znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 386/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť T. V., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. H., K., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na súdnu   a   inú   právnu   ochranu a   na spravodlivý proces zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 44/2006 a jeho rozsudkom z 24. októbra 2006, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co   94/2006   a   jeho   rozsudkom   z   25.   septembra   2008   a postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   Cdo   37/2011   a jeho uznesením z 11. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2011 doručená sťažnosť T. V., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý proces zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 44/2006 a jeho rozsudkom z 24. októbra 2006, postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 94/2006 a jeho rozsudkom z 25. septembra 2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 37/2011 a jeho uznesením z 11. mája 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   5.   decembra   2008 dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co 94/2006-190 z 25. septembra 2008 s odôvodnením,   že   predmetným   rozhodnutím   a   rozhodnutím   okresného   súdu   č. k. 9 C 44/2006-100 z 24. októbra 2006 bol porušený zákon. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 37/2011 z 11. mája 2011 dovolanie odmietol pre neprípustnosť a z toho dôvodu sa nezaoberal   vecnou   správnosťou   dovolaním   napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho   súdu z hľadiska právneho posúdenia veci alebo prípadného výskytu iných vád.

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   mu   odňal   možnosť   konať   pred   súdom   tým,   že nepoučil účastníkov konania, že všetky dôkazy musia predložiť alebo označiť do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, nevenoval dostatočnú pozornosť zisteniu skutkového stavu veci, nevykonal navrhované dôkazy, neumožnil sťažovateľovi podať stanovisko k písomnému vyjadreniu žalovanej zo 4. mája 2006, pretože mu vyjadrenie žalovanej nedoručil, a tak sa nemohol vyjadriť ku skutočnostiam uvádzaným žalovanou a preukázať, že jej vyjadrenia sú nepravdivé, pričom   okresný súd nepravdivé skutočnosti bral do   úvahy pri rozhodovaní. Taktiež   sa   okresný   súd   nedostatočne   vysporiadal   s   otázkou   financovania   odplaty   za zmluvný prevod členských práv a povinností k družstevnému bytu.

Podľa   sťažovateľa   súd   prvého   stupňa, ale aj odvolací   súd   nesprávne vyhodnotili dokazovania, jednotlivé vyjadrenia a dôkazy sú vytrhnuté z kontextu. Tieto súdy návrh sťažovateľa na určenie spoluvlastníctva zamietli s tým, že nepreukázal titul nadobudnutia spoluvlastníckeho   podielu.   Odvolací   súd   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa, vychádzajúc zo skutočností, ktoré neboli nikdy sťažovateľom tvrdené.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „súd v odôvodnení svojho rozsudku sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne   vysvetlený   nielen   poukázaním   na   všetky   skutočnosti   zistené   vykonaným dokazovaním, ale tiež poukázaním na právne závery, ktoré prijal. Odôvodnenie rozsudku musí byť preskúmateľné“, čo v danom prípade podľa sťažovateľa nie je možné, keďže je zmätočný.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   odôvodnenie   odvolacieho   súdu   nekorešponduje, nezodpovedá stavu, ktorý bol sťažovateľom tvrdený a ktorý bol počas konania zistený. Závery,   ktorými   sa   všeobecné   súdy   vo   svojich   rozhodnutiach   riadili,   boli   podľa sťažovateľa zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo T. V... na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím súdov vedenej na Okresným súdom v Rožňave, sp. zn. 9 Cb/44/2006, Krajským súdom v Košiciach, sp. zn. 3 Co/94/2006 a v konaní vedenom pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 6 Cdo 37/2011 bolo porušené. Navrhujeme, aby Ústavný súd SR zrušil Uznesenie Najvyššieho SR sp. zn. 6 Cdo 37/11 zo dňa 11. 05. 2011 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co/94/2006-90 zo dňa 25. 09. 2008 a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom...

