znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 386/2010-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   decembra   2010 v senáte   zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť PhDr. D. S., B., zastúpenej advokátkou JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 2 Ro 553/2007 a v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 14 C 88/2007 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Bratislava   I   v   konaní   pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Ro   553/2007 a v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 14 C 88/2007 p o r u š i l   základné právo PhDr. D. S., aby   sa   jej   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené   v čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14 C 88/2007 p r i k a z u j e   ďalej konať bez zbytočných prieťahov.

3. PhDr. D. S. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 750 € (slovom tisícsedemstopäťdesiat eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. PhDr. D. S.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 606,61 € (slovom šesťstošesť eur a šesťdesiatjeden centov), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne JUDr. J. F., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 386/2010-23 z 23. septembra 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť PhDr. D. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   aj   „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní   pôvodne vedenom pod sp.   zn. 2 Ro 553/2007 a v súčasnosti vedenom   pod sp.   zn. 14 C 88/2007 (ďalej aj „namietané konanie“).

2. Zo sťažnosti vyplynulo, že „Sťažovateľka p. PhDr. D. S., bytom: B., je žalobkyňou v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn.: 2 Ro 553/2007, resp. 14 C 88/2007. Žalobou zo dňa 15. 01. 2007 (doručenou súdu 06. 02. 2007), podanou na Okresnom súde Bratislava I, žiadala o rozhodnutie, že jej bývalý manžel M. K. má jej vydať titulom   bezdôvodného   obohatenia sumu   2.600.000,-   vtedajších   Sk.   Súd   žalobkyni   zaslal výzvu na zaplatenie súdneho poplatku a žalovaná obratom zaplatila relatívne značnú sumu na súdnom poplatku 156.000,- vtedajších Sk. Žalobkyňa teda legitímne očakávala efektívny procesný   postup.   Riešenie jej   záležitosti   žalobkyňa urgovala podaniami   z 08.   06.   2007 a potom z 31. 10. 2007.

Pretože žalobkyňa paralelne iniciovala aj začatie trestného stíhania M. K. za trestný čin sprenevery a v jeho rámci M. K. uznal a potvrdil, že vzal k sebe obnos 1.600.000,- vtcdajších Sk, rozhodla sa žalobkyňa civilný spor simplifíkovať. Podaním z 15. 11. 2007 vzala žalobu v rozsahu 1.000.000,- vtedajších Sk späť.

Žalovaný M. K. (podaním zo 17. 12. 2007) vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti OS Ba I a súčasne vyhlásil že nič nedlhuje. K tomu sa žalobkyňa vyjadrila listom z 26. 06. 2008 OS Ba I listom zo 14. 07. 2008 informoval žalobkyňu, že vec postupuje Okresnému súdu v Trenčíne. Žalobkyňa replikovala a v súlade s platným právom upozornila OS Ba I na chybný názor o miestnej príslušnosti všeobecného súdu prvého stupňa. OS Ba I zotrval na svojom názore (list z 02. 10. 2008). Žalobkyňa oponovala podaním z 13. 10. 2008. K   23.   06.   2008   zmenila   žalobkyňa   právne   zastúpenie.   Podaním   z   20.   01.   2009 žiadala   žalobkyňa   o   informáciu   k   aktuálnemu stavu veci.   Z   OS Ba   I   nedostala žiadnu odpoveď. Potom žalobkyňa zistila, že spis bol predložený KS v Bratislave na rozhodnutie o jej námietke voči postúpeniu veci z OS Ba I na OS v Trenčíne. Podaním z 18. 05. 2009 požiadala o rozhodnutie v tejto procesnej otázke. Zjavne v tejto súvislosti potom 28. 05. 2009 KS v Bratislave uznesením č. 4 NcC 8/2009 rozhodol o miestnej príslušnosti OS Ba I. Je teda zrejmé, že od júla 2008 do mája 2009 pracoval OS Ba I procesne neefektívne. Pretože sa potom procesne stále nič nedialo, obrátila sa žalobkyňa 16. 02. 2010 o pomoc priamo na predsedníčku OS Ba 1. Predsedníčka OS Ba I listom z 09. 03. 2010 uznala   sťažnosť   p.   PhDr.   D.   S.   za   dôvodnú,   ospravedlnila   sa   za   spôsobené   prieťahy v činnosti ňou riadeného súdu. Faktom ale ostáva, že reálne vedenie procesu zabezpečené nie je. Pojednávací termín nie je vytýčený dodnes.“.

