znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 383/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013 predbežne prerokoval   sťažnosť   Mgr.   V.   S.,   L.,   zastúpenej   advokátkou   Mgr.   V. D.,   K., ktorou namieta porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 12 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojitosti s čl. 6, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a čl. 5 písm. e) a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej   diskriminácie   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k. 13 Co 263/2012-208 z 27. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. V. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2013 doručená sťažnosť Mgr. V. S., L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 12 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   čl.   6   ods.   1,   čl.   8,   čl.   13   a   čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 6, čl. 8 a čl. 13 dohovoru a čl. 5 písm. e) a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ďalej len „dohovor o odstránení diskriminácie“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 Co 263/2012-208 z 27. novembra 2012, ktorou žiadala vydať tento nález:

„1. Základné ľudské práva a slobody Mgr. V. S. podľa čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ľudských práv a základných slobôd podľa článku 6 ods. 1, článku 8, článku 13 a článku 14 v spojitosti s čl. 6, 8, a 13 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a článku 5 písm. e) a článku 6 Dohovoru   o   odstránení   všetkých   foriem   rasovej   diskriminácie   postupom   a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici vedenom pod sp. zn. 6Co/207/2010 (správne má byť pred Okresným súdom Revúca pod sp. zn. 6 C 207/2010, resp. pred krajským súdom pod sp. zn. 13 Co 263/2012, pozn.) porušené boli.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   27.   11.   2012   sp.   zn. 13Cdo/263/2012-208 (správne má byť č. k. 13 Co 263/2012-208, pozn.) sa zrušuje a vec vracia na Krajský súd v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   je   povinný   zaplatiť   Mgr.   V.   S.   finančné zadosťučinenie   vo   výške   5000   Eur   (slovom:   Päťtisíc   Eur)   v   lehote   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a nahradiť jej a jej právnej zástupkyni trovy konania a trovy právneho zastúpenia na Ústavnom súde SR v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako   vyplynulo z podanej   sťažnosti   a pripojeného   spisu   Okresného súdu   Revúca (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   6   C   207/2010,   sťažovateľka   sa   žalobou   doručenou 15. októbra 2010 okresnému súdu proti Z. so sídlom v R. (ďalej len „žalovaný“) domáhala (1) uloženia povinnosti žalovanému ospravedlniť sa jej listom v znení „Vážená pani Mgr. V. S., na základe Vašej žiadosti o prijatie do zamestnania v Z. v R., bolo bývalým riaditeľom školy PaedDr. J. S. rozhodnuté o Vašom neprijatí a na miesto, o ktoré ste prejavili záujem bola prijatá osoba bez požadovanej kvalifikácie. Konaním bývalého riaditeľa PaedDr. J. S. ste boli vystavená diskriminácii a bola znížená Vaša ľudská dôstojnosť. Takýto zásah do Vašich práv bol protiprávny a ja sa Vám zaň touto cestou hlboko ospravedlňujem“, (2) uloženia   povinnosti   žalovanému   uverejniť   výrok   rozhodnutia   súdu   v  ...   novinách, (3) uloženia   povinnosti   žalovanému   uverejniť   formou   platenej   inzercie   v denníku...   a... Noviny ospravedlnenia žalobkyni v znení: „Ospravedlnenie Mgr. V. S. Na základe žiadosti pani Mgr. V. S. o prijatie do zamestnania v Z. v R., bolo bývalým riaditeľom školy PaedDr. J. S. rozhodnuté o jej neprijatí a na miesto, o ktoré prejavila záujem bola prijatá osoba bez požadovanej kvalifikácie. Konaním bývalého riaditeľa PaedDr. J. S. bola pani S. vystavená diskriminácii   na   základe   jej   rómskeho   etnického   pôvodu   a   bola   znížená   jej   ľudská dôstojnosť. Takýto zásah do práv menovanej ako príslušníčky rómskej etnickej menšiny bol protiprávny a ja sa týmto Mgr. V. S. zaň touto cestou hlboko ospravedlňujem. Mgr. A. K., riaditeľka   Z.   v R.“,   (5)   uloženia   povinnosti   žalovanému   zaplatiť   sťažovateľke   náhradu nemajetkovej ujmy 10 000 € a nahradiť jej trovy konania.

