znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 384/08-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. V., PhD., L., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., CSc.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sekcie kontroly a inšpekčnej služby odboru inšpekčnej služby 1. inšpekčného oddelenia sp. zn. ČVS: UIS-246/IOZ-V-2007 z 5. novembra 2007 v znení opravného uznesenia sp. zn. ČVS: UIS-246/IOZ-V-2007 zo 17. decembra 2007 a uznesením Obvodnej vojenskej prokuratúry Bratislava sp. zn. Opv 334/07 z 15. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. E. V., PhD.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta 2008 doručená sťažnosť JUDr. E. V., PhD., L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   uznesením   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   sekcie   kontroly a inšpekčnej   služby   odboru   inšpekčnej   služby   1.   inšpekčného   oddelenia   (ďalej   len „inšpekčné   oddelenie“)   sp.   zn.   ČVS:   UIS-246/IOZ-V-2007   z 5. novembra   2007   v znení uznesenia sp. zn. ČVS: UIS-246/IOZ-V-2007 zo 17. decembra 2007 a uznesením Obvodnej vojenskej   prokuratúry   Bratislava (ďalej   len „vojenská   prokuratúra“) sp.   zn. Opv 334/07 z 15. mája 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že na základe oznámenia o podozrení zo spáchania trestného činu   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   z   22.   januára   2007   bolo   začaté   trestné stíhanie uznesením vojenského prokurátora z 2. augusta 2007 preto, že v trestnej veci sp. zn. ČVS: PPZ-63/BOK-B-2006 z 15. novembra 2006 v priestoroch Advokátskej kancelárie... počas výkonu prehliadky iných priestorov a pozemkov došlo na základe príkazu Krajskej prokuratúry   v Bratislave   na   uchovanie   a vydanie   počítačových   údajov   k odňatiu   veci a údajov, ktoré nesúviseli s trestným konaním a na ktoré sa vzťahovala mlčanlivosť podľa zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o advokácii   a o zmene   a doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v znení   neskorších   predpisov. Vyšetrovateľ   Policajného   zboru   uznesením   sp.   zn.   ČVS:   UIS-246/IOZ-V-2007 z 5. novembra   2007   v znení   opravného   uznesenia   sp.   zn.   ČVS: UIS-246/IOZ-V-2007 zo 17. decembra 2007 postúpil   vec na disciplinárne prerokovanie riaditeľovi   Úradu   boja proti   organizovanej   kriminalite   Prezídia   Policajného   zboru   s odôvodnením,   že   nejde o trestný   čin,   ale   môže   ísť   o disciplinárne   previnenie.   Na základe   podanej   sťažnosti vojenský prokurátor uznesením z 15. mája 2008 sťažnosť sťažovateľa ako poškodeného zamietol ako nedôvodnú.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:«Sťažovateľ má   za   to,   že   napadnutými   rozhodnutiami,   ako aj   postupom orgánov činných v trestnom konaní, ktorý ich vydaniu predchádzal, bolo porušené jeho právo na inú právnu ochranu, vrátane práva na spravodlivý proces, garantované ustanoveniami článku 46   ods.   1   ústavného   zákona   č.   460/1992   Zb.   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   tiež „ústava“), článkom 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej tiež „listina“) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb., ďalej   tiež   „dohovor“).   Protiústavnosť   rozhodnutí   sťažovateľ   vidí   v   rovine   porušenia základných trestno-procesných zásad a odôvodňuje ju nasledovne:

S   poukazom   na   skutkový   stav...   má   sťažovateľ   za   to,   že   uznesenie   vyšetrovateľa zo dňa   5.   11.   2007,   ČVS:   UIS-246/IOZ-V-2007,   je   v   časti   odôvodnenia   zmätočné, nepreskúmateľné, a neobsahuje náležitosti v zmysle ustanovenia § 176 ods. 2 Trestného poriadku.