Sťažovateľka   s poukázaním   na   relevantnú   judikatúru   ústavného   súdu   vo   veciach zbytočných prieťahov v konaní vo svojej sťažnosti ďalej uviedla:

«...   Postupom   porušovateľa   (OS   Ba   I)   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci v súdnom konaní bez zbytočných prieťahov. Konkrétne porušovateľ svojím postupom porušil čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď bez zjavných príčin a najmä vzhľadom na charakter prejednávanej veci, svojou neefektívnou procesnou prácou a opakovanou nečinnosťou spôsoboval a stále spôsobuje sťažovateľke mimoriadne ťažkosti. Predmetný spor zo skutkového, ani z právneho hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej náročnosti a právnej zložitosti - ba dá sa povedať, že v činnosti justície je obvyklý; „procesná technológia“ konaní o vydaní bezdôvodného obohatenia je všeobecným súdom dostatočne známa a rutinná.... Sťažovateľka sa domáhal ochrany jej práv v súlade s ustanoveniami zákona č. 757/2004 Zb. o súdoch. Je však zrejmé, že neboli prijaté žiadne reálne   a   garantované   opatrenia,   zaručujúce   konanie   bez   zbytočných   prieťahov. Sťažovateľka   nevidí   žiadnu   verifikovateľnú   garanciu   odstránenia   nečinnosti,   resp. neefektívnej činnosti Okresného súdu Bratislava (máme na mysli konanie č. 14 C 88/2007).... Pre výraznú intenzitu zásahov do práv sťažovateľky (dodnes nemá k dispozícii skoro 70.000,- €), ako aj dĺžku ich trvania (3 roky) a z dôvodu ich opakovaného výskytu žiada sťažovateľka, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 1.750,- €...»

Podaním doručeným ústavnému súdu 12. augusta 2010 sťažovateľka svoju sťažnosť argumentačne doplnila a uviedla, že ústavne nesúladný postup a postoj okresného súdu vidí aj v tom, že sa opakovane a naliehavo musí domáhať vrátenia preplatku na zaplatenom súdnom poplatku. Preplatok na súdnom poplatku vo výške 1 971,72 € jej mal byť vrátený na základe uznesenia okresného súdu z 10. septembra 2009, ktorým okresný súd konanie čiastočne   zastavil   a nariadil   Daňovému   úradu   B.   (ďalej   len   „daňový   úrad“)   vrátiť   jej zodpovedajúcu časť zaplateného súdneho poplatku. Na základe oznámenia daňového úradu preplatok na súdnom poplatku nebol sťažovateľke dosiaľ vrátený z dôvodu, že predmetné uznesenie nebolo daňovému úradu doručené.  

2.1 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp.zn.: 14 C 88/2007 porušil právo   PhDr.   D.   S.,   bytom:   B.,   aby   sa   jej   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Bratislava I sa v konaní vedenom pod sp.zn.: 14 C 88/2007 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. PhDr. D. S., bytom: B., sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.750,- € (slovom tisícsedemstopäťdesiat Eur), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť PhDr. D. S., bytom: B., trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne JUDr. J. F....“

3.   K   prijatej   sťažnosti   sa   vyjadril   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou JUDr. H. K., listom sp. zn. Spr 3724/2010 z 12. októbra 2010. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení chronologicky popísala úkony vykonané súdom v danej veci, ktoré zodpovedajú obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu, a k veci ďalej uviedla: „S   poukazom   na   jednotlivé   úkony   vykonané   v   predmetnom   konaní   musím konštatovať, že v období od 20.03.2009 do 29.05.2009 sa predmetný spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave z dôvodu rozhodovania miestnej príslušnosti.

Predmetné konanie je poznačené prieťahmi, čo možno považovať v danej veci za objektívny prieťah. Mám za to, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi avšak objektívneho charakteru.

V prípade, že ÚS SR dospeje, že bolo porušené právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aby bolo vzaté do úvahy, že zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní. S poukazom na uvedené objektívne dôvody, za ktorých došlo k prieťahu v konaní, prosím Ústavný súd Slovenskej republiky, aby uvedené skutočnosti   pri   rozhodovaní   o   priznaní   finančného   zadosťučinenia   vzal   do   úvahy   a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške.

