znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 383/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a   sudcu Sergeja   Kohuta predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Sžf 8/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2014 faxom a 29. apríla 2014 osobne do podateľne doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia   čl. 46   ods.   1 a 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Sžf 8/2013.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   riaditeľ   Daňového   úradu   Košice   V   (ďalej   len   „daňový úrad“) poveril 11. apríla 2005 výkonom daňovej kontroly u sťažovateľa, ktorého správcom dane bol daňový úrad, zamestnankyne Daňového úradu Prešov I (ďalej len „iný daňový úrad“). Daňová kontrola týkajúca sa dane z pridanej hodnoty mala začať 16. mája 2005. Sťažovateľ   v   zázname   spísanom   pri   výkone   daňovej   kontroly   zamestnankyňami   iného daňového úradu namietal účasť zamestnancov mieste nepríslušného správcu dane. Podaním z 30. mája 2005 namietal na Daňovom riaditeľstve Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)   prekročenie   právomoci   riaditeľa   daňového   úradu   spočívajúce   v   tom,   že výkonom daňovej kontroly poveril pracovníčky, ktoré nepracujú na miestne príslušnom daňovom úrade. Daňové riaditeľstvo rozhodnutím sp. zn. I/223/6132-40962/2005/991545-r z 27. júna 2005 námietke sťažovateľa z 30. mája 2005 nevyhovelo. Žaloba sťažovateľa proti rozhodnutiu   daňového riaditeľstva   bola rozsudkom   Krajského súdu   v   Košiciach   sp.   zn. 5 S 54/2005 z 22. februára 2006 zamietnutá, pričom   následným rozsudkom   najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006 z 27. septembra 2006 bol prvostupňový rozsudok potvrdený.

Nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 na základe sťažnosti podanej sťažovateľom bolo vyslovené porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006, rozsudok z 27. septembra 2006 bol zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Na   základe   vykonávanej   daňovej   kontroly   bolo   sťažovateľovi   vydaných   13 platobných výmerov, ktorými sa mu určil rozdiel dane z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia, ktoré boli predmetom vykonávanej kontroly. Na základe opravných prostriedkov podaných sťažovateľom bolo 8 týchto platobných výmerov, resp. odvolacích rozhodnutí zrušených. Ďalších 5 platobných výmerov zrušených nebolo. Sťažovateľ potom, ako mu bol doručený nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08, podal vo všetkých 13 veciach žiadosť o obnovu konania. Napokon sa predmetom konania o povolenie obnovy stalo 5 platobných výmerov.

Sťažovateľ 27. mája 2010 podal žiadosť o povolenie obnovy konania ukončeného právoplatným rozhodnutím daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/12658-77384/2007/992517-r z   12.   októbra   2007.   Týmto   rozhodnutím   bolo   zamietnuté   odvolanie   sťažovateľa   proti platobnému výmeru daňového úradu sp. zn. 709/230/36925/06/ZIM z 3. novembra 2006, ktorým bol určený rozdiel dane z pridanej hodnoty za august 2001 v sume 42 136 Sk (1 398,66 €).   Rozhodnutím   daňového   riaditeľstva   sp.   zn.   I/223/126626-126492/2010/992517-r z 13. decembra 2010 v spojení s rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. k. MF/10118/2011-71 zo 7. marca 2011 bola   žiadosť   sťažovateľa   o   povolenie   obnovy   konania   zamietnutá.   Proti   rozhodnutiu ministerstva   o   nepovolení   obnovy   konania   podal   sťažovateľ   žalobu,   pričom   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 S 96/2011-98 z 18. septembra 2012 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 8/2013 z 29. januára 2014 bola žaloba   sťažovateľa   zamietnutá.   Rozsudok   najvyššieho   súdu   bol   právnej   zástupkyni sťažovateľa   doručený   28.   februára   2014.   Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho označených práv. Podľa názoru najvyššieho súdu nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009 nie je takou skutočnosťou, alebo dôkazom, ktorý by mohol mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a ktorý   sa nemohol v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania. Najvyšší súd ďalej poukazuje na to, že nález ústavného súdu považuje za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry ústavného súdu.

