znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 387/2013-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., Ž., a sťažnosť Ing. P. B., B., zastúpených advokátom JUDr. M. O., Ž., ktorou namietajú porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Žilina   č.   k.   19   Cb   297/2009-411 z 21. septembra   2011,   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   13   Cob   448/2011 z 2. februára   2012   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Obdo 26/2012 z 29. januára 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Ing. P. B. vedenú pod sp. zn. Rvp 15019/2013 a sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., vedenú pod sp. zn. Rvp 15020/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 15019/2013.

2. Sťažnosti Ing. P. B. a obchodnej spoločnosti P., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., Ž. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   a   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 19 Cb 297/2009-411 z 21. septembra 2011, uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob 448/2011 z 2. februára 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 26/2012 z 29. januára 2013, ktorá je ústavným súdom vedená pod sp. zn. Rvp 15020/2013 a ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa P., a. s., so sídlom Ž. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu v Žiline sp. zn. 19 Cb 297/2009 zo dňa 21. 09. 2011, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob   448/2011   zo   dňa   02. 02.   2012   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn. 2 Obdo 26/2012 zo dňa 29. 01. 2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu v Žiline sp. zn. 19 Cb 297/2009 zo dňa 21. 09. 2011, uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 448/2011 zo dňa 02. 02. 2012 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obdo 26/2012 zo dňa 29. 01. 2013 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Okresný súd v Žiline, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi P., a. s., so sídlom Ž. do tridsať dní od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania vo výške 331,15 EUR...“

Dňa 14. mája 2013 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť Ing. P. B., B. (ďalej len „sťažovateľ v 2.   rade“,   spolu   len „sťažovatelia“),   ktorou   namietal porušenie rovnakých základných práv rovnakými rozhodnutiami súdov a žiadal vydať nález totožného znenia. Vec je ústavným súdom vedená pod sp. zn. Rvp 15019/2013.

Ako vyplynulo z oboch sťažností a ich príloh, sťažovateľ v 1. rade je ako žalovaný účastníkom konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 19 Cb 297/2009, v ktorom sa   pôvodne   iba   proti   nemu   žalobou   doručenou   okresnému   súdu   18.   septembra   2009 domáhala spoločnosť E. so sídlom Holandské kráľovstvo (ďalej len „žalobca“), zaplatenia sumy   100   000   €   s   príslušenstvom.   Na   návrh   žalobcu   z 18.   apríla   2011   okresný   súd uznesením č.   k.   19 Cb 297/2009-411 z 21.   septembra 2011 pripustil   vstup do   konania sťažovateľa v 2. rade ako žalovaného v 2. rade a Ing. P. P. ako žalovaného v 3. rade.

Žalobca svoj návrh na pripustenie do konania sťažovateľa v 2. rade ako žalovaného v 2. rade a Ing. P. P. ako žalovaného v 3. rade odôvodnil tým, že predmetom konania je zaplatenie   dojednanej   odplaty   za   postúpenie   pohľadávky   (voči   dlžníkovi   T.   M.,   a.   s., z nevrátených pôžičiek) na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej 2. apríla 2008   medzi   žalobcom   a   štatutárnymi   orgánmi   sťažovateľa   v   1.   rade   pri   dojednaní odkladacej   podmienky   účinnosti   zmluvy   podľa   §   64   ods.   2   zákona   č. 513/1991   Zb. Obchodný   zákonník   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Obchodný   zákonník“). Zmluva o postúpení pohľadávky bola uzatvorená ešte pred vznikom sťažovateľa v 1. rade, avšak žalobca nemá možnosť zistiť, či sťažovateľ v 1. rade tento právny úkon štatutárnych orgánov schválil v zmysle § 64 ods. 1 Obchodného zákonníka. Sťažovateľ v 1. rade bol založený zakladateľskou zmluvou z 3. marca 2008 a do obchodného registra bol zapísaný 29. apríla 2008. Sťažovateľ v 2. rade a Ing. P. P. vystupovali ako osoby oprávnené konať v mene založenej spoločnosti. S poukazom na § 64 ods. 1 Obchodného zákonníka žalobca navrhol, aby okresný súd alternatívne podľa výsledku vykonaného dokazovania zaviazal na zaplatenie   sťažovateľa   v   1.   rade   a   ak   sa   vykonaným   dokazovaním   preukáže,   že sťažovateľ v 1. rade neschválil právny úkon sťažovateľa v 2. rade a Ing. P. P. ako osôb konajúcich   v   jeho   mene   pred   jeho   vznikom   (t.   j.   uzatvorenie   zmluvy   o   postúpení pohľadávky),   navrhol,   aby   okresný   súd   vydal   rozsudok,   ktorým   zaviaže   na   zaplatenie žalovanej sumy sťažovateľa v 2. rade a Ing. P. P. spoločne a nerozdielne.

Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia okresného súdu č. k. 19 Cb 297/2009-411 z 21. septembra 2011, okresný súd návrhu žalobcu podľa § 92 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“)   vyhovel s poukazom   na   to,   že   návrh   žalobcu   na   pristúpenie   ďalších   žalovaných   do   sporového konania   je   procesnou   dispozíciou,   ktorá   je   výlučne   v   jeho   rukách;   obsahuje   všetky predpísané procesné náležitosti pre takýto návrh a vyhovenie tomuto návrhu nie je ani v rozpore   so   zásadou   hospodárnosti.   Ako   ďalej   vyplýva   z   odôvodnenia   rozhodnutia okresného súdu, obsah podania žalobcu z 18. apríla 2011 vyhodnotil okresný súd tak, že žalobca nežiada vydanie alternatívneho rozhodnutia, ale rozhodnutia eventuálneho (ak súd nevyhovie žalobe žalobcu voči sťažovateľovi v 1. rade, teda primárnemu petitu žaloby, žalobca   navrhuje   zaviazať   na   plnenie   sťažovateľa   v   2.   rade   a   Ing.   P.   P.   spoločne a nerozdielne).   Pretože   nejde   o   kvalitatívnu   ani   kvantitatívnu   zmenu   pôvodnej   žaloby žalobcom a ani o zmenu rozhodujúcich skutkových okolností, okresný súd dospel k názoru, že nejde o zmenu petitu, o ktorej by bolo potrebné rozhodovať.