Sťažovateľka v žalobe uviedla, že je príslušníčkou rómskej etnickej menšiny, v roku 2006   ukončila   vysokoškolské   vzdelanie   II.   stupňa   v   študijnom   odbore   učiteľstvo všeobecnovzdelávacích   predmetov   v   kombinácii   dejepis   –   pedagogika   na   Filozofickej fakulte   Prešovskej   univerzity   v P.,   následne   pracovala   ako   pedagogický   asistent (na Základnej škole v L.), vychovávateľka (na Špeciálnej základnej škole v J.) a externá poradkyňa   štátnej   tajomníčky   Ministerstva   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   Slovenskej republiky (na základe dohody mimo pracovný pomer). Pracovný pomer sťažovateľky na Špeciálnej   základnej   škole   v J.   nebol   predĺžený,   pričom   žalobkyňa   za možný   dôvod považuje to, že úspešne žiadala o preskúmanie jej zaradenia do platovej triedy, čo viedlo k doplateniu   dlžnej   mzdy sťažovateľke a od toho času   sa   sťažovateľka v regióne ocitla v nepriaznivom   postavení.   Následne   sa   pokúšala   nájsť   si   v   tomto   regióne   zamestnanie u rôznych   zamestnávateľov   a   18.   júna   2009   doručila   osobne   žiadosť   o   prijatie   do pracovného pomeru aj žalovanému. Prejavila záujem o miesto učiteľa v odbore dejepis – pedagogika,   avšak   uviedla,   že   prijme   aj   miesto   asistenta   učiteľa.   Žalovaný   v   odpovedi zo 6. júla 2009 uviedol, že pre nedostatok voľných miest sťažovateľku nemôže zamestnať a že ju vedie v evidencii a pre prípad potreby sa s ňou skontaktuje. V auguste 2009 sa sťažovateľka   informovala   osobne   u   riaditeľa   žalovaného,   či   sa   nevytvorilo   miesto pedagogického   asistenta,   pričom   riaditeľ   jej   prisľúbil,   že   ak   sa   miesto   vytvorí,   bude sťažovateľku   informovať   a   zamestná   ju.   Sťažovateľka   vyslovila   súhlas   aj   s   prípadným zaradením do nižšej (7.) platovej triedy. Následne sa dozvedela, že od 14. septembra 2009 bola u žalovaného prijatá na miesto asistenta učiteľa nekvalifikovaná osoba. Keď sa prišla znova informovať k žalovanému, riaditeľ žalovaného ju vysmial a uviedol, že „žalobkyňa mala už rodiť deti ako všetky ženy z rómskej komunity, ktoré v jej veku majú už päť detí a nemá   otravovať“.   Pri   neskoršom   telefonickom   rozhovore   sťažovateľke   riaditeľ žalovaného   vynadal   a   telefonický   hovor   ukončil.   Sťažovateľka   sa   obrátila   z   dôvodu podozrenia   z diskriminačného   postupu   v   oblasti   prístupu   k   zamestnaniu   pre   jej   etnickú príslušnosť na Slovenské národné stredisko pre ľudské práva (ďalej len „stredisko“), ktoré vyzvalo žalovaného na podanie vyjadrenia. Žalovaný v stanovisku z 3. júna 2010 uviedol, že   žiadosti   sťažovateľky   o   prijatie   do   pracovného   pomeru   nebolo   možné   vyhovieť s ohľadom   na   ukončenie   školského   roku,   nebolo   voľné   miesto   a   jej   žiadosť   o   prijatie do pracovného pomeru nebolo možné evidovať dlhšie než 30 dní, pretože neobsahovala súhlas s nakladaním s osobnými údajmi. Pokiaľ bola následne prijatá na miesto asistenta iná osoba   s   nižšou   kvalifikáciou,   stalo   sa   tak   z   dôvodu   nedostatku   finančných   prostriedok (sťažovateľke   by   prináležala   9.   platová   trieda   a   prijatá   zamestnankyňa   bola   zaradená v 7. platovej triede). V odpovedi stredisku žalovaný ďalej uviedol, že vzal do úvahy aj problémy so sťažovateľkou u predchádzajúcich zamestnávateľov, a poukázal na to, že ako zamestnávateľ   si   má   právo   vybrať   najvhodnejšiu   pracovnú   silu   podľa   svojho   úsudku. V neskoršej   korešpondencii   so   strediskom   (23.   júla   2010)   uviedol,   že   pri   rozhodovaní o žiadosti   sťažovateľky   informácie   od   jej   bývalých   zamestnávateľov   do   úvahy   nevzal. Stredisko v odpovedi sťažovateľke uviedlo, že prijatie nekvalifikovaného uchádzača v danej situácii vyvoláva pochybnosti o dodržaní zásady rovnakého zaobchádzania. Rovnako aj podľa   stanoviska   Ministerstva   školstva,   vedy,   výskumu   a   športu   Slovenskej   republiky z 2. augusta 2010 je pri prijímaní zamestnancov do pracovného pomeru potrebné prihliadať na kvalifikačné predpoklady vzdelania uchádzačov, podporovať prijímanie kvalifikovaných uchádzačov   a   nekvalifikovaných   prijímať   do   pracovného   pomeru   len   vo výnimočných prípadoch. Sťažovateľka je preto presvedčená, že žalovaný neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by legitimizovala jej neprijatie na pracovnú pozíciu asistenta učiteľa a uprednostnenie uchádzačky   bez   kvalifikácie   a   svoje   neprijatie   do   zamestnania   považuje   za   priamu diskrimináciu v prístupe k zamestnaniu z dôvodu rómskej etnickej príslušnosti. Od prijatého uchádzača o zamestnanie sa žalobkyňa odlišovala dosiahnutým stupňom vzdelania a tým, že je   rómskej   etnickej   príslušnosti.   Žalovaný   svojím   postupom   porušil   zásadu   rovnakého zaobchádzania, a to bez akceptovateľného dôvodu a sťažovateľku diskriminoval na základe jej etnického pôvodu.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že nie je pravda, aby na miesto asistenta   učiteľa   od   14.   septembra   2009   prijal   osobu,   ktorá   nespĺňa   kvalifikačné predpoklady pre toto miesto (M. G. tieto predpoklady spĺňala – okresnému súdu žalovaný predložil jej maturitné vysvedčenie a výučný list v odbore obchodný pracovník); predpísané predpoklady sa zmenili až zmenou právnej úpravy od 1. novembra 2009, z ktorej vyplýva však aj to, že pedagogickým asistentom, ktorí ich nespĺňajú, je umožnené si ich doplniť do konca   roku   2013.   Žalovaný predložil   okresnému   súdu   ďalej záznam inšpektorátu   práce z 21. septembra 2010, ktorý vykonal inšpekciu dodržiavania pracovnoprávnych predpisov pri uzatváraní pracovnoprávnych vzťahov aj s dôrazom na kontrolu žiadosti sťažovateľky, z ktorého je zrejmé, že neboli zistené žiadne nedostatky. Z protokolu Krajského školského úradu   v B.   z   27.   septembra   zasa   vyplýva,   že   kontrolou   neboli   zistené   nedostatky   pri obsadení pracovného miesta M. G. a táto spĺňa predpoklady na vznik pracovného pomeru na činnosť asistenta učiteľa. Na výzvu okresného súdu žalovaný uviedol, že v roku 2009 mu bolo doručených 32 žiadostí o prijatie do pracovného pomeru (29 na miesto pedagogického zamestnanca a 3 na miesto upratovačky), a poukázal na to, že v minulosti zamestnával príslušníkov rómskeho etnika, a to J. S. v rokoch 2004 – 2005 ako asistentku učiteľa a M. Ž. v rokoch   2006   – 2007 ako asistentku učiteľa   pre prvý   stupeň. Žalovaný poprel,   že by dôvodom   neprijatia   sťažovateľky   do   pracovného   pomeru   bola   jej   rómska   etnická príslušnosť, a poukázal na to, že takýto záver nevyplýva ani z tvrdení uvedených v žalobe. Ani stredisko vo svojej odpovedi sťažovateľke nekonštatovalo zistenie o jej diskriminácii z dôvodu   jej   rómskej   národnosti.   Pokiaľ   sťažovateľka   uvádzala,   že   jej   prípad   bol medializovaný, žalovaný poukázal na to, že jeho medializáciu neinicioval.