Konečné   rozhodnutie   ponechávam   na   zváženie   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky.“

Predsedníčka okresného súdu zároveň oznámila, že okresný súd netrvá na ústnom prerokovaní veci.

4. Právna zástupkyňa sťažovateľky podaním doručeným ústavnému súdu 15. októbra 2010 oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd prerokoval vec bez nariadenia ústneho pojednávania. Zároveň uviedla, že sťažovateľke dosiaľ nebol vrátený preplatok na súdnom poplatku.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   a   stav   konania   vedeného okresným   súdom   pôvodne   pod   sp.   zn.   2   Ro   553/2007   a v súčasnosti   pod   sp.   zn. 14 C 88/2007:

- 6. február 2007 – návrh sťažovateľky na vydanie platobného rozkazu na sumu 2 600 000 Sk s príslušenstvom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia proti M. K., B. (ďalej len „žalovaný“) potvrdenie o prijatí návrhu na začatie konania vedeného pod sp. zn. 2 Ro 553/2007,

-   21.   február   2007   –   výzva   okresného   súdu   sťažovateľke   na   zaplatenie   súdneho poplatku (prevzatá 2. marca 2007),

- 7. marec 2007 – záznam o zaplatení súdneho poplatku,

-   13.   marec   2007   –   doručenie   potvrdenia   o   zaplatení   súdneho   poplatku sťažovateľkou,

- 14. máj 2007 – potvrdenie o prevedení spisu vedeného pod sp. zn. 2 Ro 553/2007 do oddelenia registra C pod sp. zn. 14 C 88/2007 z dôvodu nepreukázaného nároku (chýbajú listinné dôkazy na sumu 2 000 000 Sk), spis bol pridelený sudkyni JUDr. E. T.,

-   8.   jún   2007   –   žiadosť   právneho   zástupcu   sťažovateľky   o   vydanie   platobného rozkazu, priložené trestné oznámenie,

-   22.   jún   2007   –   výzva   okresného   súdu   žalovanému   na   vyjadrenie   sa   k   žalobe (neprevzatá, okresnému súdu vrátená 25. júla 2007),

- 30. august 2007 – opakovaná žiadosť právneho zástupcu sťažovateľky o vydanie platobného rozkazu,

- 26. október 2007 – adresa pobytu žalovaného zistená zo žalobného návrhu,

- 31. október 2007 – opakovaná žiadosť právneho zástupcu sťažovateľky o vydanie platobného rozkazu, príp. o aktuálnu informáciu v danej veci,

- 5. november 2007 – opätovná výzva okresného súdu žalovanému na vyjadrenie sa k žalobe (prevzatá 12. novembra 2007),

- 15. november 2007 – čiastočné späťvzatie žaloby sťažovateľkou,

- 17. december 2007 – vyjadrenie žalovaného k žalobnému návrhu (žalovaný vo vyjadrení zároveň namietol miestnu príslušnosť okresného súdu),

-   16.   jún   2008   –   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   nahliadla   do   súdneho   spisu a prevzala rovnopis vyjadrenia žalovaného k žalobnému návrhu,

- 8. júl 2008 – stanovisko právnej zástupkyne sťažovateľky k vyjadreniu žalovaného, pripojené   odvolanie   plnej   moci   a   nové   splnomocnenie   preukazujúce   zmenu   právneho zástupcu sťažovateľky,

- 14. júl 2008 – upovedomenie okresného súdu o postúpení veci miestne príslušnému Okresnému   súdu   Trenčín   (okresný   súd   24.   júla   2008   omylom   doručil   upovedomenie bývalému právnemu zástupcovi sťažovateľky),

-   29.   júl   2008   –   vyjadrenie   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   k   upovedomeniu o postúpení veci; námietka postúpenia veci Okresnému súdu Trenčín,

- 2. október 2008 – upovedomenie okresného súdu o postúpení veci Okresnému súdu Trenčín (doručené právnej zástupkyni sťažovateľky 9. októbra 2008),

-   13.   október   2008   –   opakovaná   námietka   postúpenia   veci   a   žiadosť   právnej zástupkyne sťažovateľky o rozhodnutie o miestnej príslušnosti,

