znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 385/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., H., zastúpeného advokátkou JUDr. A. A., H., ktorou namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 11 CoP 114/2012-98 z 13. marca 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2013 doručená sťažnosť M. B., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 11 CoP 114/2012-98 z 13. marca 2013 a žiada vydať tento nález:

„Základné právo M. B. na prerokovanie veci na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods. 2 (správne má byť z kontextu čl. 36 ods. 1, pozn.) Listiny základných práv a slobôd Krajským súdom Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP/114/2012 porušené bolo. Rozsudok krajského súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP/114/2012 sa ruší.

Krajský   súd   Trnava   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške 269,58 EUR... advokátke JUDr. A. A... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a jej príloh, sťažovateľ bol ako   odporca   účastníkom   konania   vedeného   pred   Okresným   súdom   Skalica   (ďalej   len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 P 66/2012, v ktorom sa A. B. (ďalej len „navrhovateľka“) domáhala   proti   sťažovateľovi   určenia   príspevku   na   výživu   rozvedenej   manželke. Navrhovateľka   v   návrhu   doručenom   okresnému   súdu   2.   apríla   2012   uviedla,   že   jej manželstvo so sťažovateľom bolo rozvedené rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 C 5/2011 zo 7. apríla 2011, ktorý vo výroku o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť 29. apríla 2011,   nie je schopná   sama   sa   živiť,   pretože   od   roku   2009   je   na   materskej   dovolenke, zabezpečuje osobnú starostlivosť o maloleté dieťa, jej príjmom je iba rodičovský príspevok, rodinné prídavky (spolu 212,09 € mesačne) a výživné na maloleté dieťa maximálne 50 € mesačne. Uviedla, že jej mesačné výdavky predstavujú 279,98 €, nemá vlastný majetok a spoločný   majetok   nadobudnutý   so   sťažovateľom   počas   trvania   manželstva   nie   je vyporiadaný. Poukázala na to, že sťažovateľ nehradí okrem výživného na maloleté dieťa žiadne iné náklady.

