znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 387/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. B., zastúpenej A., s. r. o., pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 9 Co 249/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. B.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2014 doručená sťažnosť Mgr. M. B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   9   Co   249/2013.   Sťažnosť   bola odovzdaná na poštovú prepravu 30. mája 2014.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľka podala   1.   februára 2013   Okresnému   súdu Topoľčany   (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   na vydanie   platobného rozkazu,   ktorým   sa domáhala, aby odporca (cestovná kancelária) bol zaviazaný zaplatiť jej 213,33 € s úrokom z omeškania.   Požadovala   tiež   zaviazať odporcu,   aby   sa   zdržal   agresívnych   obchodných praktík, klamlivého konania, ako aj všetkých nekalých obchodných praktík spočívajúcich napríklad   v   neoznámení   zmeny   podstatnej   podmienky   zájazdu,   a   tým   zamedzení spotrebiteľovi   využiť   právo   na   odstúpenie   od   zmluvy,   a   tiež   uvádzania   klamlivých informácií   o   zájazdoch   týkajúcich   sa   typu   pláže na internetovej   stránke   a v katalógoch. Napokon   žiadala   o   priznanie   práva   zverejniť   druhý   bod   výroku   rozsudku   v denníku s celoštátnou pôsobnosťou podľa vlastného výberu formu platenej inzercie na trovy odporcu najviac vo výške 400 €. V priebehu konania doplnila návrh aj o výrok, ktorým by bol odporca zaviazaný odstrániť nepravdivý údaj o piesočnej pláži v letovisku Roquetas de Mar s tým, aby typ pláže bol označený tak, aby spotrebiteľ nemohol byť uvedený do omylu, že ide o piesočnú pláž.

Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   7   C   92/2013-162   z   13.   júna   2013   bol   návrh sťažovateľky   zamietnutý.   Na   základe   jej   odvolania   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 9 Co 242/2013-184 z 20. februára 2014 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Odvolanie   sťažovateľky   bolo   založené   na   tom,   že   v   rámci   zmluvy   o   obstaraní zájazdu bola v postavení spotrebiteľa, a odvolacie konanie sa týkalo klamlivého označenia typu pláže v zmluve uzavretej s odporcom a jeho zodpovednosti za takéto označenie.

Podľa názoru sťažovateľky k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru došlo v niekoľkých rovinách.

Predovšetkým bola nesprávne posúdená otázka zodpovednosti odporcu ako cestovnej kancelárie, keďže závery všeobecných súdov sú v rozpore s ustanovením § 741i ods. 1 Občianskeho   zákonníka.   Priama   a   objektívna   zodpovednosť   cestovnej   kancelárie   za poskytované služby vyplýva z uvedeného ustanovenia a zbaviť sa jej možno iba z dôvodov, ktoré sú taxatívne vymedzené. Odporca v konaní tvrdil, že niekoľkokrát osobne navštívil danú dovolenkovú destináciu, a ak by sa i napriek tomu cítil byť oklamaný treťou osobou, môže si voči tejto uplatniť regres, avšak na zodpovednosti odporcu voči sťažovateľke to nič nemení. Odporca totiž zodpovedá aj za škodu, ktorú spôsobili jeho dodávatelia služieb. Nemôže sa preto úspešne brániť tvrdením, že iba vychádzal z oficiálnych prospektov hotela, resp. z potvrdenia informačnej kancelárie.

Ďalej   bola   nesprávne   posúdená   otázka   povinnosti   spotrebiteľa   preverovať   si pravdivosť údajov v zmluve. Krajský súd totiž v tejto súvislosti dospel k záveru, podľa ktorého nebolo preukázané žalobné tvrdenie sťažovateľky o tom, že pri výbere dovolenky bolo pre ňu rozhodujúce, aký piesok bude na pláži. Pri uzatváraní zmluvy sa neinformovala u odporcu, či je pláž pred hotelom naozaj piesková, resp. o aký piesok ide. Krajský súd vysloveným   záverom   uvaľuje   na   spotrebiteľa   ťarchu   zisťovania   pravdivosti   údajov uvedených   v   zmluve   o   obstaraní   zájazdu.   Spotrebiteľovi   predsa   nemožno   vyčítať,   že neočakáva, že údaje, ktoré cestovná kancelária prezentuje, sú klamlivé.

