znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 383/2010-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   B.,   T.,   a Ing.   Ľ.   B.,   T.,   zastúpených   Advokátskou kanceláriou, s. r. o., P., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   20   a čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   v konaniach   vedených   Okresným   súdom   Zvolen   pod   sp.   zn.   12   C   268/2004, Krajským   súdom   v Banskej   Bystrici   pod   sp.   zn.   16 Co   120/2009   a Najvyšším   súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo 311/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B. a Ing. Ľ. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2010 doručená sťažnosť A. B., T., a Ing. Ľ. B., T. (ďalej len „sťažovateľka“, „sťažovateľ“, spolu len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 a čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ústavy v konaniach vedených Okresným súdom   Zvolen   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   12 C 268/2004,   Krajským   súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 16 Co 120/2009 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Cdo 311/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 14. júla 2010.

Z textu sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia v skutočnosti mali na mysli porušenie čl. 20 a čl. 46 ústavy, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   12   C   268/2004-127 z 30. januára 2006 bola zamietnutá žaloba sťažovateľov ako žalobcov proti žalovaným 1 a 2 o určenie, že kúpna zmluva uzavretá medzi sťažovateľkou a žalovaným 1 týkajúca sa kúpy nehnuteľností   v kat.   území   S.   je   neplatná   a že   výlučnou   vlastníčkou   nehnuteľností   je sťažovateľka s tým, že žalovaný 2 je povinný vydať sťažovateľovi bezdôvodné obohatenie vo   výške   13   362   Sk   s príslušenstvom.   Podľa   názoru   okresného   súdu   kúpna   zmluva   sa uzavrela 30. decembra 1998 a na jej základe mal do osobného vlastníctva prejsť majetok zo socialistického   (štátneho)   vlastníctva.   Preto   podľa   vtedy   platného   práva   k prevodu vlastníctva postačovala písomná zmluva bez potreby jej registrácie štátnym notárstvom. Skutočnosť, že novelou Občianskeho zákonníka účinnou od 1. januára 1992 došlo k zmene, podľa   ktorej   sa   požadoval   zápis   do   evidencie   nehnuteľností   s následkom   neplatnosti, a ďalšou novelou z roku 1995 bol predpísaný vklad vlastníctva v katastri nehnuteľností, nemá vplyv na platnosť zmluvy uzavretej v roku 1988. Nebolo ani preukázané, že by sa kúpna zmluva uzavrela v tiesni alebo za nápadne nevýhodných podmienok. Proti rozsudku okresného   súdu   podali   sťažovatelia   odvolanie.   Rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 16 Co 120/2009 z 21. mája 2009 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Proti rozsudku krajského   súdu   podali   sťažovatelia   dovolanie,   v ktorom   namietali   nesprávne   právne posúdenie   veci   z hľadiska   posúdenia   platnosti   kúpnej   zmluvy   a nevenovanie   náležitej pozornosti navrhnutým dôkazom a vyhodnoteniu vykonaného dokazovania. Podľa názoru sťažovateľov   rozhodnutia   nižších   súdov   tak,   čo   sa   týka   posúdenia   otázky   tiesne a nevýhodných podmienok, ako aj námietky, že zmluva mala byť pod hrozbou absolútnej neplatnosti vložená do katastra nehnuteľností najneskôr 31. decembra 1995, sú v rozpore s bližšie neoznačeným nálezom ústavného súdu. Sťažovatelia považovali za nesporné, že dovolacím dôvodom je nesprávne právne posúdenie veci zo strany nižších súdov, čím je naplnený dovolací dôvod   podľa   § 241 ods.   2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2 Cdo 311/2009   z 31.   marca   2010   bolo   dovolanie odmietnuté. Najvyšší súd dospel k záveru, podľa ktorého namietané nevykonanie dôkazov nie   je   postupom,   ktorým   by   sa   účastníkovi   odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania.   S otázkou   vykonania   dôkazov   súvisí   problematika   ich   vyhodnotenia,   pričom nesprávne   hodnotenie   dokazovania   nie   je   dôvodom   zakladajúcim   prípustnosť   dovolania podľa   § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Hoci   nesprávne právne posúdenie veci   je dovolacím dôvodom, nezakladá prípustnosť dovolania, keďže nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku, a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia.

Podľa názoru sťažovateľov okresný súd a krajský súd im odňali právo na spravodlivé prerokovanie   veci   tým,   že   ju   nesprávne   právne   posúdili,   čím   došlo   k porušeniu   čl.   6 dohovoru (sťažovatelia nesprávne uviedli čl. 6 ústavy, správne má byť dohovoru, pozn.). Zároveň najvyšší súd dovolanie odmietol aj z dôvodu, že nespĺňalo podmienky v zmysle § 237   Občianskeho   súdneho   poriadku,   čo   vraj   vylučovalo   jeho   oprávnenie   posúdiť, či konanie nebolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku]. Podľa názoru sťažovateľov takýmto postupom najvyššieho súdu došlo k porušeniu čl. 36 ústavy (správne má byť čl. 46, pozn.). Je to tak z dôvodu, že hoci zákon dáva možnosť zaoberať sa otázkou správnosti právneho posúdenia veci, najvyšší súd napriek tomu takýto postup výslovne odmietol, a tým sťažovateľom odňal ich právo na súdnu ochranu. Rozhodnutia všeobecných súdov zároveň zasiahli aj do základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ústavy.