Proti tomuto uzneseniu podali odvolanie sťažovatelia v 1. a 2. rade, pričom (zhodne) dôvodili tým, že nejde o eventuálny petit, keďže nie je zachovaná totožnosť účastníkov na strane   žalovaných,   a   nejde   ani   o   druhovú   odlišnosť   žiadaných   plnení.   Postup   žalobcu označili za špekulatívny a vyčítali okresnému súdu, že pred rozhodnutím si neustálil, či k schváleniu úkonu došlo, kedy sa tak stalo a kým bol úkon schválený. Okresný súd mal rozhodnúť aj o prípadnej zmene petitu, pretože za danej situácie, ak nadobudne uznesenie okresného súdu o pripustení vstupu do konania nových žalovaných právoplatnosť, v konaní sa žalobca naďalej domáha plnenia iba od sťažovateľa v 1. rade a vo vzťahu k ostatným žalovaným niet žiadneho petitu. Sťažovatelia v 1. a 2. rade navrhli napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušiť alebo zmeniť tak, že návrh žalobcu na pristúpenie nových žalovaných a na zmenu petitu sa zamieta.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   13   Cob   448/2011   z   2.   februára   2012   odvolanie sťažovateľov odmietol podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. b) OSP, pretože bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený, a žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 13 Cob 448/2011 z 2. februára 2012 podali sťažovatelia v 1. a 2. rade dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnili tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 písm. f) OSP. Súd prvého stupňa i odvolací súd nesprávne vyhodnotili   obsah   a   dôsledky   návrhu   žalobcu   z   18.   apríla   2011,   čo   má   za   následok absolútnu zmätočnosť vedenia konania a odňatie možnosti konať pred súdom. Okresný súd pochybil, ak nerozhodol o zmene petitu návrhu vo vzťahu k žalovaným, ktorých do konania pripustil. Sťažovatelia zdôraznili, že žalovaný nárok nemožno alternatívne ani eventuálne uplatniť proti iným subjektom, pokiaľ by žalovaný v 1. rade nebol pasívne legitimovaný. Za zmenu návrhu treba považovať aj procesný úkon, ktorým žalobca hoci požaduje rovnaké plnenie, tak následne činí na základe iných skutkových okolností, než tých, ktoré uviedol v žalobe (R 33/2009). Čo sa týka eventuálneho petitu, poukázali na judikát R 52/1999. Podľa dovolateľov je navyše otázne, či výsledky doterajšieho konania môžu byť podkladom na konanie o zmenenom návrhu.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Obdo   26/2012   z   29.   januára   2013   dovolanie sťažovateľa v 1. a 2. rade odmietol podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s ustanovením § 218 ods.   1   písm.   c)   OSP   ako   dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je dovolanie prípustné.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č.   k.   19   Cb   297/2009-411   z   21.   septembra   2011,   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 13 Cob 448/2011 z 2. februára 2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 26/2012 z   29.   januára   2013   odôvodnili   obaja   sťažovatelia   zhodne   tým,   že   tieto   rozhodnutia   sú arbitrárne, svojvoľné, popierajú zásady civilného procesu a sú zmätočné. Okresný súd sám aktívne   modifikoval   podanie   žalobcu   z   18.   apríla   2011   „vyhodnotením“   jeho   obsahu. Zaviedol   tak   inštitút   „náhradného   (eventuálneho)   žalovaného“   pre   prípad,   že   riadny žalovaný nie je v spore pasívne legitimovaný, hoci procesné právo nepripúšťa uplatňovať návrh voči žalovaným alternatívne alebo eventuálne a súčasne na základe iných skutkových dôvodov.   Okresný   súd   úplne   opomenul   rozhodnúť   o   navrhovanej   zmene   petitu,   avšak de facto ju schválil v rámci uznesenia o pripustení ďalších žalovaných do konania. Navyše, na   strane   žalovaných   by   došlo   k   neprípustnej   kumulácii   samostatného   a   nerozlučného spoločenstva. Sťažovatelia ďalej zopakovali i ďalšie dôvody, pre ktoré podľa ich názoru došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, tak ako ich uviedli už v odvolaní a dovolaní. Nerovnosť v prístupe k účastníkom zo strany všeobecných súdov sa prejavila v tom, že žalobcovi bolo umožnené postupom všeobecných súdov „vyhľadávanie žalovaného“ pre prípad, že by žalovaný v 1. rade nebol v spore pasívne legitimovaný. Pokiaľ krajský súd a najvyšší   súd   odmietli   opravné   prostriedky   sťažovateľov,   odmietli   tým   poskytnúť sťažovateľom ochranu a vecne preskúmať postup súdu, ktorý bol nezákonný a arbitrárny.

Ako   vyplýva   z   uvedeného,   obaja   sťažovatelia   podanými   sťažnosťami   namietajú porušenie rovnakých práv, ku ktorému malo dôjsť rovnakými rozhodnutiami všeobecných súdov a navyše z rovnakých dôvodov.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 15019/2013 a sp. zn. Rvp 15020/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť rozhodnutí všeobecných súdov,   proti   ktorým   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd,   uplatniac   citované právne normy, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia a obe sťažnosti spojil na spoločné konanie (ďalej len „sťažnosť“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako   vyplýva   z petitu   sťažnosti,   sťažovatelia   sa   sťažnosťou   domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tak uznesením okresného súdu č. k. 19 Cb 297/2009-411 z 21. septembra 2011, uznesením krajského súdu sp. zn. 13 Cob 448/2011 z 2. februára 2012, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 26/2012 z 29. januára 2013. K porušeniu citovaných ustanovení ústavy a dohovoru vo vzťahu k sťažovateľom malo podľa ich presvedčenia dôjsť tým, že všetky označené rozhodnutia všeobecných súdov sú nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje voči uzneseniu okresného súdu č. k. 19 Cb 297/2009-411 z 21. septembra 2011.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