Podľa presvedčenia sťažovateľa vyložil najvyšší súd podmienky prípustnosti obnovy konania krajne arbitrárne a protiústavne, keď dospel k záveru, že nález ústavného súdu riešiaci   porovnateľný   právny   prípad   v   inom   konaní   nemôže   byť   novou   skutočnosťou zakladajúcou dôvod na obnovu konania, lebo skutočnosť, že ústavný súd posúdil právnu otázku, ktorú krajský súd posúdil v inej veci inak, nespĺňa zákonné podmienky prípustnosti obnovy   konania,   ktorými   sú   existencia   tejto   skutočnosti   v   čase   vydania   napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a priamy právny dopad, ktorý by doteraz nepoužitá skutková okolnosť   alebo   dôkaz   mohli   mať   podstatný   vplyv   na   rozhodnutie.   Pravda   je   podľa sťažovateľa taká, že skutočnosť, na základe ktorej sa povolenia obnovy domáhal, nastala predtým, ako bolo rozhodnuté o žiadosti o obnovu konania, lebo nezákonnosť kontroly existovala už v čase jej vykonávania a len vedomosť o nej získal sťažovateľ až z nálezu ústavného súdu. Nezákonnosť kontroly je pritom z nálezu ústavného súdu zrejmá. Práve nezákonnosť daňovej kontroly bola skutočnosťou, ktorá nastala poverením zamestnancov miestne nepríslušného správcu dane výkonom daňovej kontroly u sťažovateľa bez toho, aby na to boli splnené zákonné podmienky. Sťažovateľ sa o tejto skutočnosti dozvedel potom, ako mu bol prostredníctvom právnej zástupkyne 5. marca 2010 doručený nález ústavného súdu.   Neobstojí   ani   názor   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   nález   ústavného   súdu   rieši porovnateľný   právny prípad v   inom   konaní,   pretože   nálezom bolo vyslovené porušenie práva sťažovateľa nezákonným zložením kontrolnej skupiny poverenej vykonaním daňovej kontroly, ktorá predchádzala vydaniu obnovou konania napadnutého platobného výmeru. Preto ústavný súd neriešil porovnateľný právny prípad, ale priamo vec sťažovateľa týkajúcu sa zákonnosti daňovej kontroly predchádzajúcej vydaniu platobného výmeru. Hoci správca dane   založil   platobný   výmer   na   určení   dane   podľa   pomôcok,   nemožno   jeho   postup akceptovať, lebo určiť daň podľa pomôcok možno iba vtedy, keď daňový subjekt nesplní svoje povinnosti pri dokazovaní. Za situácie, keď bola u sťažovateľa vykonávaná daňová kontrola   nezákonne,   nebolo   možné   pričítať   na   jeho   vrub   nemožnosť   určenia   dane dokazovaním.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Sžf 8/2013 s tým, aby bol rozsudok z 29. januára 2014 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov konania.

Z   doplnenia   sťažnosti   z 22.   mája 2014   doručeného   ústavnému súdu   faxom   toho istého dňa (podaného na základe výzvy ústavného súdu) vyplýva, že o námietke sťažovateľa z 30. mája 2005 smerujúcej proti postupu zamestnanca správcu dane – riaditeľa daňového úradu   –   nebolo   dosiaľ   rozhodnuté.   Potom,   ako   o   uvedenej   námietke   rozhodlo   daňové riaditeľstvo   rozhodnutím   z   27.   júna 2005,   žaloba   sťažovateľa   bola   všeobecnými   súdmi zamietnutá,   nálezom   ústavného   súdu   bol   rozsudok   najvyššieho   súdu   zrušený,   ďalším rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 bolo rozhodnutie daňového riaditeľstva zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, dosiaľ nedošlo k vydaniu nového rozhodnutia o námietke sťažovateľa z 30. mája 2005. Daňové riaditeľstvo totiž svojimi prípismi z 1. februára 2011 a 13. apríla 2011 sťažovateľovi oznámilo, že neboli splnené zákonné podmienky na podanie námietky, a preto nie je potrebné o nej rozhodnúť rozhodnutím.   Tento   stav   pretrváva   až   dosiaľ   a   právny   nástupca   daňového   riaditeľstva Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky o námietke nerozhodlo.

II.

