znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 387/2010-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2011 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   JUDr.   J.   G.,   správcu   konkurznej   podstaty   F.,   spol.   s r.   o. v konkurze, B., zastúpeného spoločnosťou G., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 16/2010 z 24. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva JUDr. J. G., správcu konkurznej podstaty F., spol. s r. o. v konkurze, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Obo   16/2010 z 24. marca 2010   p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 16/2010 z 24. marca 2010   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. JUDr. J. G., správcovi konkurznej podstaty F., spol. s r. o. v konkurze,   p r i z n á v a náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   303,31   €   (slovom   tristotri   eur   a tridsaťjeden centov), ktorú j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky   p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho   zástupcu   G.,   s.   r.   o.,   Advokátska   kancelária,   B.,   do jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 387/2010-17 z 23. septembra 2010 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. J. G., správcu konkurznej podstaty F., spol. s r. o. v konkurze (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v spojení   s čl.   1   ods.   1   ústavy   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obo 16/2010 z 24. marca 2010 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že „Sťažovateľ sa v posudzovanom prípade návrhom na začatie konania domáhal určenia, že záložné zmluvy, ktoré úpadca – F., spol. s r.o. a žalovaný – V., a.s. pobočka T. uzatvorili na zabezpečenie poskytnutých úverov, sú právne neúčinné, pričom priebeh veci bol nasledovný:

1) Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č.k. 183/99 zo dňa 9.12.2002, ktorým bol návrh na začatie konania zamietnutý.

2) Uznesenie Najvyššieho súdu SR, č.k. 6 Obo 87/03 zo dňa 10.3.2004, ktorým bol zrušený rozsudok súdu 1. stupňa a vec vrátená na ďalšie konanie... Odvolací súd uložil prvostupňovému súdu vykonať dokazovanie naznačeným smerom.

3) Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č.k. 76 Cb 183/99 zo dňa 16.1.2006, ktorý určil, že právne úkony V., a.s. pobočka T., a F., spol. s r.o. B. spočívajúce v uzatvorení záložných zmlúv č. 5001 zo dňa 12.1.1994, č. 45003/A zo dňa 12.1.1994 a č. 45003/B zo dňa 3.6.1994 sú právne neúčinné a žalovaný – V., a.s. je povinný vrátiť do konkurznej podstaty úpadcu F., spol. s r.o. sumu 97 265 174,88 Sk. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho   rozhodnutia   uviedol,   že   pri   svojom   rozhodnutí   vychádzal   z   právneho   názoru vyjadreného v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (uvedeného v bode 2) a svoje dokazovanie vykonal podľa jeho pokynov.

4) Rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k.   2 Obo 72/2006 zo dňa 18.10.2006,   ktorý zmenil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp zn. 76 Cb 183/99 tak, že návrh zamietol.

5) Uznesenie Najvyššieho súdu SR, č.k. 1 Obdo V14/2007 zo dňa 30.11.2009, ktorým sa rozhodnutie odvolacieho súdu (uvedené v bode 4) podľa § 243b ods. 2 OSP zrušilo a vrátilo mu vec na ďalšie konanie. Dovolací súd uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci   a   vychádza   z   nesprávnych   skutkových záverov, pre ktoré nebol podklad vo vykonanom dokazovaní....

6) napadnuté uznesenie - uznesenie Najvyššieho súdu SR, č.k. 1 Obo 16/2010 zo dňa 24.3.2010,   ktoré   zrušilo   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Bratislave,   č.k.   76   Cb   183/99 a vrátilo mu vec na ďalšie konanie. Napriek tomu, že dovolací súd odvolaciemu súdu vytkol vadu spočívajúcu v tom, že odvolací súd prijal odchylné skutkové zistenia ako súd prvého stupňa   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie   a   umožnil   účastníkom   konania   výkon   ich významných procesných práv, odvolací súd túto vadu znova opakoval, a taktiež paradoxne a pre   nás   prekvapujúco,   odvolací   súd   po   tom,   čo   už   vec   raz   posudzoval   a   meritórne rozhodol,   teraz   sa   od   toho   odchýlil...   a   bez   toho,   aby   bol   daný   niektorý   z   taxatívnych dôvodov pre zrušenie rozhodnutia (§ 221 ods. 1 OSP), zrušil prvostupňové rozhodnutie, pričom sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zároveň vyjadroval k meritórnym veciam.“ K porušeniu v sťažnosti označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť postupom najvyššieho súdu a namietaným rozhodnutím z týchto dôvodov:

«A. odvolací súd dospel k rozdielnym skutkovým zisteniam než súd prvého stupňa bez toho, aby sám vykonal akékoľvek dokazovanie, resp. dokazovanie opakoval alebo doplnil a umožnil sťažovateľovi realizáciu jeho procesných práv,

B. odvolací súd zrušil prvostupňové rozhodnutie bez toho, aby bol daný niektorý z taxatívnych dôvodov uvedených v § 221 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),

C. napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné.»

K dôvodom porušenia označených práv namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovateľ vo svojej sťažnosti bližšie uviedol:

„Pokiaľ ide o odvolacie konanie platí generálne pravidlo, že odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP). Skutkové závery prijaté súdom prvého stupňa je odvolací súd oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len vykonávaním dokazovania v zmysle § 213 ods. 3 až 5 OSP, pričom pri tom musí rešpektovať procesné práva účastníkov konania a umožniť im ich realizáciu....

Ustálená   súdna   judikatúra   (R   64/1966,   R   92/1968),   ale   aj   právna   teória... interpretujú ustanovenie § 213 OSP v tom zmysle, že je zásadne neprípustné, aby odvolací súd, ak sa chce odchýliť od hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa, tieto dôkazy hodnotil inak bez toho, aby ich sám opakoval.

... skutočnosti, ktoré sú vytýkané v tejto ústavnej sťažnosti, sú... tiež vadami, ktoré už odvolaciemu súdu boli výslovne vytknuté dovolacím súdom v odôvodnení jeho uznesenia, ktorým bol napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 72/2006 zrušený a vec sa   odvolaciemu   súdu   vrátila   na   ďalšie   konanie.   Dovolací   súd   v   odôvodnení   svojho uznesenia...   uviedol,   že   odvolací   súd   nemal   dostatočný   podklad   k   tomu,   aby   vyslovil skutkové zistenia, že v posudzovanom prípade neboli naplnené podmienky odporovateľnosti pri   záložných   zmluvách...   uzavretých   žalovaným   a   dlžníkom.   Aby   odvolací   súd   mohol dospieť   k   takýmto   skutkovým   zisteniam,   musel   by   vykonať   dokazovanie   v   rozsahu vymedzenom   ustanovením   § 213   ods.   3   OSP.   Pri   vykonaní   takéhoto   dokazovania   by samozrejme musel dbať na procesné práva účastníkov konania vyjadriť sa k jednotlivým dôkazom..., nakoľko opačným postupom by došlo k odňatiu práva účastníka konania konať pred súdom a tým aj k porušeniu práva na súdnu ochranu garantovaného v čl. 46 Ústavy SR.... Odvolací súd bol v ďalšom konaní viazaný právnym názorom dovolacieho súdu.... Odvolací   súd...   napriek   tomu,   že   mu   dovolací   súd   priamo   vytkol,   že   takéto pochybenia   sú   porušením   ústavou   zaručených   práv   účastníka   konania,   bez   toho,   aby v posudzovanej   veci   došlo   k   akejkoľvek   zmene,   opätovne   porušil   právo   sťažovateľa   na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, nakoľko sa znova bez vykonania dokazovania a bez   toho,   aby   sťažovateľovi   umožnil   vykonať   jeho   procesné   práva   a   vyjadriť   sa   k navrhovaným   a   k   vykonaným   dôkazom,   odchýlil   od   skutkových   zistení   súdu   prvého stupňa....... odvolací súd žiadne dokazovanie nevykonal, a... svojvoľne sa odchýlil od skutkových zistení, ku ktorým prvostupňový súd dospel... a uviedol, že... z vykonaného dokazovania ani z obsahu spisu nemá za preukázané splnenie zákonných podmienok, ktoré sa vyžadujú na úspešné uplatnenie odporovateľnosti právnych úkonov... Išlo navyše o odklonenie sa od tých skutkových zistení, ktoré Najvyšší súd SR v konaní č.6 Obo 87/03 v odôvodnení svojho rozhodnutia   a   usmernení   súdu   prvého   stupňa   považoval   za   celkom   rozhodujúce   pre posúdenie, či boli záložné zmluvy odporovateľné....

