znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 385/08-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. V. J., B., vo veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, porušovania práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, porušovania práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, porušovania základného práva vlastniť majetok a práva dediť podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajskej prokuratúry v Bratislave č. k. 2 Kpt 764/06-77 z 28. marca 2008 a 25. mája 2008, Okresnej prokuratúry Bratislava III sp. zn. 4 Pv 1523/04, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky – Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky sp.   zn.   KRP-261/OEK-BA-2004,   Okresného   súdu   Bratislava   III   sp.   zn.   2   T   207/2007 z 18. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. J. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2008 doručená sťažnosť Mgr. J. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 26 ods.   1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa   čl.   6   ods.   1,   čl.   10   ods.   1   a čl. 13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovore   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a rozhodnutím Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. 2 Kpt 764/06-77 z 28. marca 2008 a 25. mája 2008, Okresnej prokuratúry Bratislava III (ďalej aj „okresná prokuratúra“) sp. zn. 4 Pv 1523/04, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky – Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky (ďalej len „Policajný zbor“) sp. zn. KRP-261/OSK-BA-2004 a Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 207/2007 z 18. júna 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľov syn 16. augusta 2003 tragicky zahynul, pričom zanechal rozsiahly majetok, ktorý však po jeho smrti mal byť rozkradnutý. Z toho dôvodu podal sťažovateľ 6. decembra 2004 trestné oznámenie pre podozrenie z trestného činu, pričom označil aj konkrétne osoby – P. Č. a M. K. Podozriví boli aj E. a A. D. Ďalej poskytol policajným orgánom potrebnú súčinnosť a predložil im množstvo informácií na dôkladné zistenie skutkového stavu s tým, aby trestný čin bol dôkladne vyšetrený. Krajská prokuratúra však trestné oznámenie dôsledne nevyšetrila a bola po dobu viac ako dva roky nečinná, preto si na postup tohto orgánu sťažoval. Iba z internetovej stránky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky sa neskôr dozvedel, že 18. júna 2008 sa uskutoční vo veci   hlavné   pojednávanie   s M.   K.   a P.   Č.   Okresný   prokurátor   pri   podávaní   obžaloby nedostatočne   vychádzal   zo   skutočnej   škody,   ktorá   predstavuje   niekoľko   miliónov, nedostatočne zohľadnil ním predložené podklady a dôkazový materiál, nežiadal o priznanie náhrady škody v jeho prospech a súčasne navrhol neprimerané podmienečné tresty. Okresný prokurátor preto nemal uzavrieť s obžalovanými dohodu o vine a treste, keď obžalovaní nechceli svedčiť o spôsobe nadobudnutia chránených druhov zvierat, ktorý bol podstatne závažnejšou   trestnou   činnosťou   ako   ich   samotná   držba,   za   ktorú   ich   prokurátor   stíhal. Prokurátor si teda nesplnil svoju zákonnú povinnosť. Za toho stavu aj sudca okresného súdu, ktorý dohodu o vine a treste schvaľoval, postupoval nesprávne, aj keď musel vedieť, že trest je neprimerane nízky voči M. K., a to tým skôr, že musel vedieť o vzniknutej rozsiahlej   škode.   To   však   znamenalo,   že   aj   vyšetrovacie   orgány   nevykonali   vo   veci dostatočné   dokazovanie,   neprihliadali   na   ním   označené   dôkazy   ani   na   nové   skutkové dôkazy a za týchto okolností nemohla byť vec skutkovo objektívne a spravodlivo zistená. Vytýkal krajskej prokuratúre, že postupovala formálne v konaní, nedostatočne odpovedala na   jeho   podnety   a postupovala   vec   na   vybavenie   nesprávnym   orgánom.   Vyslovil podozrenie, že jeho podanie o oznámení trestného činu sa stratilo na krajskej prokuratúre jej vinou, v dôsledku čoho sa dostal do nevýhodnej pozície vo vzťahu k zisťovaniu skutkového stavu.Za tohto stavu vytýkal Policajnému zboru, že nezačal trestné konanie, nevypočul ho k veci   ako   oznamovateľa,   objektívne   veci   nevyšetril,   nezhabal a nevrátil   majetok,   ktorý patril do pozostalosti.