Okresný súd na pojednávaní 28. marca 2011 (okrem iného) vypočul sťažovateľku, ktorá   zotrvala   na   svojich   tvrdeniach   uvedených   v   žalobe,   riaditeľku   žalovaného   a   ako svedka bývalého riaditeľa žalovaného PaedDr. J. S., ktorý uviedol, že so sťažovateľkou sa stretol iba raz, keď priniesla svoju žiadosť o prijatie do pracovného pomeru, upozornil ju, že pre učiteľa dejepisu nemá k dispozícii potrebný úväzok a pedagogika sa na škole nevyučuje, a poprel, že by jej povedal vetu, podľa ktorej by mala ako príslušníčka rómskeho etnika rodiť deti. Vo vzťahu k prijatiu M. G. na miesto asistentky uviedol, že v danom čase bol na škole   žiak   s   diagnózou   ADHD   (porucha   pozornosti),   ktorý   mal   byť   od   nasledujúceho školského roku umiestnený v ústave v R., čo sa však nestalo pre nesúhlas jeho rodičov, žiak ostal na škole a v nasledujúcom školskom roku výrazne fyzicky ubližoval iným deťom, čo bolo nevyhnutné riešiť vytvorením nového miesta asistenta a jeho obsadením. M. G. bola najvhodnejšou uchádzačkou. Okresný súd na tomto pojednávaní vykonal i listinné dôkazy a v jeho závere vyhlásil rozsudok.

Rozsudkom č. k. 6 C 207/2010-29 z 28. marca 2011 okresný súd žalobu zamietol a sťažovateľku zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania 508,76 €. Vychádzal z toho, že sťažovateľka bola povinná pre úspech v spore preukázať skutočnosti, z ktorých možno vyvodiť,   že   došlo   k   priamej   alebo nepriamej   diskriminácii,   resp.   že   došlo   k   porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, a musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminácie bola rasa či etnická príslušnosť.

Proti   tomuto rozsudku   podala sťažovateľka   odvolanie, ktorým navrhla napadnutý rozsudok   odvolacieho   súdu   zrušiť   a   vec   vrátiť   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie. Okresnému   súdu   vyčítala,   že   na   základe   vykonaných   dôkazov   dospel   k   nesprávnym skutkovým zisteniam, a preto neobstojí záver o tom, že pohnútka žalovaného nespočívala v diskriminačnom   dôvode   a   že   žalovaný   preukázal,   že   je   pravdepodobnejšie,   že k diskriminácii nedošlo, ako to, že k nej došlo.