Tým, že sa odvolací súd odchýlil od skutkových zistení súdu prvého stupňa bez toho, aby   si   pre   to   zadovážil   rovnocenný   podklad   a   bez   toho,   aby   nám   umožnil   vyjadriť   sa k navrhovaným dôkazom a tiež k vykonaným dôkazom a ovplyvniť tak súdne konanie, nám odňal   dôležité   procesné   práva   a   porušil   naše   ústavné   právo   na   súdnu   ochranu   a spravodlivé súdne konanie....

Odvolací   súd   zrušením   prvostupňového   rozhodnutia   vydaného   v   náš   prospech porušil naše ústavné právo na spravodlivý proces... vzhľadom k tomu, že ho zrušil bez toho, aby bol objektívne daný niektorý z dôvodov, ktoré občiansky súdny poriadok vymenúva taxatívnym spôsobom v § 221 ods. 1 OSP....

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vymedzuje vadu, pre ktorú zrušuje prvostupňové rozhodnutie, pričom uvádza, že dôvodom na zrušenie rozhodnutia je to, že výsledok   dokazovania   súdom   prvého   stupňa   je   v   rozpore   s   jeho   vysloveným   právnym názorom.

... dôvod, ktorý ako dôvod zrušenia prvostupňového rozhodnutia uvádza odvolací súd v napadnutom uznesení, nie je žiadnym z dôvodov, ktoré sú taxatívne uvedené v § 221 ods. 1 OSP.... Hoci odvolací súd uviedol, že ruší prvostupňové rozhodnutie podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP, dôvod, ktorý uviedol, nie je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia podľa tohto   ustanovenia,   ním   uvádzanú   vadu   nemožno   pod   toto   ustanovenie   subsumovať.  ... Odvolací   súd   konal   svojvoľne   a   prvostupňové   rozhodnutie   zrušil   bez   toho,   aby   bol objektívne daný nejaký dôvod, ktorého existencia je nevyhnutná pre to, aby odvolací súd mohol postupovať týmto spôsobom....

... napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné, nakoľko jeho odôvodnenie je celkom nedostatočné, nepresvedčivé a mätúce. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nevysporiadal s objasnením dôvodu, pre ktoré prvostupňové rozhodnutie zrušuje, v rozhodnutí absentuje niektorý z dôvodov, ktoré sú stanovené v § 221 ods. 1 OSP pre zrušenia rozhodnutia, pričom odvolací súd uvádza ako dôvod zrušenia vadu, ktorá medzi tieto zákonné dôvody nepatrí....

Odvolací   súd   síce   uvádza,   že   prvostupňové   rozhodnutie   zrušuje   z   dôvodu,   že prvostupňovým súdom uskutočnené dokazovanie a jeho výsledok nekorešponduje s právnym názorom vyjadreným v rozsudku zo dňa 15.1.2006, č.k. 76 Cb 183/99-378, a že výsledok vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je v rozpore s jeho vysloveným právnym názorom,   v   napadnutom   uznesení   však   žiadnym   spôsobom   nevysvetlil,   ktorý   výsledok dokazovania   a   ktorý   právny   názor   má   odvolací   súd   na   mysli.  ...   Z   odôvodnenia napadnutého uznesenia navyše nie je vôbec jasné ani to, prečo je odvolací súd názoru, že výsledky dokazovania a vyslovené právne názory navzájom nekorešpondujú a je potrebné ich zosúladenie....

Súčasťou   odôvodnenia   rozhodnutia   má   byť   v   zmysle   §   157   OSP   aj   právne posúdenie   veci,   t.j.   podradenie   súdom   zisteného   stavu   pod   hypotézu   príslušnej   právnej normy... Dôvod, ktorý je uvedený v § 221 ods. 1 písm. h) OSP... je úplne iný ako ten, ktorým odvolací   súd   zdôvodňuje   zrušenie   prvostupňového   rozhodnutia.   Vadu,   ktorá   je   podľa názoru   odvolacieho   súdu   dôvodom,   pre   ktorý   bolo   prvostupňové   rozhodnutie   zrušené, nemožno žiadnym spôsobom podradiť pod znenie § 221 ods. 1 písm. h) OSP.“

Podľa názoru sťažovateľa závery uvádzané v namietanom rozhodnutí sú v rozpore s právnymi názormi vyslovenými dovolacím súdom, sú neodôvodnené a arbitrárne, keďže z dôkazov, ktoré boli vykonané, ani nemohli vyplynúť. Namietané rozhodnutie odvolacieho súdu   je „arbitrárne,   jeho   odôvodnenie   je   nepreskúmateľné   a nedostatočné“, v dôsledku čoho   bolo   priamo   porušené   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   zásady spravodlivého súdneho procesu.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   o   jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces JUDr. J. G., B., správcu konkurznej podstaty úpadcu F., spol. s r.o., B.,, garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.3.2010, č.k. 1 Obo 16/2010, porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.3.2010, č.k. 1 Obo 16/2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania na   účet   advokátskej   kancelárie   G.,   s.r.o.   v   lehote   3   dní   odo   dňa   právoplatnosti   tohto nálezu.“

II.

Na výzvu ústavného súdu z 29. septembra 2010 sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu podaním doručeným ústavnému súdu 9. novembra 2010, ktorý vo svojom stanovisku k veci uviedol:

„... Ako vyplýva z obsahu námietok sťažovateľa, ich podstata pramení z jeho tvrdenia o tom, že najvyšší súd ako súd odvolací zrušil prvostupňové rozhodnutie vydané v prospech sťažovateľa, a to bez toho, aby bol podľa jeho názoru objektívne daný niektorý z dôvodov taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

S dôvodmi, ktoré najvyšší súd viedli k zrušujúcemu rozhodnutiu, sa súd vysporiadal tak, ako na to poukázal predseda senátu v odôvodnení sťažovateľom vytýkaného uznesenia a týchto   sa   súd   naďalej   pridržiava.   Máme   za   to,   že   rozhodnutie   súdu   je   odôvodnené zrozumiteľným spôsobom majúc na zreteli, že inštitút odôvodnenia súdneho rozhodnutia je jednou z podstatných záruk výkonu súdnej moci.

Naviac, zrušením rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 16.januára 2006, č. k. 76 Cb 183/99-378 a vrátením veci na ďalšie konanie sa prejednávaná vec dostala do štádia, kedy súd bude o určovacej žalobe sťažovateľa opätovne konať a rozhodovať meritórnym rozhodnutím, voči ktorému bude prípustný riadny opravný prostriedok, a teda základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zostáva naďalej zachované.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   má   najvyšší   súd   za   to,   že   uznesením najvyššieho   súdu   z   24.marca   2010,   sp.   zn.   1   Obo   16/2010   k   porušeniu   sťažovateľom namietaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   základného   práva na   spravodlivé   súdne konanie podľa   čl.   36 ods.   1 Listiny základných   práv   a   slobôd   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nedošlo.

Vo vzťahu k možnosti upustenia od ústneho pojednávania na ústavnom súde podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.... oznamujeme, že najvyšší súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí....“

Súčasťou stanoviska predsedu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu bolo aj vyjadrenie   predsedu   vo   veci   konajúceho   senátu   najvyššieho   súdu,   ktorý   k sťažnosti sťažovateľa okrem iného uviedol:

«...   Sťažnosť   podala   advokátska   kancelária   G.,   s.   r.   o.,   B.,   ako   to   zo   sťažnosti vyplýva. V sťažnosti sa síce hovorí, že ju podáva JUDr. J. G., správca konkurznej podstaty (osobitne vymenovaný do tejto funkcie) podľa zákona o konkurze a vyrovnaná (č. 328/1991 Zb.), konať ako správca podstaty s tým, že nikoho nezastupuje, ale je správcom, ktorého činnosť   a povinnosti   sú   stanovené   zákonom   o   konkurze   a   vyrovnaní   a   je   podľa   týchto predpisov aj odmeňovaný z konkurznej podstaty... Treba tomu rozumieť, že splnomocnil kanceláriu, ktorej je členom, teda „seba sa“ ?. Ale ani to nemohol pretože okrem iného, funkciu správcu, ak za správcu bol v tejto veci ustanovený a funkciu prijal, je povinný ju vykonávať osobne a zastupovanie v prípade, že ju nemôže vykonávať osobne, je riešené v zákone   o konkurze   a   vyrovnaní   a   nie   na   základe   nejakého   plnomocenstva,   ktoré   ani Ústavný súd nemal k dispozícii, keď sťažnosť prijímal. Ide o „lapsus“ procesný.... Ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. marca 2010, č. k. 1Obo 16/2010 je rozhodnutie zrušujúce rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 16. 1. 23006 č. k. 76 Cb 183/1999 - 378 a tým sa vec dostala právne do počiatočného štádia konania pred všeobecným súdom.