Z nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 vyplýva, že ním bolo vyslovené porušenie základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu na inom orgáne   Slovenskej   republiky   a   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   orgánu   verejnej správy podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, pričom zároveň bol zrušený rozsudok najvyššieho súdu z 27. septembra 2006 a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru ústavného súdu ak účastník konania spochybní nezaujatosť všetkých zamestnancov orgánu verejnej správy, nemá orgán verejnej správy možnosť výberu, ako bude ďalej postupovať. Je totiž povinný   postupovať   spôsobom,   ktorý   je   pre   takýto   prípad   zákonom   predpísaný. To znamená, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov musí byť rozhodnuté, pričom nie je možné tento postup obísť tak, že bez rozhodnutia o námietke sa dotknutí zamestnanci orgánu   verejnej   správy   fakticky   vylúčia   z   konania   a   nahradia   sa   zamestnancami   iného orgánu verejnej správy podriadeného tomu istému vyššiemu orgánu verejnej správy, a to bez zmeny miestnej príslušnosti orgánu verejnej správy.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 vyplýva, že ním bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 S 54/2005-37 z 22. februára 2006 tak, že rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/6132-40962/2005/991545-r z 27.   júna   2005   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   daňovému   riaditeľstvu   na   nové   konanie a rozhodnutie. Vychádzajúc zo záväzného právneho názoru ústavného súdu vysloveného v jeho náleze č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009, treba podľa názoru najvyššieho súdu   po   skutkovej   stránke   spoľahlivo   zistiť   a   posúdiť,   či   sťažovateľ   naozaj   uplatnil námietku   zaujatosti   proti   všetkým   zamestnancom   daňového   úradu,   lebo   iba   v   takomto prípade platia smerodajné právne závery vyslovené ústavným súdom.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 vyplýva, že ním   bola   odmietnutá   ako   zjavne   neopodstatnená   sťažnosť   podaná   sťažovateľom   proti rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sžo   101/2010   z   26.   októbra   2010.   Podľa   názoru ústavného súdu potom, ako najvyšší súd zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach tak, že rozhodnutie daňového riaditeľstva z 26. júna 2005 zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie, bude mať sťažovateľ opätovne možnosť svoje námietky v novom konaní vedenom daňovým riaditeľstvom uplatňovať. Skutočnosť, že sa sťažovateľ so skutkovým hodnotením   a   následným   právnym   názorom   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru.

Z prípisu daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/2097/10577/2011 z 1. februára 2011 adresovaného   sťažovateľovi   v   súvislosti   s   konaním   o   jeho   námietke   proti   postupu zamestnanca správcu dane z 1. júna 2005 (správne má byť 30. mája 2005, pozn.) vyplýva, že sťažovateľ nepodal námietky proti všetkým zamestnancom daňového úradu. Podal totiž námietky   iba   proti   zamestnancom   povereným   vykonaním   kontrol   a   proti   riaditeľovi daňového   úradu.   Podľa   názoru   daňového   riaditeľstva   neboli   vôbec   splnené   podmienky na podanie   tvrdenej   námietky,   a   preto   nie   je   ani   potrebné   rozhodnúť   o   nich   formou rozhodnutia.