Krajský súd rozsudkom č. k. 13 Co 187/2011-162 zo 16. augusta 2011 rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny a vo výroku o trovách   konania   zmenil   tak,   že   žalovanej   sa   náhrada   trov   prvostupňového   konania nepriznáva.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka dovolanie, ktorým navrhla Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), aby rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Tvrdila, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že dovolaním napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený a je nepreskúmateľný. Poukázala najmä na to, že odvolací súd sa nezaberal jej odvolacími námietkami a jeho odôvodnenie   je   zmätočné.   Krajský   súd   totiž   na   jednej   strane   uvádza,   že   sa   stotožňuje v celom rozsahu s rozhodnutím okresného súdu, avšak na druhej strane dodáva, že podľa jeho   názoru   v   súdenej   veci   diskriminácia   pri   prístupe   k   zamestnaniu   pre   príslušnosť k národnostnej menšine alebo etnickej skupine nebola preukázaná nielen „prima facie“, ale nepreukazuje ju ani ďalšie konanie žalovanej, tak ako v podrobnostiach vysvetľuje okresný súd. Zmätočnosť takéhoto odôvodnenia je daná už tým, že okresný súd sám skonštatoval, že sťažovateľka svoje dôkazné bremeno v konaní uniesla a došlo tak k presunu dôkazného bremena   na   žalovaného.   Sťažovateľka   v   podanom   dovolaní   ďalej   poukázala   na   to,   že okresný súd i krajský súd dospeli k záveru, podľa ktorého v prípade sťažovateľky nemohlo dôjsť k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, a to z dôvodu, že podľa § 6 ods. 2 písm. a)   zákona   č.   365/2004   Z.   z.   o rovnakom   zaobchádzaní   v niektorých   oblastiach a o ochrane   pred   diskrimináciou   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov sa zásada rovnakého zaobchádzania uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi v oblasti prístupu k zamestnaniu. Podľa názoru súdov osobitné zákony uvedené právo výslovne nezakotvujú, a preto v prípade žalobkyne ide o situáciu, v ktorej ak aj došlo k odlišnému zaobchádzaniu v rámci   pracovnoprávnych   vzťahov,   tak   to   nie   je   možné   definovať   ako   diskriminačné a protiprávne.   S   takýmto   reštriktívnym   výkladom   sa   sťažovateľka   nestotožňuje,   pretože zásadu   rovnakého   zaobchádzania   v   oblasti   prístupu   k   zamestnaniu   ustanovuje aj   zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a aj Zákonník práce. Výklad súdov je v rozpore so Smernicou Rady 200/43/ES, ktorá ustanovuje zásadu rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod. Ďalej uviedla, že „v prípade, ak má dovolací súd pochybnosti o takomto   výklade   komunitárneho   práva“,   sťažovateľka   s poukazom   na   §   109   ods.   1 písm. c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   navrhuje,   aby   odvolací   súd konanie prerušil a požiadal Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke, keďže tento orgán je jediným kompetentným na výklad zakladateľských   zmlúv vrátane uvedenej Smernice Rady.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 148/2011 z 19. júla 2012 rozsudok krajského súdu   zrušil   a vec mu vrátil   na ďalšie konanie. Rozsudok   krajského súdu   považoval za vnútorne   nekonzistentný,   pretože   jeho   odôvodnenie   nespĺňalo   požiadavku   vnútornej kompaktnosti a logickosti (nenadväzuje na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu).

Krajský   súd   vo   veci   znova   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   13   Co   263/2012-208 z 27. novembra   2012,   ktorým   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku   o   zamietnutí   žaloby potvrdil ako vecne správny a vo výroku o trovách konania zmenil tak, že žalovanej sa náhrada trov prvostupňového konania nepriznáva.

Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   6   C   207/2010-129   z   28.   marca   2011   v   spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 263/2012-208 z 27. novembra 2012 nadobudol právoplatnosť 3. decembra 2012.

Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 263/2012-208 z 27. novembra   2012   odôvodnila   tým,   že   krajský   súd   sa   dostatočne   nezaoberal   jej odvolacími námietkami, iba stroho skonštatoval vecnú správnosť rozsudku okresného súdu. Najvyšší   súd   a   ani   krajský   súd   sa   žiadnym   spôsobom   nevysporiadali   s   návrhom sťažovateľky   na   predloženie   predbežnej   otázky   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   a   ani neodôvodnili, prečo tak neurobili. V konaní bol ďalej porušený princíp rovnosti zbraní, pretože   v   rámci   dokazovania   odvolací   súd   neprihliadol   na   skutočnosti   a   dôkazy,   ktoré predložila sťažovateľka v rámci konania a ktoré mali význam pre rozhodnutie vo veci. Rozhodnutie krajského súdu je ako celok arbitrárne.

Tvrdenie o porušení práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 263/2012-208 z 27. novembra 2012 sťažovateľka odôvodnila tým, že súdy jej neposkytli náležitú a účinnú právnu ochranu. Nedostatočnou implementáciou legislatívy a nesprávnou interpretáciou platných právnych predpisov konajúce súdy porušili jej právo a nepriznali jej ochranu práv, ktorej sa v súdnom konaní domáhala. Štát nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy v súdnom konaní, ktoré sťažovateľka iniciovala, a v rámci konania súdy porušili jej právo na spravodlivé súdne konanie.