Potom   nemožno   súhlasiť   so   závermi   týkajúcimi   sa   naplnenia   pojmu   klamanie spotrebiteľa a klamlivá obchodná praktika. Okresný súd konštatoval, že jednoznačne by bolo vhodnejšie označiť daný typ pláže presnejšou definíciou (v danom prípade ide o pláž s hrubozrnným pieskom, táto charakteristika je určite výstižnejšia). Ďalej však uviedol, že nebolo zistené, aby odporca uviedol výslovne klamlivú informáciu týkajúcu sa typu pláže.

Tiež nemožno súhlasiť s porušením zásady, podľa ktorej výklad spotrebiteľských zmlúv   musí   byť   taký,   aby   bol   pre   spotrebiteľa   priaznivejší.   Podľa   okresného   súdu z videozáznamov vyplýva, že pláž na okraji mora a pri vstupe do mora je tvorená drobnými kamienkami, následne je pokrytá hrubozrnným pieskom, ktorý sa potom mení na jemnejší piesok a ďalej znova prechádza do hrubozrnného piesku. Konštatuje sa tiež, že väčšina slovenských   cestovných   kancelárií   charakterizuje   danú   oblasť   ako   pláž   s   hrubozrnným pieskom.   Znamená   to,   že   okresný   súd   mal   za   dokázané,   že   sa   na   danom   mieste nenachádzala   „klasická“   piesočná   pláž.   Podľa   §   54   ods.   2   Občianskeho   zákonníka v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Napriek tomu bol použitý výklad priaznivejší pre odporcu.

Napokon   nemožno   súhlasiť   ani   s   posúdením   otázky   určitosti   žalobného   petitu. Okresný súd v tejto súvislosti konštatuje, že sťažovateľka neuviedla, akým typom pláže by mal odporca danú oblasť označiť, keďže charakteristika pláže môže byť rôzna, a preto takto formulovaný   petit   je   nevykonateľný.   Podľa   názoru   sťažovateľky   pokiaľ   okresný   súd považoval akúkoľvek časť navrhovaného znenia výroku rozsudku za nesprávnu, za neúplnú alebo nezrozumiteľnú, potom mal podľa § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyzvať sťažovateľku na doplnenie petitu alebo jeho opravu.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 242/2013 s tým, aby bol rozsudok z 20. februára 2014 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 €.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľka   nepodala   dovolanie   proti   rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 242/2013-184 z 20. februára 2014.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka popri nesprávnom právnom posúdení   veci   vytýka   všeobecným   súdom   ich   postup.   Ide   o   to,   že   hoci   podľa   názoru okresného súdu sťažovateľka neformulovala žalobný petit tak, aby bol vykonateľný, napriek tomu   v   rozpore   s   ustanovením   §   43   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   nevyzval sťažovateľku na doplnenie alebo na opravu petitu.

Možno konštatovať, že sťažovateľka v tejto časti sťažnosti namieta, že všeobecné súdy jej svojím postupom odňali možnosť konať pred súdom, keďže ju nevyzvali na opravu, resp. doplnenie petitu postupom podľa § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Uvedená   námietka   sťažovateľky   zakladala   možnosť   podania   dovolania,   ktorého prípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka dovolanie proti rozsudku krajského súdu nepodala.

Možno   uzavrieť,   že   sťažovateľka   nevyčerpala   mimoriadny   opravný   prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorého použitie bola oprávnená podľa osobitných predpisov. To zakladá v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde neprípustnosť sťažnosti.

Treba   napokon   ešte   poznamenať,   že   sťažovateľka   ani   len   netvrdila   (tým   menej preukazovala), že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal zo strany ústavného súdu do úvahy prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014