Ústavný   súd   v   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   skúmal,   či   sú splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľov, ktorá smerovala voči uzneseniu okresného súdu č. k. 19 Cb 297/2009-411 z 21. septembra 2011, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   sťažovateľmi   uplatnených námietkach   porušenia   ich   základných   práv   týmto   rozhodnutím   okresného   súdu,   pretože preskúmavanie   jeho   postupu   zveruje   Občiansky   súdny   poriadok   v   tomto   prípade odvolaciemu   súdu.   Odvolací   súd   vo   veci   o   podanom   odvolaní   sťažovateľov   rozhodol uznesením sp. zn. 13 Cob 448/2011 z 2. februára 2012. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom,   ktorému   patrí   právomoc   posúdiť,   či   odvolanie   sťažovateľov   bolo   prípustné a dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľov, ktorá smerovala proti uzneseniu okresného súdu č. k. 19 Cb 297/2009-411 z 21. septembra 2011.

Ústavný súd ďalej skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti   sťažovateľov,   ktorá   smerovala   voči   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 13 Cob 448/2011 z 2. februára 2012 a uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 26/2012 z 29.   januára   2013.   Ako   vyplýva   zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu,   sťažovatelia tvrdili, že k porušeniu ich práv došlo oboma týmito rozhodnutiami.

Ústavný   súd   už   v   minulosti   zaujal   názor   (napr.   I.   ÚS   358/09,   III.   ÚS   26/09, III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a (súbežne) podanej sťažnosti ústavnému súdu (majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne   konanie zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   sa   lehota   na podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   považuje   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť   č.   46129/99,   body   51,   53   a   54)   za   predpokladu,   že   je   zachovaná   vo   vzťahu rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie odmietnuté.

Krajský súd v uznesení sp. zn. 13 Cob 448/2011 z 2. februára 2012 uviedol:«Pre vyhodnotenie, či žalovaný v 1/ rade a v 2/ rade boli osobami oprávnenými na podanie odvolania, bolo určujúce,   že pri napadnutom uznesení okresný súd postupoval podľa   ust.   §   92   ods.   1   O.   s.   p.,   podľa   ktorého   na   návrh   účastníka   konania   môže   súd pripustiť, aby do konania vstúpil ďalší účastník. Súhlas toho, kto má takto do konania vstúpiť, je potrebný, ak má vystupovať na strane navrhovateľa.

Kto je oprávnený podať odvolanie, rieši ust. § 201 O. s. p. v spojení s ust. § 206 O. s. p.

Podľa § 201 veta prvá O. s. p. účastník konania môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Kto je účastníkom konania upravujú ust. § 90, § 92, § 93, § 94 O. s. p. Podľa ust. § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p. do okruhu účastníkov, ktorí nie sú oprávnení na podanie odvolania, je potrebné zahrnúť aj toho účastníka, ktorému rozhodnutím súdu nebola spôsobená v jeho právach určitá ujma.

Dispozičná zásada, ktorá ovláda sporové konanie, výslovne zakladá žalobcovi právo výberu a určenia, proti komu svoj nárok uplatní. Pôvodne žalovaný a to v danom prípade žalovaný v 1/ rade, ani ten, koho pristúpenie na strane žalovaného bolo pripustené, a to žalovaného v 2/ rade, však právo podať odvolanie nemajú, keďže s odkazom na ust. § 92 ods.   1   O.   s.   p.   sa   s   takýmto   návrhom   nevyžaduje   súhlas   žalovaného.   Odvolací   súd poukazuje,   že   k   takejto   právnej   situácii   už   bolo   judikované   rozhodnutie   Rc   28/2000, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. mája 1998, sp. zn. 3 Cdo 92/97, podľa ktorého právnej   vety...   „proti   uzneseniu   súdu   o   pripustení   pristúpenia   ďalšieho   účastníka   do konania na strane žalovaného je odvolanie zásadne prípustné. Môže ho podať žalobca, ktorý   takýto   návrh   (na   pristúpenie)   nepodal,   resp.   ktorý   s   pristúpením   do   konania nesúhlasil,   pokiaľ   súd   pristúpenie účastníka   pripustil.   Pôvodný   žalovaný,   ani ten,   koho pristúpenie na strane žalovaného bolo pripustené, však právo podať odvolanie nemajú“. Na základe vyššie uvedeného preto krajský súd odvolanie žalovaného v 1/ a v 2/ rade odmietol podľa ust. § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p., pretože bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Pre úplnosť poukazuje krajský súd aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR   sp.   zn. 3 Obo 91/99   zo   súdnej   praxe,   publikované   pod   č.   6/2000,   ktoré   sa   rovnako   zaoberalo výkladom   ust.   §   92   ods.   1   O.   s.   p.   v   rovine   už   odvolacieho   konania,   podľa   ktorej sformulovanej právnej vety tohto rozhodnutia vyplýva... „ak má účastník, pristupujúci do konania,   vystupovať   na   strane   žalovaného,   nemôže   svojmu   vstupu   zabrániť   ani   svojim nesúhlasom, ani podaním odvolania“.

