znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 384/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. S., B., zastúpenej advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 21 a čl. 47 Charty základných   práv   Európskej   únie   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   5   CoPr 1/2013-34 z 19. februára 2013 v časti potvrdzujúcej uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 9 Cpr 4/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. S.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2013 doručená sťažnosť JUDr. M. S. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 21 a čl. 47 Charty základných práv Európskej   únie uznesením   Krajského súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 CoPr 1/2013-34 z 19. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“)   v   časti   potvrdzujúcej   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava I   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 9 C pr 4/2012.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla, že na okresnom súde vedie spor, v ktorom   si   uplatňuje   nároky   podľa   §   9   ods.   2   zákona   č.   365/2004   Z.   z.   o   rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“).Za návrh zaplatila súdny poplatok 66 €, ktorý podľa nej zodpovedal položke č. 7d písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „sadzobník“), ktorý je prílohou zákona Slovenskej   národnej   rady   č. 71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“).Okresný súd uznesením č. k. 9 Cpr/4/2012-27 z 13. novembra 2012 konanie zastavil s odôvodnením, že sťažovateľka nezaplatila súdny   poplatok vyrubený okresným súdom vo výške   16   596,50   €.   Okresný   súd   použil   pri   vyrubení   súdneho   poplatku   za   návrh všeobecnú   položku   č.   1   sadzobníka,   pretože   podľa   neho   sa   na   sťažovateľkinu   žalobu vzťahuje osobitá položka č. 7d písm. a) sadzobníka.

Sťažovateľka sa proti rozhodnutiu okresného súdu odvolala. Krajský súd uznesením č. k. 5 CoPr/1/2013-34 z 19. februára 2013 rozhodol tak, že uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa zastavenia konania o návrhu navrhovateľky na zaplatenie sumy   285   500   €   a   v   časti   týkajúcej   sa   zastavenia   konania   o   alternatívnom   návrhu navrhovateľky   na zaplatenie   primeraného zadosťučinenia   vo   výške   285   500   €   potvrdil. Vo zvyšných napadnutých častiach uznesenie okresného súdu zrušil.

Sťažovateľka   namieta,   že   jedna   časť   potvrdzujúceho   výroku   v   časti   zastavenia konania o reštitučnom nároku nie je v napadnutom výroku vôbec odôvodnená a druhá časť potvrdzujúceho   výroku   vzťahujúca   sa   na   satisfakčný   návrh   sťažovateľky   je   z   hľadiska právnych úvah odvolacieho súdu predčasná, pretože sa môže vzťahovať argumentačne na meritórne rozhodnutie po vykonaní pojednávania a dokazovania, ale z hľadiska poplatkovej povinnosti sťažovateľky je táto časť rozhodnutia odvolacieho súdu arbitrárna.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   si   v   konaní   uplatňuje   nároky   podľa   §   9   ods.   2 antidiskriminačného zákona. Zvolila kombináciu nárokov, ktoré umožňuje v § 9 ods. 2 osobitného   zákona   vo   forme   žaloby   určovacej,   negatórnej   a reštitučnej,   alternatívne satisfakčnej. Sťažovateľka teda uplatňuje nároky podľa osobitného zákona a pre vyrubenie súdneho   poplatku   podľa   nej   nie   je   rozhodujúce,   či   uplatňuje   reštitučný,   alternatívne satisfakčný   nárok   v   imateriálnej   podobe   alebo   v   podobe   relutárnej   (bez   ohľadu   na   jej výšku), a preto vždy ide o nároky podľa osobitného zákona, ktorému zodpovedá výška súdneho poplatku za návrh podľa osobitnej položky č. 7d písm. a) sadzobníka.

V   ďalšom   sťažovateľka   uviedla: „Názor   súdu   prvého   stupňa   v   odvolaním napadnutom uznesení o spoplatnení návrhu (reštitučného alternatívne satisfakčného) podľa položky 1 písm. a/ sadzobníka za žiadnych okolností nemôže obstáť, pretože ide o nároky z osobitného   zákona,   pre   ktoré   je   určená   osobitná   položka   7d   písm.   a/   sadzobníka. Z použitého právneho predpisu jednoznačne vyplýva, že položka 1 písm. a/ sadzobníka sa použije v prípade, ak nie je v sadzobníku určená osobitná položka.

