znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 383/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava   Orosza predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia základného práva podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.9 Co 82/2014 z 27. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a   ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2014doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajskéhosúdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 82/2014 z 27. marca 2014 (ďalej aj„napadnutý rozsudok“).

Z obsahu   sťažnosti a z jej príloh vyplynulo,   že   sťažovateľka sa   žalobou podanouna Okresnom súde Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) domáhala v konaní vedenompod sp.   zn.   4   C   775/1996   nahradenia   vyhlásenia   prejavu   vôle   žalovaných,   že   akopredávajúci uzatvárajú so sťažovateľkou ako kupujúcou kúpnu zmluvu, predmetom ktorej jeprevod nehnuteľností. Svoj nárok sťažovateľka odvodzovala zo zmluvy o budúcej kúpnejzmluve   uzatvorenej   medzi   účastníkmi   konania   31.   januára   1996   (ďalej   len   „zmluvao budúcej   zmluve“).   V označenom   konaní   okresný   súd   uznesením   nariadil   predbežnéopatrenie,   ktorým   uložil   žalovaným   povinnosť   zdržať   sa   realizácie   právnych   úkonov,predmetom   ktorých   je   scudzenie   alebo   zaťaženie   nehnuteľností   až   do   právoplatnéhoskončenia   veci.   Po právoplatnom   nariadení   predbežného   opatrenia   žalovaní   podalina okresnom súde žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve. Uvedené konaniebolo   na   okresnom   súde   vedené   pod   sp.   zn.   7   C   1212/1998.   Napriek   vykonateľnémupredbežnému opatreniu žalovaní porušili povinnosť ním uloženú a svoje spoluvlastníckepodiely na nehnuteľnostiach previedli na žalovaného v 1. rade. Sťažovateľka preto navrhlav konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 775/1996 rozšíriť žalobu aj o určenie neplatnosti týchtoscudzovacích   úkonov.   Okresný   súd   opakovane   prerušil   konanie   vedené   pod   sp.   zn.4 C 775/1996 do právoplatného skončenia konania o určenie neplatnosti zmluvy o budúcejzmluve vedeného pod sp. zn. 7 C 1212/1998, resp. do skončenia dovolacieho konaniavedeného v tejto veci pod sp. zn. 2 Cdo 39/2007. V čase, keď bol vlastníkom spornýchnehnuteľností   žalovaný   v 1.   rade,   došlo   k ich   predaju   na   exekučnej   dražbe.   Vydražiteľsporných   nehnuteľností   následne   tieto   previedol   kúpnou   zmluvou,   v   dôsledku   čohosťažovateľka   stratila   možnosť   úspešne   sa   domáhať   voči   žalovaným   splnenia   povinnostivyplývajúcej   im   zo   zmluvy   o budúcej   zmluve.   Sťažovateľka   preto   v konaní   sp.   zn.4 C 775/1996 vzala svoj návrh späť a okresný súd následne uznesením z 28. februára 2011konanie zastavil. Konanie o určenie neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve vedené okresnýmsúdom   pod   sp.   zn.   7   C   1212/1998   bolo   skončené   zamietnutím   žaloby   pre   nedostatoknaliehavého   právneho   záujmu   žalobcov   na   požadovanom   určení   rozsudkom   okresnéhosúdu z 10.   augusta   2009   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   279/2009z 31. marca 2010.

Podľa   sťažovateľky „postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   v   konaní   sp.   zn. 4C/775/1996,   nedôvodnými   prieťahmi   a   viacnásobným   prerušovaním   tohto   konania v spojení s postupom v konaní sp. zn. 7C/1212/1998 a 12 ročnými prieťahmi v tomto konaní, stratila   žalobkyňa   možnosť   domôcť   sa   faktickej   ochrany   svojich   práv   vyplývajúcich zo zmluvy   o   budúcej   kúpnej   zmluvy   a   nadobudnúť   vlastnícke   právo   k   predmetným nehnuteľnostiam, čím mu vznikla škoda vo výške 215.760,- Eur, za ktorú zodpovedá štát v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.“.

