znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 384/2014-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu   Sergeja   Kohuta predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   INGSTEEL, spol. s r. o., Tomášikova 17, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou RASREGAL, s. r. o., Františkánske námestie 3, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 1 a 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v   konaní vedenom   Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 43 Cob 277/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti INGSTEEL, spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2014 osobne   do   podateľne   doručená   sťažnosť   spoločnosti   INGSTEEL,   spol.   s   r.   o., Tomášikova 17, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 1 a 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 43 Cob 277/2013.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že   uznesením   Okresného súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný   súd“)   č.   k.   64   Cb   163/2013-17   z   27.   augusta   2013   bol   zamietnutý   návrh sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia. Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka   18.   septembra   2013   odvolanie   v   elektronickej   podobe,   pričom   toto   bolo podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom.   Uznesením   okresného   súdu   č.   k. 64 Cb 163/2013-42 z 19. novembra 2013 bol sťažovateľke vyrubený súdny poplatok za elektronické podanie so zaručeným elektronickým podpisom podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „sadzobník“),   a   to   vo   výške   3   €.   Uznesenie   je   odôvodnené   len   heslovite   odkazom   na položku sadzobníka a označením elektronického podania. Úvahy, ktorými sa okresný súd pri ukladaní poplatkovej povinnosti riadil, absentujú. Sťažovateľka podala proti uzneseniu odvolanie, pričom uznesením krajského súdu sp. zn. 43 Cob 277/2013 z 30. januára 2014 bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené. Odôvodnenie uznesenia je založené na   siedmich   všeobecných   konštatáciách,   pričom   bližšie   právne   úvahy   úplne   absentujú. Podľa názoru sťažovateľky uznesenia nemajú zákonný podklad, a preto sú nesprávne.

V súvislosti s jednotlivými argumentmi krajského súdu sťažovateľka uvádza:

Možno síce súhlasiť s tým, že súdny poplatok podľa položky 20a sadzobníka musí byť poplatníkovi uložený, avšak treba presne zistiť a uviesť počet strán vyhotovovaných rovnopisov (čo v oboch uzneseniach absentuje) a zistiť osobu poplatníka takéhoto úkonu, keďže   samotná   položka   20a   sadzobníka   poplatníka   úkonu   nevymedzuje.   Ani   s   touto otázkou sa všeobecné súdy nezaoberali.

Vo všeobecnosti možno súhlasiť aj s názorom, že je potrebné odlišovať poplatkovú povinnosť od náhrady vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo samotnej povahy elektronického podania   so   zaručeným   elektronickým   podpisom   vyplýva,   že   je   vylúčená   povinnosť účastníka konania predložiť takéto podanie s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami. Znamená to, že ak je podanie urobené v elektronickej forme, účastník nemá povinnosť predkladať   takéto   podanie   v   potrebnom   počte   rovnopisov.   Tým   je   absolútne   vylúčená aplikácia ustanovenia § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Znamená to tiež, že poplatkový úkon opísaný ako „vyhotovenie rovnopisu elektronického podania, ktoré vytvorí súdny spis a rovnopisu elektronického podania, ktoré bude zaslané účastníkom konania“, nie je úkonom, ktorý by súd robil pre pôvodcu elektronického podania. Z tohto úkonu pôvodca ani nijako neprofituje a nedochádza k sanácii porušenia jeho povinností. Z toho vyplýva, že nemôže existovať ani poplatková povinnosť pôvodcu takéhoto podania.

Krajský   súd   za   poplatníka   poplatku   podľa   položky   20a   sadzobníka   označuje účastníka konania – navrhovateľa (terminologicky by bolo správnejšie označovať ho ako pôvodcu), pričom dodáva, že pôvodca je poplatníkom bez ohľadu na to, či takýto úkon navrhol alebo nie. Tieto úvahy krajského súdu sú absolútne mylné a svojvoľné. Keďže neexistuje ustanovenie označujúce pôvodcu elektronického podania za poplatníka súdneho poplatku,   treba   výklad   krajského   súdu   považovať   za   taký,   ktorý   nezákonne   prekračuje hranice nielen doslovnej interpretácie, ale aj prípadnej extenzívnej interpretácie. Krajský súd tiež konštatuje, že pôvodca elektronického podania sa stáva poplatníkom už tým, že doručí   súdu   elektronické   podanie   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom. V skutočnosti však doručenie elektronického podania súdu nie je spoplatnené. Poplatkovým úkonom je výlučne vyhotovenie rovnopisu elektronického podania, a nie jeho doručenie elektronickou   formou.   Navyše,   krajský   súd   vlastne   tvrdí,   že   pôvodca   podania   sa   stáva poplatníkom   ešte   skôr,   ako   je   samotný   poplatkový   úkon   vykonaný   (doručenie elektronického podania vždy predchádza vyhotoveniu jeho rovnopisov).

