znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 385/2010-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť E. T., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 395/09 z 18. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. T.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. mája 2010 doručená   sťažnosť   E.   T.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a   základných slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co 395/09 z 18. februára 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva:«Ja sťažovateľka som podala ako navrhovateľka na Okresnom súde v Brezne návrh zo dňa 31.8.2006, ktorým som sa domáhala, aby súd určil, že Zmluva o pôžičke uzavretá medzi   veriteľom   ako   odporcom   1   /   O.   G.,...,   trvalé   bytom   B.   a   dlžníkom   ako   mnou navrhovateľkou 1/ E. T.,..., trvalé bytom B. uzavretá dňa 14.5.2002, je absolútne neplatná a zároveň, aby určil, že Záložná zmluva V 1782/2002 uzavretá medzi záložným veriteľom ako odporcom 1/ O. G.,..., trvalé bytom B. (ďalej len „odporca“ v príslušnom gramatickom tvare) a záložcom ako navrhovateľkou 1/ E. T.,..., trvalé bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“ v príslušnom gramatickom tvare) uzavretá dňa 14.5.2002, je absolútne neplatná.

Konanie bolo vedené na Okresnom súde v Brezne pod spis.zn. 4C 198/2006. Východiskom   skutkového   stavu   pre   konanie   bolo,   že   dňa   14.   mája   2002   som s odporcom mala uzavrieť záložnú zmluvu V 1782/2002. Na základe tejto zmluvy som ja ako výlučná vlastnícka nehnuteľností byt č.16 na 3. poschodí obytného domu súpis, číslo 1637 postavený na pare. č. 1066/2/1, vchod č. 24, na ul...., B. a spoluvlastnícky podiel k pozemku parc.č. 1066/2/1 zast. plochy o výmere 1319 m2, parc.č. 1066/2/2 ostatné plochy o výmere 72 m2 vo veľkosti 8426/416943 vedených zapísaných na LV č. 5080, pre kat.úz. B., dala tieto odporcovi ako záložnému veriteľovi do zálohu. Zmluva bola uzatvorená v súvislosti so Zmluvou o pôžičke, na základe ktorej mi mal odporca ako veriteľ požičať sumu 800.000,-Sk. Záložné   právo   k   predmetným   nehnuteľnostiam   sa   zriadilo   vo   výške   800.000,-Sk   ako prostriedok na zabezpečenie poskytnutej pôžičky. Podľa zmluvy o pôžičke som mala pôžičku vrátiť odporcovi - veriteľovi O. G. najneskôr dňa 14.11.2002, inak by odporca ako záložný veriteľ mohol realizovať záložné právo.

V priebehu celého prvostupňového konania som sa ja snažila preukázať, že ja som tak Zmluvu o pôžičke ako ani Záložnú zmluvu na jej zabezpečenie nikdy nemala v úmysle uzavrieť. Rovnako mne nikdy neboli vyplatené peniaze, ktoré mali byť predmetom pôžičky. Predmetné zmluvy som síce vlastnoručne podpísala, avšak z toho dôvodu, že môj vtedajší druh a otec môjho maloletého dieťaťa M. Š., F., t.č. na adrese B. ma donútil k podpisu týchto zmlúv....

Ja som sa snažila v prvostupňovom konaní preukázať, že k uzatvoreniu oboch zmlúv som bola donútená psychickým nátlakom M. Š. V tom zmysle vypovedali svedkyne S., R. a S. Je z môjho pohľadu úplne samozrejmé, že M. Š. na priamu otázku súdu či sa mi nejakým spôsobom vyhrážal v prípade neuzavretia zmluvy o pôžičke, odpovedal nie, pretože si bol vedomý prípadných trestno-právnych následkov. Pri konfrontácii dňa 22.5.2009 s pánom G. v trestnom konaní (Okresné riaditeľstvo Policajného zboru B., ČVS: ORP-969/2-OVK-BB- 2007, toto konanie stále prebieha), kde pán G. bol v pozícii obvineného a pán Š. v pozícii svedka, však na otázku, či niekedy vydieral pani T. - teda mňa, pán Š. vypovedal, že: „Ja som to tak nebral, že to bolo psychické a fyzické vydieranie, ani som to nikdy v úmysle nemal. Ona to tak mohla ponímať, ale vždy to mohlo vzniknúť po psychických a fyzických nátlakoch pána G. na moju osohu“. Z tohto jeho tvrdenia teda vyplýva, že sám pán Š. si bol vedomý toho, že ja som jeho konanie mohla pociťovať ako nátlak, hoci on v priamom úmysle nátlak nemusel mať. Tento trestný spis bol v konaní pred Okresným súdom v Brezne oboznámený, avšak prvostupňový súd, túto výpoveď pána Š. pri hodnotení dôkazov nebral do úvahy.