Sťažovateľka   preto   v súlade   s ustanovením   §   15   zákona   č.   514/2003   Z.   z.o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) požiadalaMinisterstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“   alebo„žalovaný“)   ako   príslušný   orgán   o predbežné   prerokovanie   nároku   na   náhradu   škody,a to žiadosťou   z 15.   decembra   2011.   Keďže   ministerstvo   spravodlivosti   žiadostisťažovateľky nevyhovelo, sťažovateľka sa domáhala svojich práv súdnou cestou. Žaloboudoručenou okresnému súdu 27. septembra 2012 sa sťažovateľka domáhala proti žalovanémuzaplatenia sumy 215 760 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnymúradným postupom. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 133/2012 z 31. októbra 2013 (ďalejaj „rozsudok okresného súdu“ alebo „rozsudok súdu prvého stupňa“) žalobu sťažovateľkyv celom   rozsahu   zamietol.   Na   základe   odvolania   sťažovateľky   krajský   súd   rozsudkomsp. zn. 9 Co 82/2014 z 27. marca 2014 potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecnesprávne.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľka okrem iného uviedla: „Napriek tomu, že konanie o určenie neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve bolo začaté neskôr ako konanie o nahradenie prejavu vôle rozhodnutím súdu, bolo konanie o žalobe na plnenie prerušené (prerušované) do skončenia konania o určenie neplatnosti právneho úkonu. Okrem toho, konanie o určenie neplatnosti právneho úkonu sa skončilo síce v prospech poškodeného (v pozícii žalovaného), avšak až po viac ako 12 rokoch... Pritom v konaní 7C/1212/1998 sa jednalo o zbytočný spor, nakoľko v čase, keď sa začal, už prebiehalo   konanie   na   plnenie   z   právneho   úkonu.   Zmyslom   žalôb   na   určenie,   či   tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, je vytvoriť pevný právny základ pre právne vzťahy účastníkov sporu a predísť tak žalobe o plnenie. V posudzovanom prípade však podaná žaloba   o   určenie   neplatnosti   právneho   úkonu   nemohla   plniť   takýto   preventívny   účel a sledovala   len   vytvorenie   umelej   prekážky,   ktorá   mohla   byť   odstránená   zákonným rozhodnutím o merite veci zamietnutím žaloby pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, vzhľadom na už prebiehajúce a skôr začaté konanie o žalobe na plnenie.   Súd   však   napriek   vyššie   uvedeným   skutočnostiam   v   konaní   7C/1212/1998 rozhodoval so značnými prieťahmi v konaní, neodborne a nerešpektujúc vzťahy a súvis medzi žalobou na určenie a žalobou na plnenie. Tieto neodôvodnené prieťahy v konaní 7C/1212/1998   v   kontexte   so   skutočnosťou,   že   konanie   4C/775/1996   bolo   prerušené až do skončenia   konania   7C/1212/1998   znamenali   zároveň   aj   spôsobenie   prieťahov v konaní   4C/775/1996,   čím   bola   v   konečnom   dôsledku   zmarená   možnosť   poškodeného dosiahnuť v konaní 4C/775/1996 skutočnú ochranu svojich práv...

Žaloba, ktorou sa žalovaní 1/ až 3/ v konaní vedenom... pod sp. zn. 7C/1212/1998 domáhali určenia neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve bola... zbytočnou žalobou, čo bolo   v   konečnom   dôsledku   po   viac   ako   12   rokoch   potvrdené   jej   zamietnutím pre nedostatok naliehavého právneho záujmu....

Poškodený   žalobca   tiež   zdôrazňuje,   že   v   posudzovanom   prípade   bola   žaloba na plnenie podaná dokonca skôr, než žaloba na určenie neplatnosti právneho úkonu, takže postup súdu, ktorý prerušil skôr začaté konanie na plnenie 4C/775/1996 do právoplatného skončenia neskôr začatého konania o určenie neplatnosti právneho úkonu, bol jednoznačne nezákonný.