Vo vzťahu k porušeniu práva na súkromie podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 263/2012-208 z 27. novembra 2012 sťažovateľka argumentovala tým, že k nemu došlo vykonaným diskriminačným konaním, ktorému bola vystavená. Štát je povinný nielen sám sa zdržať zasahovania do práva na rešpektovanie   súkromného   života,   ktorý   odporuje   čl.   8   dohovoru,   ale má   povinnosť   aj chrániť výkon tohto práva. Neprijatie do zamestnania sťažovateľky pre jej rómsky pôvod znížilo   jej   ľudskú   dôstojnosť,   narušilo   jej   psychickú   integritu,   ktorá   tvorí   súčasť súkromného   života.   Súdy   v   konaní   výkon   jej   práv   neochránili   a   nevykonali   nápravu. Neprijatie   sťažovateľky   na   pracovnú   pozíciu   asistentky   učiteľa   z   dôvodu   jej   rómskeho pôvodu nespĺňa podmienky uvedené v čl. 8 dohovoru a nemožno ho ospravedlniť.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   ďalej   tvrdila,   že   postupom a rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   13   Co   263/2012-208   z 27.   novembra   2012   došlo   aj k porušeniu jej práv spojených s ochranou pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 6, čl. 8 a čl. 13 dohovoru a čl. 5 písm. e) a čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie. Dôvodila tým, že všeobecné súdy skutkové okolnosti jej prípadu zľahčovali, pri svojom rozhodovaní nebrali do úvahy ani diskriminačné poznámky bývalého riaditeľa   žalovanej   na   adresu   sťažovateľky,   tieto   bagatelizovali   a   jeho   výpoveď   bez bližšieho vysvetlenia považovali za dôveryhodnejšiu ako výpoveď sťažovateľky napriek tomu,   že   jeho   predsudky   voči   rómskemu   etniku   boli   neprehliadnuteľné.   Navyše,   vec sťažovateľky   nie   je   na   Slovensku   ojedinelá,   príslušníci   rómskeho   etnika   sa   stretávajú s diskrimináciou často a napriek tomu, že spĺňajú podmienky na prijatie do zamestnania, neuspejú pre svoj etnický pôvod. V konaní, ktoré sťažovateľka iniciovala, jej tak nebola poskytnutá dostatočná ochrana pred rasovou diskrimináciou, ktorej bola vystavená.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 263/2012-208 z 27. novembra 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sú si účastníci v konaní rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka v prvom rade tvrdí, že k porušeniu týchto jej základných práv došlo tým, že rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnený a krajský súd sa dostatočne nezaoberal odvolacími námietkami sťažovateľky, iba stroho skonštatoval vecnú správnosť rozsudku okresného súdu.

Krajský súd rozsudok č. k. 13 Co 263/2012-208 z 27. novembra 2012 odôvodnil takto:„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o zamietajúcu časť a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. OSP). Odvolací   súd   je   viazaný   skutkovým   stavom,   tak   ako   ho   zistil   súd   prvého   stupňa s výnimkami uvedenými v ods. 2 – 7 (§ 213 ods. 1 OSP).

Z odvolania žalobkyne nevyplýva, že by odvolacími dôvodmi boli dôvody uvedené v ust. § 205a ods. 1 OSP. Žalobkyňa bez predkladania ďalších dôkazov rozporuje závery súdu prvého stupňa, pričom podľa jej názoru doteraz tvrdené skutočnosti bolo potrebné vyhodnotiť inak.

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia § 213 OSP odvolací súd bez ďalšieho nemôže prehodnocovať závery súdu prvého stupňa. Žalobkyňa nenavrhovala vykonať ďalšie dôkazy a netvrdila, že okresný súd nevykonal dôkazy ňou navrhované.

Odvolací   súd   nedospel   k   záveru,   že   by   sa   na   vec   vzťahovali   ustanovenia   iného právneho predpisu, než tie, ktoré boli použité pri doterajšom rozhodovaní.

Podľa   odvolacieho   súdu   nemožno   vyhodnotiť,   že   súd   prvého   stupňa   dospel   na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Podľa   názoru   krajského   súdu   ak   uchádzač   o   zamestnanie   nebol   prijatý   do zamestnania na pracovné miesto, kde bol robený výber z viacerých uchádzačov a jeho neprijatie bolo zdôvodnené viacerými logickými a rozumnými dôvodmi (možnosť nižšieho platového   zaradenia   prijatého   uchádzača,   existencia   dispozícii   na   zvládanie problematického žiaka), nemožno jeho neprijatie bez ďalšieho pripisovať diskriminačnému prístupu, ak uchádzač je príslušník rómskeho etnika. Diskriminačné dôvody nemožno vidieť v situácii, keď na uchádzačské miesto neboli prijatí iní uchádzači z nerómskeho etnika, ktorí mali také isté alebo lepšie predpoklady ako uchádzač z etnika rómskeho. Opačné stanovisko by totiž   nútilo   k tzv.   pozitívnej   diskriminácii   s tým,   že   na voľné pracovné miesto musí zamestnávateľ vždy prijať uchádzača rómskeho etnika pri výbere z viacerých uchádzačov, aj keby toto prijatie nekorešpondovalo plne s plnením úloh, zameraním zamestnávateľa a jeho možnosťami.