Postup okresného   súdu pri   vyrubení súdneho   poplatku   je v rozpore so   zákonom a preto je v rozpore s čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Poplatok vyrubený vo výške 16.596,50,-EUR, ktorá je uvedená vo výzve z 13. 08. 2012, odporuje úprave podľa zákona. Treba poznamenať, že podľa výzvy súdu prvého stupňa z 19. 06. 2012 bol vyrubený súdny poplatok vo výške 8.631,-EUR podľa položky, ktorej použitie rovnako odporuje predmetu sporu a teda zákonnej úprave.

Podľa § 10 ods. 2 písm. e/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov pre nezaplatenie poplatku prvostupňový súd konanie nezastaví, ak žiada zaplatenie poplatku vo výške odporujúcej úprave podľa tohto zákona.

Už   súd   prvého   stupňa   teda   nemohol   zastaviť   konanie   pre   nezaplatenie   súdneho poplatku,   pretože   žiadal   zaplatenie   súdneho   poplatku   vo   výške   odporujúcej   zákonu a ponechal   bez   povšimnutia   skutočnosť,   že   sťažovateľka   zaplatila   súdny   poplatok zodpovedajúci zákonu.

Zo žaloby sťažovateľky jednoznačne vyplýva, že pod bodom 3 navrhnutého petitu sťažovateľka uplatňuje návrh reštitučný (doplatenie nevyplácaného príplatku) alternatívne satisfakčný (v materiálnej podobe pre prípad nepriznania návrhu reštitučného).

V napadnutom uznesení nie je ani slovo o dôvodoch, pre ktoré reštitučný nárok v zmysle   §   9   ods.   2   osobitného   zákona   nemá   byť   spoplatnený   podľa   osobitnej   položky sadzobníka (v prípade žalobkyne položky 7d písm. a/).

V tejto časti je napadnuté uznesenie absolútne nepreskúmateľné... Sťažovateľkou   napadnuté   rozhodnutie   odporcu   nespĺňa   kritéria   ústavnej konformnosti. Odvolací súd ústavne neprípustným spôsobom obmedzil sťažovateľke prístup k súdu a znemožnil jej súdnu ochranu proti porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania legitímnymi   prostriedkami   podľa   jej   úvahy,   ktoré   jej   priznáva   osobitný   zákon.   Postup odvolacieho súdu (ale i súdu okresného) je poznačený svojvôľou a ústavne nekonformným výkladom   právnej   normy   a   preto   napadnutým   rozhodnutím   bolo   porušené   právo sťažovateľky na súdnu ochranu a v dôsledku toho i ďalšie základné práva priznané Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými dohovormi, ktoré zakazujú diskrimináciu... Zámerom   odškodnenia   poskytnutého   v   zmysle   §   9   ods.   2   osobitného   zákona   za nerovnaké zaobchádzanie v odmeňovaní je dať žalobcovi to, čo by zarobil ak by nebol diskriminovaný a zahŕňa základné odškodnenie a kompenzačné odškodnenie. Prostriedok sanácie   diskriminácie   v   odmeňovaní   vo   forme   reštitučného   nároku   spĺňa   kritéria legitímneho očakávania, ktoré svojim charakterom zodpovedajú právu chránenému čl. 20 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   č.   1   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Zákon,   ktorý   upravuje   zákaz   diskriminácie   v   zamestnaní   (čl.   36   písm.   b/   Ústavy Slovenskej   republiky)   je   zákon   č.   311/2001   Z.   z.   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý v ustanovení   §   119a   zakazuje   odlišné   odmeňovanie   za   rovnakú   prácu   alebo   za   prácu rovnakej hodnoty.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné práva JUDr. M. S. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   čl.   47   Charty základných   práv   Európskej   únie,   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   čl.   1   Dodatkového protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 21 Charty základných práv Európskej únie, čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 5CoPr/1/2013-34 z 19.   02.   2013   v   časti   potvrdzujúcej   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k. 9Cpr/4/2012-27 z 13. 11. 2012 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 5CoPr/1/2013-34 z 19. 02. 2013 zrušuje a prikazuje Krajskému súdu v Bratislave vo veci znova konať a rozhodnúť.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania JUDr. M. S. na účet právnej zástupkyne JUDr. T. P...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb, ak namietajú porušenie tam označených práv, ak o nich nerozhoduje iný súd. Predpokladmi prípustnosti sťažnosti podľa citovaného ústavného článku je jednak tvrdenie sťažovateľky, že označeným aktom verejnej moci došlo k porušeniu jej základného práva zaručeného ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, a jednak neexistencia iného súdu, ktorý   tomuto   právu   môže   pred   uvedeným   aktom   verejnej   moci   poskytnúť   (alebo   už poskytol) ochranu.