Vyšetrovaním bolo preukázané, že vyšetrovatelia, konajúci na základe Príkazu na uchovanie   a   vydanie   počítačových   údajov,   odňali   z   priestorov   advokátskej   kancelárie sťažovateľa   72,8   GB   disk   SCSI   a   digitálny   videorekordér.   Výpoveďami   svedkov   bolo súčasne   preukázané,   že   na   protiprávnosť   odňatia   uvedených   vecí   boli   vyšetrovatelia opakovane upozorňovaní,   a na základe námietok prítomných osôb boli tiež uzrozumení so škodlivým následkom tohto konania.

V   napadnutom   uznesení   vyšetrovateľa   je   opomenutá   skutočnosť,   že   konajúci vyšetrovatelia, ktorí v rozpore s Príkazom Krajskej prokuratúry Bratislava a v rozpore s Trestným   poriadkom   odňali   veci   počas   výkonu   prehliadky   advokátskej   kancelárie sťažovateľa,   boli   na   protiprávnosť   odňatia   vecí   vopred   upozornení,   tzn.   mali   o   nej vedomosť, a súčasne boli uzrozumení so škodlivým následkom, ktorý spočíval v porušení povinnosti   mlčanlivosti   a   v   porušení   práva   na   nedotknuteľnosť   súkromia,   obydlia a korešpondencie. Z obsahu uznesenia nemožno zistiť, akým spôsobom sa orgány činné v trestnom   konaní   vysporiadali   s   uvedenými   skutočnosťami,   ktoré   sú   rozhodujúce   pre náležité posúdenie subjektívnej stránky trestného činu Zneužívania právomoci verejného činiteľa.

Za   daného   stavu   bolo   podľa   názoru   sťažovateľa   potrebné,   aby   sa   vyšetrovateľ zaoberal uvedenou skutočnosťou v kontexte subjektívnej stránky skutkovej podstaty, svoje závery   preskúmateľným   spôsobom   zdôvodnil,   a   v   prípade   rozporov   vykonal   ďalšie dokazovanie.   Bez   uvedeného   preto   nemôže   obstáť   záver   vyšetrovateľa,   podľa   ktorého „vyšetrovaním sa   nepodarilo   preukázať,   že   vyšetrovatelia PZ   konali   v   úmysle   spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený majetkový prospech“. Sťažovateľ   má   ďalej   za   to,   že   napadnuté   uznesenie   vyšetrovateľa   je   zmätočné a nepreskúmateľné aj čo do posúdenia protiprávnosti skutku. Ako sa uvádza v odôvodnení uznesenia, odňatiu vecí mala podľa názoru vyšetrovateľa predchádzať výzva na dobrovoľné vydanie   počítačových   údajov,   pričom   až   „...   v   prípade   neuposlúchnutia   k   vydaniu počítačových údajov mal nastúpiť inštitút odňatia veci v zmysle ustanovenia § 91 Trestného poriadku,   k   čomu   však   nedošlo“.   S   uvedeným   záverom   nemožno   súhlasiť,   nakoľko   aj v prípade neuposlúchnutia výzvy na uchovanie a vydanie počítačových údajov nemohlo nasledovať odňatie veci, ale len odňatie počítačových a prevádzkových údajov vymedzených v Príkaze Krajskej prokuratúry Bratislava 2 Kv 167/06 zo dňa 15. 11. 2006. Protiprávnosť konania vyšetrovateľov (a teda naplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu) podľa sťažovateľa jednoznačne vyplýva z vykonaných dôkazov...

Protiprávnosť konania vyplýva tiež z toho, že vyšetrovatelia nevykonali súpis údajov nachádzajúcich sa na odňatých veciach, a súčasne sa nevysporiadali s tým, že odňaté veci obsahovali údaje podliehajúce povinnosti mlčanlivosti sťažovateľa v zmysle ustanovenia § 23 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov... Absencia súpisu odňatých údajov a opomenutie zákonom uznanej povinnosti mlčanlivosti predstavujú samostatný skutkový základ pre konštatovanie protiprávnosti skutku...