Nič   na   tom   nemení,   že   uvedený   rozsudok   krajského   súdu   bol   odvolacím   súdom

-Najvyšším súdom SR z 18. októbra. 2006 č. k. 2Obo 72/2006 - 419 zmenený a v dôsledku dovolania,   uznesením   dovolacieho   súdu   (Najvyššieho   súdu   SR   v   päťčlennom   senáte) uznesením z 30. novembra 2009 č. k. 1Obdo V 14/2007 - 452, zrušený a vec vrátená na nové konanie odvolaciemu súdu. Odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave v rámci odvolacieho konania a v rámci svojej právomoci, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Neráčil totiž odvolací sud obsiahnuť a pochopiť myšlienky dovolacieho súdu pojaté do jeho zrušujúceho uznesenia tak, ako to prezentoval aj predseda tohto senátu, ktorý vec referoval, ktorý pripojil svoje odlišné stanovisko ( § 243b ods.6 OSP).

Zákonné dôvody pre zrušenie rozsudku odvolacieho súdu dovolacím súdom tu neboli, pretože ani nebolo namietané vykonané dokazovanie, ale len odlišný právny názor, čo nie je dôvodom na zrušenie rozsudku odvolacieho súdu. V tomto prípade mal povinnosť dovolací súd postupovať podľa ustanovenia § 243b ods. 2 OSP (v terajšom znení), ktorý znie takto: „Ak dovolací súd dôjde k záveru, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nebol   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   uznesením   zruší   napadnuté   rozhodnutie.   Ak nesprávnosť   dovolaním   napadnutého   rozhodnutia   spočíva   len   v   nesprávnom   právnom posúdení správne zisteného skutkového stavu, dovolací súd zmení napadnuté rozhodnutie“. Znenie   tohto   ustanovenia   bolo   zavedené   do   OSP   jeho   novelou,   zákonom z 23. septembra 2008 č. 384/2008 Z. z....Účinnosť táto novela nadobudla 15. októbra 2008 a novela sa použije aj na veci začaté pred jeho účinnosťou (§ 272p ods. 1 tejto citovanej novely....

Podľa tejto novely bol povinný postupovať dovolací súd, ale nepostupoval, vlastne podľa platnej a záväznej novely postupoval len v tom, že pre zrušenie použil novozavedenú formu rozhodnutia „uznesenie“ ( pred novelou bol rozsudok).

Platné ustanovenie § 243d ods. 1 OSP stanoví, že:

„Ak   dôjde   k   zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia,   súd,   ktorého   rozhodnutie   bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.   V   novom   rozhodnutí   rozhodne   súd   znova   aj   o   trovách   pôvodného   konania a dovolacieho konania“.

Netreba pripomínať,   že   aj právny   názor vyslovený   v Náleze,   ktorým rozhodnutie všeobecného   súdu   bolo   zrušené   je   pre   ďalšie   jeho   konanie   záväzné.   A   tu   dochádzame k ďalšej anomálii, totiž ktorým názorom sa treba riadiť, názorom dovolacieho súdu alebo Ústavného súdu.

Aj keď Ústavný súd svojím rozhodovaním tvorí akýsi 4 stupeň všeobecných súdov, jeho   hlavnou   náplňou   je   rozhodovanie   o   ústavných   sťažnostiach   proti   rozhodnutiam všeobecných súdov, zastávame názor, že zákonom č. 38/1993 Z. z. a ústavou, nemožno nahradiť množstvo zákonov, podľa ktorých všeobecné súdy rozhodujú, pri rozhodovaní ich vykladajú a Ústavný súd ma iné poslanie, ako ich pri tejto činnosti nahradzovať.

Podľa terajšej právnej úpravy (včítane ústavnej) Ústavný súd môže prijať ústavnú sťažnosť len vtedy, ak konanie vo veci samej pred všeobecným súdom bolo právoplatne skončené, pretože len vtedy možno konštatovať, že boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa   alebo   právo   na   spravodlivý   proces.   Nemožno   to   konštatovať,   keď   o   týchto právach   sa   koná   a   nebolo   o   nich   právoplatne   rozhodnuté.   Zásah   do   konania   pred všeobecným súdom v dvojinštančnom konaní, ktoré nie je skončené považujem za zásah protiústavný preto, že ústava zaručuje nezávislosť a nestrannosť pri rozhodovaní a nemôže ju narušiť žiaden orgán, ani Ústavný súd v tomto konkrétnom prípade, keď svojím nálezom ma upraviť súd, ako má vo veci pokračovať...»

Sťažovateľ   listom   z 12.   októbra   2010   ústavnému   súdu   oznámil,   že   na   vykonaní ústneho pojednávania netrvá.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia sťažovateľom označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.

III.

Z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúcich   spisových   materiálov   ústavný   súd   zistil   tieto rozhodujúce skutočnosti:

Sťažovateľ sa žalobou podanou 1. apríla 1996 na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhal proti V., a. s., pobočka T. (ďalej len „žalovaný“), určenia, že jeho   úkony   spočívajúce   v uzatvorení   záložných   zmlúv   č.   5001   z 12.   januára   1994, č. 45003/A z 12. januára 1994 a č. 45003/B z 3. júna 1994 sú právne neúčinné. Krajský súd rozsudkom   č.   k.   76   Cb   183/99-177   z 9.   decembra   2002   žalobu   sťažovateľa   zamietol z dôvodu,   že   sťažovateľ   v konaní   nepreukázal   úmysel   žalovaného   ukrátiť   ostatných veriteľov.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktorému najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Obo 87/03 z 10. marca 2004 vyhovel a napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v uznesení konštatoval, že „... súd prvého stupňa nevykonal dostatočné a úplné dokazovanie v súlade s dikciou ustanovenia § 15 ods. 1 a 2 ZKV, ktorá sleduje záujmy všetkých veriteľov pri uspokojovaní ich pohľadávok voči   úpadcovi   v   rámci   konkurzného   konania.   V   predmetnej   veci   ide   o   preukázanie   a zistenie, či dodatočne uzavreté zmluvy o zriadení záložného práva boli takými právnymi úkonmi dlžníka, ktoré naplňujú skutkovú podstatu ustanovenia § 15 ods. 2 ZKV, t.j., či dlžník   konal   v   úmysle   ukrátiť   svojich   veriteľov,   voči   ktorým   mal,   podľa   predložených písomných dôkazov, značné finančné záväzky, a tiež, či jeho úmysel musel byť druhej stane - odporcovi známy.... Súd prvého stupňa v tomto smere nevykonal dokazovanie, nezaoberal sa   časovým   postupom   od   uzavretia   úverových   zmlúv,   splatnosťou   úverov   a   uzavretím záložných   zmlúv,   aj   s   ohľadom   na   začatie   konkurzného   konania   voči   navrhovateľovi   - úpadcovi,   ktoré   okolnosti   bolo   nutné   skúmať   a   uložiť   účastníkom,   aby   o   týchto skutočnostiach predložili prehľadné písomné dôkazy....“.