Okresný   súd   vo   veci   vykonal   dokazovanie   na   osobné   a   majetkové   pomery účastníkov. Zistil, že navrhovateľka materskú dovolenku ukončila 30. júna 2012, od 1. júla 2012 je nezamestnaná a býva u rodičov. Maloletá E. od 1. septembra 2012 navštevuje materskú   škôlku.   Jediným   príjmom   navrhovateľky   je   rodičovský   príspevok   a   rodinné prídavky spolu 212,09 € mesačne. Výživné na mal. E. zverenú do osobnej starostlivosti navrhovateľky bolo určené rozsudkom krajského súdu č. k. 41 Co 17/2011-212 z 5. marca 2012, ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 C 5/2011 zo 7. apríla 2011 v časti úpravy práv a povinností k maloletému dieťaťu, sumou 110 € mesačne. Sťažovateľ je   zamestnaný   s   priemerným   mesačným   príjmom   777,73   €   netto.   Pracuje   ako   vodič kamiónu, poberá stravné 143,73 € a iné príjmy nemá. Komunikácia medzi účastníkmi je labilná,   nekomunikujú   spolu,   na   Okresnom   súde   Senica   je   vedené   konanie   o   výkon rozhodnutia o styku s mal. E., ako aj konanie o zmenu zverenia maloletého dieťaťa. Styk s dieťaťom   prebieha   aj   za   asistencie   polície.   Sťažovateľ   sa   v   priebehu   konania   (okrem iného) bránil aj tým, že mu nikdy pred podaním návrhu na určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky súdu nebola doručená navrhovateľkou predžalobná výzva s pokusom o mimosúdnu   dohodu   o   príspevku   na   výživu.   Navrhovateľka   predložila   súdu   čestné vyhlásenie JUDr. J. P., jej vtedajšieho právneho zástupcu, o tom, že takáto výzva – návrh na mimosúdne   riešenie   príspevku   na   výživu   rozvedenej   manželky   –   bola   sťažovateľovi JUDr. P. zaslaná v októbri 2011.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   6   P   66/2012-74   z   26.   septembra   2012   zaviazal sťažovateľa prispievať navrhovateľke na výživu za obdobie od 2. apríla 2012 do 1. júla 2012 sumou 50 € mesačne. Nedoplatok na príspevku v celkovej výške 149,94 € povolil sťažovateľovi   zaplatiť   v   splátkach,   v   prevyšujúcej   časti   návrh   navrhovateľky   zamietol a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný   súd   uviedol,   že   návrhu   navrhovateľky   vyhovel   iba   čiastočne,   a   to   vo   vzťahu k obdobiu od podania návrhu do dňa ukončenia jej materskej dovolenky, keďže mal za preukázané, že v tom čase sa navrhovateľka nebola schopná sama živiť z dôvodu osobnej starostlivosti o maloleté dieťa. Vo vzťahu k obdobiu od 2. júla 2012 žalobu okresný súd zamietol, pretože navrhovateľka nadobudla schopnosť sama sa živiť, je síce nezamestnaná, ale evidovaná ako uchádzačka o zamestnanie, a s ohľadom na jej vek a zdravotný stav je v jej   schopnostiach   a   možnostiach   sa   zamestnať.   S   ohľadom   na   príjmové   a   majetkové pomery   účastníkov,   ktoré   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   okresný   súd   podrobne rozviedol,   určil   výšku   príspevku   sumou   50   €   mesačne.   V   závere   odôvodnenia   svojho rozhodnutia   okresný   súd   uviedol,   že   zákonná   úprava   vždy   preferuje   dohodu   bývalých manželov (jej forma nie je zákonom určená), pokiaľ však k nej nedôjde, rozsah príspevku autoritatívne určí rozhodnutie súdu. Vzhľadom na to, že medzi účastníkmi nedošlo pred rozhodnutím súdu k dohode o určení príspevku na výživu, jeho rozsah určil okresný súd.Proti rozsudku okresného súdu v jeho vyhovujúcej časti podal odvolanie sťažovateľ. V odvolaní poukázal na to, že podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 120/2010 pred podaním návrhu na priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela musí navrhovateľ bývalého manžela požiadať o príspevok, resp. pokúsiť sa uzatvoriť dohodu o poskytovaní príspevku, inak ide o predčasný návrh. Sťažovateľ uviedol, že nikdy nebol písomne ani ústne   pred   podaním   návrhu   navrhovateľky   ňou   alebo   jej   právnym   zástupcom   takto oslovený. Ani navrhovateľka k svojmu návrhu na začatie konania žiadnu takúto výzvu nepriložila.   Až   po   tom,   čo   túto   skutočnosť   sťažovateľ   namietal,   uviedla,   že   jej predchádzajúci   právny   zástupca   sťažovateľa   písomne   na   platenie   príspevku   vyzval. JUDr. P.   bol   však   splnomocnený   na   zastupovanie   navrhovateľky   splnomocnením z 11. októbra 2012, v ten deň bol spísaný aj návrh na začatie konania (ktorý bol doručený okresnému   súdu   2.   