Krajský   súd   iba   všeobecne   konštatuje,   že   súdny   poplatok   podľa   položky   20a sadzobníka je poplatkom bez návrhu, pričom poplatkový úkon je vykonaný v prospech poplatníka. Okrem toho, že neoznačil ustanovenie, ktoré pôvodcu podania za poplatníka výslovne označuje, nedefinoval ani prospech, ktorý tým mal pôvodca podľa neho získať, a to aj napriek tomu, že ide o základné aplikačné podmienky vyrubenia súdneho poplatku konkrétnemu poplatníkovi. Údajný prospech poplatníka v danom prípade neexistuje, a to jednak pre neexistenciu povinnosti predložiť podanie v potrebnom počte rovnopisov, ale tiež jednoducho preto, že vedenie súdneho spisu v písomnej forme na úkor elektronickej formy nie je v prospech pôvodcu podania a je dané výlučne rozhodnutím súdu, resp. je determinované jeho technickými prostriedkami. Preto za nesprávne treba považovať čo aj len všeobecné úvahy o údajnom prospechu pôvodcu elektronického podania z vykonania poplatkového úkonu.

Za nesprávne, nelogické a svojvoľné treba považovať konštatovanie, podľa ktorého poplatok   podľa   položky   20a   sadzobníka   zahŕňa   v   sebe   v   podstate   aj   náhradu   vecných výdavkov   súdu   súvisiacich   s   vyhotovením   potrebného   počtu   rovnopisov   a   jeho   príloh. Keďže   pôvodcovi   elektronického   podania   nikdy   nevznikne   povinnosť   náhrady   vecných nákladov   podľa   ustanovenia   §   42   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku,   nemožno odôvodňovať potrebu vyrubenia poplatku tým, že tento má byť náhradou vecných nákladov.

Neakceptovateľný je postoj krajského súdu, ktorý sa plne stotožňuje s aplikáciou a výkladom   okresného   súdu,   keďže   uznesenie   okresného   súdu   obsahuje   iba   heslovité odôvodnenie,   lebo   je   vyhotovené   vo   formáte   doplnenej   všeobecnej   predlohy.   Pritom okresný   súd   neuviedol   ani   to,   koľko   strán   rovnopisu   podaní   vyhotovil,   pričom   toto pochybenie nenapravil ani krajský súd, hoci to bolo v odvolaní výslovne vytknuté.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 43 Cob 277/2013 s tým, aby bolo uznesenie z 30. januára 2014 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 €.

II.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 43 Cob 277/2013 z 30. januára 2014 doručeného právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   10.   marca   2014   vyplýva,   že   ním   bolo   potvrdené uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   64   Cb   163/13-42   z   19.   novembra   2013.   Zároveň   bol zamietnutý návrh sťažovateľky na prerušenie konania. Podľa názoru krajského súdu aj keď ustanovenie § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku upravuje náhradu vecných nákladov súdu v prípade, keď účastník konania nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh a súd z dôvodu hospodárnosti konania priamo vyhotoví potrebné rovnopisy, nie je na tejto právnej úprave   závislé   rozhodovanie   o   poplatkovej   povinnosti,   pretože   súd   musí   rozhodnúť o povinnosti zaplatiť súdny poplatok a uložiť túto povinnosť tomu účastníkovi konania, ktorý je poplatníkom, ak je takýto úkon uvedený v sadzobníku a ak je v ňom stanovená aj konkrétna výška súdneho poplatku. V súdnej praxi sa tak používajú dva rôzne inštitúty, a to náhrada   vecných   nákladov   podľa   §   42   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   súdny poplatok za úkon súdu, a to za vyhotovenie rovnopisu podania a príloh tvoriacich súdny spis,   ako   aj   rovnopisu   podania   a   príloh   doručovaných   účastníkom,   pričom   tieto   môžu existovať vedľa   seba   úplne nezávisle.   V   prípade,   že navrhovateľ   podá   prostredníctvom elektronických prostriedkov návrh na začatie konania alebo iné ostatné podania s prílohami podpísané zaručeným elektronickým podpisom, vzniká mu podľa položky 20a sadzobníka povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie potrebného počtu rovnopisov. Odvolanie podané   sťažovateľkou   je   podľa   položky   20a   sadzobníka   „ostatným“   podaním   a   súdny poplatok   musí   byť   zaplatený   bez   ohľadu   na   to,   či   to   navrhovateľ   navrhol   alebo   nie. Poplatníkom tohto úkonu sa stáva navrhovateľ už tým, že súdu doručil elektronické podanie so zaručeným elektronickým podpisom, pretože poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. Tento poplatok v podstate už v sebe zahŕňa aj náhradu vecných výdavkov súdu súvisiacich s vyhotovením   potrebného   počtu   rovnopisov   a   príloh.   Krajský   súd   nemá   pochybnosť o súlade položky 20a sadzobníka s označenými článkami ústavy a dohovoru, a preto návrh sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku zamietol.

