   §   306   ods.   1   Trestného   poriadku odvolanie   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktoré   sťažovateľ   aj   využil,   a o tomto opravnom   prostriedku   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   rozhodol   v zmysle   ustanovení Trestného poriadku krajský súd. Vzhľadom na to, že sťažovateľ mal na ochranu svojich práv k dispozícii účinný právny prostriedok v systéme všeobecných súdov, ktorý aj využil, ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv uznesením krajského súdu č. k. 1 To 2/2009-1072 z 3. februára 2009

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade uznesením krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď preskúmanie označeného postupu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa názoru sťažovateľa označeným uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie tým, že uvedené rozhodnutie nie je zlučiteľné s ústavou ani s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach, a tiež tým, že jeho   skutkové   a právne   závery   sú   zjavne   nedôvodné   a arbitrárne,   z ústavného   hľadiska neudržateľné a samotné uznesenie nie je náležite odôvodnené, najmä však nereaguje na obhajobné tvrdenia sťažovateľa.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). Vzhľadom na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS   382/06). K tomu však podľa názoru ústavného súdu v danom prípade nedošlo.

2.1   Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a d) dohovoru [čo vyplynulo z obsahu sťažnosti, keďže v jej petite namietal porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru], ktoré videl v tom, že ani v odvolacom konaní nebolo vyhovené jeho návrhom na doplnenie dokazovania, čím bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu, v tom, že trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodeného, hoci jeho súhlas sa podľa zákona vyžaduje, ďalej namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na zjavne ústavne nekonformnom   právnom   posúdení   zisteného   skutkového   stavu,   ktoré   navyše   odporuje princípu právnej istoty, a v zásahu do práva na spravodlivý a primeraný trest.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu k tomu krajský súd okrem iného uviedol: «Podľa názoru krajského súdu totožnosť skutku zmenou v právnom posúdení nebola narušená, nakoľko podľa § 220 ods. 3 Tr. por., účinného do 1.1.2006, súd nie je viazaný právnym posúdením skutku v obžalobe.

Podstata   skutku   je   určovaná   účasťou   obvineného   na   určitej   udalosti   popísanej v obžalobnom   návrhu,   z ktorej   vzišiel   škodlivý   následok,   porušujúci   alebo   ohrozujúci spoločenské   záujmy   chránené   Trestným   zákonom.   Podstatu   skutku   treba   vidieť predovšetkým v konaní a následku, ktorý bol týmto konaním spôsobený, a teda totožnosť skutku bude zachovaná, ak bude zachovaná totožnosť konania alebo totožnosť následku. Z toho potom vyplýva, že:

totožnosť skutku nenarušujú zmeny v jednotlivých okolnostiach, ktoré individualizujú skutok, okrem iného i čo do miesta a času spáchania, spôsobu vykonania a pohnútky činu, ako aj formy zavinenia, keď inak totožnosť konania ostáva zachovaná,

pri nezhode medzi konaním, uvedeným v uznesení o vznesení obvinenia a obžalobou, resp medzi obžalobou a tým, ktoré vyšlo najavo na hlavnom pojednávaní, môže udržiavať totožnosť skutku, totožnosť spôsobeného následku,

ak   sa   dotýkajú   zmeny,   ku   ktorým   došlo   v dôsledku   dokazovania   na   hlavnom pojednávaní skutočností, ktoré vo svojom súhrne tvoria konanie, bude zachovaná totožnosť, ak   konanie   popísané   v obžalobe   a konanie   o zmenách,   ku   ktorým   došlo   na   hlavnom pojednávaní, bude aspoň čiastočne totožné; to isté platí, pokiaľ ide o následok, resp. rozsah následku,

totožnosť skutku sa nedotkne pri zhode konania alebo následku, ak napríklad pristúpi okolnosť   podmieňujúca   použitie   vyššej   trestnej   sadzby   alebo   okolnosť,   ktorej   právne zhodnotenie zakladá znak činu prísnejšie trestného (§ 225 Tr. por.),