apríla   2012),   ale   údajný   návrh   JUDr.   P.   na   uzatvorenie   dohody so sťažovateľom mal byť už z 2. októbra 2011; teda ešte v čase, keď nemal ani udelenú plnú moc navrhovateľkou. Ďalej sťažovateľ v odvolaní argumentoval tým, že okresný súd nevzal do úvahy, že navrhovateľka sa voči nemu správa v rozpore s dobrými mravmi, bráni jeho stretávaniu sa s maloletým dieťaťom. Okresný súd nevzal do úvahy ani to, že dôvodom rozvratu manželstva bolo sústavné opúšťanie domácnosti navrhovateľkou. S ohľadom na tieto   okolnosti   je   priznanie   príspevku   na   výživu   rozvedenej   manželky   navrhovateľke v rozpore s dobrými mravmi, avšak okresný súd ustanovenie § 75 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   rodine“)   neaplikoval.   Sťažovateľ   navrhol   odvolaciemu   súdu   rozsudok okresného   súdu   zmeniť   a   žalobu   zamietnuť,   alternatívne   rozsudok   zrušiť   a   vec   vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd rozsudkom č. k. 11 CoP 114/2012-98 z 13. marca 2013 rozsudok súdu prvého   stupňa   v   odvolaním   napadnutej   časti   potvrdil   ako   vecne   správny.   Vo   vzťahu k argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej je návrh predčasný, vychádzal z toho, že odporca zjavne s podaným návrhom nesúhlasil, príspevok navrhovateľke nebol ochotný poskytovať, zákon nepredpisuje formu, akou má byť povinný manžel vyzvaný na platenie príspevku a nespája s ňou žiadne právne následky. Preto ani s ohľadom na znenie § 72 ods. 2 zákona o rodine nemožno návrh navrhovateľky považovať za predčasne podaný. Ani rozhodnutie ústavného súdu, na ktoré poukázal sťažovateľ vo svojom odvolaní, neriešilo túto otázku v merite veci, ústavný súd sa jej dotkol len okrajovo.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie čl. 36 ods. 1 listiny rozsudkom krajského súdu č. k. 11 CoP 114/2012-98 z 13. marca 2013 odôvodnil sťažovateľ tým, že okresný súd ani krajský súd pri svojom rozhodovaní nerešpektovali nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 120/2010-27 z 12. mája 2010. Nerešpektovanie právneho názoru ústavného súdu má vždy za následok aj porušenie práva na fair proces (I. ÚS 343/2010). Celé súdne konanie bolo vedené v rozpore s princípom spravodlivosti. Návrh na učenie príspevku na výživu rozvedenej manželky podala navrhovateľka predčasne, keďže sťažovateľa nikdy pred jeho podaním neoslovila s návrhom na uzatvorenie dohody a nikdy ho nevyzvala na dobrovoľné plnenie príspevku (list JUDr. P. z 2. októbra 2011 nebol sťažovateľovi nikdy doručený a ani doručený byť nemohol, pretože JUDr. P. prevzal zastupovanie navrhovateľky až 11. októbra 2011). Ako pritom vyplýva z nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 120/2010-27 z 12. mája 2010, pokus o dohodu pred podaním návrhu na určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky na súde je hmotnoprávnou podmienkou podľa § 72 ods. 2 zákona o rodine, ktorej nesplnenie má za následok zamietnutie návrhu (ide o návrh predčasný). Krajský súd sa s touto argumentáciou vysporiadal iba uvedením názoru, podľa ktorého zákon nepredpisuje žiadnu formu dohody, s nesplnením si tejto povinnosti nespája žiadne následky a tiež nie je v ustanovení § 72 ods. 2 zákona o rodine uvedené, že takýto úkon musí byť urobený pred podaním návrhu. Tento názor s poukazom na nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 120/2010-27 z 12. mája 2010 neobstojí. Úvaha o tom, že sťažovateľ by s návrhom dohody s ohľadom na jeho procesný postoj v konaní zjavne nesúhlasil, je irelevantná.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny,   ku   ktorému   malo   dôjsť   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   11   CoP   114/2012-98 z 13. marca 2013   jednak v   dôsledku   toho,   že   krajský   súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, a jednak z dôvodu, že rozhodnutie založil na takej aplikácii § 72 ods. 2 zákona o rodine, ktorá popiera jeho účel a zmysel a je v rozpore s právnym názorom vysloveným v náleze ústavného súdu č. k. II. ÚS 120/2010-27 z 12. mája 2010.

