znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 388/09-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., G., zastúpeného advokátom JUDr. V. H., G., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a namietaného porušenia   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd upovedomením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č.   k.   IV/6   GPt   89/08-17 z 30. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2009 doručená sťažnosť M. H., G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 46 ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutím Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   č.   k. IV/6 GPt 89/08-17 z 30. júna 2009.

Z obsahu sťažnosti najmä vyplynulo, že: «Dňa 8. 8. 1996 podala S., a. s. B.(...) v hrubom rozpore so zákonom č.328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“), podala „Návrh na konkurzné konanie“ na subjekt ním označený ako „M. H.,, trvale bytom G., súkromný podnikateľ pod obchodným názvom H.“ napriek tomu, že právo podať takýto návrh si S. odvodzovala z úverovej zmluvy (ďalej len „ÚZ“), ktorá bola uzatvorená medzi fyzickou   osobou   nepodnikateľom,   s   uvedeným   rodným   číslom   a   číslom   občianskeho preukazu a na strane druhej S., a.s.

Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   GP   –   SR)   pri   skúmaní podnetu   sťažovateľa   túto   právnu   skutočnosť   arbitrárne   obišla,   nevyhodnotila   ju   najmä v zmysle ustanovení TZ, TP, vyššie uvedených článkov Ústavy SR a Dohovoru.

V návrhu na vykonanie konkurzu, S. na str. 2, bod 3 uvádza nepravdivé údaje, že mám ešte jedného veriteľa – I. N. a. s. pobočka G.(...), čo je v rozpore so skutočným stavom práv a vecí. I. v čase podania návrhu na konkurz nebola a nie je mojim veriteľom, ale veriteľom spoločnosti H. spol. s.r.o., čím si S. účelovo zamenila dlžníka - fyzickú osobu M. (...),   s   právnickou   osobou   H.   s.r.o.   S.,   aby   mohla   podať   takýto   návrh   na   vyhlásenie konkurzného   konania   (vyžadované   v   §   1   ods.   2   ZKV),   bola   povinná   zo   zákona   uviesť druhého veriteľa. Ako druhého veriteľa uviedla v návrhu I. N., ktorý mojim veriteľom nebol. Z dôvodu naplnenia zákonných predpokladov podať takýto návrh vyžadovaný v § 1 ods. 2 ZKV, S. si tým formálne splnila jednu zo základných podmienok vyhlásenia konkurzného konania uvedené v § 1 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 ZKV bez toho, aby súd verifikoval právnu subjektivitu dlžníka podľa § 19 a nasl. OSP úpadcu pre účely konkurzného konania. GP-SR túto   závažnú   právnu   skutočnosť   „prehliadala“.   SKP   pokračoval   v   konkurznom   konaní s účastníkom,   ktorý   nespĺňal   zákonné   predpoklady   byť   účastníkom   konania   hlavne v zmysle § 19 a nasl. OSP a § 1 ods. 1, ods. 2 a ods. 3, ZKV.

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky pri skúmaní podnetu sťažovateľa túto právnu   skutočnosť   arbitrárne   obišla,   nevyhodnotila   ju   zákonným   spôsobom   v   zmysle platných ustanovení najmä TZ, TP, vyššie uvedených článkov Ústavy SR a Dohovoru. SKP   uviedol   vo   svojom   stanovisku   nepravdivé   údaje,   naďalej   účelovo   viedol konkurzné konanie bez verifikácie účastníka konania, bez doloženej plnej moci jediného fiktívneho   veriteľa   bez   hmotného   práva,   ktorý   sa   stal   účastníkom   konania   len   tým,   že navrhovateľovu   fiktívnu   pohľadávku   rozdelili   na   dve   časti   po   vyhlásení   konkurzného konania (!), na základe ktorých SKP môj návrh na zrušenie konkurzu zamietol v podstate s odôvodnením, že až na prieskumnom pojednávaní (26.4.2006) sa preukáže, kto veriteľom je a kto nie. Bolo to účelové rozhodnutie SKP, ktoré umožnilo SKP a fiktívnym veriteľom poberať úžitky z nájomných zmlúv uzatvorených medzi SKP a spriaznenými obchodnými spoločnosťami za nápadne nevýhodných podmienok: 1,75.- Sk/rok (!), pričom cena obvyklá v danej lokalite je 3.500 - 7.000Sk/rok.