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 44/2006 a jeho rozsudkom z 24. októbra 2006Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľ okrem iného napadol postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 44/2006 a jeho rozsudok z 24. októbra 2006. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup okresného súdu, keďže   proti   nemu   bol   prípustný   riadny   opravný   prostriedok,   ktorý   sťažovateľ   využil, o odvolaní   proti   nemu   rozhodoval   krajský   súd   ako   súd   odvolací   rozsudkom   č.   k. 3 Co 94/2006-190 z 25. septembra 2008. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 94/2006 a jeho rozsudkom z 25. septembra 2008

Ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 94/2006 a jeho rozsudkom z 25. septembra 2008, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva: „Krajský   súd   na   základe   podaného   odvolania   vec   prejednal   na   odvolacom pojednávaní ( § 214 O. s. p.), podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu vo veci samej nieje dôvodné. Súd prvého stupňa správne a úplne zistil skutkový stav veci, na základe ktorého vec správne právne posúdil.

Podľa § 212 ods. 1 O. s. p. odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. K jednotlivým odvolacím námietkam odvolací súd uvádza nasledované: Je pravdou, že písomné vyjadrenie žalovanej zo dňa 4. 5. 2006 bolo žalobcovi, resp. jeho právnej zástupkyni doručené až na pojednávaní dňa 24. 10. 2006.

Podľa § 42 ods. 3 veta druhá O. s. p. podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Z uvedeného vyplýva, že posúdenie potrebnosti doručenia takéhoto   podania   druhej   procesnej   strane   je   s   prihliadnutím   na   jeho   obsah,   okrem prípadov,   kde   takéto   doručenie   ukladá   priamo   zákon   v   právomoci   konajúceho   súdu. Občiansky   súdny   poriadok   v   žiadnom   zo   svojich   ustanovení   neukladá   súdu   povinnosť doručiť žalobcovi vyjadrenie druhej procesnej strany k podanej žalobe.

Z obsahu tohto vyjadrenia navyše vyplýva, že obsahuje v zásade skutkové tvrdenia, ktoré medzi účastníkmi konania nie sú sporné a to, že žalovaná je výlučnou vlastníckou bytu, ktorý je predmetom konania, opísanie právneho dôvodu, na základe ktorého žalovaná nadobudla vlastnícke právo k bytu, že rodičia žalobcu vyplatili predchádzajúcom nájomcom tzv. odstupné za prevod nájomného vzťahu k predmetnému bytu a že účastníci konania majú jedno spoločné dieťa. Ďalšie skutkové tvrdenia, uvedené vo vyjadrení, ako to, že matka žalobcu   výslovne   uviedla,   že   nechce,   aby   byt   nadobudol   jej   syn,   lebo   by   ho   prehral   v hazardných hrách, ako aj opísanie správania sa žalobcu v rámci spoločného bývania so žalovanou   nie   sú   pre   posúdenie   vecí   právne   významné   a   neboli   ani   predmetom dokazovania. Z vyššie uvedených dôvodov postupom súdu prvého stupňa pri doručovaní vyjadrenia žalovanej žalobcovi neboli porušené procesné práva žalobcu.

Je   síce   dôvodná   odvolacia   námietka   žalobcu,   že   súd   prvého   stupňa   procesné pochybil, ak podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. nepoučil účastníkov, že všetky dôkazy musia predložiť alebo označiť do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Toto procesné pochybenie má však iba ten následok, že skutočnosti, alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku odvolacím dôvodom podľa ust. § 205a ods. 1 písm. c/ O. s. p..

Pokiaľ   sa   týka   námietky,   že   súd   prvého   stupňa   nevykonal   navrhované   dôkazy, ktorými sú výpisy z účtu, ktoré mal žalobca k dispozícii na pojednávaní a s ktorými sa súd nepovažoval za potrebné oboznámiť, poukazuje odvolací súd na to, že tieto dôkazy nie sú právne významné pre posúdenie veci.