Z   prípisu   daňového   riaditeľstva   sp.   zn.   I/223/2097/44718/2011   z 13.   apríla 2011 adresovaného   sťažovateľovi   v   reakcii   na   jeho   námietku   z   21.   marca   2011   týkajúcu   sa prieťahov v konaní pri vybavení jeho námietky z 30. mája 2005 vyplýva, že sťažovateľ dostal odpoveď už prípisom z 1. februára 2011, pričom na dôvodoch a právnej argumentácii tam uvedenej daňové riaditeľstvo trvá, preto nedošlo k prieťahom v konaní.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 8/2013 z 29. januára 2014 vyplýva, že ním bol   potvrdený   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   3   S   96/2011-98   z   18.   septembra   2012. Uvedeným rozsudkom krajský súd zamietol žalobu o preskúmanie rozhodnutia ministerstva, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie daňového riaditeľstva o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o povolenie obnovy konania ukončeného právoplatným rozhodnutím daňového riaditeľstva sp.   zn.   I/223/12658-77384/2007/992517-r   z   12.   októbra   2007   potvrdzujúcim   platobný výmer daňového úradu sp. zn. 709/230/36928/06/Zim z 3. novembra 2006 o určení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2001 v sume 42 136 Sk. Podľa názoru   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   námietku   zaujatosti   proti   všetkým   zamestnancom daňového úradu pred začatím daňových kontrol a ani po ich začatí nikdy nepodal, a preto ani neprichádzalo do úvahy o nich rozhodovať. Námietku zaujatosti podal totiž iba proti zamestnancom povereným vykonaním daňových kontrol a proti riaditeľovi daňového úradu. O   týchto námietkach   bolo   rozhodnuté zákonným spôsobom.   Keďže námietka zaujatosti proti   všetkým   zamestnancom   daňového   úradu   nebola podaná,   nebol   daný   ani formálny dôvod na zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor ústavného súdu. Riaditeľ   daňového   úradu   požiadal   daňové   riaditeľstvo,   aby   vykonaním   kontroly u sťažovateľa boli poverení zamestnanci organizačne začlenení na inom daňovom úrade. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 nevyplýva, že by bol takýto postup vyhodnotený ako nezákonný.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom   sťažnosti   je   argument,   podľa   ktorého   iba   po   právoplatnosti   rozhodnutí správnych orgánov o určení daňového nedoplatku získal sťažovateľ dôkaz o tom, že daňová kontrola, ktorá určeniu daňového nedoplatku predchádzala, sa uskutočnila protiprávnym spôsobom,   keď   ju   vykonávali   zamestnanci   iného   daňového   úradu,   a   to   bez   toho,   aby zákonným postupom na základe námietky zaujatosti sťažovateľa boli zamestnanci daňového úradu z vykonávania daňovej kontroly vylúčení. Týmto dôkazom bol nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 8. marca 2010. Práve na základe tohto nálezu trvá sťažovateľ na tom, že jeho žiadosť o povolenie obnovy konania bola dôvodná.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým po skutkovej stránke konštatovať, že potom, ako sťažovateľ 30. mája 2005 podal námietku proti postupu zamestnanca daňového úradu, a potom, ako tejto jeho námietke nebolo vyhovené ani v správnom konaní, ale ani v rámci   následného   preskúmania rozhodnutia   správneho   orgánu   všeobecným   súdom,   už citovaným nálezom ústavného súdu bol vyslovený záväzný právny názor, podľa ktorého zákonný postup predpokladá, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu   musí   byť   najprv   rozhodnuté   a   len   potom   (v   prípade   vylúčenia   všetkých zamestnancov) prichádza do úvahy, aby konal iný daňový úrad. Po tomto náleze ústavného súdu   opätovne   vo   veci   konal   najvyšší   súd,   ktorý   v   rozsudku   sp.   zn.   5   Sžo   101/2010 z 26. októbra   2010   vyslovil   názor,   podľa   ktorého   treba   najprv   zo   skutkového   hľadiska bezpečne zistiť, či sťažovateľ naozaj námietku zaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu uplatnil, lebo iba po preukázaní tejto skutočnosti možno aplikovať záväzný právny názor   vyslovený   ústavným   súdom.   Na   účely   potrebných   skutkových   zistení   bolo rozhodnutie daňového riaditeľstva potvrdzujúce nevyhovenie námietke sťažovateľa zrušené a vec bola vrátená daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie. Ako to vyplýva z prípisov daňového riaditeľstva z 1. februára 2011 a z 13. apríla 2011, po vrátení veci najvyšším súdom okolnosť, že sťažovateľ podal námietku zaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu,   sa   nepreukázala,   a   preto   ani   neprichádzalo   do   úvahy   rozhodovať   o   námietke sťažovateľa z 30. mája 2005 z tohto pohľadu.

Za daného skutkového stavu nemožno súhlasiť so sťažovateľom v tom, že nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 zakladal dôvod na povolenie obnovy konania. Najvyšší súd pri rešpektovaní vysloveného právneho názoru ústavného súdu svojím rozsudkom sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 vydaným následne po náleze   ústavného   súdu   legitímne   nastolil   skutkovú   otázku,   či   zodpovedá   pravde,   že sťažovateľ namietal v rámci daňovej kontroly zaujatosť všetkých zamestnancov daňového úradu, pretože iba po bezpečnom preukázaní tejto okolnosti by bolo možné záväzné právne závery ústavného súdu aplikovať. Ako je z listinných dôkazov zrejmé, námietka zaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu zo strany sťažovateľa nebola preukázaná, a preto daňové riaditeľstvo nevidelo ani dôvod, aby o námietke sťažovateľa z 30. mája 2005 ďalej konalo a vyslovilo sa k nemu vo forme rozhodnutia.

K dosiaľ uvedenému treba dodať, že pokiaľ z listinných dôkazov vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa má byť o námietke znova konané a rozhodované, nič nenasvedčuje tomu,   že   by   sťažovateľ   využil   zákonný   prostriedok   na   dosiahnutie   toho,   aby   daňové riaditeľstvo znova konalo a rozhodlo. Ústavný súd tým má na mysli žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí,   že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom   tým,   že   je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Možno dospieť k záveru, že v konečnom dôsledku vo svetle výsledkov následného dokazovania   vykonaného v   rámci   správneho   konania   po   náleze   ústavného   súdu   nebola potvrdená podstata sťažnosti, teda to tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého daňová kontrola prebehla   nezákonným   spôsobom   tým,   že   o   námietke   zaujatosti   všetkých   zamestnancov daňového úradu nebolo rozhodnuté a bez takéhoto rozhodnutia vykonávali daňovú kontrolu zamestnanci iného daňového úradu. Preto ani nebolo možné aplikovať na vec právne závery ústavného súdu.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014