... Takto vymedzené hranice totožnosti skutku boli v odsudzujúcej časti napadnutého rozsudku   dodržané.   Preto,   ak   sa   na   základe   výsledkov   dokazovania   na   hlavnom pojednávaní   zistilo,   že   obžalovaný   si   prisvojil   cudziu   vec,   ktorá   mu   bola   zverená   (po platnom   zániku   predmetnej   leasingovej   zmluvy   motorové   vozidlo,   ktoré   mu   leasingová spoločnosť   zverila,   jej   nevrátil,   ponechal   si   ho   a ďalej   svojvoľne   neoprávnene   užíval napriek neplateniu leasingových splátok), pričom sa však nezmenil následok, t.j. porušenie rovnakého spoločenského vzťahu (vlastníckeho práva poškodeného k motorovému vozidlu) je totožnosť skutku zachovaná. Za tejto situácie nič nebránilo okresnému súdu, aby uznal obžalovaného, po predchádzajúcom upozornení podľa § 225 ods. 2 Tr. por. (čl. 935) na možnosť   prísnejšieho   právneho   posúdenia   žalovaného   skutku,   vinným   z trestného   činu sprenevery   podľa   §   248   ods.   1,   3   Tr.   zák.,   účinného   do   1.1.2006.   Krajský   súd   v tejto súvislosti naviac uvádza, že aj stanovisko, že skutok obžalovaného treba posúdiť podľa prísnejšieho ustanovenia zákona, vyslovené v rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorý po zrušení rozsudku vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju znovu prejednal a rozhodol, má po doručení odpisu rozhodnutia účinok upozornenia podľa § 225 ods. 2 Tr. por., resp. § 190 ods. 2 Tr. por. Úvahy obžalovaného, vyslovené v odvolaní, že v pôvodnom rozhodnutí výrok o vine v tomto smere nenapadol prokurátor, a preto obžalovaného v novom konaní nebolo možné uznať za vinného z tohto skutku, v zmysle prísnejšej právnej kvalifikácie, by boli správne, ak by sa v trestnej veci postupovalo podľa Trestného poriadku, účinného od 1.1.2006, odkedy v trestnom   práve   platí   tzv.   obmedzený   revízny   princíp.   Vo   veci   sa   však   koná   podľa Trestného   poriadku,   účinného   do   1.1.2006   (obžaloba   bola   na   obžalovaného   podaná

15.7.2005), kedy platil tzv. absolútny revízny princíp, t.j. odvolací súd na podnet odvolania preskúma všetky jeho výroky, ktoré je odvolateľ oprávnený odvolaním napadnúť, a to aj vtedy, keď odvolateľ napadá len niektorý z týchto výrokov.

K odvolacej námietke obžalovaného,   že v prípade zmeny právnej kvalifikácie,   tak závažného   rozsahu,   je   zopakovanie   dokazovania   obligatórne   a nemožno   poukazovať   na výsledky   predchádzajúceho   dokazovania   pred   zrušením   predchádzajúceho   rozhodnutia súdu prvého stupňa, krajský súd uvádza, že v zmysle ustanovení Trestného poriadku netreba vždy   opakovať   celé   hlavné   pojednávanie,   ak   odvolací   súd   celkom   alebo   sčasti   zruší napadnutý rozsudok a ak sa vec podľa § 259 ods. 1 Tr. por. vráti súdu prvého stupňa (Rt 22/1972). Pojem obligatórneho zopakovania dokazovania Trestný poriadok ani nepozná.... krajský   súd,   podobne   ako   okresný   súd,   nezistil   potrebu   doplnenia   dokazovania   v tomto smere. Podstatné v posudzovanom prípade bolo, že obžalovaný po upozornení na prísnejšie posúdenie skutku, nepožiadal okresný súd o poskytnutie lehoty na prípravu obhajoby.... Pokiaľ ide o odvolaciu námietku obžalovaného, že nie je možné súhlasiť s tým, že na doručenie prejavu vôle medzi podnikateľmi postačuje ocitnutie sa písomnosti v dispozičnej sfére adresáta, že doručenie odstúpenia od leasingovej zmluvy bratovi obžalovanému, ktorý doručované   zásielky   neotvoril   a odovzdal   ich   až   vyšetrovateľovi,   nezakladá   domnienku doručenia   a vylučuje   tak   vedomosť   obžalovaného   o odstúpení   od   zmluvy,   čo   následne priamo vylučuje možnosť naplnenia subjektívnej stránky trestného činu, keďže právny vzťah založený leasingovou zmluvou sa spravoval Obchodným zákonníkom, táto je podľa názoru krajského súdu nedôvodná.