Na   základe   vyššie   uvedených   zhodnotení,   pokiaľ   došlo   k   odmietnutiu   odvolania žalovaných v 1/ a v 2/ rade, tak krajský súd nemal priestor zaoberať sa odvolacími dôvodmi žalovaných   v1   /   a   v   2/   rade,   ani   v procesno-právnej   rovine   námietkami   formulácie žalobného   petitu,   a   ani   vo   vecno-právnej   rovine.   V   konečnom   dôsledku   argumentácia žalovaných v 1/ a v 2/ rade vo vecno-právnej rovine bude riešená až v rámci meritórneho prejednávania veci pred okresným súdom, a preto ani z tohto dôvodu nebol daný priestor, aby sa krajský súd v tejto časti odvolacími dôvodmi žalovaných v 1/ a v 2/ rade zaoberal.»

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 2 Obdo 26/2012 z 29. januára 2013 odôvodnil takto:„S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľov, že im bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O. s. p.

Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením, zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci.

V podanom dovolaní dovolatelia namietli,   že súd prvého stupňa a odvolací súd, nesprávne vyhodnotili obsah a dôsledky návrhu žalobcu zo dňa 18. 04. 2011, čo má podľa nich za následok absolútnu zmätočnosť vedenia súdneho konania a odňatie možnosti konať pred súdom a nesprávne rozhodli, keď pripustili žalovaného 2/ a 3/ do konania.

K námietke nesprávne vyhodnoteného návrhu žalobcu z 18. 04. 2011 dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu. Úvahu súdu či uvedené podanie žalobcu je návrhom podľa ustanovenia § 95 O. s. p., a či výsledky doterajšieho   konania   nemohli   byť   podkladom   pre   konanie   o   zmenenej   žalobe,   súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a je výsledkom vnútorného presvedčenia súdu a jeho myšlienkového postupu; správnosť tejto úvahy z hľadiska výskytu vady v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. dovolací súd nemôže prehodnocovať (rozhodnutie 49/2007 ZSP). Súčasne je potrebné poukázať na výlučné dispozičné právo žalobcu so žalobou, preto prípadný, vadný procesný   postup   súdu   prvého   stupňa   súvisiaci   s   návrhom   z   18.   04.   2011   sa   dotýka procesných práv žalobcu, ktorému patrí právo namietať vadu konania.

