znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 385/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. H., zastúpenej advokátom Mgr. Ľubomírom Škulom, Advokátska kancelária, Viničky 15, Nitra, vo veci namietaného porušenia   čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   konaniach   vedených   Prezídiom Policajného zboru, národnou kriminálnou agentúrou, národnou jednotkou finančnej polície, expozitúrou Západ pod sp. zn. PPZ-500/NKA-FP-ZA-2013, Krajskou prokuratúrou v Nitre pod sp. zn. KV 50/2013/4400 a Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky pod sp. zn. IV/3 GPt 53/14/1000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. E. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2014 doručená sťažnosť JUDr. E. H. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v   konaniach   vedených Prezídiom   Policajného   zboru,   národnou   kriminálnou   agentúrou,   národnou   jednotkou finančnej polície, expozitúrou Západ (ďalej len „polícia“) pod sp. zn. PPZ-500/NKA-FP-ZA-2013,   Krajskou   prokuratúrou   v   Nitre   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   pod   sp. zn. KV 50/2013/4400   a   Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna prokuratúra“) pod sp. zn. IV/3 GPt 53/14/1000. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 19. mája 2014.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   advokátka   a   zároveň   je   aj   konateľkou a spoločníčkou obchodnej spoločnosti(...).

Na   základe   splnomocnenia   z   9.   októbra   2013   sťažovateľka   prevzala   obhajobu obvineného R. A. (ďalej len „obvinený“) stíhaného za zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 4 Trestného zákona. Trestné konanie vedie polícia v tejto veci pod sp. zn. PPZ-500/NKA-FP-ZA-2013. Obvinený je jej synom. Obhajuje ho od okamihu, keď bol   ako   podozrivý   zadržaný,   a   bola   prítomná   pri   všetkých   vykonaných   vyšetrovacích úkonoch.

Dňa 13. novembra 2013 bolo sťažovateľke doručené predvolanie svedka, na základe ktorého   mala   byť   18.   novembra   2013   vypočutá   políciou   ako   svedkyňa   v   trestnej   veci obvineného.

Za existujúceho skutkového a právneho stavu výpoveď sťažovateľky ako svedkyne neprichádzala do úvahy, a preto 10. decembra 2013 v zmysle ustanovenia § 210 Trestného poriadku požiadala dozorujúceho prokurátora, aby postup polície preskúmal.

Prípisom krajskej prokuratúry č. k. KV 50/2013/4400-96 z 13. januára 2014 bolo sťažovateľke oznámené, že polícia ju môže vypočúvať.

Sťažovateľka s týmto právnym názorom krajskej prokuratúry nesúhlasila a prípisom z 21. januára 2014 požiadala generálnu prokuratúru o preskúmanie vybavenia jej podania zo strany   krajskej   prokuratúry.   Generálna   prokuratúra   vo   svojej   odpovedi   č.   k. IV/3 GPt 415/13/1000-25 zo 6. februára 2014 uviedla, že podľa jej názoru podnet nie je dôvodný.   Napokon   prípisom   generálnej   prokuratúry   č.   k.   IV/3   GPt   53/14/1000-10 z 11. marca 2014 na základe opakovaného podnetu bolo sťažovateľke oznámené, že postup pri vybavení podnetu bol správny.

Dňa 17. februára 2014 bola obvinenému doručená písomnosť z 12. februára 2014 označená   ako „Upovedomenie   –   zmena   obhajoby“,   podľa   ktorej   zvolená   obhajkyňa (sťažovateľka) nemôže ďalej vykonávať svoje   práva   obhajoby, a preto   si   má obvinený zvoliť iného obhajcu.

Podľa názoru sťažovateľky týmto postupom sa vytvoril precedens, resp. prostriedok, ktorý   umožňuje   orgánom   činným   v   trestnom   konaní   v   ktoromkoľvek   štádiu   trestného konania „nevyhovujúcich“ obhajcov jednoducho a najmä účelovo vylúčiť z obhajoby, a tým hrubým spôsobom zasiahnuť nielen do jej práva na podnikanie.

Základom   sťažnosti   je námietka o neústavnom   obmedzení práva   podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy postupom orgánov činných v trestnom konaní. Ak by sa uvedený postup stal zaužívanou praxou orgánov činných v trestnom konaní, dôvera klienta vo zvoleného obhajcu, resp. v inštitút zvoleného obhajcu by stratila na význame a orgány činné v trestnom konaní by mohli tento inštitút špekulatívne obchádzať len za jediným účelom, a to zbaviť sa nepohodlného advokáta.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označeného článku ústavy v konaniach vedených políciou pod sp. zn. PPZ-500/NKA-FP-ZA-2013, krajskou prokuratúrou pod sp. zn. KV 50/2013/440 a generálnou prokuratúrou pod sp. zn. IV/3 GPt 53/14/1000 s tým, aby bolo upovedomenie generálnej prokuratúry z 11. marca 2014 zrušené. Ďalej žiada zakázať polícii, krajskej prokuratúre a generálnej prokuratúre pokračovať v porušovaní jej základných práv a priznať jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 € za nemajetkovú ujmu a v sume 5 000 € za majetkovú ujmu. Napokon sa domáha trov konania a právneho zastúpenia.

II.

Z   predvolania   svedka   sp.   zn.   PPZ-500/NKA-FP-ZA-2013   z   8.   novembra   2013 zaslaného   políciou   a   doručeného   sťažovateľke   13.   novembra   2013   vyplýva,   že   sa   má 18. novembra   2013   dostaviť   na   políciu,   pričom   predmetom   svedectva   má   byť   výsluch vo veci obvineného.