... Podľa článku VII piata veta leasingovej zmluvy z 12.2.2004, vzťahy prenajímateľa a nájomcu,   ktoré   táto   zmluva   výslovne   neupravuje,   sa   riadia   príslušnými   právnymi normami,   predovšetkým   ustanoveniami   Obchodného   zákonníka.   Obžalovaný   správne v odvolaní cituje ust. § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého, odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s týmto zákonom prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strany. Treba však uviesť, ž Obchodný zákonník nedefinuje spôsob doručenia odstúpenia od zmluvy druhej strane, resp. otázku doručovania. Keďže ide o hmotnoprávny   úkon,   ktorého   úprava   nie   je   obsiahnutá   v už   spomínanom   Obchodnom zákonníku,   na   otázku   doručovania   sa   aplikuje   všeobacná   časť   Občianskeho   zákonníka (§ 45), ktorý predstavuje základ súkromného práva.

... Krajský súd v tejto súvislosti dodáva, že obžalovaný splnomocnil svojho bratranca P. K. na preberanie zásielok....

Podľa § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za   iného   v jeho   mene.   Zo   zastúpenia   vznikajú   práva   a povinnosti   priamo   zastúpenému. Z uvedeného vyplýva,   že zástupca pri   zastúpení   iného uskutočňuje   právne   úkony   v jeho mene, pri ktorých prejavuje svoju vôľu, pričom účinky z toho vznikajú priamo zastúpenému, t.j.   z konania   svedka   P.   K.   (zástupcu)   vznikali   práva   a povinnosti   obžalovanému (zastúpenému) tak, ako by obžalovaný konal sám, a teda ak 20.9.2004 prebral do vlastných rúk odstúpenie od leasingovej zmluvy P. K., platí, ako by to prebral samotný obžalovaný. S ohľadom   na   uvedené   skutočnosti   je   nedôvodná   námietka   obžalovaného,   že   mu nebolo doručené odstúpenie od leasingovej zmluvy.

Neobstojí   ani   obhajoba   obžalovaného,   že   postúpením   predmetnej   pohľadávky   na jeho matku M. K. prešli na ňu všetky práva spojené s uvedenou pohľadávkou, a teda aj právo dať súhlas na trestné stíhanie obžalovaného, pričom menovaná výslovne odoprela udeliť tento súhlas. Krajský súd v tejto súvislosti uvádza, že postúpením pohľadávky došlo k zmene   poškodeného,   ktorý   si   môže   uplatniť   nárok   na   náhradu   škody.   Nedošlo   však k zmene subjektu poškodeného trestným činom v čase činu a ani to nemá vplyv na ust. § 163a Tr. por., pretože matka obžalovaného nie je poškodenou, ktorej bola spôsobená škoda, ale len „poškodenou“, ktorá si môže uplatňovať procesné práva a náhradu škody.... Krajský súd preskúmal aj výrok o treste a stotožnil sa so záverom prvostupňového súdu, pokiaľ ide o druh a výmeru uloženého trestu. Nepodmienečný úhrnný trest odňatia slobody, uložený obžalovanému vo výmere 6 rokov a 4 mesiace podľa § 35 ods. 2 Tr. zák., účinného   do   1.1.2006,   t.j.   uloženie   úhrnného   trestu   odňatia   slobody   za   použitia   tzv. asperačnej zásady (zostrenia trestu), keďže obžalovaný spáchal dva úmyselné trestné činy dvomi   skutkami,   považuje   aj   krajský   súd   za   spravodlivý   a objektívny   obraz   potrieb individuálnej   a generálnej   prevencie   a v plnej   miere   odzrkadľuje   stupeň   nebezpečnosti spáchaného činu pre spoločnosť, ako aj možnosť nápravy a pomery obžalovaného.»Analýzou   rozhodnutia   krajského   súdu   a   jeho   odôvodnenia   ústavný   súd   v   tejto súvislosti   uvádza,   že   právne   závery   krajského   súdu   vyplývajú   zo   skutkového   stavu zisteného okresným súdom. Skutkové zistenia sa vo vzťahu k predmetu konania javia ako relevantné   a   poskytujú   primeraný   podklad   na   aplikáciu   ustanovení   Trestného   zákona a Trestného poriadku. Dôvody, na ktorých krajský súd založil svoje rozhodnutie, nie sú podľa   názoru   ústavného súdu   rozporné alebo svojvoľné,   pretože   vychádzajú z aplikácie a interpretácie   platných   právnych   predpisov.   Hodnotenia   dôkazov   nevykazujú   žiadne odchýlky od pravidiel logického uvažovania, ktoré by vyústili do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru.