Žalobca   navrhol   pripustiť,   aby   do   konania   pristúpili   ďalší   účastníci   na   strane žalovaného (č. l. 396), súd prvého stupňa preto rozhodol o takomto návrhu žalobcu v súlade s nižšie citovaným ustanovením § 92 ods. 1 O. s. p. Proti tomuto jeho rozhodnutiu podali žalovaní 1/ a 2/ odvolanie, ktoré odvolací súd odmietol (ust. § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p.). Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 O. s. p. môže súd na návrh účastníka pripustiť, aby do konania pristúpil ďalší účastník. Súhlas toho, kto má takto do konania vstúpiť, je potrebný, ak má vystupovať na strane navrhovateľa. Bez návrhu takéto pristúpenie ďalšej osoby nie je možné. Z dispozičnej zásady, ovládajúcej začatie sporového konania vyplýva, že pristúpenie ďalšieho účastníka konania na strane odporcu môže navrhnúť len navrhovateľ. Odporca túto   možnosť   nemá.   Návrhu,   aby   do   konania   pristúpil   ďalší   účastník   na   strane navrhovateľa, môže súd vyhovieť len vtedy, ak s týmto táto osoba vysloví súhlas, pretože nikto sa nemôže proti svojej vôli stať navrhovateľom. Súhlas toho, kto má vystupovať na strane odporcu, sa nevyžaduje, keďže odporca nemôže určovať okruh účastníkov konania. Povinnosťou súdu je rozhodnúť o takomto návrhu na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania.

Otázku   práva   na   odvolanie   proti   rozhodnutiu   o   pripustení   pristúpenia   ďalšieho účastníka   na   strane   odporcu   rieši   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 26. mája 1998, sp. zn. 3 Cdo 92/1997, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 28/2000 tak, že proti uzneseniu súdu o pripustení pristúpenia ďalšieho účastníka do konania na strane odporcu je odvolanie zásadne   prípustné,   pretože   to   zákon   výslovne   nevylučuje.   K   podaniu   odvolania   je subjektívne legitimovaný účastník, ale nie každý účastník môže podať odvolanie. Odvolanie nemôže podať ten účastník, ktorý sa po vyhlásení uznesenia tohto práva výslovne vzdal (§ 207 ods. 2 O. s. p.) a tiež ten, ktorému výrokom rozhodnutia nebola spôsobená určitá, i menej   významná   ujma   na   jeho   právach.   Môže   ho   podať   navrhovateľ   (žalobca),   ktorý takýto návrh (na pristúpenie) nepodal, resp. ktorý s pristúpením do konania nesúhlasil, pokiaľ súd pristúpenie účastníka pripustil. Ani pôvodný odporca (žalovaný), ani ten, koho pristúpenie   na   strane   odporcu   bolo   pripustené,   právo   podať   odvolanie   nemajú,   lebo pôvodného odporcu sa rozhodnutie o pripustení ďalšieho účastníka na jeho starne netýka a žiadnemu   z týchto   účastníkov   nebola   výrokom   spôsobená   ujma   na   jeho   právach.   Od týchto záverov, z ktorých vychádzal aj odvolací súd, ako z odôvodnenia jeho uznesenia vyplýva, nemal dôvod sa ani v predmetnej veci dovolací súd odchýliť.

Keďže žalovaní 1/ a 2/ nemali právo podať odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ktorým pripustil pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného, odvolací súd tým, že odmietol ich odvolanie, neodňal žalovaným možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dovolanie žalovaných 1/ a 2/ podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,   proti ktorému nie je dovolanie prípustné.   So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   s   poukazom   na obsah   citovaného   odôvodnenia   uznesenia   krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že súdy dostatočne neodôvodnili svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľov neobstojí. Krajský súd i najvyšší súd dali jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovatelia v odvolaní a dovolaní nastolili, najmä podrobne odôvodnili, z akého dôvodu považovali odvolanie za podané podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. b) OSP niekým, kto na   odvolanie   nie   je   oprávnený,   resp.   dovolanie   podľa   §   243b   ods.   5   OSP   v   spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c) OSP za dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému   nie je dovolanie prípustné.   Všeobecné   súdy   neponechali teda   bez povšimnutia žiadny z argumentov sťažovateľov, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie ich rozhodnutia   preto   spĺňa   všetky   požiadavky   vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovatelia vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu i uzneseniu najvyššieho súdu ďalej tvrdili, že tieto sú založené na takom výklade a aplikácii dotknutých ustanovení, ktoré popierajú ich účel a zmysel. Sťažovatelia videli porušenie nimi označených základných práv predovšetkým   v   tom,   že   postupom   súdov   im   bola   odňatá   možnosť   konať pred   súdom, a najmä v tom, že rozhodnutie okresného súdu č. k. 19 Cb 297/2009-411 z 21. septembra 2011 o pripustení vstupu do konania sťažovateľa v 2. rade ako žalovaného v 2. rade poprelo účel a zmysel § 92 ods. 1 OSP, a to s ohľadom na skutočnosť, že podľa názoru sťažovateľov bol okresný súd povinný súčasne s rozhodnutím o pripustení vstupu do konania sťažovateľa v   2.   rade   ako   žalovaného   v   2.   rade   rozhodnutím   pripustiť   i   zmenu   petitu,   resp.   bez rozhodnutia   o   pripustení   zmeny   petitu   nebolo   možné   rozhodnúť o pripustení   vstupu   do konania sťažovateľa v 2. rade ako žalovaného v 2. rade.

Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 26/2012 z 29. januára 2013, tento dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľov nemožno meritórne prerokovať, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné [a neostalo iné, než dovolanie sťažovateľov odmietnuť podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP].

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a   zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované, avšak tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru   o   porušení   označených   práv   sťažovateľov   v   prípade,   ak   zákonné   pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

V tomto prípade najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľov nemožno meritórne prerokovať, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné – keďže sťažovatelia nemali právo podať odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ktorým pripustil pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného, ani odvolací súd tým, že odmietol ich odvolanie, neodňal žalovaným možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   riešenie   otázky   prípustnosti   dovolania   sa   odvíja   od vyriešenia   otázky,   či   sťažovatelia   boli   osobami   oprávnenými   podať   odvolanie   proti uzneseniu okresného súdu.

Všeobecné   súdy   odôvodnili   zápornú   odpoveď   na   túto   otázku   ustálenou argumentáciou,   ktorá   sa   odvíja   od   dôvodov   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Cdo 92/1997   z   26.   mája   1998   uverejneného   v   Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 28/2000. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že podať   odvolanie   proti   uzneseniu   súdu   o   pripustení   pristúpenia   ďalšieho   účastníka   do konania   na   strane   odporcu   nemôže   účastník,   ktorému   výrokom   rozhodnutia   nebola spôsobená   určitá,   i menej   významná   ujma   na   jeho   právach.   Ani   pôvodný   odporca (žalovaný),   ani   ten,   koho   pristúpenie   na   strane   odporcu   bolo   pripustené,   právo   podať odvolanie nemajú, lebo pôvodného odporcu sa rozhodnutie o pripustení ďalšieho účastníka na jeho starne netýka a žiadnemu z týchto účastníkov nebola výrokom spôsobená ujma na jeho právach.

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s   týmto   názorom   všeobecných   súdov   a   považuje   ho za ústavne konformný aj preto, že rešpektuje základné zásady občianskeho súdneho konania vrátane princípu práva dispozície s vecou žalobcu. Aj ústavný súd považuje za nepochybne správny záver všeobecných súdov, v zmysle ktorého pristupujúci nový žalovaný do konania nemôže svojmu vstupu do konania zabrániť, rovnako ako to nemôže urobiť ani žalovaný, ktorý je ním na začiatku občianskeho súdneho konania.

Už   len   z   týchto   dôvodov   je   zrejmé,   že   sťažovateľmi   označené   základné   práva rozhodnutím krajského súdu a najvyššieho súdu nemohli byť porušené a už len z týchto dôvodov je namieste sťažnosť sťažovateľov odmietnuť podľa § 25 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nad   rámec   uvedeného   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   poukázať   v   zhode so záverom odôvodnenia uznesenia krajského súdu vo vzťahu k argumentácii sťažovateľov o potrebe vyriešenia otázky, čo má byť po právoplatnom pripustení vstupu do konania sťažovateľa v 2. rade ako žalovaného v 2. rade predmetom konania vo vzťahu k nemu, že táto otázka bude riešená až v rámci meritórneho prerokovania veci pred okresným súdom. V ďalšom   priebehu   konania   pred   okresným   súdom   bude   okresný   súd   povinný   pri rozhodovaní o žalobe žalobcu vysporiadať sa aj s uvedenou argumentáciou sťažovateľov.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013