Výrok o trovách konania rozsudku okresného súdu nemožno považovať za správny. Žalobkyni   okresný   súd   uznesením   č.   k.   6C/207/2010-53   zo   dňa   07.   01.   2011   priznal oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu. Nemožno pričítať na ťarchu žalobkyni, že mala predpokladať svoj neúspech v konaní a to už vôbec nie na tom základe, že iná mimosúdna inštancia mala za to, že k diskriminácii nedošlo. Odvolací súd dospel k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa a preto výnimočne súd nemal priznať žalovanej náhradu trov konania (§ 150 OSP). Ohľadom trov konania preto odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil a vyslovil, že žalovanej sa náhrada trov prvostupňového konania nepriznáva. Rovnaké dôvody platia aj pre odvolacie konanie a preto žalovanej, hoci bola v odvolacom konaní úspešná, nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania.“Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia neobstojí. Všeobecné súdy dali jasnú a zrozumiteľnú   odpoveď   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v konaní nastolila.

V danom prípade krajský súd využil postup predpokladaný § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z obsahu rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu. V prípade postupu odvolacieho   súdu   podľa   §   219   ods.   2   OSP   je   potrebné   posudzovať   jeho   rozhodnutie v spojení s dôvodmi uvedenými súdom prvého stupňa. Obe tieto rozhodnutia ako celok dostatočne   reagovali   na   všetky   argumenty   sťažovateľky   uvádzané   v   priebehu   súdneho konania. Argumentácia sťažovateľky v odvolaní nebola argumentáciou novou a aj s týmito dôvodmi   sa   dostatočne   vysporiadal   už   súd   prvého   stupňa.   Odvolací   súd   považoval za správne skutkové zistenia okresného súdu vyplývajúce z vykonaných dôkazov. Stotožnil sa   aj   s   tým,   že   pohnútka   žalovaného,   ktorá   ho   viedla   k   neprijatiu   sťažovateľky do zamestnania,   nespočívala   v   diskriminačnom   dôvode   a   že   žalovaný   preukázal,   že   je pravdepodobnejšie, že k diskriminácii nedošlo, ako to, že k nej došlo, a tým svoje dôkazné bremeno niesol. Iba to, že na pracovné miesto bol prijatý uchádzač s nižšou kvalifikáciou než bola kvalifikácia sťažovateľky, nespôsobuje, že obrana žalovanej neobstojí. Krajský súd sa nestotožnil ani s hodnotením výpovede svedka S. sťažovateľkou, podľa ktorého by jeho výpoveď nasvedčovala jeho predsudkom voči rómskemu etniku.

Námietka sťažovateľky, podľa   ktorej   k porušeniu   jej základného práva na súdnu ochranu došlo tým, že odvolací súd iba stroho konštatoval správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, preto neobstojí a neobstojí ani jej tvrdenie o tom, že rozhodnutia súdov v jej veci sa nevysporiadali s jej argumentmi (opakovane) uvedenými v odvolaní.

Možno teda uzavrieť, že krajský súd, odkazujúc na správne dôvody rozhodnutia súdu prvého   stupňa,   neponechal   teda   bez   povšimnutia   žiadny   z   odvolacích   argumentov sťažovateľky, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces   vo   vzťahu   k   odôvodneniu   súdneho   rozhodnutia,   a   preto   je   vylúčené,   aby   jeho postupom boli porušené sťažovateľkou označené práva.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces došlo tým, že odvolací súd sa osobitne nevysporiadal s jej návrhom na prerušenie   konania   z   dôvodu   predloženia   predbežnej   otázky   Súdnemu   dvoru   Európskej únie, ústavný súd je toho názoru, že v kontexte veci sťažovateľky tento názor nie je správny. Sťažovateľka v podanom dovolaní po tom, čo predostrela svoj výklad komunitárneho práva, navrhovala krajskému súdu obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie iba „v prípade, ak má dovolací súd pochybnosti o takomto výklade komunitárneho práva“, svoj návrh dostatočne nekonkretizovala a pri jeho predložení vychádzala z toho, že podľa jej názoru okresný súd založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby na názore, podľa ktorého jej žaloba neuspela preto, že vo svojej podstate bola neprípustná, čo malo byť dané nesprávnym výkladom komunitárneho práva. Takýto záver však z rozhodnutia okresného súdu nemožno vyvodiť. Okresný   súd   sa   tvrdenou   diskrimináciou   sťažovateľky   pri   prijímaní   do   zamestnania meritórne zaoberal a zjavne svoje rozhodnutie nezaložil na takom výklade komunitárneho práva, ktorý by naplnil podmienku, za splnenia ktorej navrhovala sťažovateľka konanie prerušiť a obrátiť sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor Európskej únie. Okresný súd svojím   rozhodnutím   nepoprel,   že   by   sa   zásada   rovnakého   zaobchádzania   pri   prijímaní do zamestnania nemala uplatňovať.