-   20.   január   2009   –   žiadosť   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   o   informáciu k aktuálnemu stavu veci, najmä k rozhodnutiu o miestnej príslušnosti súdu,

- 9. marec 2009 – predloženie veci Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o námietke miestnej príslušnosti (spis predložený krajskému súdu 20. marca 2009),

- 28. máj 2009 – krajský súd uznesením rozhodol, že na konanie vo veci je miestne príslušný okresný súd (30. júna 2009 prevzaté právnou zástupkyňou sťažovateľky, 17. júla 2009 prevzaté žalovaným),

- 29. máj 2009 – spis bol vrátený okresnému súdu,

- 10. september 2009 – okresný súd uznesením zastavil konanie v časti, v ktorej vzala sťažovateľka   žalobu   späť,   a   rozhodol   o   vrátení   časti   zaplateného   súdneho   poplatku sťažovateľke (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 5. novembra 2009),

- 5. február 2010 – žiadosť okresného súdu o zapožičanie spisu sp. zn. 8 C 3/2003 (konanie o zrušenie BSM za trvania manželstva sťažovateľky a žalovaného),

- 9. marec 2010 – pripojený spis okresného súdu sp. zn. 8 C 3/2003,

- 11. jún 2010 – okresný súd nariadil pojednávanie na 14. júl 2010,

-   14.   júl   2010   –   na   pojednávanie   sa   nedostavil   žalovaný,   ktorý   svoju   neúčasť ospravedlnil v deň pojednávania z dôvodu zdravotných problémov, okresný súd z tohto dôvodu odročil pojednávanie na 20. október 2010,

- 20. júl 2010 – okresný súd nariadil pojednávanie na 20. október 2010.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa   odseku   1 a zruší také rozhodnutie,   opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 2 Ro 553/2007 a v súčasnosti vedenom pod sp. zn.   14 C 88/2007   dochádzalo   k   porušovaniu   základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa (napr. I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   postupoval   aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   posúdením   namietaného   konania   podľa prvého kritéria ústavný súd dospel k záveru, že preskúmavané konanie nie je po právnej ani skutkovej stránke zložité – jeho predmetom je nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, teda ide o vec patriacu do štandardnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Napokon ani   predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   nenamietala   zložitosť   veci. Doterajšia dĺžka namietaného konania nebola teda závislá od zložitosti veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky v namietanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v predmetnom   konaní k zbytočným   prieťahom.   Sťažovateľka   sa   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne aktívne dožadovala pokračovania v konaní, podala sťažnosť na prieťahy v konaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v namietanom konaní a v tejto súvislosti zistil, že okresný súd spôsobil predĺženie konania predovšetkým svojou nečinnosťou,   ale   aj   nesústredeným   postupom.   Poukazujúc   na   chronologický   prehľad doterajšieho priebehu konania ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v posudzovanom konaní nečinný v obdobiach:

- od 22. júna 2007 (výzva žalovanému na vyjadrenie sa k žalobe) do 5. novembra 2007 (opätovná výzva žalovanému na vyjadrenie sa k žalobe), teda 4 mesiace,

-   od   17.   decembra   2007   (okresnému   súdu   bolo   doručené   vyjadrenie   žalovaného k žalobe) do 14. júla 2008 (upovedomenie o postúpení veci Okresnému súdu Trenčín), teda 7 mesiacov,

- od 2. októbra 2008 (opätovné upovedomenie o postúpení veci) do 9. marca 2009 (spis bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o námietke miestnej príslušnosti), teda 5 mesiacov,

-   od   10.   septembra   2009   (okresný   súd   uznesením   sčasti   konanie   zastavil) do 5. februára 2010 (žiadosť o zapožičanie spisu), teda takmer 5 mesiacov.

Celkovo bol teda okresný súd v tejto veci nečinný 21 mesiacov, t. j. jeden a trištvrte roka   nevykonal   žiadny   úkon   smerujúci   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa sťažovateľka ako navrhovateľka v preskúmavanej veci počas súdneho konania nachádza, čo je   základným   účelom   práva   zaručeného   v   citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr. I. ÚS 41/02).