Z   prípisu   krajskej   prokuratúry   č.   k.   KV   50/2013/4400-96   z   13.   januára   2014 doručeného sťažovateľke 17. januára 2014 vyplýva, že jej žiadosť z 10. decembra 2013 o preskúmanie postupu policajta v súvislosti s predvolaním svedka nepovažuje za dôvodnú. Sťažovateľka postup polície namietala s tým, že v tej istej trestnej veci plní povinnosti zvoleného   obhajcu   obvineného,   pričom   podľa   §   36   ods.   3   Trestného   poriadku   obhajca nemôže   byť   vypočúvaný   ako   svedok   o   skutočnostiach,   ktoré   sa   dozvedel   pri   výkone obhajoby. Výpoveďou by totiž došlo k porušeniu zákonom uloženej povinnosti mlčanlivosti advokáta.   Podľa   názoru   krajskej   prokuratúry   bola   sťažovateľka   prokuristkou   obchodnej spoločnosti,   ktorej   konateľom   bol   obvinený.   Vzhľadom   na   právomoci   vyplývajúce z inštitútu   prokúry   ako   najširšieho   splnomocnenia,   ako   aj   blízky   vzťah   sťažovateľky k obvinenému   možno   predpokladať,   že   by   mohla   mať   vedomosť   o   skutočnostiach týkajúcich sa činnosti obchodnej spoločnosti. Práve z uvedených dôvodov polícia rozhodla o predvolaní sťažovateľky ako svedkyne. To má za dôsledok, že sťažovateľka už nemôže ďalej vykonávať práva zvoleného obhajcu. Na túto skutočnosť mal byť pred vykonaním výsluchu   v   dostatočnom   časovom   predstihu   upozornený   obvinený   tak,   aby   si   prípadne mohol   zvoliť   iného   obhajcu   (napriek   tomu,   že   nejde   o   prípad   povinnej   obhajoby). V priebehu vykonávania výsluchu bude povinnosťou polície pri kladení otázok dôsledne rozlišovať   medzi   skutočnosťami,   o   ktorých   sa   sťažovateľka   dozvedela,   resp.   mohla dozvedieť   pri   výkone   funkcie   prokuristu,   a   skutočnosťami,   o   ktorých   sa   dozvedela   pri výkone obhajoby.

Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV/3 GPt 53/14/1000-10 z 11. marca 2014 doručeného sťažovateľke 24. marca 2014 vyplýva, že opakovaný podnet nie je dôvodný. Stanovisko generálnej prokuratúry nie je arbitrárne a je dostatočne odôvodnené.

Z prípisu polície č. k. PPZ-500/NKA-FP-ZA-2013 z 12. februára 2014 adresovaného obvinenému a doručeného (aj) sťažovateľke 17. februára 2014 označeného ako „zmena obhajoby   –   upovedomenie“ vyplýva,   že   v   konaní   bude   ako   svedok   predvolaná a vypočúvaná sťažovateľka. Z uvedeného dôvodu polícia upovedomuje obvineného o tom, že sťažovateľka ako obvineným zvolená obhajkyňa nemôže ďalej vykonávať svoje práva obhajoby, ako aj o tom, že obvinený má právo zvoliť si iného obhajcu, ktorý by ho v konaní zastupoval tak, aby neboli porušené jeho práva na obhajobu.

Z   predvolania   svedka   sp.   zn.   PPZ-500/MKA-FP-ZA-2013   z   9.   apríla   2014 adresovaného políciou a doručeného sťažovateľke 22. apríla 2014 vyplýva, že sťažovateľka je predvolaná na výsluch na 17. apríl 2014 vo veci obvineného.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť v častiach smerujúcich pre porušenie čl. 35 ods. 1 ústavy proti konaniam vedeným políciou   pod sp.   zn. PPZ-500/NKA-FP-ZA-2013 a krajskou   prokuratúrou   pod sp. zn. KV 50/2013/4400 treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Tak   proti   postupu   polície,   ako   aj   proti   postupu   krajskej   prokuratúry   mala sťažovateľka   možnosť   účinne   sa   brániť   zákonnými   procesnými   prostriedkami,   ktoré   aj využila, a preto neprichádza do úvahy, aby správnosť postupu polície a krajskej prokuratúry v   rámci   princípu   subsidiarity   svojej   právomoci   skúmal   ústavný   súd.   To   zakladá neprípustnosť sťažnosti v týchto častiach.

Zvyšnú časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základného   práva   sťažovateľky   ako advokátky podnikať, teda slobodne vykonávať advokátske povolanie. Podľa jej názoru do tohto jej základného práva bolo zasiahnuté tým, že sa jej v rozpore so zákonom znemožnil ďalší výkon obhajoby obvineného.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   sa   už   na   prvý   pohľad   javí   zrejmé,   že   neexistuje bezprostredná   príčinná   súvislosť   medzi   namietaným   zásahom   a   označeným   základným právom.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   k   zásahu   do   základného   práva   došlo   tým,   že   generálna prokuratúra   v   rámci   opakovaného   podnetu   odobrila   právny   názor   polície,   krajskej prokuratúry   a   generálnej   prokuratúry   konajúcej   o   podnete,   podľa   ktorého   sťažovateľka môže byť vypočúvaná ako svedkyňa.

Zo skutkového stavu veci je zrejmé, že bezprostrednou príčinou, ktorá znemožnila sťažovateľke   ďalší   výkon   obhajoby   obvineného,   bol   prípis   polície   z   12.   februára   2014 označený ako „zmena obhajoby – upovedomenie“, ktorým bolo obvinenému (a zároveň doručením rovnopisu aj sťažovateľke) oznámené, že sťažovateľka nemôže ďalej vykonávať svoje práva obhajoby, keďže bude vo veci vypočutá ako svedok.

Vychádzajúc z uvedeného, je sťažnosť pre nedostatok príčinnej súvislosti v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014