znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 386/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ing. J. S., L., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1010/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Ing. J. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2013 osobne doručená   sťažnosť   Mgr.   Ing.   J.   S.,   L.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5   C   1010/2008   (ďalej   aj   „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je účastníkom napadnutého konania v procesnom postavení odporcu vedeného na základe návrhu Mgr. M. B. (ďalej len „navrhovateľ“),   ktorým   sa   domáhal proti   sťažovateľovi   ochrany   osobnosti   a náhrady nemajetkovej   ujmy   v sume   3 320   €.   Okresný   súd   rozhodol   o návrhu   navrhovateľa rozsudkom č. k. 5 C 1010/08-160 z 24. marca 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zdržať   sa   neoprávnených   zásahov   do   práva na ochranu osobnosti navrhovateľa a neoznačovať ho hanlivými a znevažujúcimi slovami a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Zamietol aj protinávrh sťažovateľa a uložil mu povinnosť zaplatiť   navrhovateľovi   trovy   konania.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa   Krajský   súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 8 Co 23/2011 z 31. októbra 2012 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa sťažovateľa „v dôsledku pokračujúceho porušovania jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznaného podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, porušením čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   nebola   vec   ku   dňu   podania   ústavnej   sťažnosti prejednaná   a   rozhodnutá   porušovateľom   ústavne   konformným   a   zákonným   spôsobom v primeranej lehote, konanie je doposiaľ zjavne nespravodlivé, nakoľko porušovateľ (a jeho predchodca Okresný súd Bratislava III) od 10. 04. 2007 ku dňu podania tejto sťažnosti flagrantne vedome diskriminuje sťažovateľa..., keďže tento pre nejasnosť predmetu konania nemá možnosť účinne sa brániť žalobe.

Tento   stav   neistoty   sťažovateľa...   trvá   už   viac   ako   6   rokov...,   pričom   sťažovateľ k prieťahom zapríčinených súdom a zapríčinených vydaním nezákonného a protiústavného rozsudku (arbitrárne odôvodneného) vo veci samej dňa 24. 03. 2010 neprispel....

Porušovateľ... na pojednávaní dňa 24. 03. 2010 praktikami tzv. neprípustnej tajnej justície   rozhodol   v   neprospech   sťažovateľa,   čím   neprípustne   poskytol   súdnu   ochranu niekomu, kto o ňu predpísaným spôsobom nepožiadal.

O vzájomnom návrhu sťažovateľa zo dňa 25. 03. 2009 doposiaľ ústavne konformným spôsobom nerozhodol. Teda stav neistoty sťažovateľa aj o výsledok konania o vzájomnom návrhu stále od 25. 03. 2009 doposiaľ trvá aj ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti... Až dňa 8. 3. 2013 porušovateľ doručil sťažovateľovi zrušujúce uznesenie vydané Krajským súdom v Bratislave pod č. k. 8 Co 23/2011-2000 zo dňa 31. októbra 2012, pričom ním disponoval od 14. 11. 2012. Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že porušovateľ pred vydaním nezákonného rozsudku zo dňa 24. 03. 2010, č. k. 5 C 1010/08-160 porušoval platné ustanovenia O. s. p., dôsledne sa nezaoberal návrhmi sťažovateľa na dokazovanie, konal jednostranne iba v prospech navrhovateľa, sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom...

Súd aj naďalej pokračuje v prieťahoch, vo veci nekoná, od 14. 11. 2012 nevytýčil ani za   6   mesiacov   od   doručenia   zrušujúceho   uznesenia   KS   Bratislava...   žiaden   termín pojednávania a pokračuje v porušovaní základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Sťažovateľ nemá vedomosť, žeby porušovateľ vyzval navrhovateľa na zmenu petitu a k prípadnému návrhu na zmenu petitu mu doposiaľ nebolo umožnené vyjadriť sa... Taktiež porušovateľ nekoná vo veci vyššie uvedeného vzájomného návrhu podaného sťažovateľom 25. 03. 2009.

V   čase   podania   sťažnosti   na   prieťahy   adresovanej   predsedovi   Okresného   súdu Pezinok, ktorý je navyše vo veci zákonným sudcom (7. 2. 2013) sťažovateľovi zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo doručené.