Ústavný súd nezistil v konaní ani okolnosti, ktoré by naznačovali, že všeobecné súdy svojím postupom porušili princíp rovnosti zbraní. Pri svojom rozhodovaní (ako to vyplýva najmä (z odôvodnenia rozsudku okresného súdu) prihliadli na všetky skutočnosti a dôkazy, ktoré   predložili   obaja   účastníci   konania,   ktoré   mali   význam   pre   rozhodnutie   vo   veci. Aj podľa   názoru   ústavného   súdu   všeobecné   súdy   dôsledne   vyhodnotili   výsledky dokazovania   vykonaného   postupom   súladným   so   zákonnou   úpravou   ich   procesného postupu. Aj výsledok konania vo veci sťažovateľky bol závislý od unesenia dôkazného bremena a záver súdov tomu zodpovedal. To, že sťažovateľka nesúhlasí s vyhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania všeobecnými súdmi, nemôže vyvolať prijateľnosť jej sťažnosti bez splnenia zákonných predpokladov.

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s   posúdením   rozsahu   dôkazného   bremena   u   oboch účastníkov konania tak, ako ho vykladali všeobecné súdy.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd nezistil, že by všeobecné súdy postupovali v konaní spôsobom, ktorý by bolo možné posúdiť ako nesúladný so zmyslom a účelom právnej úpravy ochrany pred diskrimináciou, a preto ich postup nemohol byť v rozpore s ústavnoprávnymi požiadavkami naň kladenými.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd dodáva, že napriek tomu, že hodnotí postup všeobecných súdov ako zákonný a súladný s ústavou, nehodnotí ho ako optimálny, čo však nemá ústavnoprávnu relevanciu. Ústavnému súdu je zrejmé, že realizácia zásady rovnakého zaobchádzania, tak ako bola do právneho poriadku inkorporovaná, respektíve špecifikovaná prostredníctvom antidiskriminačného zákona v roku 2004, predostrela pred všeobecné súdy špecifickú výzvu, s ktorou sa tieto ešte stále snažia vysporiadať. Táto výzva spočíva nielen v   istej   zložitosti   právnej   problematiky   rovnosti,   v   odlišnom   mechanizme   dokazovania diskriminácie (napr. zdieľané dôkazné bremeno), ale okrem iného aj v tom, že sudcovia a sudkyne sú súčasťou spoločnosti, a tak sú aj nositeľmi jej stereotypov. Úlohou sudcu či sudkyne je preto pri rozhodovaní o tvrdenej diskriminácii aj suspendovať svoje stereotypy, čo nie je ľahká úloha. V konkrétnostiach danej veci je tak ústavný súd toho názoru, že všeobecné súdy mohli pristupovať k predmetnej veci, takpovediac, citlivejšie.

Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 263/2012-208 z 27. novembra 2012.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

K porušeniu tohto práva sťažovateľky malo podľa jej tvrdenia dôjsť tým, že súdy jej neposkytli   účinnú   právnu   ochranu,   nedostatočne   bola   implementovaná legislatíva   a   štát nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy v súdnom konaní.

Ako už ústavný súd uviedol vo vzťahu k časti sťažnosti sťažovateľky týkajúcej sa tvrdeného porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ústavný   súd   nezistil   okolnosti   nasvedčujúce   možnosti   porušenia   týchto   práv,   spôsob ochrany   poskytnutý   tvrdenému   právu   sťažovateľky   zodpovedal   ústavným   požiadavkám. Sťažovateľka   mala   k   dispozícii   antidiskriminačnú   žalobu,   ktorú   považuje   ústavný   súd v okolnostiach   prípadu   sťažovateľky   za   účinný   prostriedok   nápravy   v   zmysle   čl.   13 dohovoru.   Rozhodnutie   prvostupňového   súdu   podliehalo   prieskumu   odvolacím   súdom, ktorý odvolanie sťažovateľky meritórne a riadne prerokoval. Sťažovateľka preto nielen že mala k dispozícii účinný prostriedok nápravy, tento i riadne využila. To, že sťažovateľke nebola poskytnutá v súdnom konaní ochrana podľa jej predstáv, neznamená, že by tu boli náznaky porušenia jej práva na účinný prostriedok nápravy. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na   to,   že   účinný   prostriedok   nápravy   jej   bol   odňatý „nedostatočne   implementovanou legislatívou“,   takúto   jej   námietku   nepatrí   preskúmavať   ústavnému   súdu   v konaní   o   jej sťažnosti,   pretože   pokiaľ   sťažovateľka   vidí   dôvod   porušenia   svojich   základných   práv v nesúlade   právnej   úpravy,   na   základe   ktorej   postupovala,   s   úpravou   základných   práv v ústave,   preskúmavať   takýto   nesúlad   patrí   ústavnému   súdu   iba   v   inom   type   konania a na základe   návrhu   iného   subjektu   (konanie   o   súlade   právnych   predpisov   s ústavou a medzinárodnými   dohovormi   o   ochrane   základných   ľudských   práv   a   slobôd).   Navyše, sťažovateľka   dostatočne   tento   svoj   názor   ani   neodôvodnila,   a   preto   ústavnému   súdu neostalo iné, než považovať sťažnosť aj v tejto jej časti za zjavne neopodstatnenú.Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho práva na súkromie podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 263/2012-208 z 27. novembra 2012.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

K   porušeniu   základného   práva   na   súkromie   sťažovateľky   malo   dôjsť   podľa   jej tvrdení   tým,   že   bola   vystavená   diskriminačnému   konaniu,   ktoré   narušilo   jej   psychickú integritu,   pričom   pozitívnou   povinnosťou   krajského   súdu   bolo   chrániť   výkon   jej   práva na súkromie pred zásahom, ktorý bol z hľadiska čl. 8 ods. 2 dohovoru neospravedlniteľný.