Krajský   súd   podľa   pokynov   odvolacieho   súdu   vec   znovu   prerokoval   a vykonal dokazovanie „predovšetkým   na   zistenie   skutočností,   či   boli   odporované   právne   úkony uzatvorené   v úmysle   ukrátiť   veriteľov   úpadcu   a   či   takýto   prípadný   úmysel   spoločnosti úpadcu   bol   alebo   musel   byť   známy,   žalovanému,   a   teda   či   odporované   právne   úkony napĺňajú, alebo nenapĺňajú definíciu odporovateľného právneho úkonu v zmysle ust. § 15 ods. 2 ZKV“. Krajský súd vykonal dokazovanie výsluchom svedka Ing. K., konateľa F., spol. s r. o. B. (ďalej len „úpadca“), ako aj ďalšími listinnými dôkazmi. Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu krajský súd rozsudkom č. k. 76 Cb 183/99-378 zo 16.   januára   2006   určil,   že   právne úkony   žalovaného a úpadcu   spočívajúce   v uzatvorení záložných zmlúv sú právne neúčinné. Žalovaný bol zároveň v rozsudku zaviazaný vrátiť sumu 97 265 174,88 Sk do konkurznej podstaty úpadcu. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku okrem iného uviedol:

„Zásadným   faktorom   pri   rozhodovaní   súdu   bolo   posúdenie   skutočnosti,   či uzatvorením   odporovaných   záložných   zmlúv   došlo   alebo   nedošlo   k   naplneniu   podstaty odporovateľného právneho úkonu, ako je to definované v § 15 odst. 2 až 6 ZKV. Takto súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z odôvodnenia Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí č.k. 6 Obo 87/03 zo dňa 10. 3. 2004 kde Najvyšší súd SR uviedol svoj právny názor, že pri dokazovaní súdu je potrebné zamerať sa na tú skutočnosť, či dlžník (úpadca) konal v úmysle ukrátiť svojich veriteľov, voči ktorým mal predložených písomných dôkazov značné finančné záväzky.

Výsledkom daného posúdenia súdu bolo, že uzatvorením odporovaných záložných zmlúv došlo k naplneniu všetkých náležitostí odporovateľného právneho úkonu v zmysle ust. § 15 odst. 2 ZKV. Súd vychádzal z toho, že záložné zmluvy boli uzatvorené v posledných troch   rokoch   pred   vyhlásením   konkurzu   a   úmyslom   úpadcu   bolo   ukrátiť   konkurzných veriteľov a daný úmysel musel byť žalovanému známy.

... Odporovateľnosť v danom prípade spočívala v tom, že odporovateľnými záložnými zmluvami   bol   zmarený   legitímny   záujem   ostatných   konkurzných   veriteľov   vyjadrený v ustanovení § 15 odst. 1 a odst. 2 ZKV, ktorým je záujem o pomerné uspokojenie všetkých konkurzných veriteľov. Právny záver, že práve pomerné uspokojenie všetkých konkurzných veriteľov je účelom daného ustanovenia Zákona o konkurze a vyrovnaní, bol uvedený aj v odôvodnení rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č.k. 6 Obo 87/03.

Pri   posúdení   existencie   úpadcovho   úmyslu   ukrátiť   konkurzných   veriteľov   súd vychádzal   z   komplexného   posúdenia   výpovede   svedka   (štatutárneho   orgánu   úpadcu) v kontexte   s posúdením   ostatných,   súdu   predložených   listinných   dôkazov.   Svedok   počas svojich výpovedí na pojednávaní... nikdy nepopieral, ale práve naopak potvrdil, že vedel o skutočnosti, že v čase uzatvorenia odporovaných záložných zmlúv, mal úpadca značné množstvo ďalších veriteľov. Napriek tomu založil celý svoj majetok v prospech jediného veriteľa.   Svedok   výslovne   uviedol,   že   úpadca   iný   majetok,   okrem   založeného   majetku, nemal. Za daných okolností nemožno dospieť k inému záveru, než k takému, že úmyslom úpadcu bolo ukrátiť ostatných veriteľov...

Napriek skutočnosti, že svedok nikdy priamo nepotvrdil, že jeho úmyslom, ako úmyslom štatutárneho orgánu úpadcu (úmyslom samotného úpadcu), bolo ukrátiť ostatných veriteľov,   súd   dospel   k   presvedčeniu,   že   úmysel   ukrátiť   ostatných   veriteľov   v   čase uzatvorenia   odporovaných   záložných   zmlúv   bol   na   strane   úpadcu   daný.   Vzhľadom   na okolnosti,   ktoré   predchádzali   a   sprevádzali   uzatvorenie   záložných   zmlúv,   si   bol,   podľa názoru súdu, úpadca dobre vedomý, že svojím konaním môže spôsobiť porušenie alebo ohrozenie Zákonom o konkurze a vyrovnaní chráneného záujmu, a pre prípad, že takéto porušenie alebo ohrozenie spôsobí, bol s tým uzrozumený. Vyššie uvedené dôkazy, ktoré boli v čase uzatvárania odporovaných záložných zmlúv úpadcovi dobre známe, preukazujú fakt,   že   úpadca   vedel,   že   môže   takýmito   úkonmi   poškodiť   ostatných   svojich   veriteľov. Takých veriteľov, ako vyplýva z predložených listinných dôkazov (daňové priznanie za rok 1993, Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 32Cb 41/95, Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 32Cb 42/95, Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 32Cb 31/95), ktorí mali v čase uzatvorenia odporovaných záložných zmlúv voči úpadcovi veľké a vymáhateľné pohľadávky, bolo značné množstvo. Objem týchto pohľadávok bol taktiež značný. O tomto mal   úpadca   vedomosť,   a   napriek   tomu   založil   celý   svoj   majetok   v   prospech   jediného veriteľa. Súd je toho názoru, že za daných okolností úpadca vedel, resp. ak nevedel, tak pri bežnej obozretnosti podnikateľa mal vedieť, že týmito fakticky, v rozpore s účelom Zákona o konkurze   a   vyrovnaní,   ukracuje   ostatných   veriteľov   (znemožňuje   čo   len   pomerné uspokojenie ostatných veriteľov...

Vzhľadom na rozsah informovanosti žalovaného, je súd názoru, že žalovaný si bol vedomý úmyslu úpadcu ukrátiť ostatných veriteľov. Uvedené vyplýva predovšetkým z dvoch podstatných znalostí, ktorými žalovaný disponoval. Prvou z nich je, že žalovaný vedel, že v čase uzatvárania odporovaných záložných zmlúv je úpadca v úpadku a má viac veriteľov a druhou je, že žalovaný vedel, že záložnými zmluvami sa zakladá celý majetok úpadcu. Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že Záložná zmluva č.5001 zo dňa   12.   1.   1994,   Záložná   zmluva   č.   45003/A   zo   dňa   12.   1.   1994   a   Záložná   zmluva č. 45003/B zo dňa 3.6. 1994 majú charakter odporovateľných právnych úkonov...

Zároveň súd dospel k záveru, že osobou, ktorá mala z uvedených právnych úkonov prospech,   bol   žalovaný.   Žalovaný   bol...   oprávnený   nakladať   so   založeným   majetkom a mohol ho predať, a to aj iným vhodným spôsobom, ako verejnou dražbou. Uvedené právo neskôr aj realizoval, a v krátkom čase po uzatvorení záložných zmlúv celý založený majetok aj   predal,   čím   došlo   k   dokonaniu   dôsledkov   uzatvorenia   odporovateľných   právnych úkonov...“

Proti rozsudku krajského súdu zo 16. januára 2006 sa žalovaný odvolal. Najvyšší súd o odvolaní žalovaného rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 Obo 72/2006 z 18. októbra 2006 tak, že   zmenil   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   a   žalobu   zamietol.   Odvolací   súd   dospel k záveru, že „podmienky odporovateľnosti právnych úkonov neboli splnené, keď žalobcom nebol preukázaný úmysel dlžníka a vedomosť žalovaného o úmysle dlžníka ukrátiť svojich veriteľov odporovateľnými právnymi úkonmi“.

Proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   z 18.   októbra   2006   podal   sťažovateľ   dovolanie, ktoré odôvodnil najmä nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom. Navyše, odvolací súd dospel k rozdielnym skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa bez toho, aby sám vykonal akékoľvek dokazovanie. Podľa sťažovateľa ide o podstatnú vadu odvolacieho konania,   ktorá   má   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci.   Najvyšší   súd   rozhodol o dovolaní žalobcu uznesením č. k. 1 Obdo V 14/2007-452 z 30. novembra 2009 tak, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

«Podmienky pre odporovanie právneho úkonu uzavretého medzi dlžníkom a osobou nevymenovanou v ods. 3 a 4, upravoval v čase urobenia sporných záložných zmlúv § 15 ods. 2 ZKV. Podľa neho možno odporovať úkonu, ktorý urobil dlžník v posledných troch rokoch   pred   začatím   konkurzu   v   úmysle   ukrátiť   svojho   konkurzného   veriteľa,   ak   tento úmysel musel byť druhej strane známy.