Okresný súd v Dolnom Kubíne tým, že o žalobe na plnenie podanej dňa 24. 10. 1996 konal s prieťahmi a rovnako tiež v konaní o žalobe o určenie neplatnosti podanej v roku 1996 konal s prieťahmi, nepostupoval v súlade s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a tak   priamo   umožnil,   aby   došlo   k   realizácii   exekúcie   predajom   nehnuteľností   a   tým k zmareniu   možnosti   poškodeného   žalobcu   domôcť   sa   voči   žalovaným   splnenia   ich povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve.

V dôsledku takéhoto nesprávneho postupu v konaniach 4C/775/1996 a 7C/1212/1998 poškodenému žalobcovi vznikla škoda v spolu vo výške 215.760,- Eur...“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom,   ktorým   potvrdilrozsudok okresného súdu o zamietnutí jej žaloby o náhradu škody, porušil jej základnéprávo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, „nakoľko pokiaľ išlo o skutkové   zistenia,   vyhodnotenie   rozhodujúcich   skutočností   a   právne   posúdenie   veci, v tomto   smere   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožnil   s   dôvodmi   napadnutého rozhodnutia“. V tejto súvislosti sťažovateľka bližšie uviedla:

„Okresný   súd   v   Dolnom   Kubíne   rozsudkom   sp.   zn.   6C/133/2012-127   zo   dňa 31. 10. 2013   žalobu   zamietol.   V   odôvodnení   uviedol,   že   je   neprípustné,   aby   v   konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. preskúmaval správnosť právneho posúdenia veci vysloveného v konkrétnom rozhodnutí, ktorým bolo uznesenie o prerušení konania. Pokiaľ   sťažovateľka   považoval   postup   súdu   pri   prerušení   konania   vo   veci   sp.   zn. 4C/775/1996 za nesprávny, mohol využiť opravné prostriedky k tomu určené. Reparovanie následkov nevyužitia riadnych opravných prostriedkov prostredníctvom uplatňovania práva na náhradu škody je neprijateľné. Ďalej konštatoval, že prieťahy neboli konštatovanie ani v konaní sp. zn. 7C/1212/1998 a ani v konaní sp. zn. 4C/775/1996 a mal za to, že žalobca nepreukázal   tvrdený   nesprávny   úradný   postup   v   zbytočných   prieťahoch   v   konaniach 7C/1212/1998 a 4C/775/1996, čo je hlavným dôvodom zamietnutia žaloby.

... Skutočnosť, že žalobca nepreukázal, že pri vybavení sťažnosti boli predsedom súdu konštatované prieťahy v konaní, že žalobca v žiadnom štádiu konania sťažnosť na prieťahy ani nepodal, zákon o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravujúci podmienky zodpovednosti štátu ale v žiadnom ustanovení nepožaduje, aby bol nesprávny úradný postup namietaní priamo v konaní.

Zákon   pre   vznik   zodpovednosti   štátu   za   škodu   požaduje,   aby   bol   vznik   škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, čo v uvedenom prípade splnené bolo, nakoľko vznik škody, ktorá žalobkyni vznikla vo výške 215.760,- Eur, bol v priamej príčinnej   súvislosti   s   nesprávnym   postupom   súdov   v   konaniach   4C/775/1996 a 7C/1212/1998. Súdy vo vyššie uvedených konaniach nepostupovali správne, čo je zjavné zo skutočnosti, že v konaní 7C/1212/1998 došlo k meritórnemu rozhodnutiu až po 12 rokoch a zároveň v konaní 4C/775/1996 v časovom horizonte viac ako 14 rokov ani meritórne rozhodnuté nebolo a súd viac ako niekoľko rokov nekonal vôbec v dôsledku procesných rozhodnutí o prerušení konania.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   taktorozhodol:

«1. „Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/82/2014 zo dňa 27. 03. 2014 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   spočívajúce   v   práve na spravodlivé súdne konanie.