Pokiaľ   sa   týka   námietky,   že   súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe   vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, uvádza odvolací súd,   že z odvolania nieje zrejmé, ktoré skutkové zistenie považuje odvolateľ za nesprávne vyvodené z vykonaných dôkazov.   Pokiaľ   ide   o   okolnosti   nadobudnutia   nájomného   vzťahu   k predmetnému   bytu, poukazuje odvolací súd na výpoveď svedkyne V. V., sestry žalobcu, že zo svojich finančných prostriedkov vložila na účet O. D., bývalej nájomkyne bytu sumu 350.000,- Sk.

Pokiaľ   ide   o   odvolaciu   námietku,   že   súd   prvého   stupňa   vec   nesprávne   právne posúdil, poukazuje odvolací súd na to, že okrem všeobecného ust. § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu, alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom, sa na prejednávanú vec vzťahujú aj ustanovenia osobitného zákona (§ 125 ods. 1 OZ).

Týmto osobitným zákonom je zákon č. 182/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov. Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona vlastníctvo bytu alebo nebytového priestoru v dome sa nadobúda :

a/ na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru v dome s vlastníkom   domu   alebo   s   právnickou   osobou,   ktorá   má   právo   hospodárenia   k   domu, s vlastníkom bytu alebo nebytového priestoru,

b/ na základe zmluvy o výstavbe domu, v stavbe alebo nadstavbe, c/ dedením, d/ rozhodnutím štátneho orgánu. Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona byt alebo nebytový priestor v dome môže byť vo vlastníctve fyzickej osoby alebo právnickej osoby, v podielovom spoluvlastníctve fyzickej osoby alebo právnickej osoby, alebo v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov.

Odvolací súd poukazuje na správny právny názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého pre   určenie,   že   žalobca   je   podielovým   spoluvlastníkom   bytu,   ktorý   je   predmetom   tohto konania, je potrebné preukázanie titulu nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu. Žalobca nepreukázal právny dôvod nadobudnutia tvrdeného spoluvlastníctva.

Tvrdenie žalobcu, že nadobudnutie bytu bolo založené na spoločnej činnosti oboch účastníkov konania, preukázané nebolo. Naopak, bolo preukázané, že kúpnu zmluvu, ktorou došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k bytu, uzavrela sama žalovaná, ktorá aj zaplatila kúpnu cenu za byt. Pokiaľ žalobca tvrdí, že on sa podstatnou mierou pričinil o získanie bytu,   stotožňuje   sa   odvolací   súd   so   závermi   súdu   prvého   stupňa,   že   medzi   pôvodným nájomcom bytu Marcelom Drábom a žalovanou G. G. došlo k uzavretiu zmluvy o prevode členských   práv   a   povinností   za   odplatu,   pričom   prostriedky   na   túto   odplatu   v   sume 35Q.OOO,-Sk poskytla zo svojich prostriedkov sestra žalobcu V. V.

Súd   prvého   stupňa   rovnako   správne   vyslovil,   že   na   základe   ust.   §   3   ods.   1 Občianskeho zákonníka nie je možné založiť vznik, zmenu a zánik práv a povinností. Toto ustanovenie   je   interpretačným   pravidlom   pre   výkon   práva   z   už   existujúceho   právneho vzťahu.

Preto   krajský   súd   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   výroku   o   zamietnutí   žaloby potvrdil ako vecne správny podľa § 219 O. s. p..

Odvolací   súd   nevyhovel   návrhu   žalobcu   na   pripustenie   dovolania.   Podľa   §   238 ods. 3 písm. a/ O. s. p. o prípustnosť dovolania môže odvolací súd vysloviť vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku v prípade, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

V prejednávanej veci žalobca neuviedol, ktorú právnu otázku považuje za natoľko závažnú. Pokiaľ by šlo o uplatnenie ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako právnej skutočnosti spôsobujúcej vznik, zmenu alebo zánik práva a povinností, poukazuje odvolací súd na stabilnú judikatúru súdov, ktorá potvrdzuje správnosť právneho názoru súdu prvého stupňa.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   potvrdil.   V každom   prípade   tento   postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľa „nesprávnou   a svojvoľnou   aplikáciou a výkladom   práva“.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci   krajského   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

