znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 384/09-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   novembra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť T. M., N., zastúpeného advokátkou JUDr. I. L., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Obo 89/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra 2009   doručená   sťažnosť   T.   M.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 Obo 89/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 19. októbra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že JUDr. F. H., správca konkurznej podstaty B., s. r. o., K. (ďalej len „žalobca“), podal proti sťažovateľovi ako žalovanému žalobu o vydanie osobného motorového vozidla a o zaplatenie sumy 225 037,80 Sk s prísl. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   8 Cbi 12/2004-89   z 26.   februára   2008   bol sťažovateľ zaviazaný vydať žalobcovi požadované osobné motorové vozidlo do troch dní od   právoplatnosti   rozsudku.   Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   odvolanie.   Rozsudkom najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Obo 89/2008   zo   14.   júla 2009   bol   rozsudok   krajského súdu v časti   týkajúcej   sa   vydania   osobného   motorového   vozidla   potvrdený.   Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľovi doručený 19. augusta 2009.

Podľa názoru sťažovateľa uvedenými rozsudkami došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru. V podanom odvolaní sťažovateľ poukázal najmä na ustanovenie § 151s   ods.   1   a 3   Občianskeho   zákonníka   a na   ustanovenie   §   28   ods.   1   zákona č. 328/1991 Zb.   o konkurze   a vyrovnaní v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o konkurze a vyrovnaní“). Namietal, že krajský súd nesprávne poňal vzťah medzi zákonom o konkurze a vyrovnaní ako špeciálnou normou   a Občianskym zákonníkom ako normou generálnou,   najmä čo   sa   týka   inštitútu   zádržaného práva.   Podľa   odôvodnenia   rozsudku krajského súdu totiž zádržné právo v takomto prípade nemožno vôbec realizovať. S takýmto právnym zdôvodnením však nemožno súhlasiť, lebo ustanovenie § 28 zákona o konkurze a vyrovnaní priamo odkazuje na inštitút zádržného práva, z čoho vyplýva, že veriteľ si svoje zádržné právo realizovať môže,   i keď   za splnenia   zákonných   podmienok.   Za   porušenie označených práv považuje sťažovateľ najmä to, že najvyšší súd sa s odvolacími námietkami nezaoberal a vec uzavrel konštatovaním, že obrana sťažovateľa je právne irelevantná. Podľa názoru sťažovateľa rozsudok (o to viac rozsudok odvolacieho súdu) má byť dostatočne odôvodnený   v záujme jeho presvedčivosti,   záväznosti a výchovného účinku.   V opačnom prípade je nepreskúmateľný. Sťažovateľ napokon poukazuje na to, že je dôchodca, ktorý na sporné osobné motorové vozidlo dlhé roky sporil. Všetky peniaze vložil do B., s. r. o. (ďalej len „úpadca“), formou pôžičky, čím vlastne celé vozidlo zaplatil. Napriek tomu by teraz musel vozidlo vrátiť, hoci už nemá žiadnu hodnotu, a zaplatiť by mal aj lízingové splátky, čo nepovažuje za spravodlivé.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Obo 89/2008 s tým, aby bol rozsudok zo 14. júla 2009 v potvrdzujúcej časti zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje napokon náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 245,70 €.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 89/2008 zo 14. júla 2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 8 Cbi 12/2004-89 z 26. februára 2008 v časti o povinnosti sťažovateľa vydať žalobcovi sporné osobné motorové vozidlo. Podľa názoru najvyššieho súdu základnou otázkou pre posúdenie správnosti rozsudku krajského súdu je, či tvrdenie sťažovateľa, že predmet lízingu nemusí vydať z dôvodu, že úpadcovi na základe zmluvy o pôžičke požičal peniaze, ktoré mu úpadca nevrátil, obstojí alebo nie. Krajský súd dospel   k správnemu   záveru,   že   obrana   sťažovateľa   spočívajúca   v jeho   zádržnom   práve podľa § 151s Občianskeho zákonníka je právne irelevantná. Je pravdou, že sťažovateľ na základe zmluvy o pôžičke úpadcovi peniaze požičal, ten mu ich nevrátil a po vyhlásení konkurzu na úpadcu žalobca prihlásenú pohľadávku sťažovateľa z titulu pôžičky uznal. Ide o samostatný právny vzťah medzi žalobcom a sťažovateľom, ktorý žalobca nespochybnil, keď prihlásenú pohľadávku sťažovateľa nepoprel.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa § 151s ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka kto je povinný vydať hnuteľnú vec, môže ju zadržať, aby zabezpečil svoju splatnú peňažnú pohľadávku voči tomu, komu je inak povinný vec vydať.   Nemožno však zadržiavať vec svojvoľne alebo ľstivo odňatú. Ak je však vyhlásený konkurz, alebo pri výkone rozhodnutia zistená platobná neschopnosť dlžníka, má veriteľ zádržné právo aj k zabezpečeniu pohľadávky dosiaľ nesplatnej a bez ohľadu na to, či sa veriteľovi uložilo naložiť s vecou spôsobom nezlučiteľným a výkonom zádržného práva.

Podľa § 28 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní veritelia pohľadávok, ktoré boli zabezpečené   záložným   právom   alebo   zádržným   právom   alebo   obmedzením   prevodu nehnuteľností alebo zabezpečovacím prevodom práva (ďalej len „oddelení veritelia“), majú právo,   aby   ich   pohľadávka   bola   uspokojená   z   výťažku   predaja   majetku,   ktorým   bola zabezpečená   podľa   poradia   vzniku   práva   na   oddelené   uspokojenie.   Právo   na   vydanie výťažku   je   potrebné   uplatniť   na   súde,   ktorý   je   príslušný   pre   konkurzné   a   vyrovnacie konanie.

Ústavný súd považuje závery všeobecných súdov za také, ktoré v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Zádržné právo sťažovateľa vyplývajúce z ustanovenia § 151s ods. 1 Občianskeho zákonníka vyhlásením konkurzu   na majetok úpadcu   síce   neprestalo existovať,   avšak sa transformovalo   do   podoby,   ktorá   zodpovedá   účelu   a zmyslu   konkurzného   konania. Vyhlásením   konkurzu   a následným   prihlásením   pohľadávky   sťažovateľa   voči   úpadcovi zmenilo jeho zádržné právo k osobnému motorovému vozidlu svoju povahu v tom zmysle, že znamená iba právo na jeho oddelené uspokojenie z prostriedkov získaných konkurzným predajom osobného motorového vozidla. Tým je sťažovateľ určitým spôsobom (rovnako, ako aj ďalší oddelení veritelia) zvýhodnený oproti ostatným (neoddeleným) veriteľom. Vzhľadom   na   spomenuté   fakty   niet   dôvodu   na   to,   aby   ústavný   súd   zasiahol   do záverov všeobecných súdov.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2009