Okresná   prokuratúra   mala   porušiť   jeho   práva   tým,   že   nezabezpečila   zákonnosť v konaní   policajného   vyšetrovateľa,   nedala   vyšetriť   a nestíhala   trestnú   činnosť,   o ktorej musela vedieť, a pochybila, keď uzatvorila dohodu a vine a treste s obvinenými.

Krajská prokuratúra porušila jeho práva tým, že aj keď prevzala jeho oznámenie z 28. septembra 2005, nevyšetrila ho a navyše zatajila ho Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky,   nezahájila   trestné   stíhanie   a   nedostatočne   zabezpečila   zákonnosť   konania podriadenej okresnej prokuratúry.

Okresný   súd   porušil   jeho   právo   tým,   že   rozhodol   na   základe   nedostatočne a neobjektívne zisteného skutkového stavu, uprel sťažovateľovi jeho procesné práva ako poškodeného v trestnej veci, schválil dohodu o vine a treste, ktorou bolo porušené právo, odsúdil obžalovaných na základe nesprávneho ustanovenia podľa Trestného zákona a uložil im neprimerane nízky trest odňatia slobody.

Prezídium Policajného zboru porušilo jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote tým, že od podania 6. decembra 2004 nekonalo, tento orgán nedostatočne zisťoval skutkový stav, nedovolil identifikáciu zhabaných zvierat, konal neefektívne tak, aby nebol náležite zistený skutkový stav, a tým spôsobil, že mnohé dôkazy sa už nedajú vykonať. Pritom postupoval neprimerane pri vyšetrovaní a robil všetko pre to, aby podozrivé osoby neboli trestne stíhané.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:„Krajskej   prokuratúre   Bratislava   prikazuje   v konaní   2   Kpt.   764/06-77   postúpiť podania   sťažovateľa   z 28.   3.   2008   a 25.   mája   2008   nadriadenému   prokurátorovi   na rozhodnutie,   konať   bez   prieťahov   vo   veci   trestného   podania   sťažovateľa   z 28.   9.   2005 a zabezpečiť účinný dohľad nad zákonnosťou konania podriadeného prokurátora v konaní č. 4 Pv 1523/04,

Okresnej   prokuratúre   Bratislava   III   v konaní   4   Pv   1523/04   prikazuje   konať   bez prieťahov, zabezpečiť zákonnosť v konaní Prezídia policajného zboru SR, Úradu justičnej a kriminálnej polície v konaní č. KRP/OEK-BA-2004,

Ministerstvu vnútra – Prezídiu policajného zboru SR v konaní č. KRP-261/OEK-BA- 2004   prikazuje   konať   bez   prieťahov,   vykonať   objektívne   vyšetrenie   skutkového   stavu, objektívne a bez prieťahov vyšetriť podozrenie z trestnej činnosti vo veci trestného podania sťažovateľa z 28. 9. 2005, umožniť sťažovateľovi nahliadnutie do spisu a zabezpečiť, aby jeho práva ako poškodeného neboli porušované.

Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III zn. 2T/207/2007 z 18. 6. 2008 a vec vracia vyšetrovateľovi – Prezídiu policajného zboru SR, Úrad justičnej a kriminálnej polície, na nové konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Krajskej   prokuratúre   Bratislava, Okresnej prokuratúre Bratislava III, Ministerstvu vnútra SR, Okresnému súdu Bratislava III zaplatiť sťažovateľovi 4 milióny Sk a trovy konania a právneho zastúpenia a to každému v jednej   štvrtine,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   uznesenia   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1, zruší   takéto   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

A. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základného práva vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a teda aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Ak v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza   k porušovaniu   označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   142/03, I. ÚS 145/03).