Podľa   § 25 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, na ktorého prerokovanie ústavný súd nemá právomoc.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre pripustil, že zastavenie konania bez zákonného dôvodu   môže   predstavovať   zásah   do   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného v čl. 46   ods.   1   ústavy   [porov.   IV.   ÚS   62/03,   č.   185/2003   Zbierky   nálezov   a   uznesení ústavného súdu (ďalej len „Zb. ÚS“)]. Keďže podľa § 10 ods. 2 písm. e) zákona č. 71/1992 Zb.   súd   nezastaví   konanie   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   v   prípadoch,   že   žiada zaplatenie poplatku vo výške odporujúcej úprave podľa tohto zákona, mohlo by v prípade, že je skutočne správny názor sťažovateľky, ísť v prerokúvanej veci skutočne o zastavenie konania bez zákonných dôvodov.

V   prerokúvanej   veci   rozhodovali   súdy   podľa   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý sa podporne použije aj na konanie o súdnych poplatkoch (§ 14 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Ustanovenie § 237 písm. f) OSP potom pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Z judikatúry všeobecných súdov (porov. napr. R 50/1997) vyplýva,   že   za   odňatie   možnosti   konať pred   súdom   sa   považuje aj   zastavenie   konania o návrhu účastníka kvôli nezaplateniu súdneho poplatku, hoci povinnosť účastníka takýto súdny   poplatok   zaplatiť   neexistuje.   Dovolací   súd   vecne   skúma,   či   na   strane   účastníka skutočne existovala povinnosť daný súdny poplatok zaplatiť alebo nie. Ustanovenie § 243b ods.   2   v   spojení   s § 243d ods.   1 OSP potom   poskytuje Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky   ako dovolaciemu   súdu   účinné   prostriedky,   ktorými   môže   odstrániť   negatívne dôsledky zásahu do práv sťažovateľky v podobe zastavenia konania o jej návrhu kvôli nezaplateniu súdneho poplatku.

Z uvedeného je zrejmé, že o porušení a ochrane základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ku ktorému malo dôjsť zastavením konania o jej žalobe   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   mohol   a   mal   podľa   ustanovenia   §   237 písm. f)   OSP   a   v   súlade   s   čl.   127   ods.   1   ústavy   rozhodovať   iný   (dovolací)   súd,   a   to na základe dovolania sťažovateľky. Právomoc tohto súdu však vylučuje, aby o nich mohol rozhodovať   ústavný   súd   (obdobne   III.   ÚS   168/02,   č.   150/2002   Zb.   ÚS,   ale   tiež III. ÚS 183/2012, II. ÚS 222/2013).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   namietala   predovšetkým   porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie ostatných práv uvedených v petite sťažnosti sťažovateľka namietala v podstate len ako dôsledok zastavenia konania kvôli nezaplateniu súdneho poplatku, teda (akcesoricky) ako následok zásahu do práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Podľa toho, čo už bolo uvedené, však mohol Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe dovolania sťažovateľky tento zásah odstrániť zrušením napadnutého uznesenia krajského súdu   a vrátením   veci   na ďalšie konanie tomuto   súdu,   čím   by sa   bol   odstránil   aj zásah do všetkých ďalších práv uvádzaných sťažovateľkou. Tieto závery platia primerane aj pre všetky ostatné práva, ktorých porušenie sťažovateľka namietala v petite svojej sťažnosti.

Z uvedených dôvodov senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí sťažnosť pri jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   podľa   §   25   ods.   1 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013