2.   „Ústavný   súd   Slovenskej republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského súdu v   Žiline sp. zn. 9Co/82/2014 zo dňa 27. 03. 2014, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín   sp.   zn.   6C/133/2012-127   zo   dňa   31.   10.   2013   o   náhrade   škody   a   vec   vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.“

3. „Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2.062,88 € a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi na účet vedený vo,...“»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje   inak.   Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 82/2014 z 27. marca 2014,ktorým krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby sťažovateľky.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom   orgánu štátu nemohlo   vôbec   dôjsť k   porušeniu toho   základného práva   aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Ústavný   súd,   poukazujúc   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   zdôrazňuje,že vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnouani mimoriadnou   opravnou inštitúciou (m.   m.   II.   ÚS 1/95,   II.   ÚS 21/96). Preto nie   jezásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   právneho   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolomožné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd, stotožniac sa s názorom okresného súdu, vecnesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že sťažovateľka v konaní o náhradu škodyspôsobenej pri výkone verejnej moci nepreukázala ňou tvrdený nesprávny úradný postupokresného súdu spočívajúci v zbytočných prieťahoch. Sťažovateľka zastáva názor, že zákonč. 514/2003 Z. z. v žiadnom   ustanovení nepožaduje, aby bol nesprávny úradný postupnamietaný priamo v konaní, ktoré zakladá nárok na náhradu škody, resp. aby boli prieťahyv konaní konštatované predsedom súdu vo vybavení sťažnosti na prieťahy v konaní.

Ústavný súd v nadväznosti na námietky sťažovateľky smerujúce proti napadnutémurozsudku krajského súdu poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodneniarozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane,pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok(II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).

Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňujes odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   lenna skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniťna zdôraznenie správnosti rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vzhľadom na stotožnenie sa krajského súdu s odôvodnením rozsudku súdu prvéhostupňa ústavný súd považoval za potrebné najskôr citovať relevantnú časť odôvodneniarozsudku okresného súdu z sp. zn. 6 C 133/2012 z 31. októbra 2013, v ktorom súd prvéhostupňa svoj právny názor odôvodnil takto:

«Žalobca si voči štátu uplatňuje právo na náhradu škody v zmysle z. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len z. č. 514/2003 Z. z.). Základným predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu v tomto prípade je existencia nesprávneho úradného postupu (ďalej len „NÚP“) orgánu verejnej moci, za ktorý štát zodpovedá. Z obsahu žaloby vyplýva, že základom uplatneného nároku má byť NÚP Okresného súdu Dolný Kubín v dvoch konaniach a to v konaní vedenom pod sp. zn. 4C/775/1996, spočívajúci v tom, že súd nepostupoval v súlade so vzťahom žalôb na plnenie so žalobami na určenie (keď konanie o určenie neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve bolo začaté neskôr ako konanie o nahradenie prejavu vôle rozhodnutím súdu a podľa ustálenej súdnej praxe nemôže byť určovacia žaloba opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo porušené boli a kde je treba domáhať sa ochrany žalobou o plnenie, nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení vedie k zamietnutiu žaloby), ale práve naopak, konanie o žalobe na plnenie viackrát prerušil do skončenia konania o žalobe na určenie. V tomto smere žalobca namieta nesprávne posúdenie veci tunajším súdom v konaní sp. zn. 4C/775/1996, na základe ktorého súd konanie prerušil, i keď mohol prejudiciálne posúdiť otázku platnosti právneho úkonu, ktorá sa riešila v ďalšom konaní sp. zn. 7C/1212/1998. Súd poukazuje na to, že je neprípustné, aby v konaní o náhradu škody podľa z. č. 514/2003 Z. z. preskúmaval správnosť právneho posúdenia veci vysloveného v konkrétnom   rozhodnutí,   ktorým   bolo   uznesenie   o   prerušení   konania,   tak   ako   na   to poukazoval   i   žalovaný   vo   svojom   vyjadrení.   Pokiaľ   žalobca   považoval   postup   súdu pri prerušení konania vo veci sp. zn. 4C/775/1996 za nesprávny, mohol využiť opravné prostriedky k tomu určené, teda mohol podať odvolanie resp. v ďalšom období sa dožadovať pokračovania v konaní, čo neurobil. Reparovanie následkov nevyužitia riadnych opravných prostriedkov prostredníctvom uplatňovania práva na náhradu škody je neprijateľné. NÚP tunajšieho   súdu   v   ďalšom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7C/1212/1998   mal   spočívať v zbytočných prieťahoch v konaní. Súd, ktorý koná o žalobe na náhradu škody uplatnenú podľa z. č. 514/2003 Z. z. nie je oprávnený preskúmavať a rozhodovať, či v dotknutom konaní došlo k prieťahom a aký majú charakter. Takúto právomoc majú len zákonom určené subjekty a to predsedovia súdov ako štatutárne orgány, ktorí vybavujú sťažnosti na prieťahy, disciplinárne súdy, Ústavný súd SR a tiež Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z. môže súd pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v nečinnosti alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sa sudca dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy   v   súdnom   konaní,   či   právoplatného   rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre ľudské práva, ktorým bolo rozhodnuté, že bolo porušené právo na prerokovanie bez zbytočných prieťahov,   alebo z právoplatného rozhodnutia   Ústavného   súdu   SR o ústavnej   sťažnosti, ktorým   súd   konštatoval,   že   sa   porušilo   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov. V tomto prípade neboli prieťahy v konaní sp. zn. 7C/1212/1998 a ani v konaní sp. zn. 4C/775/1996 konštatované niektorým z vyššie uvedených subjektov. Žalobca v konaní vôbec nenamietal prieťahy, a až po ukončení konania vo veci sp. zn. 7C/1212/1998 sa domáha náhrady škody v dôsledku prieťahov, ku ktorým malo dôjsť v uvedenom konaní, čo považuje   súd   za   účelové   konanie.   Na   základe   uvedeného   žalobca   nepreukázal   tvrdený nesprávny úradný postup v zbytočných prieťahoch v konaniach sp. zn. 4C/775/1996 a sp. zn. 7C/1212/1998 a to spôsobom upraveným v § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z., čo je hlavným dôvodom zamietnutia žaloby. Pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným   postupom   je   nevyhnutné   splnenie   troch   základných   podmienok:   1/   nesprávny úradný postup štátneho orgánu (ktorý nebol preukázaný), 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť   medzi   nesprávnym   úradným   postupom   a   vznikom   škody.   