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s   prístupom,   podľa   ktorého   zásah   do   súkromia   je ospravedlniteľný iba v prípade, ak je vykonaný na základe zákona, s legitímnym cieľom iba v prípade, že je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. V prípade sťažovateľky je však najprv   potrebné   skúmať,   či   zo   strany   krajského   súdu   k   zásahu   do   jej   súkromia   došlo (o zásahu   možno   hovoriť   iba   v   prípade,   ak   nemu   došlo).   Ako   dôsledne   uviedol v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   okresný   súd,   v   tomto   prípade   bolo   preukázané,   že neprijatie sťažovateľky do pracovného pomeru za takýto zásah do jej súkromia považovať nemožno, pretože jej neprijatie do zamestnania žalovaným nebolo motivované dôvodmi označenými zákonodarcom za zakázanú diskrimináciu. Za tejto situácie je už bez významu, či v prípade, ak by bol preukázaný opak, by zásah spĺňal kritéria uvedené v čl. 8 ods. 2 dohovoru.

Ústavný   súd   sa   nakoniec   zaoberal   tou   časťou   sťažnosti   sťažovateľky,   ktorou namietala porušenie svojich práv spojených s ochranou pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 6, čl. 8 a čl. 13 dohovoru a čl. 5 písm. e) a čl. 6 dohovoru   o   odstránení   diskriminácie   postupom   a   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 13 Co 263/2012-208 z 27. novembra 2012.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 5 písm. e) dohovoru o odstránení diskriminácie v súlade so základnými povinnosťami vyhlásenými v článku 2 tohto dohovoru sa zmluvné štáty zaväzujú, že zakážu a odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia právo každého na rovnosť   pred   zákonom   bez   rozlišovania   podľa   rasy,   farby   pleti,   národnostného   alebo etnického pôvodu, najmä potom pri používaní... hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, najmä práva na prácu, na slobodnú voľnu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky, na ochranu proti nezamestnanosti, na rovnaký plat za rovnakú prácu a na spravodlivú a uspokojivú odmenu za prácu...

Podľa   čl.   6   dohovoru   o   odstránení   diskriminácie   zmluvné   štáty   zabezpečia prostredníctvom   príslušných   vnútroštátnych   súdov   a   iných   štátnych   orgánov   všetkým osobám   podliehajúcim   ich   jurisdikcii   účinnú   ochranu   pred   všetkými   činmi   rasovej diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné slobody,   ako   aj   právo   žiadať   na   týchto   súdoch   spravodlivú   a   primeranú   náhradu za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.

Túto   časť   sťažnosti   sťažovateľka   odôvodnila   tým,   že   všeobecné   súdy   skutkové okolnosti   jej   prípadu   zľahčovali,   pri   svojom   rozhodovaní   nebrali   do   úvahy   ani diskriminačné   poznámky   bývalého   riaditeľa   žalovanej   na   adresu   sťažovateľky,   tieto bagatelizovali a jeho výpoveď bez bližšieho vysvetlenia považovali za dôveryhodnejšiu ako výpoveď   sťažovateľky   napriek   tomu,   že   jeho   predsudky   voči   rómskemu   etniku   boli neprehliadnuteľné.

Ústavný   súd   ani   podrobným   oboznámením   sa   obsahom   spisu   okresného   súdu nezistil, že by v priebehu konania pred všeobecnými súdmi došlo k odlišnému prístupu k sťažovateľke a žalovanému, že by súdy správanie žalovaného či svedka v konaní pred súdom (ale aj pred ním) bagatelizovali alebo mu nevenovali dostatočnú pozornosť. Opačné zistenie ústavného súdu by vyústilo do iného záveru ústavného súdu. Pri vyhodnocovaní výsledkov vykonaného dokazovania však všeobecné súdy vyhodnocovali obsah účastníckej výpovede sťažovateľky a svedeckej výpovede bývalého riaditeľa žalovaného, tieto dôkazné prostriedky   nevyhodnocovali   izolovane,   ale   v spojitosti   s   obsahom   ďalších   vykonaných (najmä   listinných)   dôkazov.   Neobstojí   preto   ani   tvrdenie   sťažovateľky,   podľa   ktorého rozsudok   krajského   súdu   je   výsledkom   uprednostnenia   výpovede   svedka   S.   pred účastníckou   výpoveďou   sťažovateľky   či   v pripísaní   im   rôznej   dôkaznej   hodnoty. Sťažovateľkou   označený   princíp   zakotvený   v   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru nemohol byť porušený samostatne a ani v spojení s ďalšími sťažovateľkou označenými právami   [čl.   6,   čl.   8,   čl.   13   dohovoru   a   čl.   5   písm.   e)   a   čl.   6   dohovoru   o   odstránení diskriminácie].

Za tejto situácie nepovažuje ústavný súd za možné, aby rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 263/2012-208 z 27. novembra 2012 došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 dohovoru v spojitosti s čl. 6, čl. 8 a čl. 13 dohovoru a čl. 5 písm. e) a čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie. Vzhľadom   na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky   odmietol   podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013