3.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   najvyššieho   súdu (súdu dovolacieho) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 37/2011 a jeho uznesením z 11. mája 2011

Ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie označených práv postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 37/2011 a jeho uznesením z 11. mája 2011 odmietol tiež ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z tejto časti jeho odôvodnenia:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) skúmal predovšetkým   prípustnosť   dovolania   a   dospel   k   záveru,   že   smeruje   proti   takému rozhodnutiu, proti ktorému nieje prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,   ani o potvrdenie rozsudku, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti   byť   účastníkom   konania,   riadneho   zastúpenia   procesné   nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie   návrhu   na   začatie   konania,   hoci   bol   podľa   zákona   potrebný,   prípad   odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom   nesprávne   obsadeným.   Nezistil   však   existenciu   žiadnej   podmienky   prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.

Nezistil   ani   podmienku   prípustnosti   dovolania   namietanú   žalobcom,   ktorá   mala spočívať v odňatí jeho možnosti konať pred súdom tým, že neboli vykonané ním navrhované dôkazy   -   výpisy   z   účtu   (ktoré   mali   preukázať,   že   prispieval   žalovanej   na   spoločnú domácnosť) a tiež tým, že mu nebolo doručené vyjadrenie žalovanej zo 4. 5. 2006, že nebol poučený   podľa   §   120   ods.   4   O. s. p.,   a   že   ani   jeden   zo   súdov   dostatočne   neodôvodnil nevykonanie ním navrhnutých dôkazov. Uvedené námietky dovolateľa neboli opodstatnené. Z   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   je   totiž   zrejmé,   že   odvolací   súd   v   odôvodnení   svojho rozsudku   uviedol,   že   navrhované   dôkazy   (výpisy   z   účtu)   nie   sú   právne   významné   pre posúdenie veci, teda odôvodnil, prečo nepovažoval za potrebné ich vykonať, a tým odstránil pochybenie   prvostupňového   súdu   v   tomto   smere.   V   tejto   súvislosti   dovolací   súd poznamenáva, že samotné nevykonanie všetkých dôkazov navrhnutých účastníkmi konania nie je odňatím možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O. s. p. súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Námietky o nedoručení vyjadrenia žalovanej a o nedostatku poučenia podľa § 120 ods. 4 O. s. p. uplatnil dovolateľ už v odvolacom konaní a mal tak možnosť uplatniť v tomto konaní všetky procesné práva, ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok   dáva,   najmä   právo   vyjadriť   sa   k   vykonávaným dôkazom, k procesnému postupu súdu prvého stupňa, jeho skutkovým a právnym záverom a ku všetkým okolnostiam prípadu. V odvolacom konaní teda mohol zaujať tiež stanovisko aj k vyjadreniu žalovanej a navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Odvolací súd sa uvedenými námietkami zaoberal a svoj rozsudok aj náležité a presvedčivo odôvodnil. Zároveň, keďže potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z toho istého právneho dôvodu, neporušil ani zásadu dvojinštančnosti súdneho konania.

So zreteľom   na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nemohol   zaoberať vecnou   správnosťou   dovolaním   napadnutého   rozsudku   odvolacieho   súdu   z   hľadiska právneho posúdenia veci alebo prípadného výskytu iných vád (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p.) a dovolanie žalobcu ako neprípustné odmietol (§218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.).“

Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   uznesenia   presvedčil,   že   dovolací   súd   sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého dovolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a   majú   oporu   v   dokazovaní vykonanom odvolacím súdom. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98,   III.   ÚS   209/04)   a   za   tejto   situácie   nemá   dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade   sú   zlúčiteľné   so   sťažovateľom   označenými   právami,   sťažnosť   aj   v   tejto   časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2011