Už   v   uznesení   dovolacieho   súdu (správne   má   byť   odvolacieho   súdu,   pozn.) z 10. marca 2004 č. k. 6 Obo 87/03-194 bol vyslovený právny názor, že v tejto veci ide o preukázanie a zistenie, či bol pri zriadení záložných práv, pri sledovaní účelu ZKV, braný zreteľ na záujmy všetkých veriteľov dlžníka,   ako záujmy rovnocenných veriteľov,   keďže dlžník bol v úpadku. V predmetnej veci ide o preukázanie a zistenie, či dodatočne uzavreté záložné zmluvy boli takými právnymi úkonmi dlžníka, ktoré naplňujú skutkovú podstatu § 15 ods. 2 ZKV, teda či dlžník konal v úmysle ukrátiť svojich veriteľov, voči ktorým mal, podľa predložených písomných dôkazov, značné finančné záväzky, a tiež, či jeho úmysel musel byť druhej strane - odporcovi, známy. Týmto právnym názorom odvolacieho súdu bol Krajský súd v Bratislave... v ďalšom konaní a rozhodovaní viazaný podľa § 226 O. s. p. Z tohto právneho názoru vyplýva, že samotné uzavretie záložných zmlúv v posudzovanom prípade mohlo byť za určitých okolností uzavretím odporovateľných právnych úkonov....

Podľa   názoru   dovolacieho   súdu   samotné   uzavretie   záložných   zmlúv   mohlo   byť odporovateľným právnym úkonom.   Rozhodujúcim pre zodpovedanie otázky,   či uzavretie záložných   zmlúv   bolo   alebo   nebolo   uzavretím   odporovateľných   právnych   úkonov,   je posúdenie, či predmetne záložné zmluvy boli uzavreté s úmyslom dlžníka ukrátiť čo len jedného z jeho veriteľov a tento úmysel bol druhej strane (v tomto prípade žalovanému) známy. Keďže k uzavretiu záložných zmlúv došlo v situácii, kedy bolo zrejmé, že bude na dlžníka vyhlásený konkurz (resp. mal byť vyhlásený konkurz pre jeho úpadok), bol dlžník povinný (aj pri zriadení záložného práva) prihliadať na záujmy všetkých svojich veriteľov a musel dbať na účel ZKV. Účelom je pomerné uspokojenie všetkých veriteľov. Ak v danom prípade uzavretím záložných zmlúv pre niektorých veriteľov zanikla možnosť uspokojenia ich pohľadávky zo založeného majetku a boli takto ukrátení a toto bolo úmyslom dlžníka, o ktorom   odporca   pri   zriadení   záložného   práva   vedel,   boli   záložné   zmluvy odporovateľné....

Ani skutočnosť, že záložné zmluvy uzavrel dlžník v prospech jedného z veriteľov neznamená, že by takto uzavreté záložné zmluvy nemohli byť odporovateľnými právnymi úkonmi vo vzťahu k iným veriteľom dlžníka....

Odvolací súd nemal dostatočný podklad k tomu, aby vyslovil skutkové zistenie, že v posudzovanom   prípade   neboli   naplnené   podmienky   odporovateľnosti   pri   záložných zmluvách... uzavretých žalovaným a dlžníkom. Aby odvolací súd mohol dospieť k takýmto skutkovým zisteniam, musel by vykonať dokazovanie v rozsahu vymedzenom ustanovením § 213 ods. 3 O. s. p. Pri vykonaní takéhoto dokazovania by samozrejme musel dbať na procesné práva účastníkov konania vyjadriť sa k jednotlivým dôkazom po ich vykonaní ako vyplýva z § 211 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 123 O. s. p., nakoľko opačným postupom by došlo k odňatiu práva účastníka konania konať pred súdom a tým aj k porušeniu práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 Ústavy SR....

Dovolací súd je tohto názoru, že výpoveď svedka o zhoršujúcom sa hospodárskom stave v období od poskytnutia zabezpečených úverov do uzavretia záložných zmlúv mohla byť za určitých okolností rozhodujúca vo vzťahu k otázke, či boli alebo neboli uzavreté záložné   zmluvy   odporovateľné.   Túto   otázku   samozrejme   nemožno   zodpovedať   len   na základe samotného faktu, že medzičasom došlo ku zhoršeniu hospodárskeho stavu dlžníka, ale možno ju zodpovedať na základe toho, či v čase, kedy došlo k uzavretiu záložných zmlúv bol hospodársky stav dlžníka taký, že dlžník bol v úpadku a na základe skutkových zistení, či dlžník v čase úpadku konal tak, že dbal na záujmy aj ostatných svojich veriteľov, voči ktorým mal značné finančné záväzky, alebo dbal len na záujmy jedného z nich - odporcu, a či odporca o tom vedel.

Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   spočíva   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci a vychádza   z   nesprávnych   skutkových   záverov,   pre   ktoré   nebol   podklad   vo   vykonanom dokazovaní. Bol tým daný dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. Dovolací súd preto napadnuté rozhodnutie odvolacieho podľa § 243b ods. 2 O. s. p. súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní po vrátení veci je dovolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 243d ods. 1 O. s. p.).»

K rozhodnutiu dovolacieho súdu bolo podľa § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) pripojené odlišné stanovisko sudcu JUDr. P. D. Vzhľadom na to,   že   záväzný   právny   názor   dovolacieho   súdu   je   platný   iba   v rozsahu   väčšinového rozhodnutia, ústavný súd nepovažoval za potrebné uviesť obsah tohto odlišného stanoviska. Po zrušení rozsudku odvolacieho súdu z 18. októbra 2006 najvyšší súd ako odvolací súd opätovne   vec   prerokoval   a o odvolaní   žalovaného rozhodol sťažnosťou   namietaným rozhodnutím tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení namietaného rozhodnutia odvolací súd okrem iného uviedol: «Odvolací   súd   v   rámci   odvolacieho   konania   najprv   skúmal   splnenie   podmienky lehoty   na   podanie   tzv.   odporovacej   žaloby.   Nakoľko   odporovateľné   právne   úkony   boli úpadcom urobené dňa 12.1.1994 a 3.6.1994, pričom konkurz na majetok úpadcu Mestský súd v Bratislave vyhlásil dňa 2.5.1995, možno zákonnú lehotu považovať za splnenú. Splnenie ostatných zákonných podmienok nebolo v konaní na súde prvého stupňa preukázané.

V zmysle ust. § 15 ZKV možno právnemu úkonu odporovať len za predpokladu, že dlžník, t. j. úpadca, mal úmysel daným právnym úkonom ukrátiť svojho veriteľa a tento úmysel musel byť druhej strane známy. V danom spore, s poukazom na dôvody rozhodnutia dovolacieho   súdu,   úmysel   o   ukrátenie   veriteľov   preukázaný   nebol.   Svedecká   výpoveď štatutárneho zástupcu úpadcu preukázala iba vedomosť úpadcu o ďalších veriteľoch, avšak svedok počas celého konania nevypovedal, že mal v úmysle uprednostniť žalovaného a tým ukrátiť ostatných veriteľov. Na pojednávaní konanom dňa 15.11.2004 svedok uviedol, že úver poskytnutý úverovou zmluvou zo dňa 10.8.1993 vo výške 42 500 000 Sk (1 410 741,55 Eur) slúžil na splatenie predchádzajúcich úverov, t. j. z roku 1992, čo by vylučovalo úmysel ukrátiť veriteľov, naopak uvedené svedčí skôr o úmysle uspokojiť veriteľa založených vecí. Zo skutočnosti, že dlžník má dlhy a tým aj veriteľov a na splatenie dlhov uzavrie úverovú   zmluvu,   pričom   následne   zabezpečí   svoj   majetok   v   prospech   splatenia   dlhu, nemožno vyvodiť záver, že má v úmysle ukrátiť ostatných veriteľov, skôr, že má úmysel ich z takto získaných prostriedkov uspokojiť.

