znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 386/09-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2009   predbežne prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo veci   namietaného porušenia základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods.   2   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 78/2007, rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 12 Co 293/2008 z 12. decembra 2008 a sp.   zn.   9   Co   360/2007   z   30.   júna   2008,   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 115/2009 z 11. júna 2009 a sp. zn. 5 Cdo 139/2009 z 11. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2009 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa   čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   21 C 78/2007 a rozhodnutiami   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 12 Co 293/2008   z   12.   decembra   2008   a   sp.   zn.   9   Co   360/2007   z   30.   júna   2008 a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 115/2009 z 11. júna 2009 a sp. zn. 5 Cdo 139/2009 z 11. júna 2009.

Sťažovateľ uviedol, že sudkyňa okresného súdu vydala protizákonné rozhodnutie pri rozhodovaní o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podaný návrh, keď vo veci zastavila konanie,   a   keďže   toto   rozhodnutie   krajský   súd   potvrdil,   takisto   postupoval   v   rozpore so zákonom.   Proti   rozhodnutiam   týchto   súdov   podal   dovolanie,   najvyšší   súd   ho   však odmietol,   a teda   tiež   porušil   zákon.   Bližšie   dôvody   v   sťažnosti   sťažovateľ   neuviedol. Navrhol však, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Okresný   súd   Bratislava   II,   Krajský   súd   Bratislava   a   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky porušili čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, porušili čl. 6 ods. 1 a čl. 13 medzinárodného dohovoru.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenia   Najvyššieho   súdu 5 Cdo/115/2009 a 5 Cdo/139/2009 zo dňa 11.06.2009; zrušuje uznesenie Krajského súdu Bratislava 12 Co/293/2008-105 zo dňa 12.12.2008 a 9 Co/360/07-18 zo dňa 30.06.2008. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Bratislava II konať bez ďalších prieťahov s tým, že zákonná sudkyňa JUDr. D. B. nesmie vo veci konať.

Okresný   súd   Bratislava   II   je   povinný   zaplatiť   D.   B.   sumu   satisfakciu   vo   výške 200.000 Eur, Krajský súd Bratislava je povinný zaplatiť 500.000 Eur D. B. v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

V prípade omeškania sú súdy povinné zaplatiť úroky z omeškania vo výške 17.6 % z dĺžnej sumy od dňa povinnosti zaplatiť do zaplatenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný sa ospravedlniť D. B. za porušovanie jeho základných práv, v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   oslobodzuje   D.   B.   od   poplatkov   a   prikazuje Okresnému   súdu   BA   II   ustanoviť   mu   advokáta   na   celé   konanie   bezodkladne   vo   veci 21 C/78/2007.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 78/2007, rozhodnutiami krajského súdu sp. zn. 12 Co 293/2008 z 12. decembra   2008   a   sp.   zn.   9   Co   360/2009   z   30.   júna   2009,   ako   aj   rozhodnutiami najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   115/2009   z   11.   júna   2009   a   sp.   zn.   5   Cdo   139/2009 z 11. júna 2009 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

1. Sťažovateľ namietal porušenie svojich práv aj rozhodnutiami najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 115/2009 z 11. júna 2009 a sp. zn. 5 Cdo 139/2009 z 11. júna 2009 bez bližšieho zdôvodnenia.

Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 115/2009 konanie o dovolaní proti uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co   360/2007   z   30.   júna 2008   zastavil   a   nepriznal účastníkom náhradu trov konania, pričom vo svojom rozhodnutí uviedol:

„V   zmysle   ustanovenia   §   241   ods.   1,   veta   druhá   O.s.p.   musí   byť   dovolateľ v dovolacom   konaní   zastúpený   advokátom,   pokiaľ   nemá   právnické   vzdelanie   buď   sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná. Citované zákonné ustanovenie vyžaduje, aby bol dovolateľ vzhľadom k zvýšenej odbornej náročnosti dovolacieho konania zastúpený advokátom.