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   označeného   základného   práva   policajnými orgánmi s odôvodnením, že od jeho podania o oznámení trestného činu zo 6. decembra 2004 nekonal plynulo a v dôsledku toho nedošlo ani k riadnemu vyšetreniu trestného činu.

Ústavný   súd   z obsahu   pripojeného   spisu   okresného   súdu   zistil,   že   Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave – Úrad justičnej a kriminálnej polície 17. júla 2007   ukončil   vyšetrovanie   vo   veci   a následne   postúpilo   vec   pod   sp.   zn. ČVS: KRP-261/OEK-BA-2004 3. augusta 2007 s návrhom na podanie obžaloby proti P. Č. a M. K. Okresnej prokuratúre Bratislava III.

Tento skutkový stav, ktorého relevantnosť nemal ústavný súd dôvod spochybňovať, bol základom záveru, že sťažnosť proti tomuto orgánu je zjavne neopodstatnená. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 20. augusta 2008. Sťažovateľ namietal prieťahy policajného orgánu, ktoré mali vzniknúť ešte od roku 2004. Tento orgán však ukončil konanie vo veci podaním návrhu na podanie obžaloby okresnej prokuratúre 3. augusta 2007, teda v čase podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   nedochádzalo   k porušovaniu   základného   práva uvedeným orgánom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, teda k zbytočným prieťahom v konaní.

B.   Sťažovateľ   žiadal   krajskú   prokuratúru,   aby   jeho   sťažnosť   z 28.   marca   2008 a 25. mája 2008 postúpila na vybavenie nadriadenému prokurátorovi na rozhodnutie a aby konala bez prieťahov vo veci trestného podania z 28. septembra 2005.

Z obsahu pripojeného spisu prokuratúry ústavný súd zistil, že krajská prokuratúra vec postúpila na základe sťažnosti sťažovateľa Generálnej prokuratúre Slovenskej   republiky 4. júna   2008.   Sťažovateľ   bol   upovedomený   o vybavení   ním   uvedených   podnetov,   a to „upovedomením“ krajskej   prokuratúry   z 21.   júla   2008.   Z   uvedeného   vyplýva,   že sťažovateľom uvedená námietka nie je v uvedenom smere dôvodná. Krajská prokuratúra priamo nevykonávala priamy dozor nad vyšetrovaním, a preto nemohla svojím konaním spôsobiť sťažovateľom namietané prieťahy v konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tak, ako to tvrdí sťažovateľ.

C. Sťažovateľ žiadal prikázať okresnej prokuratúre vo veci sp. zn. 4 Pv 123/04 konať bez prieťahov a zabezpečiť zákonnosť v konaní Prezídia Policajného zboru.

Ústavný   súd   z obsahu   pripojeného   spisu   okresnej   prokuratúry   zistil,   že   okresný prokurátor   s obžalovanými   P.   Č.   a M.   K.   12.   novembra   2007   uzatvoril   dohodu   o vine a treste podľa § 334 ods. 4 Trestného poriadku, ktorá bola vedená pod sp. zn. 4 Pv 1523/04.

Sťažnosť sťažovateľa, ako je už uvedené, bola ústavnému súdu doručená 20. augusta 2008. Keďže okresný prokurátor uzatvoril vec 12. novembra 2007 dohodou o vine a treste, v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už nedochádzalo k porušovania jeho základného práva uvedeným orgánom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože vec bola následne postúpená príslušnému súdu.

Na základe uvedeného vyplýva, že ani okresný prokurátor nemohol svojím konaním spôsobiť sťažovateľom namietané prieťahy v konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Okrem   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   podľa   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   jednou   z podmienok prijatia   sťažnosti   fyzickej   osoby na konanie pred ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ústavy   je   podanie   sťažnosti   v lehote   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva,   pričom   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03). Nedodržanie tejto lehoty je teda zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ak   sťažovateľ   žiadal   voči   orgánom   v   bodoch   A až   C   prikázanie   dôsledného vyšetrenia   skutkového   stavu,   zabezpečenia   dôkazov,   účinného   dohľadu   nad   konaním jednotlivých   zložiek,   zabezpečenie   zákonnosti   z ich   strany,   ústavný   súd   uvádza,   že sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu   sťažnosť   20.   augusta   2008,   keď   konania   na   týchto orgánoch   boli   už   právoplatne   ukončené,   z čoho   vyplýva,   že   sťažovateľ   tak   urobil po zákonom ustanovenej lehote, a preto aj z toho dôvodu nebolo možné v uvedenom smere prihliadnuť na predmetné námietky.