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky pri skúmaní podnetu sťažovateľa túto právnu   skutočnosť   arbitrárne   obišla,   nevyhodnotila   ju   zákonným   spôsobom   v   zmysle platných ustanovení najmä TZ, TP, vyššie uvedených článkov Ústavy SR a Dohovoru. Dňa   18.októbra   1999   som   podal   Návrh   na   určenie   neplatnosti   úverovej   zmluvy, z ktorej   si   navrhovateľ   konkurzného   konania   odvodzoval   byť   účastníkom   konkurzného konania   v   postavení   veriteľ   –   navrhovateľ.   Tak   ako   som   už   vyššie   uviedol,   dňa   23. novembra 1999 Okresný súd v Galante Rozsudkom v mene republiky spis. zn.: 6Cb 35/99- 32 určil, že úverová zmluva zo dňa 8.7.1991 je neplatná. Ani na moje naliehanie SKP nechcel pokračovať v odvolacom konaní o platnosti alebo neplatnosti ÚZ z dôvodnej obavy, že po potvrdení jej neplatnosti odvolacím súdom, by KS Bratislava musel konštatovať, že nie sú tu predpoklady pre vedenie konkurzného konania uvedené v § 1, ods. 1, ods. 2, a ods. 3,   ZKV a § 19 a nasl.   OSP a na návrh SKP   by bol KS-Bratislava uznesením povinný konkurzné konanie zrušiť podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV.

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky pri skúmaní podnetu sťažovateľa túto právnu   skutočnosť   arbitrárne   obišla,   nevyhodnotila   ju   zákonným   spôsobom   v   zmysle platných ustanovení najmä TZ, TP, vyššie uvedených článkov Ústavy SR a Dohovoru. Z vyššie uvedených právnych skutočností vyplýva, že organizovaná skupina osôb, najmä SKP nemal snahu viesť konkurzné konanie v zmysle platných právnych noriem SR. Vedomý si tzv. „riadeného konkurzu“ ktorý je dostupnými právnymi nástrojmi obtiažne, ak nie   nemožné   zrekonštruovať   (nemožnosť   obnovy   konania   v   konkurznom   konaní),   SKP potreboval   nutne   na   prieskumnom   pojednávaní   uznať   fiktívne   pohľadávky   fiktívnych veriteľov. Svojim nezákonným, arbitrárnym, teda protiústavným postupom v konkurznom konaní sa SKP evidentne dopustil trestného činu porušenie povinností pri správe cudzieho majetku podľa §237 ods. 1, ods. 3 písm. b, ods. 4 písm. a) Trestného zákona tak, ako je to uvedené v uznesení vyšetrovateľa PPZ, zo dňa 16. 8. 2008.

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky pri skúmam podnetu sťažovateľa túto právnu   skutočnosť   arbitrárne   obišla,   nevyhodnotila   ju   zákonným   spôsobom   v   zmysle platných ustanovení najmä TZ, TP, vyššie uvedených článkov Ústavy SR a Dohovoru. (...) Napadnuté   rozhodnutie   Generálnej   prokuratúry   obsahuje   len   veľmi   strohé zdôvodnenie,   podľa   sťažovateľa   sú   tieto   zdôvodnenia   nedostatočné   a   formálne,   pretože sťažovateľovi neodkryli súvislosti a okolnosti, na základe ktorých by pochopil odôvodnenosť zásahu   do   jeho   vyššie   uvedených   práv.   Navyše,   o   niektorých   trestných   skutkoch   sa prokurátor   ani   nezaoberal.   Z   uvedeného   dôvodu   sťažovateľ   považuje   namietané rozhodnutie – upovedomenie Generálnej prokuratúry za neodôvodnené a nelegálne.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1, ods. 2, Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky pod sp.zn. IV/6 GPt 89/08-17 (v spojení s rozhodnutím Krajskej prokuratúry Bratislava, č. k.:   1 KPt   755/08-10   zo   dňa   22.   1.   2009,   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   I   č.   k.:   Pv 1610/06-41 zo dňa 12. 11. 2008 a s uznesením vyšetrovateľa PPZ, ÚBPK, OBPKB, č. k.: ČVS:PPZ -218/BPK-B-2006 zo dňa 15. 8. 2008) porušené bolo.

2. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   platnom   znení, Ústavný súd SR rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k.:IV/6 GPT 89/-17, zo dňa 30. 6. 2009 zrušuje.

3.   Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   č.   38/1993   Z.   z.,   zákona   o   organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd vracia Generálnej prokuratúre SR, vec vedenú pod č k.:IV/6 GPt 89/08-17 na ďalšie konanie.“

V prípade úspešnosti sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom sťažovateľ navrhol priznať mu trovy právneho zastúpenia vo výške nákladov v trestnom konaní, ako aj jeho právne zastúpenie pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podanie   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právnom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať len ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Sťažnosť smeruje proti upovedomeniu – rozhodnutiu generálnej prokuratúry č. k. IV/6 GPt 89/08-17 z 30. júna 2009 a treba ju považovať za zjavne neopodstatnenú.

Generálna prokuratúra v upovedomení pre sťažovateľa z 30. júna 2009 uviedla: „Namietate,   že uznesenie vyšetrovateľa PPZ   ÚBOK OBPK   B.   ČVS: PPZ-218/06 z 15.8.2008, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie pre zločin porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 odsek 1, odsek 3 písmeno b/, odsek 4 písmeno c/ Trestného zákona z dôvodov uvedených v ustanovení § 215 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku je nesprávne, pretože skutok sa stal a tento je trestným činom, a dopustil sa ho správca konkurznej podstaty.

Namietate,   že konkurz   bol Krajským súdom v Bratislave   vyhlásený   v rozpore   so zákonom, pretože bol vedený proti úpadcovi – fyzickej osobe – živnostníkovi, pričom tento subjekt   dňa   6.12.2001   zanikol   výmazom   zo   živnostenského   registra,   namietate   pravosť pohľadávky veriteľa – S. a.s. a zákonnosť nasledujúcich postúpení tejto pohľadávky na ďalšie subjekty a jej rozdelenie,   namietate,   že neboli splnené podmienky na vyhlásenie konkurzu...

Zistil som, že v predmetnej veci ste dňa 19.8.2008 podali podnet na preskúmanie postupu policajta, ktorý prokurátorka okresnej prokuratúry odložila ako nedôvodný dňa 12.11.2008.

V rovnakej veci ste dňa 18.11.2008 podali opakovaný podnet, ktorý ako nedôvodný odložila prokurátorka Krajskej prokuratúry B. dňa 22.1.2009.

Váš   podnet   z   2.2.2009   vrátane   jeho   doplnenia   z   24.2.2009   je   obsahovo   totožný s predchádzajúcimi podnetmi.

Preskúmaním k veci sa vzťahujúcich spisových materiálov som zistil, že rozhodnutie vyšetrovateľa PPZ o zastavení trestného stíhania ČVS: PPZ-218/BPK-B-2006 z 15.8.2008 je dôvodné.

V súvislosti s Vami namietanou pohľadávkou (čo do pravosti) S., a.s. je rozhodujúce, že o platnosti, či neplatnosti úverovej zmluvy žiaden súd doposiaľ právoplatne nerozhodol. Táto pohľadávka teda jestvovala v čase do vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu. O   splnení   podmienok   na   vyhlásenie   konkurzu   v   zmysle   §   1   odsek   2,   3   Zákona o konkurze   a   vyrovnaní   rozhodol   príslušný   súd.   Toto   rozhodnutie   bolo   potvrdené   aj odvolacím súdom.