Prvostupňový súd mal   vedomosť   žalovaného o úpadcovom úmyselnom konaní za preukázanú,   keďže   žalovaný   vedel   o   úpadku   úpadcu,   o   množstve   veriteľov,   ako i o skutočnosti, že bol založený celý majetok úpadcu. S takýmto záverom nemožno súhlasiť, pretože z vykonaného dokazovania, ako i z obsahu spisu priamo nevyplýva, že žalovaný mal informácie o úpadku úpadcu, resp. že v čase uzatvárania záložných zmlúv sa spoločnosť F., spol. s r. o. nachádzala v úpadku. Uvedené nepreukazujú ani uzavreté úverové zmluvy a na ne   nadväzujúce   záložné   zmluvy,   nakoľko   úpadca   žiadal   o   poskytnutie   finančných prostriedkov na nákup nehnuteľností, automobilov, zásob, hmotného investičného majetku, prípadne na opravu požiarom zničeného pavilónu predaja áut. Len v rámci úverovej zmluvy č.   198   K   93   bol   úver   poskytnutý   okrem   iného   aj   na   úhradu   pohľadávok.   V   prospech nevedomosti žalovaného svedčí aj priaznivý podnikateľský plán prikladaný k jednotlivým žiadostiam o úver. Súčasne preúverovanie skôr poskytnutých úverov je bežnou bankovou praxou,   z   ktorej   nevyplýva,   že   klient   banky   je   v úpadku.   Vychádzajúc   z   praxe   bánk poskytujúcich   úver,   banka   zhodnotí   „bonitu“   klienta,   ktorému   poskytuje   úver   vopred a pokiaľ by vzhliadla klienta ako nevyhovujúceho, neschopného v budúcnosti dlh splniť, úver by nebol schválený a poskytnutý. Ani žiadosti o odklady splátok, ani o zmenu úveru z krátkodobého na dlhodobý, nie sú ukazovateľom o klientovej finančnej situácii, keďže ich povoľovanie   je   taktiež   bežnou   bankovou   praxou.   Zároveň   z   listu   zo   dňa   11.10.1993, v ktorom úpadca žiada o odklad splátky úveru zo dňa 20.10.1992, nevyplýva, že by sa úpadca   nachádzal   v   zlej   hospodárskej   situácii,   ale   len   že   predaj   áut   bol   v   súvislosti s legislatívnymi   zmenami   po   vzniku   Slovenskej   republiky   a   predchádzajúcimi   letnými mesiacmi   komplikovanejší,   pričom   výnosy   z   predaja   boli   použité   na   výstavbu   nového predajného pavilónu.

Dokument,   z   ktorého   možno   usúdiť,   že   úpadca   žalovaného   oboznámil   so   svojim nepriaznivým   finančným   stavom,   je   záznam   z   rokovania   medzi   úpadcom   a   žalovaným. Nakoľko sa stretnutie uskutočnilo dňa 25.5.1994, t. j. až po uzatvorení záložných zmlúv č. 5001 a č. 45003/A, sú informácie o zlej hospodárskej situácii vo vzťahu k preukázaniu vedomosti žalovaného o úmysle ukrátiť veriteľov irelevantné.

Žalobca   vo   vyjadrení   zo   dňa   10.3.2005   poukázal   na   list   žalovaného   zo   dňa 14.10.1994, ktorý považuje za dôkaz o vedomosti žalovaného o zlom hospodárskom stave úpadcu už v čase uzavierania úverových zmlúv, keďže v liste je uvedené: „Úvery poskytnuté Vašej spoločnosti v priebehu 3. a 4. štvrťroka 1993 boli rovnako prísne a účelové a mali za cieľ   oživiť   činnosť   firmy   paralizovanú   viacerými   objektívnymi   a   subjektívnymi skutočnosťami.“   Ani   uvedené   však   nemožno   považovať   za   preukázanie,   že   úpadca   sa v danom čase nachádzal v úpadku a žalovaný detailne poznal jeho situáciu. Ako vyplýva z uvedenej vety, úvery boli účelové, tzn. že mali byť použité len na účely, na ktoré boli poskytnuté,   napr.   nákup   automobilov,   hmotného   investičného   majetku,   opravu   zničenej haly.   Žalovaný   poskytol   úver   na   oživenie   činnosti   firmy   z   dôvodu   pomoci   pri   obnove požiarom zničeného pavilónu predaja áut a nie kvôli platobnej neschopnosti úpadcu. Z obsahu spisu taktiež vyplýva, že väčšinu majetku nadobudol úpadca na základe finančných prostriedkov z úverových zmlúv.

Nakoľko   žalovaný   mal   úver   z   roku   1992   zabezpečený   záložnou   zmluvou   na nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom zálohu aj v záložných zmluvách k úverovým zmluvám z roku   1993,   je   časový   úsek   medzi   uzatvorením   úverových   zmlúv   a   záložných   zmlúv irelevantný.   Záložnými zmluvami   č.   45003/A   a č.   45003/B   bolo zabezpečenie   rozšírené o drobný hmotný investičný majetok a hnuteľný majetok.

Pokiaľ ide o samotné uzatváranie záložných zmlúv, z obsahu spisu odvolací súd zistil, že úpadca sám v žiadostiach o poskytnutie úveru, resp. v návrhu na povolenie úveru žalovanému ponúkol zabezpečenie vo forme nehnuteľností, zásob automobilov, náhradných dielov,   hmotného   investičného   majetku,   technologického   vybavenia   haly   predaja   áut. Z uvedeného dôvodu nemohol vziať odvolací súd do úvahy výpoveď svedka o tlaku pri uzatváraní sporných záložných zmlúv a jeho výpoveď zhodnotil ako zaujatú.

Z vykonaného dokazovania ani z obsahu spisu odvolací súd nemá za preukázané splnenie zákonných podmienok, ktoré sa vyžadujú na úspešné uplatnenie odporovateľnosti právnych   úkonov.   Súčasne   žalobca   v   konaní   neprodukoval   dôkazy,   pričom   súd   prvého stupňa ani odvolací súd nemôžu jeho povinnosť nahrádzať.

Nakoľko   prvostupňovým   súdom   uskutočnené   dokazovanie   a   jeho   výsledok nekorešponduje   s   právnym   názorom   vyjadreným   v   rozsudku   zo   dňa   16.1.2006,   č.   k. 76 Cb 183/99-378,   je   potrebné   v   opätovnom   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   ich zosúladenie, prípadne vykonanie ďalšieho dokazovania o otázkach, či v čase uzatvárania sporných záložných zmlúv bola spoločnosť F., spol. s r. o. v úpadku; ak spoločnosť bola v úpadku, či úpadca dbal aj na záujmy ostatných veriteľov alebo len na záujmy žalovaného a či žalovaný o týchto skutočnostiach vedel.

Z dôvodu, že výsledok vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je v rozpore s jeho vysloveným právnym názorom, odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd prvého stupňa doplní dokazovanie v naznačenom smere a vo veci samej znovu rozhodne.»

IV.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie   a zakázať   pokračovanie   v porušovaní základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Ústavný súd v súvislosti s námietkou predsedu senátu odvolacieho súdu týkajúcou sa nesplnenia podmienky povinného právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom uvádza, že prílohou sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu 21. júna 2010 bolo   aj   splnomocnenie   zo   14.   júna   2010,   ktorým   sťažovateľ   splnomocnil   na   svoje zastupovanie v konaní o jeho ústavnej sťažnosti Advokátsku kanceláriu G., s. r. o., v mene ktorej   koná   konateľ   a advokát   Mgr.   P.   T.,   teda   subjekt   odlišný   od   osoby   sťažovateľa. Na základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   zákonná   požiadavka   obligatórneho právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom bola splnená už pri podaní sťažnosti.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 16/2010 z 24. marca 2010, ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 76 Cb 183/99-378 zo 16. januára 2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Formuláciou   uvedenou   v čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavodarca   v základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III.   ÚS   24/2010).   Obdobný   záver   možno   prijať   aj   vo   vzťahu   k základnému   právu zaručenému   v čl.   36   ods.   1   listiny,   keďže   právna   úprava   obsiahnutá   v čl.   36   listiny   je v daných súvislostiach obdobná právnej úprave čl. 46 ústavy.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nespočíva   len   v tom,   že   osobám   nemožno   brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdov, ktoré je v rozpore so zákonom, je   v zásade   porušením   ústavou   zaručeného   práva   na   súdnu   ochranu   (mutatis   mutandis I. ÚS 26/94).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   s názorom   najvyššieho   súdu   o nedostatku   svojej právomoci na prerokovanie sťažnosti sťažovateľa.

Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   (čl.   124 a čl. 142   ods.   1   ústavy)   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou opravnou   inštanciou   vo   veciach,   ktoré   patria   do   právomoci   všeobecných   súdov   (m.   m. II. ÚS 1/95). Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/2001). Ústavný súd stabilne judikuje, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené   alebo arbitrárne   (napr.   I.   ÚS   24/00,   I. ÚS   15/01,   III.   ÚS   53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu,   a   preto   je   podmienený   tým,   že   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu (IV. ÚS 241/04).

Sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu (uzneseniu) najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustný riadny opravný prostriedok – odvolanie. Pokiaľ ide o možnosť podania mimoriadneho opravného prostriedku, z § 238 ods.   2 OSP vyplýva prípustnosť dovolania   aj proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   v ktorom   sa   odvolací   súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, avšak len proti rozhodnutiu vydanému v procesnej forme rozsudku. Vyplýva to zo systematiky právnych noriem Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich dovolanie, v rámci ktorých § 238 OSP upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku. Keďže namietané rozhodnutie bolo vydané vo forme uznesenia, nie je proti nemu prípustné dovolanie. Z uvedeného vyplýva, že proti namietanému   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   nemá   k dispozícii   zákonom priznaný účinný procesný prostriedok na ochranu svojich práv. V tejto súvislosti neobstojí ani   tvrdenie   najvyššieho   súdu,   že   zrušením   prvostupňového   rozsudku   krajského   súdu a vrátením   veci krajskému súdu   na ďalšie konanie sa   vec sťažovateľa vrátila do   štádia konania   pred   súdom   prvého   stupňa,   ktorý   bude   o žalobe   sťažovateľa   opätovne   konať a rozhodovať   meritórnym   rozhodnutím,   proti   ktorému   bude   prípustný   riadny   opravný prostriedok,   v dôsledku   čoho   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zostáva zachované.   Krajský   súd   je   totiž   podľa   §   226   OSP   v ďalšom   konaní   prioritne   viazaný právnym   názorom   odvolacieho   súdu,   keďže   jeho   rozhodnutie   bolo   zrušené   odvolacím súdom, nie súdom dovolacím. Zároveň však nerešpektovanie právneho názoru dovolacieho súdu   súdmi   nižšieho   stupňa   by   znamenalo   naplnenie   osobitného   dovolacieho   dôvodu uvedeného v § 238 ods. 2 OSP. Keďže Občiansky súdny poriadok nepredpokladá vznik právnej   situácie,   že   názor   odvolacieho   súdu   je   v rozpore   s názorom   dovolacieho   súdu, vo veci   ďalšieho   postupu   by   tak vznikla   dilema   v otázke,   ktorým   právnym názorom   je krajský súd viazaný.

Nie nepodstatnou je v tejto súvislosti aj dĺžka súdneho konania o žalobe sťažovateľa (takmer   15   rokov),   ktorá   sama   osebe   signalizuje   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu. Ústavný   súd   už   vyslovil,   že   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní môže dôjsť v prípade, ak postup všeobecného súdu v takomto konaní v dôsledku zbytočných prieťahov vedie v konečnom dôsledku k zmareniu možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ochrany ktorých sa domáha (m. m. IV. ÚS 159/07).

Za daných okolností je podľa názoru ústavného súdu daný ústavne relevantný dôvod, aby ústavný súd vstúpil do rozhodovacej činnosti všeobecného súdu v sťažovateľovej veci.

Sťažovateľ   odôvodnil   porušenie   v   sťažnosti   označených   práv   namietaným rozhodnutím tým, že odvolací súd dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa bez toho, aby sám vykonal dokazovanie, resp. dokazovanie v potrebnom rozsahu opakoval   a umožnil   sťažovateľovi   realizáciu   jeho   procesných   práv.   Navyše,   závery uvádzané v namietanom rozhodnutí sú podľa sťažovateľa v rozpore s právnymi názormi vyslovenými dovolacím súdom, sú neodôvodnené a arbitrárne. Sťažovateľ ďalej namieta, že odvolací súd zrušil prvostupňové rozhodnutie bez toho, aby bol daný niektorý z dôvodov taxatívne   uvedených   v   §   221   ods.   1   OSP.   Arbitrárnosť   namietaného   rozhodnutia   vidí sťažovateľ aj v jeho nedostatočnom a nepreskúmateľnom odôvodnení.

Otázky spojené s vykonávaním a hodnotením dôkazov v civilnom súdnom konaní upravuje Občiansky súdny poriadok. Ten súdom ukladá povinnosť, aby dôkazy vykonané procesne   ustanoveným   postupom   hodnotili   podľa   svojej   úvahy   tak   jednotlivo,   ako   aj vo vzájomnej   súvislosti   (§   132   OSP),   a aby   rozhodli   vo   veci   na   základe   zisteného skutkového stavu (§ 153 ods. 1 OSP). Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok – záver sudcu, resp. senátu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený skutkový stav.

Odvolací súd je podľa § 213 ods. 1 OSP v zásade viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa (s výnimkami ustanovenými v § 213 ods. 2 až 7 OSP). Podľa § 213 ods. 3 OSP ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe   vykonaných   dôkazov   k nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že odvolací súd môže zhodnotiť dôkazné prostriedky inak, ako ich zhodnotil súd prvého stupňa, ale na to, aby ich mohol zhodnotiť inak, ich musí v odvolacom konaní opäť vykonať.

Pod právom na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť prítomný na vykonávaní dokazovania (§ 122 ods. 1 OSP) vrátane práva klásť účastníkom otázky (§ 126 ods. 3 OSP) a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať (§ 123 OSP a § 129 ods. 1 OSP). Pokiaľ sa tak nestalo, takéto pochybenie možno označiť ako postup súdu, ktorým bola sťažovateľovi ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom (m. m. III. ÚS 60/04).

Z rozsudku krajského súdu zo 16. januára 2006 vyplýva, že krajský súd na základe vykonaného   dokazovania   (z   listinných   dôkazov   a výpovede   svedka   –   konateľa   úpadcu) dospel k záveru, že uzatvorením záložných zmlúv boli naplnené znaky odporovateľného úkonu definované v § 15 ods. 2 až 6 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom v čase uzatvorenia záložných zmlúv (ďalej len „ZKV“). Súd vychádzal z toho, že záložné   zmluvy   boli   uzatvorené   v posledných   troch   rokoch   pred   vyhlásením   konkurzu, úmyslom   úpadcu   bolo   ukrátiť   konkurzných   veriteľov,   pričom   tento   úmysel   musel   byť žalovanému známy. Konaním úpadcu bol zmarený legitímny záujem ostatných veriteľov o pomerné uspokojenie. V čase uzatvárania záložných zmlúv mal úpadca značné množstvo ďalších   veriteľov,   napriek   tomu   založil   celý   svoj   majetok   v prospech   jediného   veriteľa (žalovaného), ktorý mal z uvedených právnych úkonov prospech.

Naopak, odvolací súd na základe dôkazov vykonaných pred súdom prvého stupňa dospel v namietanom rozhodnutí k odlišným skutkovým zisteniam (prijal opačné skutkové závery), teda   že úmysel úpadcu   ukrátiť veriteľov preukázaný nebol, žalovaný o úmysle úpadcu ukrátiť veriteľov nevedel, časový úsek medzi uzatvorením úverových a záložných zmlúv je irelevantný a svedok je zaujatý bez toho, aby vykonal akékoľvek dokazovanie, resp. v potrebnom rozsahu dokazovanie zopakoval, a zabezpečil si tak podklad pre odlišné skutkové závery (zistenia).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na právny záver dovolacieho súdu, ktorý v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   z 30.   novembra   2009   uviedol: „Odvolací   súd   nemal dostatočný   podklad k tomu,   aby vyslovil   skutkové   zistenie,   že v posudzovanom   prípade neboli   naplnené   podmienky   odporovateľnosti   pri   záložných   zmluvách...   uzavretých žalovaným a dlžníkom. Aby odvolací súd mohol dospieť k takýmto skutkovým zisteniam, musel by vykonať dokazovanie v rozsahu vymedzenom ustanovením § 213 ods. 3 O. s. p. Pri vykonaní   takéhoto   dokazovania   by   samozrejme   musel   dbať   na   procesné   práva účastníkov konania vyjadriť sa k jednotlivým dôkazom po ich vykonaní ako vyplýva z § 211 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 123 O. s. p., nakoľko opačným postupom by došlo k odňatiu práva účastníka konania konať pred súdom a tým aj k porušeniu práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 Ústavy SR.“

Podľa § 243d ods. 1 OSP ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní,   záväzný.   Z judikatúry   najvyššieho   súdu   vyplýva   (napr.   rozsudok   sp.   zn. 2 Cdo 104/01), že v prípade zrušenia rozhodnutia súdu nižšieho stupňa dovolacím súdom je súd   nižšieho   stupňa   viazaný   právnym   názorom   dovolacieho   súdu   ako   pri   posudzovaní otázok hmotného práva, tak i pri aplikácii procesných predpisov.