Žalobca   si   uplatnil náhradu škody vo výške 94.131,40 EUR, ktorá predstavuje skutočnú škodu pozostávajúcu zo sumy,   ktorá   bola   odpísaná   z   účtu   poškodeného   žalobcu   v roku   1996   a   mala   byť započítaná na kúpnu cenu za nadobudnutie vlastníckeho práva, ku ktorému v dôsledku tvrdeného postupu súdu nedošlo a sumu 121.628,60 EUR, ktorá má predstavovať ušlý zisk ako rozdiel medzi sumou 94.131,40 EUR a skutočnou hodnotou nehnuteľností, ktoré by poškodený   bol   získal   pri   splnení   povinnosti   žalovaných   zo   zmluvy   o   budúcej   zmluve. Na jednej strane žalobca tvrdí, že ním uplatnená škoda bola spôsobená v dôsledku NÚP tunajšieho súdu v uvedených dvoch konaniach. Tomuto tvrdeniu si zároveň protirečí, keď v žalobe   uvádza,   že   napriek   právoplatnému   uzneseniu   Okresného   súdu   Dolný   Kubín v konaní sp. zn. 4C/775/1996, ktorým bolo rozhodnuté o nariadení predbežného opatrenia, ktorým bol žalovaným uložený zákaz disponovať s predmetnými nehnuteľnosťami, žalovaní porušili   tento   zákaz   a   svoje   spoluvlastnícke   podiely   previedli   kúpnymi   zmluvami na žalovaného 1/. Následne exekúciou predajom nehnuteľností, ktorú uskutočnil exekútor, stratil poškodený žalobca možnosť úspešne sa domáhať nahradenia prejavu vôle žalovaných súdnym rozhodnutím a poukázal na to, že v zmysle aktuálnej súdnej praxe, pri prevode veci na tretiu osobu, práva a povinnosti zo zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy zaniknú pre nemožnosť plnenia, ale medzi účastníkmi zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy vznikne zodpovednostný vzťah. Žalobca má teda voči budúcim predávajúcim zo zmluvy, o budúcej   zmluve   pohľadávku   zo   zodpovednostného   vzťahu   titulom   bezdôvodného obohatenia resp. titulom náhrady škody, ktorý vznikol zo zmluvy o budúcej zmluve následne po tom, ako došlo k nemožnosti plnenia povinností zo zmluvy o budúcej zmluve, v dôsledku prevodu   nehnuteľností.   Nárok   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím orgánu   štátu   môže   byť   úspešne   uplatnený   len   vtedy,   ak   žalobca   nemohol   dosiahnuť uspokojenie   svojej   pohľadávky   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia   voči   tomu,   kto   tento prospech získal, resp. titulom náhrady škody spôsobenej iným subjektom. Súd poukazuje na to, že žalobca si v skutočnosti aj náhradu škody voči budúcim predávajúcim v dôsledku porušenia ich povinností zo zmluvy o budúcej zmluve uplatnil. Súd vie o dvoch konaniach vedených   na   tunajšom   súde   pod   sp.   zn.   8C/696/1999   (vyššie   uvedené)   a   sp.   zn. 8C/489/2001, v ktorom je uplatnená tiež náhrada škody z rovnakého dôvodu, ale za iné obdobie. Tak   ako   žalovaný   v písomnom   stanovisku aj výpovedi   poukazoval,   dôvodnosť nároku uplatneného v konaní sp. zn. 4C/775/1996 je sporná, nakoľko predbežnou otázkou v tomto konaní, od ktorej bola závislá úspešnosť uplatneného plnenia, je posúdenie platnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve uzavretej účastníkmi dňa 31. 01. 1996. Táto otázka bola predmetom konania sp. zn. 7C/1212/1998, avšak k zamietnutiu žaloby nedošlo v dôsledku nedôvodnosti žaloby t. j. v dôsledku toho, že súd vyhodnotil predmetný právny úkon ako platný, ale len pre nedostatok naliehavého právneho záujmu v dôsledku toho, že v priebehu konania došlo k predaju predmetnej nehnuteľnosti v rámci exekúcie. Posúdenie platnosti zmluvy   o   budúcej   zmluve   má   zásadný   význam   pre   posúdenie   vzniku   škody   u   žalobcu, a platnosť zmluvy o budúcej zmluve, od ktorej sa odvodzoval nárok na nahradenie vôle žalovaných s uzavretím predmetnej kúpnej zmluvy, je bez právoplatného rozhodnutia súdu sporná. Z uvedených dôvodov nebol preukázaný vznik škody a príčinná súvislosť medzi NÚP a vznikom tejto škody, ktorá musí byť bezprostredná, bez existencie ďalších faktorov spôsobujúcich resp. podieľajúcich sa na vzniku škody.»