Ústavný súd vzhľadom na už uvedené konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu nie je   prejavom   svojvôle,   teda   nie   je   arbitrárne   a   nemožno   ho   považovať   za   zjavne neodôvodnené.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uznesenie   krajského   súdu   takéto   nedostatky nevykazuje,   a   preto   na   jeho   meritórne   preskúmanie   ústavný   súd   nie   je   oprávnený. Vzhľadom na uvedené nemá ústavný súd žiaden dôvod spochybňovať závery, ku ktorým krajský   súd   dospel.   Závery   krajského   súdu   a   jeho   rozhodnutie   nemožno   z   ústavného hľadiska považovať za neudržateľné a neospravedlniteľné.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.2   Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré videl v tom, že v jeho trestnej veci rozhodol nepríslušný súd a súd v nezákonnom zložení.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu neuplatnil   námietku   o porušení   uvedených   práv,   táto   nebola   predmetom   preskúmavania v konaní pred krajským súdom, a teda ani obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu. Zo   zistenia   ústavného   súdu   navyše   vyplýva,   že   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 2 Nto 3/2009-1062   bolo   právoplatne   rozhodnuté   o nevylúčení   daného   senátu z rozhodovania o odvolaní.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by signalizovala možnosť vyslovenia porušenia označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.3 Sťažovateľ ďalej v petite sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a svojho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru, avšak z obsahu   sťažnosti,   konkrétne   zo   sťažovateľom   uvedených   citácií   ustanovení   ústavy, porušenie ktorých namietal, vyplýva, že v skutočnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd v tejto súvislosti opätovne uvádza, že krajský súd k tomu v odôvodnení svojho uznesenia predovšetkým zdôraznil, že „Podstatné v posudzovanom prípade bolo, že obžalovaný   po   upozornení   na   prísnejšie   posúdenie   skutku,   nepožiadal   okresný   súd o poskytnutie lehoty na prípravu obhajoby.“.

Postup krajského súdu pri odôvodňovaní jeho právneho záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny tak, ako to vo svojej sťažnosti tvrdí sťažovateľ. Krajský   súd   v   danom   prípade   neporušil   označené   práva   sťažovateľa   nesprávnou,   príp. svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor   krajského   súdu   svojím   vlastným.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci   krajského   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny   výklad   krajským   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo   potrebné sťažnosť v časti namietaného porušenia čl. 50 ods. 3 ústavy alebo čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

S prihliadnutím na už uvedené možno napadnuté uznesenie krajského súdu ako celok po jeho preskúmaní považovať za ústavne akceptovateľné.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   na   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základných práv uznesením najvyššieho súdu č. k. 6 Tdo 46/2009-1072 z 15. apríla 2010

V súlade s judikatúrou ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným zásahom   orgánu   verejnej   moci   do   takého   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej (II. ÚS 70/00, II. ÚS 190/05, II. ÚS 44/07).

Sťažovateľ sa domnieval, že k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie došlo   označeným   uznesením   najvyššieho   súdu   tým,   že jeho   skutkové   a právne závery   sú   zjavne   nedôvodné   a arbitrárne,   z ústavného   hľadiska   neudržateľné   a samotné uznesenie   nie   je   náležite   odôvodnené,   najmä   však   nereaguje   na   obhajobné   tvrdenia sťažovateľa.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru predovšetkým   považuje za potrebné   pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné,   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného   práva   alebo   slobody   (II.   ÚS   390/09,   mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, II. ÚS 55/98).