Krajský súd rozsudok č. k. 11 CoP 114/2012-98 z 13. marca 2013 odôvodnil takto:„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa ako aj celého   obsahu   spisového   materiálu   dospel   k   záveru,   že   súd   prvého   stupňa   vykonal dokazovanie   v   dostatočnom   rozsahu,   potrebnom   na   vyhlásenie   rozsudku,   na   základe vykonaných   dôkazov   dospel   k   správnym   skutkovým   zisteniam   a   vec   i   správne   právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Správnym bol postup súdu prvého stupňa, keď určil príspevok na výživu rozvedenej manželky za obdobie od 2. 4. 2012 do 1. 7. 2012 v sume 50 eur mesačne, v dôsledku čoho vznikol na tomto príspevku odporcovi nedoplatok vo výške 149,94 eur a vo zvyšku návrh zamietol.   Odvolací   súd   sa   stotožnil   so   záverom   súdu   prvého   stupňa,   že   takto   určený príspevok   je   primeraný   odôvodneným   potrebám   navrhovateľky,   ako   aj   schopnostiam a možnostiam odporcu. K namietaným skutočnostiam v odvolaní odvolací súd udáva, pokiaľ sa týka dobrých mravov, tak odvolací súd má za to, že z rozvodového rozsudku nevyplýva, že by navrhovateľka svojim správaním zapríčinila rozvrat manželstva. Príspevok žiadala v čase, keď bola na materskej dovolenke, tento jej bol určený za obdobie, keď mala príjem 194 eur mesačne, nemala možnosť zabezpečiť si iný príjem v dôsledku starostlivosti o dieťa. Príspevok bol určený len v trvaní troch mesiacov a sumu 194 eur možno považovať za nedostatočnú   na   uspokojenie   všetkých   odôvodnených   základných   nevyhnutých   potrieb navrhovateľky. Tieto skutočnosti určite nie sú skutočnosti, ktoré by bolo možné považovať za   skutočnosti   v rozpore   s dobrými   mravmi   pri   určení   príspevku   na   výživu   rozvedenej manželky.   Samotná   skutočnosť,   že   navrhovateľka   bráni   odporcovi   v   styku   s   maloletou dcérou, ktorá je však na báze tvrdení odporcom, nemôže byť považovaná v tomto konaní za rozpor s dobrými mravmi a mať za následok neurčenie príspevku. V ďalšej namietanej skutočnosti, že navrhovateľka podala návrh predčasne, odvolací súd uvádza, že s týmto názorom sa nestotožňuje. Odvolací súd má za to, že zo znenia ust. § 72 ods. 2 Zákona o rodine vyplýva, že ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh   niektorého   z   nich   súd.   Zákon   tu   však   nepredpisuje   žiadnu   formu   dohody,   s nesplnením   si   tejto   povinnosti   nespája   žiadne   následky,   takže   môže   byť   uvedený   úkon urobený aj ústne a tiež nie je uvedené, že musí byť pred podaním návrhu. Zákon totiž uvádza, že ak sa nedohodnú určí príspevok súd, neuvádza, že ak sa nedohodnú tak sa môže podať návrh. Z celého konania pred súdom prvého stupňa, už z prvého vyjadrenia odporcu vyplynul jednoznačný nesúhlas odporcu s návrhom, takže tento s určením príspevku na výživu navrhovateľky nesúhlasil, nie je ochotný na jej výživu prispievať vôbec, takže za výzvu   na   určenie   príspevku   na   výživu   možno   považovať   aj   návrh   na   začatie   konania. Odporca   nesúhlasí   s   určením,   o   čom   svedčí   aj   skutočnosť,   že   voči   vyhovujúcej   časti rozsudku   sa   odvolal.   Za   takéhoto   skutkového   stavu   odvolací   súd   nepovažoval   návrh navrhovateľky za predčasne podaný, keď počas celého konania bolo jednoznačné, že sa účastníci   nedohodli   a nedohodnú.   Odvolací   súd   tu   má   však   najmä   za   to,   že   zákon nepredpisuje formu, akou má byť povinná osoba vyzvaná a tiež s touto nespája žiadne dôsledky, preto aj napriek rozhodnutiu Ústavného súdu SR, na ktoré poukazuje odporca vo svojom odvolaní, nepovažoval návrh navrhovateľky podaný za predčasne, pričom Ústavný súd   neriešil   vo svojom   rozhodnutí   v   merite   veci   uvedenú   skutočnosť,   túto   uviedol   len okrajovo.

Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti určenia príspevku v súvisiacej časti náhrady trov prvostupňového konania považoval za vecne správny, preto ho podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský súd   dal   jasnú a zrozumiteľnú   odpoveď   na všetky   právne   a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil. Krajský súd reagoval na tvrdenie sťažovateľa o rozpore priznania príspevku s dobrými mravmi, ako aj na tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého návrh navrhovateľky bol podaný predčasne, ako aj na   obsah   sťažovateľom   uvedeného   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   II.   ÚS   120/2010-27 z 12. mája   2010.   Krajský   súd   neponechal   teda   bez   povšimnutia   žiadny   z   odvolacích argumentov   sťažovateľa,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam.   Odôvodnenie   jeho rozhodnutia   preto   spĺňa   všetky   požiadavky   vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ   vo   vzťahu   k   rozsudku   krajského   súdu   však   ďalej   tvrdil,   že   tento   je založený na takom výklade a aplikácii § 72 ods. 2 zákona o rodine, ktorý nezodpovedá jeho účelu   a   zmyslu,   je   ústavne   nekonformný   a   je   navyše   v   rozpore   s   právnym   názorom vysloveným ústavným súdom v náleze č. k. II. ÚS 120/2010-27 z 12. mája 2010.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

S   ohľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   ďalej   zaoberal   aj   argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd svojím rozhodnutím poprel účel, zmysel a princípy výkladu   právnych   predpisov   v   súlade   s   ústavnoprávnymi   požiadavkami,   keď   dospel k záveru,   že   v   zmysle   §   72   ods.   2   zákona   o   rodine   nejde   o   návrh   predčasný,   ak jeho doručeniu súdu nepredchádzal preukázaný pokus navrhovateľky vyriešiť so sťažovateľom mimosúdne.

Podľa § 72 ods. 1 zákona o rodine rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.

Podľa § 72 ods. 2 zákona o rodine ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi.

Podľa § 72 ods. 3 zákona o rodine príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o   toho   manžela,   ktorému   bolo   v   konaní   o   rozvod   manželstva   zverené   do   osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru.

Podľa názoru ústavného súdu argumenty sťažovateľa neobstoja.

Účelom   a   zmyslom   právnej   úpravy   inštitútu   príspevku   na   výživu   rozvedeného manžela   je   ustanoviť   povinnosť   bývalého   manžela   prispievať   rozvedenému   manželovi, ktorý nie je schopný sám sa živiť na primeranú výživu, a to vo výške podľa jeho schopností, možností a majetkových pomerov.

Ustanovenie § 72 ods. 1 zákona o rodine je formulované tak, že dáva bývalému manželovi   právo   žiadať   poskytovanie   takéhoto   príspevku   od   rozvedeného   manžela. V prípade, ak bývalý manžel príspevok neposkytuje dobrovoľne po tom, čo ho rozvedený manžel,   ktorý   nie   je   schopný   sám   sa   živiť,   o   poskytovanie   príspevku   žiada,   alebo   ho neposkytuje   vo   výške   zodpovedajúcej   zákonným   kritériám,   určí   jeho   rozsah   na   návrh niektorého z nich súd. Konanie o príspevku na výživu rozvedeného manžela nemožno začať z úradnej moci, jeho začatie je podmienené podaním návrhu na jeho určenie rozvedeným manželom. Príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať iba odo dňa začatia súdneho konania (§ 77 ods. 1 druhej vety zákona o rodine).

Pri   rozhodovaní   o   návrhu   rozvedeného   manžela   súd   zisťuje,   či   dôvody   na   jeho priznanie existujú od času podania návrhu na začatie konania, prípadne či medzičasom do dňa jeho rozhodovania nezanikli.

