znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 384/2010-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2010 predbežne prerokoval sťažnosť D. F., D., J. J., D., J. J., D., E. K., D., V. J., D., I. U., D., O. J.,   D.,   a J.   J.,   D.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   M.   B.,   G.,   vo veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky v konaniach vedených Okresným súdom Rožňava pod sp. zn. 12 C 139/2004, Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 5 Co 213/2007 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Cdo 88/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. F., J. J., J. J., E. K., V. J., I. U., O. J. a J. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2010 doručená sťažnosť D. F., D., J. J., D., J. J., D., E. K., D., V. J., D., I. U., D., O. J., D., a J. J., D. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) v konaniach vedených Okresným súdom Rožňava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C   139/2004,   Krajským   súdom   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 5 Co 213/2007 a Najvyšším   súdom Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   pod sp. zn. 5 Cdo 88/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 28. júla 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že právny predchodca sťažovateľov nebohý S. J. podal žalobu o náhradu za stratu na zárobku z dôvodu, že mu vyplácanie tejto náhrady zastavili. Následne v konaní pokračovali sťažovatelia ako jeho dedičia. Išlo o náhradu za stratu na zárobku z titulu pracovného úrazu za dobu od 10. mája 2002 do 26. septembra 2002 v celkovej výške 16 255 Sk. Rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 139/2004-161 z 19. apríla 2007 bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 213/2007-194 z 10. februára 2010 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že do dedičstva po S. J. patrí suma 539,57 € s úrokmi z omeškania, ktorú má zaplatiť žalovaný a ktorému sa ukladá, aby túto sumu zložil v prospech sťažovateľov ako dedičov po S. J. do úschovy okresného súdu.   Zároveň   sťažovateľom   nepriznal   náhradu   trov   celého   konania.   Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 88/2010 zo 16. júna 2010 bolo dovolanie sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu odmietnuté.

Podľa názoru sťažovateľov došlo k porušeniu označeného článku ústavy, a to tým, že úspešným   sťažovateľom   nebola   priznaná   náhrada   trov   konania.   Pokiaľ   krajský   súd   vo svojom rozsudku uviedol, že sťažovatelia náhradu trov konania nepožadovali, nezodpovedá to   skutočnosti.   Sťažovatelia   totiž   vo   svojom   odvolaní   z 24.   mája   2007   doručenom okresnému súdu 25. mája 2007 navrhli v prvej alternatíve (ak bude konanie zastavené a vec by následne riešila S. p.), aby v takomto prípade účastníkom nebola všeobecným súdom priznaná náhrada trov konania. Naproti tomu však v druhej alternatíve (ak vec bude ďalej riešiť súd) požadovali, aby o náhrade trov rozhodol opätovne okresný súd. Sťažovatelia sa preto nikdy nevzdali nároku na náhradu trov konania.

Sťažovatelia navrhujú vydať nález, podľa ktorého by ústavný súd takto rozhodol:„I/ V danej veci Ústavný súd SR vyslovuje nález, že sťažovatelia boli v súdnych konaniach poškodení tak, že i keď podľa skutkového stavu veci a platnej právnej úpravy mali nárok na náhradu trov konaní, táto náhrada im súdmi nebola priznaná a celkom takto boli poškodení vo výške 860,05 Eur.

II/ Za škodu, ktorú sťažovatelia v súdnych konaniach utrpeli zodpovedajú všetky súdy, pretože neplnili svoju povinnosť tak ako mali.

III/ Ústavný súd SR vyslovuje, že Najvyšší súd SR je povinný/alebo sú povinné všetky tri súdy spoločne a nerozdielne:

- poskytnúť sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie a to zaplatiť na účet spoločného právneho zástupcu sťažovateľov(...) sumu 860,00 Eur v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.

- sťažovatelia, v konaní žalobcovia, nie sú povinní zaplatiť žalovanému 1/ náhradu trov dovolacieho konania - do rúk JUDr. P. H., advokáta v R. vo výške 30,31 Eur, ako je to uvedené v uznesení NS SR.“