3.1   Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a d) dohovoru [čo vyplynulo z obsahu sťažnosti, keďže v jej petite sťažovateľ namietal porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru], ktoré videl v tom, že ani v odvolacom konaní nebolo vyhovené jeho návrhom na doplnenie dokazovania, čím bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu, v tom, že trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodeného, hoci jeho súhlas sa podľa zákona vyžaduje, ďalej v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na zjavne ústavne   nekonformnom   právnom   posúdení   zisteného   skutkového   stavu,   ktoré   navyše odporuje princípu právnej istoty, a v zásahu do práva na spravodlivý a primeraný trest.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu k tomu okrem iného   uviedol: „Obvineným   uvádzaný   dovolací   dôvod   (podľa   §   371   ods.   1   písm.   c) Trestného poriadku) predpokladá, že v konaní došlo k porušeniu práva na obhajobu najmä tým, že boli porušené ustanovenia o povinnej obhajobe § 36 Trestného poriadku (teraz § 37).   Ide   predovšetkým   o prípady,   kedy   súd   vykonával   úkony   trestného   konania   bez obhajcu   obvineného   napriek   tomu,   že ho obvinený mal mať   z dôvodu   nutnej   obhajoby. V posudzovanej veci sa obhajca obvineného zúčastňoval úkonov prípravného konania a bol prítomný   počas   hlavného   pojednávania.   Samotná   skutočnosť,   že   súd   zamietol   návrhy obhajoby na doplnenie dokazovania, nenapĺňa uplatnený dovolací dôvod.... V konaní pred súdom   sám   sudca,   resp.   predseda   senátu   určuje   mieru   dokazovania,   ktoré   sa   musí v priebehu   hlavného   pojednávania   vykonať.   Pokiaľ   súd   ako   v danom   prípade   zamietol návrhy   na   doplnenie   dokazovania,   nemožno   jeho   postup   automaticky   považovať   za porušenie práva obvineného na obhajobu. Nemožno sa preto úspešne domáhať dovolania z dôvodu § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku len na základe toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo.

... Uvedený dovolací dôvod (podľa § 371 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku) možno úspešne   uplatňovať   v prípadoch,   keď   v konaní   nebolo   rešpektované   dispozičné   právo poškodeného v zmysle § 163a Trestného poriadku (teraz § 211). V citovanom ustanovení Trestného poriadku sú taxatívne vymenované trestné činy, pri ktorých je trestné stíhanie podmienené súhlasom poškodeného, medzi ktorými je uvedený aj trestný čin sprenevery podľa § 248 Trestného zákona. V praxi to znamená, že trestné stíhanie pre trestné činy citované v tomto ustanovení proti tomu, kto je vo vzťahu k poškodenému osobou, voči ktorej by mal poškodený právo odoprieť vypovedať (§ 100 ods. 2 Trestného poriadku) možno začať   a v už   začatom   trestnom   stíhaní   pokračovať   iba   so   súhlasom   poškodeného.   Toto dispozičné právo poškodeného sa vzťahuje na celé trestné konanie včítane odvolacieho konania. To však nie je prípad obvineného.

Trestné   stíhanie   pre   uvedený   skutok   (bod   1   rozsudku)   bolo   začaté   na   základe trestného oznámenia poškodenej organizácie B., a. s.,   o.   z. B.   uznesením vyšetrovateľa z 18. novembra 2004... Až v priebehu trestného konania na súde poškodená organizácia postúpila   svoju   pohľadávku   na   matku   obvineného.   Uvedeným   postupom   ako   správne poukázal krajský súd na matku obvineného prešli iba procesné práva, čo znamená, že si mohla   uplatňovať   voči   obvinenému   náhradu   škody.   Postúpením   tejto   pohľadávky   však neprešlo právo dávať súhlas k trestnému stíhaniu. Udelenie súhlasu na trestné stíhanie v zmysle   §   163a   Trestného   poriadku   je   právom   viažucim   sa   výhradne   na   osobu poškodeného,   ktorému   bola   trestným   činom   spôsobená   škoda.   Takouto   osobou   matka obvineného nie je, a preto žiadny súhlas nebol potrebný.

...