Napriek tomu, že navrhovateľ nemá právnické vzdelania vyžadované na zastupovanie v dovolacom konaní, ktorým je v zmysle konštantnej judikatúry súdov len vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy, alebo   uznaný   doklad   o   vysokoškolskom   vzdelaní   druhého   stupňa   vydaný   zahraničnou vysokou   školou,   a   ako   dovolateľ   takéhoto   zástupcu   potrebuje,   keďže   ide   o   zákonnú podmienku   dovolacieho   konania,   ktorej   nesplnenie   bráni   prejednaniu   jeho   dovolania, nepoveril   v   súdom   určenej   lehote   a   ani   doposiaľ   svojím   zastupovaním   žiadneho kvalifikovaného zástupcu.

So zreteľom na uvedené musel Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a   ods.   1   O.s.p.)   prihliadnuť   (§   243c   O.s.p.)   na   ustanovenie   §   104   ods.   2   O.s.p., v zmysle ktorého, ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví, ak o tom bol účastník poučený. Aplikujúc uvedené zákonné ustanovenia preto dovolací súd konanie o dovolaní navrhovateľa zastavil bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.“

Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 139/2009 dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 12 Co 293/2008 z 12. decembra 2008 odmietol ako neprípustné, pričom v odôvodnení tohto rozhodnutia najmä uviedol:

„V   danom   prípade   navrhovateľ   napadol   dovolaním   uznesenie   odvolacieho   súdu, ktorým   potvrdil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa.   Napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu nevykazuje   znaky   žiadneho   z   rozhodnutí   uvedených   v   §   239   ods.   1   a   2   O.s.p.,   preto dovolanie proti nemu v zmysle týchto ustanovení prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len v prípade, že by v konaní došlo k závažným procesným vadám, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p. Podľa   tohto   ustanovenia   je   dovolanie   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   (t.j.   aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá žiadne   obmedzenia   vo   výpočte   rozhodnutí   odvolacieho   súdu,   ktoré   sú   spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné   neprípustné.   Treba   ale   uviesť,   že   z   hľadiska   posúdenia   existencie   niektorej z uvedených   procesných   vád   ako   dôvodu,   ktorý   zakladá   prípustnosť   dovolania   proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k vade takejto povahy, ale len jednoznačné zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Pokiaľ   navrhovateľ   v   dovolaní   argumentoval   tvrdením,   že   súdy   pri   rozhodovaní o jeho návrhu nezohľadnili to, na čo bolo podľa jeho názoru potrebné vziať zreteľ, t.j. že má zo zákona právo na oslobodenie od súdnych poplatkov a právo na právnu ochranu, tieto tvrdenia nenapĺňajú procesnú vadu v zmysle ust. § 237 písm. f/ O.s.p. Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu   v občianskom   súdnom   konaní   za   účelom   obhájenia   a   ochrany   jeho   práv   a   právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. odňatie možnosti konať pred súdom teda   výslovne   dáva   do   súvislosti   s   faktickou   činnosťou   súdu,   a   nie   s   jeho   právnym hodnotením veci, zaujatým v napadnutom rozhodnutí.

Ak by sa odvolací súd prípadne aj dopustil vady spočívajúcej v nesprávnom právnom posúdení   veci   (§   241   ods.   2   písm.   c/   O.s.p.),   alebo   ak   by   aj   konanie   pred   ním   bolo postihnuté inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), išlo by síce o nedostatok, avšak taký, ktorý má za následok vydanie vecne nesprávneho rozhodnutia, nie však odňatie možnosti účastníka pred súdom konať a dôvod   zakladajúci   prípustnosť   dovolania   v   zmysle   §   237   písm.   f/   O.s.p.   Na   túto nesprávnosť, ak by k nej vôbec došlo, by bolo možné vziať zreteľ len v prípade, že by dovolanie bolo procesné prípustné podľa § 239 O.s.p. alebo § 237 O.s.p. (o takýto prípad ale v prejednávanej veci nejde).“

Z uvedeného, ako aj z obsahu celého spisu vyplýva, že najvyšší súd sa vysporiadal s argumentmi sťažovateľa uvedenými v dovolaní proti napadnutým rozsudkom krajského súdu,   zrozumiteľným   a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   prečo   bolo   treba akceptovať   v   plnom   rozsahu   rozhodnutia   krajského   súdu   ako   správne.   Zo   záverov rozhodnutí   najvyššieho   súdu   nevyplýva   jednostrannosť   alebo taká   aplikácia   príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu, čo   a   týka   aj   otázok   vyhodnotenia   skutkového   stavu.   Závery   najvyššieho   súdu   neboli neodôvodnené   a   zjavne   arbitrárne.   Samotná   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   nestotožnil so závermi   najvyššieho   súdu,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Z rozdelenia súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   predbežnom prerokovaní v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03).