Ja teda tvrdím, že som si peniaze nikdy nepožičala, neprevzala som ich od veriteľa, toto všetko urobil M. Š. Donútil ma, aby som zmluvu o pôžičke podpísala, on peniaze prevzal a použil ich pre svoje potreby. Na zabezpečenie tejto pôžičky som ten istý deň podpísala   záložnú   zmluvu,   avšak   k   podpisu   som   bola   rovnako   donútená   psychickým nátlakom...

Okrem absolútnej neplatnosti predmetných zmlúv z dôvodu absencie slobody vôle, v prvostupňovom   konaní   som   prostredníctvom   právneho   zástupcu   zároveň   namietala   aj neplatnosť   obidvoch   zmlúv   a   to   s   poukazom   na   ustanovenie   §   37   ods.   1   Občianskeho zákonníka,   podľa   ktorého „Právny   úkon   sa   musí   urobiť   slobodne   a   vážne,   určite a zrozumiteľne; inak je neplatný' a zároveň § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom“. Rovnako som namietala neplatnosť zmluvy o pôžičke z dôvodu, že úroky tam dojednané sú neprimerane vysoké. Prvostupňový súd sám v odôvodnení rozsudku konštatuje (str. 4), že zo zmluvy o úvere v časti o úrokoch nie je možné zistiť, či sa jedná o úrok z omeškania, alebo o sankciu, ktorá má charakter zmluvnej pokuty   a   napriek   tomu   (hoci   v   tomto   smere   je   právny   úkon   nejasný,   nezrozumiteľný a neurčitý ) dospel k záveru, že aj v tejto časti je zmluva o pôžičke platná. Ja som sa preto domáhala vyslovenia aj neplatnosti zmluvy a to z dôvodu, že takto dohodnuté úroky sú v rozpore s dobrými mravmi. Je pravdou, že kvôli ustanoveniam o úrokoch, resp. sankciách zrejme nebude neplatná celá zmluva, ale súd môj návrh zamietol v celosti, teda bez toho. aby skúmal jeho dôvodnosť aspoň v časti a svoje rozhodnutie náležité neodôvodnil. Okresný súd v Brezne Rozsudkom 4C 198/2006 zo dňa 27.10.2009 teda môj návrh na určenie absolútnej neplatnosti zmluvy o pôžičke ako aj záložnej zmluvy v plnom rozsahu zamietol...

Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku konštatuje, že celé prvostupňové dokazovanie súd viedol na vyriešenie otázky, či zmluvy ktoré boli uzavreté medzi účastníkmi konania sú absolútne neplatné a že nieje možné žiadať, aby sa posúdenie týchto zmlúv riadilo tým ustanovením Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva kedy je možné hovoriť o relatívnej neplatnosti právneho úkonu.

Je   pravdou,   že   v   pôvodnom   návrhu   na   začatie   konania   som   sa   domáhala   len vyslovenia absolútnej neplatnosti sporných zmlúv z dôvodu absencie slobody vôle. Podaním zo dňa 3.3.2008 som však napadla Zmluvu o pôžičke nad rámec návrhu a to s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka. Napokon,   tak ako bolo vyššie uvedené, v prvostupňovom konaní som na pojednávaní dňa 6.10.2009 prostredníctvom právneho zástupcu zároveň z opatrnosti namietala aj neplatnosť obidvoch zmlúv a to s poukazom na ustanovenie § 37 ods.   1   Občianskeho   zákonníka   a   rovnako   som   namietala   neplatnosť   zmluvy   o   pôžičke z dôvodu, že úroky tam dojednané sú neprimerane vysoké.

Podľa môjho názoru týmto došlo k rozšíreniu návrhu na začatie konania a teda k rozšíreniu predmetu súdneho konania. To, že k takémuto rozšíreniu návrhu došlo jednak písomným podaním zo dňa 3.3.2008 a jednak priamo na pojednávaní a nie samostatným návrhom...