Sťažovateľ   má   za   to,   že   orgány   činné   v   trestnom   konaní   neodôvodnili   náležitým spôsobom svoje rozhodnutia, vykonané dôkazy zhodnotili v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, v dôsledku čoho porušili právo sťažovateľa na inú právnu ochranu. Náležité   a   úplné   zhodnotenie   relevantných   dôkazov,   vysporiadanie   sa   s   preukázanými skutočnosťami,   ako   aj   náležité   odôvodnenie   rozhodnutia   sťažovateľ   považuje   za   hlavný predpoklad   tak   zákonnej,   ako   aj   ústavnej   konformity   rozhodovania   orgánov   činných v trestnom konaní, a to bez ohľadu na obsah rozhodnutia vo veci samej.

Sťažovateľ považuje za potrebné podrobnejšie poukázať na škodlivý následok, ku ktorému došlo v priamej príčinnej súvislosti s konaním vyšetrovateľov; má totiž za to, že odňatím   72,8   GB   disku   SCSI   a   digitálneho   videorekordéru,   ktoré   obsahovali   údaje v žiadnom aspekte nesúvisiace s trestnou vecou a ktoré podliehali povinnosti mlčanlivosti (§ 23 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii), bolo porušené právo na rešpektovanie súkromného života, obydlia a korešpondencie sťažovateľa, ako aj veľkého množstva tretích osôb. Údaje nesúvisiace s trestnou vecou, týkajúce sa vzťahu „advokát – klient“, si aj v kontexte trestného konania zachovávajú svoju privilegovanú, zákonom chránenú povahu (§ 89 ods. 2 v spojení s § 129 ods. 2 TP), ktorá primárne slúži na ochranu tretích osôb - klientov advokáta. Pre takýto zásah do práva na rešpektovanie súkromného života, obydlia a korešpondencie preto chýbala akákoľvek opora nielen v Príkaze na uchovanie a vydanie počítačových údajov, ale predovšetkým opora v platnom právnom poriadku.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukazuje   tiež   na   článok   8   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a na rozsiahlu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva („ESĽP“), ktorý sa opakovane zaoberal prehliadkou priestorov, obsahujúcich údaje chránené   článkom   8   dohovoru   (vrátane   dokumentov   podliehajúcich   povinnosti mlčanlivosti) a zabavením týchto údajov.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:„Prvé inšpekčné oddelenie Odboru inšpekčnej služby Sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Uznesením zo dňa 05. 11. 2007, ČVS: UIS- 246/IOZ-V-2007, v znení opravného uznesenia zo dňa 17. 12. 2007, ČVS: UIS-246/IOZ-V- 2007 porušilo právo na inú právnu ochranu JUDr. E. V., bytom L., PhD., garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Vojenská obvodná prokuratúra Bratislava uznesením zo dňa 15. 05. 2008, sp. zn. OPv   334/07,   porušila   právo   na   inú   právnu   ochranu   JUDr.   E.   V.,   bytom   L.,   PhD., garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava zo dňa 15. 05. 2008, sp. zn. OPv 334/07 a Uznesenie Prvého inšpekčného oddelenia Odboru inšpekčnej služby Sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 05. 11. 2007, ČVS: UIS-246/IOZ-V-2007, v znení opravného uznesenia zo dňa 17. 12. 2007, ČVS: UIS- 246/IOZ-V-2007, sa zrušujú a vec sa vracia dotknutým orgánom na ďalšie konanie. Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky   a Vojenská   obvodná   prokuratúra Bratislava sú povinní nahradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v o výške 7.939,- Sk za dva úkony právnej služby..., a to k rukám právneho zástupcu sťažovateľa do pätnástich dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa na porušenie ním označených práv, ktorá smerovala proti postupu inšpekčného oddelenia – jeho uznesenia sp. zn. ČVS: UIS-246/IOZ-V-2007 z 5. novembra 2007 v znení opravného uznesenia sp. zn. ČVS: UIS-246/IOZ-V-2007 zo 17. decembra 2007.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (I. ÚS 103/02).

Vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených   námietkach porušenia   jeho   základných   práv   postupom   a uznesením   inšpekčného   oddelenia   sp.   zn. ČVS: UIS-246/IOZ-V-2007   z   5.   novembra   2007   v znení   opravného   uznesenia   sp.   zn. ČVS: UIS-246/IOZ-V-2007 zo 17. decembra 2007. O ochrane práv sťažovateľa proti ich namietanému   porušeniu,   pokiaľ   išlo   o postup   tohto   orgánu,   bol   oprávnený   rozhodovať obvodný vojenský prokurátor, ktorý o sťažnosti sťažovateľa aj rozhodol uznesením sp. zn. OPv 334/07 z 15. mája 2008. Sťažovateľ teda využil možnosť podania sťažnosti, uvedené argumenty   boli   súčasťou   jeho sťažnosti   a označený postup   a rozhodnutie bolo súčasťou preskúmania a rozhodnutia vojenskou obvodnou prokuratúrou.

Z týchto dôvodov ústavný súd tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti postupu a rozhodnutiu inšpekčného oddelenia odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   ako   poškodený   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že vojenský obvodný prokurátor uznesením sp. zn. OPv 334/07 z 15. mája 2008 nesprávne postupoval,   keď   zamietol   jeho   sťažnosť   proti   inšpekčnému   oddeleniu   (uvedenému v bode 1),   a to   z toho   dôvodu,   že   sa   dostatočne   nevysporiadal   so   zisteným   skutkovým stavom,   neprihliadol   k ním   predloženému   znaleckému   posudku,   k okolnostiam   prípadu, za ktorého stavu nemohlo ísť len o možnosť disciplinárneho postihu dotknutých osôb, ale išlo o naplnenie skutkovej podstaty trestného činu.

Sťažovateľ vystupoval v konaní ako poškodený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním,   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Ústavný súd už uviedol, že právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na   základe   podaného   trestného   oznámenia   alebo   podania   obžaloby   voči   nej   na   súde prokurátorom nie je súčasťou základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03). Sťažovateľ nemá ústavou zaručené právo,   aby   na   podklade   jeho   názoru   na   to,   či   bol   spáchaný   trestný   čin,   alebo   nie, či rozhodnutie   je   zákonné,   alebo   nie,   bol   prokurátor   povinný   podať   riadny   alebo mimoriadny   opravný   prostriedok   alebo   kvalifikovať   konanie   páchateľa   podľa   predstáv sťažovateľa. Rozhodnutie prokurátora patrí k jeho autonómnemu právu vec posúdiť a podľa toho postupovať. Sťažovateľovi zo základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva iba právo, aby sa orgány činné v trestnom konaní jeho oznámením o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, zákonným spôsobom zaoberali (III. ÚS 261/05), čo sa v danom prípade stalo, pretože podnety sťažovateľa ako poškodeného   boli   pri   rozhodovaní   brané   do   úvahy.   Pokiaľ   teda   obvodný   vojenský prokurátor   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   ako   poškodeného,   postupoval   v súlade so zákonom.   Ústavný   súd   preto   v uvedenom   rozsahu   považuje   námietky   sťažovateľa za zjavne neopodstatnené.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie aj iných práv ako sú označené v sťažnostnom návrhu. Tieto práva, aj keď ich neuviedol do petitu, ako napr. právo na súkromie, ochranu osobnosti, ochranu dobrého mena atď., však sťažovateľ môže uplatniť v iných konaniach, na ktoré ho oprávňujú príslušné právne predpisy.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Po u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2008