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecnesprávny podľa § 219 OSP, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie   veci,   v   tomto   smere   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožnil   s   dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2 O. s. p.), keďže ani zo strany odvolateľky neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal prvostupňový súd v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

Tak   ako   to   napokon   správne   konštatuje   i   prvostupňový   súd   v   dôvodoch   svojho rozhodnutia, súdu v tomto konaní (v konaní o náhradu škody) neprislúcha preskúmavať procesný postup súdu v konaní, ktoré by malo byť základom pre priznanie náhrady škody. Z ústavného princípu nezávislosti súdu vyplýva nielen zásada voľného hodnotenia dôkazov, ale i procesný postup súdu (sudcu), ktorý je povinný v každom štádiu konania zvažovať, ktoré dôkazy je potrebné vykonať a aký procesný postup zvoliť pri rozhodovaní vo veci.

Tomuto na druhej strane zodpovedá právo účastníka na riadne zdôvodnenie každého rozhodnutia súdu, tak aby sa voči nemu mohol zákonným spôsobom brániť.

Pokiaľ   teda   navrhovateľka   nevyužila   svoje   právo   dané   jej   či   už   zákonom   alebo Ústavou Slovenskej republiky v priebehu konania (či už formou odvolania alebo sťažnosti na prieťahy v konaní), prvostupňový súd s poukazom na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nemohol jej návrhu vyhovieť, a preto odvolací súd jeho rozhodnutie, tak ako je to už vyššie uvedené ako vecne správne potvrdil.“

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku(v spojení   s dôvodmi   rozsudku   okresného   súdu)   dospel   k   názoru,   že   argumentáciasťažovateľky vo vzťahu k jej námietke o nesprávnom právnom posúdení podmienok vznikuzodpovednosti za škodu spôsobenú neprávnym úradným postupom krajským súdom zjavneneobstojí.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenúnesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušeniepovinnosti   orgánu   verejnej   moci   urobiť   úkon   alebo   vydať   rozhodnutie   v   zákonomustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočnéprieťahy   v   konaní   alebo   iný   nezákonný   zásah   do   práv,   právom   chránených   záujmovfyzických osôb a právnických osôb...

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. pri posudzovaní nesprávneho úradnéhopostupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutiev zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočnýchprieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy,žiadosti   o prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   na   prieťahy,   z   právoplatného   rozhodnutiavydaného   v disciplinárnom   konaní,   ktorým   sa   rozhodlo   o   tom,   že   sudca   sa   dopustildisciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnéhorozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právona prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   alebo   z   právoplatného   rozhodnutiaústavného súdu o ústavnej sťažnosti, ktorým ústavný súd konštatoval, že sa porušilo právona prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Z uvedených ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. jednoznačne vyplýva, že jednouz podmienok   priznania   nároku   na   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradnýmpostupom   spočívajúcim   v zbytočných   prieťahoch   je   konštatovanie   prieťahov   v konaníniektorým zo subjektov uvedených v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Konajúce súdypreto nepochybili, ak zamietli návrh sťažovateľky z dôvodu, že táto objektívne nepreukázalaprieťahy v označených konaniach podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., a svoje tvrdenieopierala len o svoj subjektívny názor. Nespochybniteľný je aj záver konajúcich súdov, žesúd v konaní o náhradu škody nie je príslušný preskúmavať správnosť procesného postupusúdu, resp. právne názory súdu vyslovené v jeho rozhodnutiach. Na dosiahnutie zrušenia,prípadne zmeny podľa sťažovateľky nezákonných súdnych rozhodnutí slúži inštitút riadnychalebo mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré sťažovateľka mala k dispozícii, tietovšak nevyužila, teda s namietaným postupom okresného súdu súhlasila.

Poukazujúc   na   citovanú   časť   odôvodnení   rozsudku   okresného   súdu,   ako   ajnapadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že zo záverov konajúcichsúdov   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   dotknutých   ustanovení   všeobecnezáväzných právnych predpisov (v tomto prípade ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.), ktoráby   bola   popretím   ich   podstaty   či   zmyslu.   Dôvody   napadnutého   rozsudku,   ktoré   viedliodvolací súd k rovnakému právnemu záveru, ku ktorému dospel aj súd prvého stupňa, pretonemôžu   podľa   názoru   ústavného   súdu   viesť   k   záveru   o   ústavnej   neakceptovateľnostinapadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý by zároveň zakladal dôvod na vyslovenieporušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdusvojím   vlastným.   Prípadný   zásah   ústavného   súdu,   a   to   nahrádzanie   právneho   názorukrajského súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti   s ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciouzákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry bymohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bolsvojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Podľa názoru ústavného súdupredmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje.

V   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti   sťažovateľky   s   napadnutým   rozsudkomústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, žerozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je abypostup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jehorozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   nearbitrárne.V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosťsťažovateľky namietajúcu porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľkyv nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2015