Za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený Ing. P. P. a od 29.7.2003 JUDr. D. R. Dňa 28.6.2000 došlo k postúpeniu pohľadávky S., a.s. na S. a.s.. Oznámenie o zmene účastníka konkurzného konania bolo súdu doručené. Rovnako tak ako i následné postúpenie tejto pohľadávky (17.8.2001) na V. a obdobne i pri ďalších postúpeniach tejto pohľadávky na tretie subjekty.

Napriek   nedodržaniu   podmienok   určených   v   ustanovení   §   7   odsek   5   Zákona o konkurze a vyrovnaní, súd o nepripustení zmeny účastníkov konkurzu nerozhodol. Správca   konkurznej   podstaty   teda   pri   preskúmaní   prihlásených   pohľadávok   tieto môže poprieť len (v tejto súvislosti) čo do pravosti (neexistujúci právny nárok, právny nárok ktorý zanikol, premlčaný právny nárok pred riadnym doručením prihlášky...). Právny nárok pôvodného veriteľa S. bol daný. Správca konkurznej podstaty nemôže namietať účastníka konania a z tohto dôvodu poprieť jeho prihlásenú pohľadávku.

Uznaním prihlásených pohľadávok Vami namietaných veriteľov nedošlo k zaťaženiu majetku úpadcu nejestvujúcimi záväzkami.

V ostatnom poukazujem na dôvody uznesenia vyšetrovateľa PZ o zastavení trestného stíhania a na upovedomenia o odložení Vašich predchádzajúcich podnetov, s ktorými sa stotožňujem.

Váš ďalší opakovaný podnet z 2.2.2009 preto odkladám bez prijatia prokurátorských opatrení.“

Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bola ústavná   sťažnosť   podaná.   Jeho   úlohou   je   zistenie,   či   napadnutým   rozhodnutím   bolo porušené   základné   právo,   ktorého   porušenie   sťažovateľ   namieta.   Ústavný   súd   preto považoval   za   potrebné   zaoberať   sa   nie   zákonnou   právnou   argumentáciou,   ktorou   bola odôvodnená   opodstatnenosť   ústavnej   sťažnosti,   ale   iba   jej   ústavnoprávnymi   aspektmi (I. ÚS 59/97).

Stanovisko generálnej prokuratúry, s ktorým sťažovateľ nesúhlasí, je plne v súlade s právomocami   prokuratúry   v   danej   oblasti.   Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) je oprávnený podať v zákonnej lehote jedného roka proti právoplatnému rozsudku všeobecného súdu mimoriadne dovolanie podľa § 243e a nasl. Občianskeho   súdneho   poriadku,   avšak   potom,   ako   sa   napadnuté   rozhodnutie   stane právoplatným a boli vyčerpané dostupné opravné prostriedky podľa príslušných právnych predpisov.

V danom prípade generálny prokurátor posudzoval vec sťažovateľa komplexne s jeho ostatnými   podaniami,   keď   prihliadol   aj   ku   skutkovým   zisteniam   a   právnym   záverom vyšetrovacích orgánov a nižších   zložiek orgánov prokuratúry, ktoré sa vecou zaoberali. V takýchto   súvislostiach   ústavný   súd   vnímal   upovedomenie   generálnej   prokuratúry sťažovateľovi ako celok vo vzájomnej súvislosti s konaniami ostatných zainteresovaných orgánov.

Okrem uvedeného ústavný súd vo svojej judikatúre už opakovane uviedol, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania proti označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (mutatis mutandis II. ÚS 42/00, I. ÚS 121/07 a iné).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   a vzhľadom   na   to,   že   nezistil porušenie   ústavnoprávnych   princípov   napadnutým   postupom   a   rozhodnutím   generálnej prokuratúry, podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   predmetnú   sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009