Pokiaľ   ustanovenie   §   72   ods.   2   zákona   o   rodine   uvádza,   že   rozsah   príspevku na výživu rozvedeného manžela určuje súd v prípade, ak sa bývalí manželia na poskytovaní príspevku nedohodli, otázka, či k takejto dohode došlo alebo nie, sa posudzuje ku dňu podania návrhu na začatie konania. Pokiaľ rozvedený manžel doručil súdu návrh na určenie rozsahu   príspevku   a   bývalý   manžel   v   tomto   čase   príspevok   neposkytuje   alebo   tento poskytuje v nižšej výške, než akú žiada rozvedený manžel v návrhu, je úplne zrejmé, že bývalí manželia sa na rozsahu príspevku nedohodli. V takom prípade je povinnosťou súdu rozsah príspevku určiť rozhodnutím, a to aj v prípade, ak podaniu návrhu na začatie konania nepredchádzala výzva bývalému manželovi na poskytovanie príspevku.

Pretože   ustanovenie   §   72   ods.   2   zákona   o   rodine   takýmto   spôsobom   aplikovali okresný súd i krajský súd, je zrejmé, že pri jeho aplikácii nevybočili z ústavného rámca jeho výkladu a nevykladali dané ustanovenie v rozpore s jeho účelom a zmyslom.

Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 120/2010-27 z 12. mája 2010 a v tomto kontexte i na to, že nerešpektovanie právneho názoru ústavného súdu   má vždy   za následok   aj porušenie práva   na fair   proces   v konaní, ako   to vyplýva z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 343/2010 z 27. apríla 2011, ústavný súd zdôrazňuje, že právny názor vyslovený v náleze sp. zn. I. ÚS 343/2010 z 27. apríla 2011 (ako to vyplýva aj z jeho odôvodnenia) sa vzťahuje primárne na nerešpektovanie nálezu ústavného súdu v konaní pred všeobecným súdom, v nadväznosti na ktoré bol nález vydaný. Vo vzťahu k obsahu odôvodnenia nálezu č. k. II. ÚS 120/2010-27 z 12. mája 2010 považuje ústavný súd za potrebné uviesť, obdobne ako to urobil vo veci sťažovateľa i krajský súd v rozsudku č. k. 11 CoP 114/2012-98 z 13. marca 2013, že otázku predčasnosti návrhu na určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela v tejto veci ústavný súd riešil iba marginálne, keď predmetom jeho rozhodovania boli predovšetkým iné otázky. Ústavný súd v náleze č. k. II. ÚS 120/2010-27 z 12. mája 2010 časť odôvodnenia venovanú otázke predčasnosti návrhu   sám   uviedol   tým,   že   sa   touto   otázkou   zaoberá   nad   rámec   odôvodnenia   svojho rozhodnutia, a bližšie svoje úvahy potom ani nerozviedol.

Ako vyplýva z uvedeného, v prípade sťažovateľa teda nešlo o prípad, v ktorom by krajský   súd   formalistickým   postupom   umožnil   presadenie   zrejmej   nespravodlivosti. V tomto   prípade   od   krajského   súdu   ani   účel   zákona,   ani   história   jeho   vzniku,   ani systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov nevyžadovali zaujatie odlišného záveru. Krajský súd našiel interpretáciou abstraktných noriem konkrétne právo, rešpektujúc ústavné zásady.

Keďže   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   založil   na   takom   výklade   dotknutých ustanovení   právnych   predpisov,   ktorý   nemožno   označiť   za   ústavne   nekonformný   alebo nezodpovedajúci   dikcii   aplikovaných   zákonných   ustanovení,   sťažnosť   sťažovateľa neobstojí.

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutom rozsudku   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jeho sťažnosti.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby rozsudkom krajského súdu č. k. 11 CoP 114/2012-98 z 13. marca 2013 mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013