Z rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 139/2004-161 z 19. apríla 2007 vyplýva, že ním bola žaloba sťažovateľov zamietnutá v celom rozsahu. Podľa rukou písanej poznámky právny zástupca sťažovateľov rozsudok prevzal 22. mája 2007.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 213/2007-194 z 10. februára 2010 vyplýva, že ním bol zmenený rozsudok okresného súdu tak, že sa určilo, že do dedičstva po S. J. patrí suma 539,57 € s úrokmi z omeškania, ktorú má zaplatiť žalovaný a ktorému sa ukladá zložiť túto sumu v prospech sťažovateľov do úschovy okresného súdu. Sťažovateľom nepriznal náhradu   trov   celého   konania   s odôvodnením,   že   úspešní   sťažovatelia   navrhli,   aby účastníkom   náhrada   trov   konania   nebola   priznaná.   Podľa   rukou   písanej   poznámky   bol rozsudok doručený právnemu zástupcovi sťažovateľov 16. februára 2010.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 88/2010 zo 16. júna 2010 vyplýva, že ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľov   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 5 Co 213/2007   z 10.   februára   2010.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   podali   sťažovatelia dovolanie, v ktorom namietali nesprávnosť záveru krajského súdu, podľa ktorého navrhli nepriznanie náhrady trov konania. V skutočnosti totiž uviedli, že iba v prípade postúpenia veci S. p. a zastavenia konania na všeobecnom súde požadovali, aby účastníci znášali trovy konania   sami.   Ako   druhú   alternatívu   však   navrhli,   aby   krajský   súd   zrušil   rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že potom okresný súd rozhodne aj o trovách celého konania. Podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na ustanovenie § 239 ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   v prípadoch   uznesenia   o trovách konania   nie   je   dovolanie   v zmysle   §   239   ods.   1   a 2   Občianskeho   súdneho   poriadku prípustné, bolo potrebné dovolanie ako neprípustné odmietnuť. Dovolanie by bolo v prípade uznesenia   o trovách   prípustné   iba   z niektorého   z dôvodov   zmätočnosti   v zmysle   §   237 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Takéto   dôvody   však   sťažovatelia   v dovolaní   netvrdili a najvyšší súd ich ani nezistil. Podľa rukou písanej poznámky bolo uznesenie doručené právnemu zástupcovi sťažovateľov 19. júla 2010.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   musel   v prvom   rade   vyriešiť   otázku   rozsahu   svojej   prieskumnej právomoci, a to v závislosti od toho, ako túto vymedzili sťažovatelia v podanej sťažnosti.Hoci sťažovatelia boli zastúpení v konaní advokátom ako kvalifikovaným právnym zástupcom,   napriek   tomu   z podanej   sťažnosti   nie   je   úplne   jednoznačné   a jasné,   koho označujú   za   porušovateľa   základného   práva.   Na   titulnej   strane   sťažnosti   je   totiž   ako porušovateľ práva označený iba najvyšší súd. V rozpore s tým však z požadovaného návrhu nálezu   (petitu)   možno   vyvodiť,   že   v skutočnosti   sťažnosť   smeruje   aj   proti   rozsudkom okresného súdu a krajského súdu, keďže ani tieto nerozhodli podľa názoru sťažovateľov v otázke náhrady trov konania v súlade so zákonom.

Ústavný súd dal prednosť petitu   sťažnosti, a preto vychádzal z toho, že sťažnosť smeruje proti konaniam vedeným tak okresným súdom a krajským súdom, ako aj najvyšším súdom.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Cdo 88/2010 a krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 213/2007 treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Vo   vzťahu   ku   konaniu   vedenému   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   5   Cdo   88/2010 ústavný súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť, že záver najvyššieho súdu, podľa ktorého treba dovolanie proti trovám konania považovať za neprípustné, sťažovatelia nijako nenapádajú a v ničom nespochybňujú. Zdôrazňujú totiž iba to, že rozsudky okresného súdu a krajského súdu boli v tomto smere v rozpore so zákonom. Za uvedeného stavu nemôžu byť   žiadne   pochybnosti   o tom,   že   najvyšší   súd   právom   odmietol   ich   dovolanie   ako neprípustné. Niet teda dôvodu, aby ústavný súd do tohto nesporného záveru zasiahol.

Vo vzťahu ku konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 213/2007 možno rovnako konštatovať, že sa závery krajského súdu nejavia ani ako arbitrárne, ale ani ako zjavne neodôvodnené. Kým krajský súd vyhodnotil prejav vôle sťažovateľov tak, že sa títo náhrady   trov   konania   nedomáhali,   sťažovatelia   tvrdia   opak   a odvolávajú   sa   na   svoje odvolanie   z 24.   mája   2007   doručené   okresnému   súdu   25.   mája   2007.   Odhliadnuc   od skutočnosti,   že   sťažovatelia   toto   podanie   ústavnému   súdu   vôbec   nepredložili,   bolo   ich procesnou zodpovednosťou sformulovať svoje stanovisko týkajúce sa náhrady trov konania tak, aby bolo jasné a jednoznačné. Pokiaľ sa tak nestalo, nie je to dôvod na to, aby ústavný súd do výroku o náhrade trov konania zasiahol.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   12   C   139/2004.   Na   rozhodnutie   o tejto   časti sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Podľa už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak túto ochranu neposkytujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu z 22. mája 2007 bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Navyše treba dodať, že sťažovatelia možnosť podať odvolanie využili, a preto ich námietky posudzoval krajský súd.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010