Predseda súdu listom zo dňa 19. 02. 2013, Spr. 2014/2013 upovedomil sťažovateľa, že v zmysle §-u 63 ods. 2 zák. č. 757/2004 Z. z. postúpil sťažnosť na priame vybavenie Krajskému súdu v Bratislave.

Krajský súd v Bratislave listom Spr. 2084/2013 zo dňa 01. 03. 2013 skonštatoval prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok, avšak nedostatočne.

Sťažovateľ dňa 13. 03. 2013 požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy podpredsedníčkou Krajského súdu v Bratislave.

Ministerstvo   spravodlivosti   SR   listom   č.   28274/2013/151   zo   dňa   05.   04.   2013, doručeným sťažovateľovi 24. 04. 2013 skonštatovalo, že porušovateľ zavinil prieťahy iba v období od 27. 03. 2008 do 15. 12. 2008....

Vec má pre sťažovateľa mimoriadny význam. Vec je po právnej a skutkovej stránke jednoduchá, nezložitá. Predmetné   konanie   na   ochranu   osobnosti   malo   byť   už   po   vypočutí   účastníkov konania porušovateľom zastavené... (súd vedel a musel vedieť, že koná vo veci ochrany osobnosti, v ktorej navrhovateľ sa domáhal vydania nevykonateľného a neurčitého petitu proti sťažovateľovi),... pokiaľ i napriek tomu o žalobe meritórne konal a rozhodol,   tak poskytol   súdnu   ochranu   niekomu   (žalobcovi),   kto   o   ňu   predpísaným   spôsobom nepožiadal.“.

Sťažovateľ žiada ústavný súd, aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 125 € „za zjavné prieťahy a porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote..., teda za viac ako 6 rokov vyvolaného a udržiavaného stavu neistoty o výsledok konania,   stavu   bezmocnosti   a   beznádeje   u   sťažovateľa,   psychického   traumatizovania sťažovateľa a jeho diskriminácie... Nemajetková ujma vyplýva z pocitov neistoty, krivdy, morálneho   utrpenia   prameniacich   zo   situácie   navodenej   súdom,   keď   konanie   malo   byť zastavené porušovateľom pre nejasnosť a neurčitosť petitu, nezákonné konanie na ochranu osobnosti trvá neprimerane dlhú dobu, sťažovateľovi bolo a je i naďalej znemožneným sa účinne žalobe brániť...“.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   prijal   na   ďalšie   konanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Mgr. Ing. J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod č. k. 5C 1010/2008 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Pezinok sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov a upustiť od ďalšieho porušovania základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

3. Mgr. Ing. J. S, sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 4.125,- €, ktoré je Okresný súd Pezinok povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

4.   Mgr.   Ing.   J.   S.   priznáva   úhradu   trov   konania   v   sume   269,58   €   (slovom: dvestošesťdesiatdeväť   euro   a   58/100   centov)  ,   ktoré   je   Okresný   súd   Pezinok   povinný zaplatiť   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   advokátky   JUDr.   E.   K.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   1010/2008   dochádza   k porušovaniu   jeho   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Podstata   námietok   sťažovateľa   týkajúcich   sa   namietaného   porušenia   základného práva   na   súdnu   ochranu   spočíva   v jeho   tvrdení,   že   napadnuté   konanie   je   nezákonné a nespravodlivé a postupom okresného súdu v napadnutom konaní mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Ústavný súd už viackrát uzavrel, že v konaniach pred všeobecnými súdmi závažné procesné   pochybenia   (predstavujúce   súčasne   aj   porušenie   základných   práv   účastníkov konania podľa čl. 46 a nasl. ústavy) zakladajú dôvod na podanie odvolania (podľa § 205 a 205a   Občianskeho   súdneho   poriadku),   ako   aj   dovolania   (podľa   §   237   Občianskeho súdneho   poriadku).   Z   uvedeného   vyplýva,   že   sú   to   všeobecné   súdy,   ktoré   na   základe účinných   právnych   prostriedkov   nápravy   dostupných   sťažovateľom   môžu   a musia poskytovať ochranu označeného základného práva (napr. IV. ÚS 47/04).