Sťažovateľ   postup   a   rozhodnutie   okresného súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 21 C 78/2007 napadol odvolaním na krajskom súde, ktorý vo veci konal a rozhodnutím sp. zn. 12 Co 293/2008 z 12. decembra 2008 potvrdil uznesenie okresného súdu (uznesenie č. k. 21 C 78/07-13 z 11. júla 2007) o zamietnutí návrhu sťažovateľa na obnovu konania. Okrem toho krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 360/07 30. júna 2008 potvrdil uznesenie okresného súdu   (uznesenie č.   k.   21 C 78/07-13 z 11. júla 2007)   o zastavení konania vo veci vedenej sťažovateľom proti S. B.

Sťažovateľ   proti   uvedeným   rozhodnutiam   krajského   súdu   podal   dovolanie   na najvyššom súde 6. augusta 2008, resp. 23. januára 2009, t. j. najneskôr 23. januára 2009 nadobudlo napadnuté rozhodnutie právoplatnosť.

Sťažovateľ podal sťažnosť na ústavnom súde proti uvedeným rozhodnutiam 17. júla 2009. Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť bola podaná v čase, keď už dávno uplynula lehota ustanovená zákonom v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu a rozhodnutiam krajského súdu.

Dovolanie sťažovateľa bolo v predmetnej veci odmietnuté uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 139/09 z 11. júna 2009 ako neprípustné, a keďže ústavný súd nezistil žiadne dôvody na vyslovenie porušenia označených základných práv a slobôd uvedeným uznesením najvyššieho súdu (pozri bod 1 II. časti tohto rozhodnutia), v tejto súvislosti konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa v danej veci nemohlo založiť   plynutie   predmetnej   lehoty,   pretože   podanie   neprípustného   dovolania   nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný prostriedok nápravy. Toto rozhodnutie najvyššieho súdu preto nemožno považovať za kvalifikovanú právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.   Rovnako   to   platí   aj   o   napadnutom   rozhodnutí   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo dovolacie konanie zastavené.  

V prípadoch, keď je dovolanie neprípustné, tiež pokiaľ bolo v okolnostiach danej veci   dovolacie   konanie   zastavené,   nie   je   možné   dovolanie   považovať   za   procesný prostriedok,   ktorý   zákon   na   ochranu   základných   práv   a   slobôd   poskytuje.   V   takých prípadoch lehota na podanie ústavnej sťažnosti plynie odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   o   odmietnutí   dovolania z dôvodu jeho neprípustnosti (v danom prípade tiež zastavenie dovolacieho konania) treba považovať za rozhodnutie deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva,   v   danom   prípade   práva   podať   dovolanie   proti   právoplatnému   rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   v   spojení s rozsudkom   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   ešte   predtým,   ako   sa   sťažovateľ obrátil   neprípustným   dovolaním   (a   zastaveným   dovolacím   konaním)   na   najvyšší   súd, predmetná sťažnosť bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd   sa   preto   nemohol   zaoberať   opodstatnenosťou v sťažnosti uvedených námietok proti týmto rozhodnutiam všeobecných súdov. Neprípustné dovolanie nemožno totiž z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok   nápravy, ktorý   je predpokladom   (podmienkou) podania sťažnosti na ústavnom súde podľa tohto článku ústavy, a na jeho podanie preto nie je z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti na ústavnom súde možné prihliadať (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03).

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť smerujúcu proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Co 293/2008 z 12. decembra 2008 a sp. zn. 9 Co 360/2009 z 30. júna 2009 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Vzhľadom na uvedené okolnosti a dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009