znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 387/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011 predbežne prerokoval návrh P. K., C., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č.VP/21/11-K zo 6. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Návrh P. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 9. augusta 2011 doručený návrh P. K., C. (ďalej len „navrhovateľ“), na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   (ďalej   len   „výbor“) č.VP/21/11-K zo 6. júla 2011.

Navrhovateľ   žiadal, aby ústavný súd   preskúmal napadnuté   rozhodnutie   a „zvážil výšku udelenej pokuty vo vzťahu k miere porušenia povinností“.

Navrhovateľ v návrhu okrem iného uviedol:

„Vo verejnej funkcii člena predstavenstva S. a. s. B. som pôsobil od 15. 1. 2007 do 28. 4. 2010. Z titulu tejto funkcie mi v zmysle ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. vyplývala povinnosť podať oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov za roky 2007, 2008, 2009 a 2010....

Za rok 2010 som uvedené priznanie poslal s oneskorením tak, že bolo doručené do NR SR až 12. 4. 2011. Dôvodom bolo, že od septembra 2010 pracujem v zahraničí a na rozmedzí marca a apríla 2011 mi nepredvídateľné pracovné povinnosti zabránili v pobyte na území Slovenskej republiky.

Listom zo dňa 24. 4. 2011 ma Výbor NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií informoval o začatí konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzeniu rozporu záujmov podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.

Odpoveď   s   mojim   vysvetlením   omeškania   som   zaslal   Výboru   NR   SR   pre nezlučiteľnosť funkcií dňa 6. 6. 011.

Vzhľadom na to, že okamžite ako to bolo z môjho pohľadu možné som si, síce s omeškaním 12 dní, ale splnil svoju zákonnú povinnosť považujem výšku udelenej pokuty za neprimeranú a nespravodlivú...

Verím   tomu,   že   Ústavný   súd   zoberie   horeuvedené   dôvody   do   úvahy   pri   svojom rozhodovaní o návrhu na preskúmanie rozhodnutia a že zváži výšku udelenej pokuty vo vzťahu k miere porušenia povinností.“

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „ústavný zákon“) dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o   pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu   na preskúmanie   rozhodnutia   výboru   má   odkladný   účinok.   Ústavný   súd   rozhodne   o   tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa uznesenia ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/07 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o zjednotení odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu sa na konanie vo veciach ústavného zákona vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak tento   zákon   neustanovuje   inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom   posudzovaného   návrhu   je   žiadosť   navrhovateľa   o   preskúmanie napadnutého rozhodnutia výboru v konaní podľa jedenásteho oddielu druhej hlavy zákona o ústavnom   súde   označenom   ako   „Konanie   o   preskúmaní   rozhodnutia   vo   veci   ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov“ (§ 73a a § 73b zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu je návrh navrhovateľa zjavne neopodstatnený.O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie sa začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „orgán“).

Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí napadnuté rozhodnutie orgánu podľa odseku 1.

Podľa § 73b ods. 1 zákona o ústavnom súde účastníkom konania je navrhovateľ a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri výkone   funkcií   verejných   funkcionárov,   rozhodnutie   orgánu   svojím   uznesením   potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Z   citovaných   ustanovení   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   v   konaní o preskúmanie   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov musí navrhovateľ preukázať, že jeho konanie ako verejného funkcionára nebolo v rozpore   s   týmito   ustanoveniami   ústavného   zákona,   teda   že   povinnosti   verejného funkcionára vyplývajúce z citovaného ústavného zákona neporušil, a teda nebol dôvod, aby mu bola uložená pokuta.

Z   ustanovení   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona   vyplýva,   že   verejní   funkcionári   sú povinní do 30 dní odo dňa, keď sa ujali výkonu verejnej funkcie a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie orgánu určenému v čl. 7 ods. 5 ústavného zákona.

Navrhovateľ oznámenie funkcií, zamestnaní, činnosti a majetkových pomerov za rok 2010 podal výboru 12. apríla 2011, oznámenie mal podať do 31. marca 2011.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu návrhu považuje za podstatné, že navrhovateľ nenamieta, že ako verejný funkcionár bol v zmysle citovaných ustanovení ústavného zákona povinný predložiť výboru oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona v lehote 30 dní, a nenamieta,   resp.   nepopiera   ani   to,   že   porušil   povinnosť,   ktorú   mu   ako   verejnému funkcionárovi   ukladalo   ustanovenie   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona,   práve   naopak, navrhovateľ   uznal,   že   označené   ustanovenia   porušil,   čo   možno   nepochybne   vyvodiť z obsahu jeho návrhu „... síce s omeškaním 12 dní, ale splnil svoju povinnosť...“.

Argumenty navrhovateľa vo svojej podstate smerujú iba k jeho nesúhlasu s výškou uloženej pokuty, a to s poukazom na to, že k omeškaniu zaslania oznámenia došlo prvýkrát, oneskorenie nebolo vedené snahou vyhnúť sa zákonnej povinnosti, počas uvedených 12 dní nedošlo k žiadnej zmene jeho majetkových pomerov, čo možno verifikovať aj porovnaním oznámenia za rok 2009 a rok 2010.

Z citovaných ustanovení § 73a a 73b zákona o ústavnom súde však jednoznačne vyplýva,   že   ústavnému   súdu   neprislúcha   vo   vzťahu   k   pokutám   uloženým   verejným funkcionárom   podľa   ústavného   zákona   žiadne   moderačné   oprávnenie.   Ústavný   súd pripomína,   že   je   štátny   orgán   (nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti)   a   jeden   zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy, vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd sa preto musí dôsledne riadiť vymedzením svojich právomocí vyplývajúcich z čl. 125 a nasl. ústavy a ďalej konkretizovaných v zákone o   ústavnom   súde   a   nemôže   sa   zaoberať   podaniami,   ktorými   sa   fyzické   osoby domáhajú niečoho, čo podľa ústavy a zákona o ústavnom súde nemôže posudzovať (napr. I. ÚS 447/2010). Ústavný súd teda v tomto prípade nemôže prehodnocovať alebo určovať výšku pokuty, ktorá už bola v súlade s ustanoveniami ústavného zákona správne určená na to príslušným orgánom – výborom.

Prijatým rozhodnutím č. VP/21/11-K zo 6. júla 2011 bola navrhovateľovi uložená pokuta   za   porušenie   povinnosti   uloženej   v   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona   vo   výške mesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona v ním uvádzanej sume 769 €.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde predmet tohto konania, v rámci ktorého ústavný súd plní funkciu orgánu rozhodujúceho o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu výboru,   je   jednoznačne   obmedzený   na   posúdenie   konania   navrhovateľa   ako   verejného funkcionára z hľadiska jeho konformnosti s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Preskúmaním návrhu navrhovateľa ústavný súd dospel k záveru, že jeho návrh je zjavne neopodstatnený.

Zjavná neopodstatnenosť predmetného návrhu vyplýva z toho, že jej odôvodneniu chýba   akákoľvek   argumentácia   týkajúca   sa   toho,   že   by   konanie   navrhovateľa   nebolo v rozpore s právami a povinnosťami uloženými jej ústavným zákonom, a teda neuvádza žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   ústavný   súd   mohol   kvalifikovať   ako   relevantné   v   rámci konania podľa § 73a zákona o ústavnom súde. Z toho dôvodu ústavný súd návrh už po jeho predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2011