Z obsahu   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   proti   rozsudku okresného   súdu odvolanie.   Na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   krajský   súd svojím uznesením sp. zn. 8 Co 23/2011 z 31. októbra 2012 zrušil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ teda mal možnosť domáhať sa preskúmania sťažnosťou pred ústavným súdom   napadnutého   postupu   okresného   súdu   v namietanom   konaní   využitím   riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ napokon aj účinne využil, pričom pri jeho uplatnení bol úspešný. Sťažovateľ sa tak domohol účinnej ochrany ním označeného základného práva na súdnu ochranu, ktorého porušenie namietal, už v konaní pred krajským súdom, ktorý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude mať sťažovateľ možnosť opätovne uplatňovať svoje procesné práva.

Na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   tak   už   došlo   k   naplneniu   účelu sledovaného sťažovateľom v konaní o sťažnosti, pričom krajský súd sa v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, ako sťažovateľ uvádza v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd preto, rešpektujúc požiadavku subsidiarity vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, sťažnosť v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   v   danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky na konanie pred ním.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z obsahu jej príloh vyplýva, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti podal 4. februára 2013 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v napadnutom   konaní.   Predseda   okresného   súdu,   ktorý   je   zároveň   vo   veci   sťažovateľa zákonným sudcom,   postúpil   predmetnú   sťažnosť   na   priame   vybavenie   krajskému   súdu, o čom sťažovateľa upovedomil listom z 19. februára 2013. Podpredsedníčka krajského súdu v odpovedi na podanú sťažnosť z 1. marca 2013 vyhodnotila túto ako čiastočne dôvodnú, keď konštatovala, že „zistila prieťahy počas obdobia nápadu veci na Okresný súd Pezinok dňa 27. 03. 2008 do dňa 15. 12. 2008“, a sťažovateľovi oznámila, že „z dôvodu nezistenia subjektívnych príčin vzniku prieťahov u zákonného sudcu a nakoľko okresný súd vo veci ďalej priebežne koná, nie je potrebné vykonanie iných opatrení na odstránenie zistených nedostatkov v postupe okresného súdu v predmetnom konaní“. Sťažovateľovi bola doručená uvedená   odpoveď   podpredsedníčky   krajského   súdu   11.   marca   2013,   avšak   nevyčkal na účinky uvedenej sťažnosti a podaním podľa čl. 127 ústavy doručeným 6. mája 2013 sa obrátil na ústavný súd.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   je poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má podľa zákona č. 757/2004 Z. z o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“),   alebo   ak   sa   preukáže,   že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde); takéto dôvody v danej veci sťažovateľ neuviedol a ani ústavný súd ich nezistil.

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 62   a   nasl.   zákona   o   súdoch   zásadne   považuje za   účinný   prostriedok   ochrany   takých základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj so základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“),   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ako aj z jej príloh, ústavný súd dospel k názoru, že využitie   právneho   prostriedku,   na   uplatnenie   ktorého   mal   sťažovateľ   právo   podľa citovaných ustanovení zákona o súdoch, asi dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu   nepredstavuje   dostatočný   časový   priestor   na poskytnutie   možnosti   napadnutému všeobecnému súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený nečinnosťou okresného súdu. Ústavný súd zastáva stanovisko, že predmetná sťažnosť bola v okolnostiach prípadu zo strany sťažovateľa iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by podpredsedníčka okresného súdu dostala primeranú lehotu   na   prijatie   opatrení   proti   zbytočným   prieťahom   v napadnutom   konaní   (m.   m. IV. ÚS 278/04).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že hoci sťažovateľ podal predtým, než sa obrátil na ústavný súd, sťažnosť podľa zákona o súdoch, takéto formálne využitie právneho prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažovateľom nemožno   považovať   za   efektívny   postup,   ktorý   by   predstavoval   splnenie   podmienky prípustnosti sťažnosti podľa označeného ustanovenia zákona o ústavnom súde. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, a to v čase, keď ešte nebolo možné dospieť k záveru, že by vyčerpanie právneho prostriedku nápravy, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorého je oprávnený podľa osobitných predpisov, bolo bezúspešné a neprinieslo ním sledovaný cieľ.

Na základe týchto zistení ústavný súd podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde rozhodol o odmietnutí sťažnosti v časti namietaného porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru pre neprípustnosť.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde (v časti namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci v prípade zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu v nej dochádza k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

V dôsledku odmietnutia sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013