Odvolací súd v novom konaní už spomenutú vadu odvolacieho konania neodstránil a opäť v rozpore s právnym názorom dovolacieho súdu prijal odlišné skutkové zistenia bez toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   a umožnil   tak   účastníkom   konania   realizáciu   ich procesných   práv.   Uvedeným   postupom   odňal   sťažovateľovi   ako   účastníkovi   konania možnosť konať pred súdom. Pre záver odvolacieho súdu, že z vykonaného dokazovania ani z obsahu spisu nemá za preukázané splnenie zákonných podmienok, ktoré sa vyžadujú na úspešné   uplatnenie   odporovateľnosti   právnych   úkonov,   nemal   odvolací   súd   podklad vo vykonanom dokazovaní súdom prvého stupňa, pričom vlastné dokazovanie odvolací súd nevykonal.   Navyše,   tento   právny   záver   je   v rozpore   s právnym   názorom   vysloveným dovolacím súdom k otázkam hmotného práva, teda k splneniu podmienok odporovateľnosti právnych úkonov podľa ZKV.

Najvyšší súd nerešpektujúc právny názor dovolacieho súdu opakovane postupoval v priamom rozpore so znením ustanovenia § 213 ods. 3 OSP, a teda sa natoľko odchýlil od jeho znenia,   že zásadne poprel   jeho účel   a význam, keď   dospel   k odlišným   skutkovým zisteniam   ako   krajský   súd   bez   vykonania   vlastného   dokazovania   v odvolacom   konaní. V tomto smere bol teda postup najvyššieho súdu svojvoľný (arbitrárny), a teda v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ďalšou námietkou sťažovateľa proti namietanému rozhodnutiu bolo tvrdenie, že pre zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie neexistoval zákonný dôvod.

Odvolací súd vymedzil dôvod zrušenia odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu ustanovením § 221 ods. 1 písm. h) OSP, podľa ktorého súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil   tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Dôvodom na zrušenie rozhodnutia podľa tohto ustanovenia je kumulatívne splnenie dvoch podmienok. Prvou podmienkou je nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce iba v tom, že súd prvého stupňa nepoužil správnu právnu normu. Druhou   podmienkou je nedostatočné zistenie skutkového stavu. Aj keby   v okolnostiach   prípadu   sťažovateľa   bola   splnená   podmienka   nedostatočného zistenia skutkového stavu súdom prvého stupňa, zo žiadneho rozhodnutia súdov vyššieho stupňa (odvolacieho alebo dovolacieho) v sťažovateľovej veci nevyplýva, že by krajský súd aplikoval na daný právny vzťah nesprávnu právnu normu, teda splnenie prvej podmienky na zrušenie rozhodnutia v odvolacom konaní. Navyše, splnenie týchto dvoch podmienok ako   dôvodu   na   zrušenie   rozsudku   krajského   súdu   odvolací   súd   nijakým   spôsobom neodôvodnil.   Zrušenie   rozsudku   krajského   súdu   najvyšší   súd   odôvodnil   len   tým,   že „výsledok vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je v rozpore s jeho vysloveným právnym názorom“. Takto vymedzený dôvod zrušenia rozhodnutia prvostupňového súdu však nekorešponduje s dôvodom zrušenia rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že zrušenie rozhodnutia krajského súdu namietaným rozhodnutím bez naplnenia zákonného dôvodu [§ 221 ods. 1 písm. h) OSP] a bez   náležitého   odôvodnenia   splnenia   podmienok   na   takýto   postup vykazuje   znaky svojvoľného rozhodnutia. Najvyšší súd tým konal v rozpore s ústavným imperatívom konať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy), čím zároveň zasiahol do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Napokon sťažovateľ vytýka namietanému rozhodnutiu arbitrárnosť z dôvodu   jeho nepreskúmateľného a nedostatočného odôvodnenia.

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s   uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Jeho zákonný rámec určuje § 157 ods. 2 OSP, pričom toto ustanovenie sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 OSP). Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje účastníkom konania posúdiť, ako všeobecný súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné a hmotnoprávne predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej.

Ústavný súd už vyslovil záver o absencii zákonného dôvodu na zrušenie rozsudku krajského súdu, ako aj o nedostatočnom odôvodnení takéhoto postupu odvolacieho súdu. Súčasťou odôvodnenia rozhodnutia má byť podľa § 157 ods. 2 OSP aj právne posúdenie veci,   teda   podradenie zisteného   skutkového   stavu   pod príslušnú   právnu   normu. Dôvod, ktorý   je   uvedený   v   §   221   ods.   1   písm.   h)   OSP a na   ktorý   odvolací   súd   v odôvodnení odkazuje, nie je ten, ktorým odôvodnil zrušenie prvostupňového rozhodnutia, teda medzi týmito dôvodmi je obsahový nesúlad. Odvolací súd nedostatočným a nepreskúmateľným spôsobom odôvodňuje aj svoj právny záver, že výsledok vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je v rozpore s jeho vysloveným právnym názorom. V namietanom rozhodnutí totiž odvolací súd bližšie neobjasnil, ktorý výsledok dokazovania a ktorý právny názor má na mysli, a v čom tento ním tvrdený rozpor spočíva. Ústavný súd preto dospel k záveru, že odôvodnenie   namietaného   rozhodnutia   nemožno   považovať   za   súladné   s   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   závery   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 16/2010 z 24. marca 2010 (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom na výrok tohto rozhodnutia už bolo bezvýznamné zaoberať sa porušením aj čl. 1 ústavy.

V.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1   Obo 16/2010   z 24.   marca   2010 a vec vrátil   na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).   V ďalšom   postupe   je   najvyšší   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) v rozsahu jeho ústavnej povinnosti rozhodnúť o odvolaní žalovaného ústavne konformným spôsobom rešpektujúc právny názor dovolacieho súdu.

Námietku predsedu senátu odvolacieho súdu o tvrdenej „anomálii“ v tom, ktorým názorom sa má odvolací súd riadiť, či názorom dovolacieho súdu, alebo názorom ústavného súdu   vysloveným   v tomto   náleze,   považoval   ústavný   súd   vzhľadom   na   záver o nerešpektovaní   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   odvolacím   súdom   za   irelevantnú. Osobitne   preto,   že   právny   názor   dovolacieho   súdu   a právny   názor   ústavného   súdu vyslovený v tomto náleze nie sú vo vzájomnom rozpore. Právny názor vyslovený dovolacím súdom   je   totiž   právnym   názorom   v merite   veci,   pričom   právny   názor   ústavného   súdu vyslovený v tomto náleze sa týka ústavne nesúladného postupu odvolacieho súdu v konaní a rozhodovaní o odvolaní žalovaného po tom, čo na základe dovolania bolo rozhodnutie odvolacieho súdu zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ si v písomnom podaní z 9. novembra 2010 uplatnil trovy konania v sume 16 393,01 € podľa § 11 ods. 3 (veta za bodkočiarkou) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“).   Pri   výpočte   trov konania sťažovateľ vychádzal z hodnoty sporu v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný súd už vyslovil, že predmet konania pred ústavným súdom nie je totožný s predmetom   konania   pred   všeobecným   súdom,   v rámci   ktorého   sťažovateľ   namieta porušenie   svojich   základných   práv   a   slobôd.   Predmet   konania   pred   ústavným   súdom (ochrana   porušených   základných   práv   a slobôd)   nie   je   oceniteľný   v peniazoch (III. ÚS 36/09).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   preto   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení   §   1   ods.   3,   §   11   ods.   3   a   §   14   ods.   1   písm.   a)   a b)   vyhlášky   a priznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti z 21. júna 2010). Za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 patrí odmena v sume dvakrát po 120,23   €,   čo   spolu   s   režijným   paušálom   dvakrát   po   7,21   €   (§   16   ods.   3   vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 €. Uvedená suma bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“)   vo   výške   19   %   podľa   §   18   ods.   3   vyhlášky,   keďže   advokátska   kancelária zastupujúca   sťažovateľa   je   platcom   tejto   dane.   Trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa vrátane DPH boli priznané v celkovej sume 303,31 € (bod 3 výroku nálezu).

Trovy   konania   je   najvyšší   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   OSP)   podľa   výroku rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011