Ak toto aj prvostupňový súd nebral ako rozšírenie návrhu, musel z úradnej moci prihliadať   aj   na   neplatnosť   právneho   úkonu z iných ako   v   návrhu   uvedených dôvodov a v tomto smere vykonávať dokazovanie. V prípade neplatnosti právneho úkonu podľa § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka ide totiž o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorá nastáva priamo zo zákona, pôsobí voči všetkým a súd na ňu musí prihliadnuť aj bez návrhu a je teda priamo zo zákona povinný skúmať, či tu neexistuje iný ako v návrhu uvádzaný dôvod absolútnej neplatnosti právneho úkonu!

Všeobecné   súdy   nerozhodli   o   celom   predmete   konania.   Ja   som   sa   domáhala vyslovenia   absolútnej   neplatnosti   právnych   úkonov   a   súdy   boli   povinné   skúmať   všetky prípadné dôvody a podmienky, ktoré by mohli viesť, čo aj k čiastočnej neplatnosti mnou napadnutých právnych úkonov. Tým, že iné ako v pôvodnom písomnom návrhu na začatie konania špecifikované dôvody neplatnosti, vôbec neskúmali, a neurobili tak, ani napriek môjmu rozšíreniu návrhu na vyslovenie absolútnej neplatnosti právnych úkonov aj z ďalších dôvodov, porušili tak moje Ústavou SR garantované právo na súdnu ochranu.

Je mi zrejmé, že právo na súdnu ochranu nemožno zamieňať s právom na úspech v súdnom konaní, avšak tým, že prvostupňový ako aj odvolací súd sa svojvoľne rozhodli nerešpektovať jednu z nosných zásad civilného práva, podľa ktorej súdy prihliadajú na absolútnu   neplatnosť   právneho   úkonu   z   úradnej   povinnosti,   porušili   tým   túto   zásadu, pričom ide o porušenie tak závažné, že bolo zároveň porušené aj moje ústavné právo na súdnu ochranu.

Zároveň   sa   domnievam,   že   odôvodnenie   prvostupňového   rozhodnutia   ako   aj odôvodnenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   nespĺňa   požiadavku   na   spravodlivé   súdne rozhodnutie. Podľa § 157 ods.2 Občianskeho súdneho poriadku : „ V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril   odporca   (žalovaný),   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. “ Rozhodnutie prvostupňového súdu je podľa môjho názoru zmätočné. Súd na jednej strane konštatuje (str. 4), že zo zmluvy o úvere v časti o úrokoch nie je možné zistiť, či sa jedná o úrok z omeškania, alebo o sankciu, ktorá má charakter zmluvnej pokuty a napriek tomu   (hoci   v   tomto   smere   je   právny   úkon   nejasný,   nezrozumiteľný   a   neurčitý)   dospel k záveru, že aj v tejto časti je zmluva o pôžičke platná a to bez ďalšieho. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v nadväznosti na prvostupňového rozhodnutie je rovnako nedostatočné a zmätočné.

Odvolací súd opakovane poukazuje na to, že nemôže v odvolacom konaní aplikovať ustanovenia o relatívnej neplatnosti právnych úkonov. Ja som sa však relatívnej neplatnosti nedomáhala.   Odvolací   súd   zrejme   k   nesprávnemu   dojmu   došiel   na   základe   môjho odvolania, v ktorom som napísala: „Ja sa domáham vyslovenia aj relatívnej neplatnosti zmluvy a to z dôvodu, že takto dohodnuté úroky sú v rozpore s dobrými mravmi. Je pravdou, že kvôli ustanoveniam o úrokoch, resp. sankciách zrejme nebude neplatná celá zmluva, ale súd môj návrh zamietol v celosti, teda bez toho, aby skúmal jeho dôvodnosť aspoň v časti.“ Tu však išlo o zrejmú nesprávnosť v písaní v rámci odvolania, pretože rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi nespôsobuje relatívnu, ale absolútnu neplatnosť právneho úkonu (§39   Občianskeho   zákonníka),   súd si   tento   stav   mal   vyhodnotiť   podľa   obsahu   podania a aplikáciou logického výkladu by dospel k tomu, že som sa relatívnej neplatnosti vôbec nedomáhala.   Ak   mal   odvolací   súd   pochybnosti,   mal   nariadiť   vo   veci   pojednávanie a rozhodnúť   až   po   výsluchu   účastníkov   konania.   Opakujem,   na   absolútnu   neplatnosť právneho úkonu, musí súd prihliadať v akomkoľvek štádiu konania z úradnej moci a pokiaľ som ja dodatočne namietla právny úkon aj z dôvodu jeho rozporu s dobrými mravmi, musel sa s tým vyporiadať.

Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici teda je podľa môjho názoru zjavne neodôvodnené, prejavuje známky svojvôle pri rozhodovaní a ako také je arbitrárne.»

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález: „Krajský súd Banská Bystrica Rozsudkom, č. k. 12 Co/395/09-298 zo dňa 18.2.2010 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušil právo E. T. na súdnu ochranu podľa čl.46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici 12 Co/395/09-298 zo dňa 18.2.2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

E. T. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000, €..., ktoré je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Krajský   súd   Banská   Bystrica   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia advokátovi   sťažovateľky vo výške 1.700,01 €...   a   to   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia na účet vedený...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, oparenie alebo iný zásah....

Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho právo podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, čo dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, ako aj návrhy podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 12 Co 395/09 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia literatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   tiež   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   prechádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z hľadiska ústavného neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 134/00).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu napadnutým rozsudkom krajského súdu, pričom podstata jej námietok spočívala v nedostatočnom odôvodnení a zistení skutkového stavu, nesprávnom hodnotení dôkazov, ako aj nesúhlas s vysloveným právnym názorom tohto súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva:„Odvolací   súd   zdôrazňuje...,   že   nie   je   možné   v odvolacom   konaní   aplikovať ustanovenie   o   relatívnej   neplatnosti   právnych   úkonov,   pretože   tomu   bráni   ust.   §   205 a § 205a O.s.p. Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods.1, konanie má inú vadu,   ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,   súd prvého stupňa neúplné   zistil   skutkový   stav,   pretože   nevykonal   navrhnuté   dôkazy   potrebné   na   zistenie rozhodujúcich skutočností a súd   prvého   stupňa dospel   na   základe   vykonaných dôkazov k nesprávnym   skutkovým   zisteniam.   Ďalej   ide   o dôvod,   podľa   ktorého   doteraz   zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doposiaľ neboli uplatnené vo väzbe na ust. § 205a, prípadne že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Z   hľadiska   prebiehajúceho   prvostupňového   konania   celé   dokazovanie   viedol prvostupňový súd na vyriešenie otázky, či zmluvy ktoré boli uzavreté medzi účastníkmi tohto konania sú absolútne neplatné. Nie je možné v odvolacom konaní žiadať aby sa posúdenie týchto zmlúv riadil tým ustanovením Občianskeho zákonníka z ktorého vyplýva kedy je možné hovoriť o relatívnej neplatnosti právneho úkonu.

Odvolací súd teda konštatuje, že v konaní nedošlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a konanie nemá ani inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Okresný súd zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav veci, vykonal navrhnuté   dôkazy   potrebné   na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností   a   dospel   k správnym skutkovým   zisteniam   na   základe   tých   dôkazov,   ktoré   boli   vykonané.   Preto   nemožno aplikovať na danú vec ani ust. § 205 ods.2 písm. e/ a tvrdiť, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené v súlade   s   ust.   §   205a.   Rozhodnutie   okresného   súdu   vychádza   zo   správneho   právneho posúdenia veci, lebo dôkladne v súlade so zisteným skutkovým stavom vyvodil právny záver, že úkony, ktoré sú predmetom tohto sporu sú úkonmi platnými a nie je možné vychádzať z tvrdenia navrhovateľky, že boli uzavreté v tiesni a sú v rozpore s jej slobodnou a vážnou vôľou. Tie skutočnosti ktoré sú uvádzané v odvolaní okresný súd riešil, vysporiadal sa s nimi a nie je dôvod právne závery ani vyhodnotenie skutkových záverov v odvolacom konaní na základe podaného písomného odvolania zmeniť. Preto odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedený   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   so   skutkovým   hodnotením   a   následne s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný   právny   výklad   krajským   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje.   Aj   keď sťažovateľka vytýkala krajskému súdu stručné zdôvodnenie svojho rozhodnutia, ústavný súd dospel k záveru, že ten sa zaoberal všetkými namietanými relevantnými skutočnosťami sťažovateľky   v   odvolaní.   Toto   rozhodnutie   súdu   však   treba   vnímať   v   kontexte s rozhodnutím súdu prvého stupňa, v ktorom bol podrobne rozvedený skutkový a právny záver.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010