D.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   žiadal   zrušiť   rozhodnutie   okresného   súdu   sp.   zn. 2 T 207/2007 z 18. júna 2008 a vrátiť mu vec na ďalšie konanie s odôvodnením, že ten mal rozhodnúť na základe nedostatočne a neobjektívne zisteného skutkového stavu, schválil dohodu o vine a treste v rozpore so zákonom, uložil im neprimeraný trest, čím mal porušiť jeho základné právo ako poškodeného a oznamovateľa o spáchaní trestného činu.

Z judikatúry   ústavného súdu   okrem iného vyplýva, že o zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).Ústavný súd už v obdobných prípadoch uviedol, že právo na vznesenie obvinenia a trestné   stíhanie   inej   osoby   na   základe   podaného   trestného   oznámenia   alebo   podanie obžaloby proti nej na súde prokurátorom nie je súčasťou základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02). Sťažovateľ nemá ústavou zaručené právo, aby na podklade jeho názoru na to, či bol spáchaný trestný čin, alebo nie, či rozhodnutie   súdu   je   zákonné,   alebo   nie,   bol   prokurátor   povinný   podať   riadny   alebo mimoriadny opravný prostriedok proti obžalovanému. Rozhodnutie prokurátora patrí k jeho autonómnemu právu vec posúdiť a podľa toho postupovať. Sťažovateľovi zo základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva iba právo, aby sa orgány činné v trestnom konaní jeho oznámením o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný   trestný   čin,   zákonným   spôsobom   zaoberali   (III.   ÚS   261/05),   čo   sa   v danom prípade   stalo,   pretože   na   základe   dohody   o vine   a   treste   uzatvorenej   prokurátorom s obžalovanými, sa zaoberal súd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať práve názory všeobecného súdu, ktoré ho viedli pri výklade a uplatňovaní zákonov   k rozhodnutiu   vo   veci   samej   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

V danom   prípade   okresný   súd   schválil   dohodu   o vine   a treste   uzatvorenej   medzi obžalovanými a prokurátorom. Okresný súd sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a aplikácií   zákonných   predpisov   a nepoprel   ani   ich   účel   a význam.   Ako   vyplýva z judikatúry   ústavného   súdu,   iba   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).

Z toho   dôvodu,   ak   sťažovateľ   namieta   nezákonnosť   rozhodnutia   okresného   súdu v rozsahu ako uviedol, ústavný súd nezistil porušenie jeho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto v tomto smere považoval jeho sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   uvedené   závery,   zo   skutočností,   ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia základných práv podľa ním označených článkov ústavy.

Tvrdenie o porušení iných práv a v iných konaniach, ktoré sťažovateľ uvádza mimo petitu v texte sťažnosti, treba podľa ústavného súdu považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Ústavný súd nie   je oprávnený   posudzovať zákonnosť rozhodnutia,   proti   ktorému ústavná sťažnosť bola podaná. Jeho úlohou je zistenie, či napadnutým rozhodnutím bolo porušené   základné   právo.   Ústavný   súd   preto   považoval   za   potrebné   zaoberať   sa   nie zákonnou argumentáciou, ktorou bola odôvodňovaná opodstatnenosť ústavnej sťažnosti, ale iba   jej   ústavnoprávnymi   aspektami   (I.   ÚS   59/97).   Vychádzajúc   z toho   ústavný   súd konštatuje,   že   označené   práva   sťažovateľa   orgánmi   verejnej   moci   v konaniach,   ktoré napadol sťažnosťou, porušené neboli.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2008