K tomu je potrebné uviesť, že dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je daný v prípade, ak napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení skutku alebo inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení. Podstatou právneho posúdenia   skutku   ako   posúdenia   hmotnoprávneho   je   aplikácia   hmotného   práva,   t.j. trestného zákona, na skutkový stav, ktorý zistil súd. Tu je treba zdôrazniť, že predmetom právneho posúdenia je skutok tak, ako ho zistil súd a nie ako sa jeho zistenia domáha dovolateľ, teda obvinený. V praxi to znamená, že s poukazom na uvedený dovolací dôvod nie je možné domáhať sa preskúmania skutkových zistení, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Dovolanie nemôže byť založené na tom, že obvinený nesúhlasí s tým, ako súd v rámci postupu podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku hodnotil dôkazy, aké skutkové zistenia z nich   vyvodil,   ako   postupoval   pri   vykonávaní   dôkazov,   v akom   rozsahu   vykonal dokazovanie a že nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho skutkového a právneho záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osobe   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (II. ÚS 390/09). Podľa názoru ústavného súdu však napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto na meritórne preskúmanie označeného rozhodnutia ústavný súd nie je oprávnený. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad všeobecne záväzných právnych predpisov v napadnutom rozhodnutí, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nedospel k záveru, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, či ústavne neudržateľné. Preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.2   Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré videl v tom, že v jeho trestnej veci rozhodol nepríslušný súd a súd v nezákonnom zložení.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu k tomu okrem iného uviedol: „Uvedený dovolací dôvod (podľa § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku) možno   úspešne   použiť   iba   v prípadoch,   kedy   vo   veci   rozhodol   vecne   alebo   miestne nepríslušný   súd.   V posudzovanej   veci   bol   obvinený   pôvodne   trestne   stíhaný   pre   viac trestných   činov   na   základe   obžaloby   Okresného   prokurátora   v R.   z 15.   júla   2005, č. Pv 1309/2004,   ktorú   podal   na   vecne i miestne   príslušnom   okresnom súde.  ...   Trestné stíhanie   proti   obvinenému   začalo   na   základe   uznesenia   vyšetrovateľa   Úradu   justičnej a kriminálnej polície OR PZ v R. zo 4. novembra 2004, kedy vzniesol proti obvinenému uznesenie pod ČVS : ORP-405/OdV-RK-04 pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorého skutku sa mal dopustiť v R. voči svojej družke B. K. v priebehu roku 2004. postupne bolo obvinenému vznášané obvinenie pre ďalšie trestné činy,   ktorých sa mal dopustiť   v iných súdnych obvodoch,   avšak celé prípravné konanie viedol vyšetrovateľ OR PZ R. pod spoločnou spisovou značkou a celú vec dozoroval Okresný prokurátor v R., ktorý napokon vo veci podal v súlade s ustanovením § 22   Trestného   poriadku   na   Okresnom   súde   Ružomberok   obžalobu,   čím   bola   fakticky založená vecná i miestna príslušnosť tohto súdu. Príslušnosť tohto súdu bola daná na celé konanie   až   do   právoplatného   ukončenia   veci.   Okresný   súd   Ružomberok   prináleží   do súdneho obvodu Krajského súdu v Žiline, a preto o odvolaní obvineného proti rozsudku súdu prvého stupňa rozhodoval tento krajský súd....

Nezákonne zloženým súdom sa v zmysle tohto ustanovenia (§ 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku) rozumie súd, ktorý je obsadený v rozpore s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má vec prerokovať a rozhodnúť. V praxi to znamená, že vo veci rozhodol samosudca, hoci na konanie bol príslušný senát, prípadne ak senát rozhodol v neúplnom   zložení   alebo   ide   o prípady,   kedy   sa   na   rozhodovaní   zúčastnil   prísediaci, ktorému uplynulo funkčné obdobie. Obvineným uvádzané námietky však citovaný dovolací dôvod nenapĺňajú.“

Po   preskúmaní   spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody,   ktoré sťažovateľ uviedol   vo svojej sťažnosti, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   namietanému   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   nemožno vytknúť také pochybenia, ktoré by signalizovali príčinnú súvislosť s prípadným porušením sťažovateľovho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto ústavný súd s poukazom na už uvedené skutočnosti týkajúce sa zjavnej neopodstatnenosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery najvyššieho súdu nie je možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, či ústavne neudržateľné. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.3 Sťažovateľ ďalej v petite sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a svojho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru, avšak z obsahu   sťažnosti,   konkrétne   zo   sťažovateľom   uvedených   citácií   ustanovení   ústavy, porušenie ktorých namietal, vyplýva, že namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy. Sťažovateľ však bližšie neuviedol, v čom videl porušenie označeného práva napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že ústavný súd pri preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil príčinnú súvislosť s namietaným porušením čl. 50 ods. 3 ústavy alebo čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   možno   napadnuté   uznesenie   najvyššieho súdu ako celok po jeho preskúmaní považovať za ústavne akceptovateľné.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   na   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010