Sťažovateľka   v doplnení   sťažnosti   zo   6.   augusta   2010   osobitne   akcentovala nečinnosť   okresného   súdu   v súvislosti   s vrátením   preplatku   na   zaplatenom   súdnom poplatku, ktorý jej dosiaľ nebol vrátený. Uvedený preplatok jej mal byť vrátený na základe uznesenia   okresného   súdu   z 10.   septembra   2009.   Predmetným   uznesením   okresný   súd konanie čiastočne zastavil a nariadil daňovému úradu vrátiť sťažovateľke zodpovedajúcu časť   zaplateného   súdneho   poplatku   vo   výške   1   971,72   €   do   15   dní   od   právoplatnosti uznesenia.   Uznesenie   okresného   súdu   z 10.   septembra   2009   nadobudlo   právoplatnosť 5. novembra   2009.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   predmetné   uznesenie   bolo   okresným súdom odoslané daňovému úradu až 18. októbra 2010, a to aj napriek tomu, že sťažovateľka sa 16. februára 2010 obrátila na predsedníčku okresného súdu so svojou sťažnosťou na prieťahy v konaní. V tomto prípade je teda postup okresného súdu poznačený prieťahmi v trvaní takmer 1 roka.

Okrem uvedenej nečinnosti je postup okresného súdu poznačený aj nesústredenou činnosťou spočívajúcou v tom, že výzvu žalovanému na vyjadrenie sa k žalobe z 22. júna 2007 okresný súd doručoval na adresu jeho trvalého pobytu napriek tomu, že v žalobe bola uvedená adresa, na ktorej sa žalovaný toho času zdržiava. Okresný súd potom opakovane doručoval predmetnú výzvu žalovanému na adresu, ktorú zistil zo žaloby, pričom výzva bola   doručená   žalovanému   až   12.   novembra   2007.   Podobne   nesústredeným   postupom okresného   súdu   bolo   aj   doručenie   upovedomenia   o postúpení   veci   zo   14.   júla   2008 bývalému právnemu zástupcovi sťažovateľky napriek tomu, že v tom čase (od 8. júla 2008) už   mal   okresný   súd   vedomosť   o zmene   právneho   zástupcu   sťažovateľky   v namietanom konaní. Okresný súd preto vydal nové upovedomenie o postúpení veci z 2. októbra 2008, ktoré bolo právnej zástupkyni sťažovateľky doručené 9. októbra 2008.

Obranu   okresného   súdu,   podľa   ktorého „predmetné   konanie   je   poznačené zbytočnými   prieťahmi   avšak   objektívneho   charakteru“,   a to,   že „zákonná   sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní“, nemožno akceptovať. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu   vybavujúceho   danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní   odôvodnenosti   sťažnosti   nebolo možné prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení predsedníčky okresného   súdu.   Ústava   v   čl.   48   ods.   2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez zbytočných   prieťahov,   a tým vykonanie spravodlivosti   v primeranej lehote (napr.   I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je zrejmé, že okresný súd v namietanom konaní   nepostupoval   v súlade   s účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, preto ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd v   bode   2   výroku   tohto   rozhodnutia prikázal   okresnému   súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

„Pre   výraznú   intenzitu   zásahov   do   práv   sťažovateľky   (dodnes   nemá   k dispozícii skoro 70.000,- €), ako aj dĺžku ich trvania (3 roky) a z dôvodu ich opakovaného výskytu“ sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 750 €.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde,   ktoré podľa   zásad spravodlivosti   s prihliadnutím   na všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky,   najmä   vzhľadom   na   vyše   3   a polročné   trvanie konania   bez   meritórneho   rozhodnutia   a   s prihliadnutím   na   neodôvodnenú   nečinnosť okresného   súdu   v súvislosti   s vrátením   preplatku   na   súdnom   poplatku   sťažovateľke považuje za primerané v ňou požadovanej sume 1 750 €.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd o návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátkou za štyri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, ďalšia porada alebo rokovanie s klientom, spísanie sťažnosti z 20. mája 2010, doplnenie sťažnosti zo 6. augusta 2010). Za štyri úkony právnej služby vykonané v roku 2010 patrí odmena v sume štyrikrát po 120,23 € a režijný paušál štyrikrát po 7,21 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 509,76 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 96,85 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkovú sumu 606,61 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o   uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010