Z odvolania sťažovateľky z 18. septembra 2013 podaného proti uzneseniu okresného súdu č. k. 64 Cb 163/2013-17 z 27. augusta 2013 o zamietnutí návrhu sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré si ústavný súd od právneho zástupcu sťažovateľky vyžiadal, vyplýva, že toto odvolanie má celkom 6 strán, neboli k nemu pripojené prílohy a bolo podané elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom.

Z   vyjadrenia   okresného   súdu   sp.   zn.   Spr   4005/14   z   9.   júna   2014   doručeného ústavnému súdu 16. júna 2014 (podaného na výzvu ústavného súdu) vyplýva, že podanie sťažovateľky   z   18.   septembra   2013   obsahovalo   odvolanie   proti   uzneseniu   o   zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Išlo teda o podanie týkajúce sa veci samej a bolo doručené elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom, preto ani nebolo potrebné doplniť ho písomným podaním   alebo ústne   do   zápisnice.   Bolo   však   povinnosťou   súdu vyhotoviť   rovnopis   tohto   podania   (odvolania),   aby   mohlo   vytvoriť   súdny   spis.   Keďže odvolanie   proti   uzneseniu   o   zamietnutí   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   sa podľa § 75 ods. 8 Občianskeho súdneho poriadku nedoručuje odporcovi, bol vyhotovený len   1   rovnopis   podania,   ktorý   vytvoril   súdny   spis.   Podanie   bolo   v   rozsahu   6   strán a neobsahovalo žiadne prílohy. S poukazom na položku 20a sadzobníka (v znení účinnom od 28. marca 2013) sťažovateľke nebol vyrubený súdny poplatok podľa počtu strán podania (0,10   €   za   každú   stranu),   ale   v   sume   3   €,   ktorá   predstavuje   najnižšiu   sumu   poplatku v prípade   vyhotovenia   rovnopisu   ostatných   podaní,   teda   podaní,   ktoré   nie   sú   návrhom na začatie konania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa   názoru   ústavného   súdu   možno   odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu považovať   za   dostačujúce   a   presvedčivé.   Žiadne   náznaky   arbitrárnosti   či   zjavnej neodôvodnenosti   neobsahuje.   Samotná   skutočnosť,   že   sťažovateľka   má   na   vec   odlišný právny názor, sama osebe bez ďalšieho nemôže znamenať porušenie označených článkov ústavy a dohovoru.

Z podanej sťažnosti je zrejmé, že podľa právneho názoru sťažovateľky treba položku 20a   sadzobníka   považovať   za   ústavne   nekonformnú   a   práve   preto   sa   sťažovateľka domáhala,   aby   krajský   súd   prerušil   konanie   a   podal   návrh   ústavnému   súdu   na   začatie konania o súlade tohto ustanovenia s označenými článkami ústavy a dohovoru, čomu však krajský súd nevyhovel.  

Zodpovedá skutočnosti, že z uznesení všeobecných súdov nie je bez ďalšieho možné zistiť, ako dospeli k záveru o výške vyrubeného súdneho poplatku.

Podľa položky 20a sadzobníka za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré vytvoria súdny spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo podanie   urobené   elektronickými   prostriedkami   a   podpísané   zaručeným   elektronickým podpisom podľa osobitného zákona, patrí za každú stranu 0,10 €, najmenej 10 € za podanie, ktoré   je   návrhom   na   začatie   konania   s prílohami,   a   najmenej   3   €   za   ostatné   podania s prílohami.

Vzhľadom   na   jasné   znenie   citovaného   ustanovenia   a   tiež   vzhľadom   na   to,   že sťažovateľka presne vedela, koľko strán malo jej podanie (rovnako jej bolo známe aj to, že jej podanie neobsahovalo prílohy), nie je možné akceptovať námietku, podľa ktorej pre nedostatok   odôvodnenia   nemožno   vedieť,   ako   sa   dospelo   k   vyrubenej   sume   súdneho poplatku. V danom konkrétnom kontexte nemá táto námietka ústavnoprávnu intenzitu.

Ďalšie   námietky   sťažovateľky   (nevymedzenie   osoby   poplatníka,   konštatovanie rozdielu   medzi   súdnym   poplatkom   a   náhradou   vecných   nákladov   a   konštatovanie,   že poplatok   v   sebe   zahŕňa   náhradu   vecných   nákladov)   sú   argumentačne   zamerané tak,   že smerujú k preukázaniu nesúladu tohto ustanovenia s ústavou. Z tohto pohľadu   sa   však ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vecou zaoberať nemôže.

Napokon v súvislosti s námietkou, podľa ktorej tento poplatok nie je vyberaný na prospech jeho pôvodcu, považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že vzhľadom na pretrvávajúcu   povinnú   existenciu   súdneho   spisu   v   písomnej   podobe   bolo   vyhotovenie rovnopisu   podania   sťažovateľky   nepochybne   v   jej   prospech,   pretože   bez   neho   by (odvolacie) konanie nemohlo prebehnúť.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014