Sťažovatelia   navrhujú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 12 C 268/2004, krajským súdom pod sp. zn. 16 Co 120/2009 a najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Cdo 311/2009 s tým, aby boli rozsudky okresného súdu z 30. januára 2009, krajského súdu z 21. mája 2009 a uznesenie najvyššieho súdu z 31. marca 2010 zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Z rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   16   Co   120/2009-154   z 21.   mája   2009,   ktorý   si ústavný súd vyžiadal od právneho zástupcu sťažovateľov, vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   12   C   268/2004-127   z 30.   januára   2009.   Podľa   názoru krajského   súdu   sa   sťažovateľka   domáhala   určenia   neplatnosti   kúpnej   zmluvy z 27. decembra   1988   a určenia   svojho   výlučného   vlastníckeho   práva.   Sťažovateľ   zase požadoval vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 13 362 Sk s prísl. Sťažovateľka v priebehu celého konania tvrdila, že predmetná kúpna zmluva je neplatná preto, že bola uzatvorená v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Treba poukázať na správnosť stanoviska žalovaných, podľa ktorého tieseň nezakladá neplatnosť právneho úkonu, je iba dôvodom na odstúpenie od právneho úkonu, pričom odstúpiť možno iba od zmluvy platnej. Navyše na určení neplatnosti zmluvy nemala sťažovateľka ani naliehavý právny záujem, lebo   takýmto   určením   by   nedošlo   k spätnému   zápisu   jej   vlastníckych   práv.   Keďže sťažovateľ   sa   domáha   zaplatenia   bezdôvodného   obohatenia   z titulu   neexistencie   nájmu, bolo   možné   vyriešiť   otázku   platnosti   kúpnej   zmluvy   aj   prejudiciálne.   Preto   je   návrh sťažovateľov na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy nedôvodný. Pokiaľ ďalej sťažovateľka žiadala určiť, že je výlučnou vlastníčkou sporných nehnuteľností, keďže uzavretá kúpna zmluva je neplatná, mala uviesť, či ide o absolútnu alebo relatívnu neplatnosť. Neplatnosť odvodzovala   z ustanovenia   §   47   Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého   ak   zákon ustanovuje,   že   k zmluve je   potrebné   rozhodnutie   príslušného   orgánu,   je   zmluva   účinná týmto   rozhodnutím.   Ak   sa   do   troch   rokov   od   uzavretia   zmluvy   nepodal   návrh   na rozhodnutie, platí, že účastníci od zmluvy odstúpili. Toto ustanovenie teda   nezakotvuje neplatnosť právneho úkonu, ale jeho zrušenie od počiatku odstúpením účastníkov od neho. Sťažovateľka   však   nepreukázala   ani   netvrdila,   že   by   od   spornej   zmluvy   jednostranne odstúpila. Z ustanovenia § 47 ods. 2 Občianskeho zákonníka odvodzovala iba neplatnosť zmluvy, avšak tento právny názor nebolo možné akceptovať vzhľadom na už uvedené. Je nepochybné, že sporný prevod bol prevodom do socialistického vlastníctva, ktorý podľa § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 31. decembru 1988 nevyžadoval pre svoju účinnosť registráciu bývalým štátnym notárstvom. Preto sa zmluva stala platnou a účinnou   jej   uzavretím,   keď   došlo   aj   k nadobudnutiu   vlastníckeho   práva   zo   strany kupujúceho.   Odvolacia   námietka   sťažovateľov,   podľa   ktorej   s účinnosťou   od   1. januára 1992   bolo   potrebné   všetky   kúpne   zmluvy   o prevode   nehnuteľností   zapísať   do   katastra nehnuteľností,   neobstojí.   Okresný   súd   v danej   veci   správne   aplikoval   intertemporálne ustanovenie   §   868   Občianskeho   zákonníka   účinné   od   1.   januára   1992,   podľa   ktorého vlastnícke   vzťahy   v   tejto   veci   bolo   potrebné   posudzovať   podľa   práva   účinného   do 31. decembra 1991. Preto ani nebolo potrebné spornú zmluvu registrovať, resp. vložiť do katastra (povinnosť vkladu do katastra bola totiž zakotvená až od 1. januára 1993).

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 311/2009 z 31. marca 2010 vyplýva, že ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľov   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 16 Co 120/2009 z 21. mája 2009. Podľa názoru najvyššieho súdu v prerokovávanej veci smeruje   dovolanie   proti   rozsudku,   ktorým   odvolací   súd   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého stupňa, pričom prípustnosť dovolania nevyslovil a nešlo ani o prípad, že by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, pretože dovolací súd v tejto veci dosiaľ nerozhodol. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v ustanovení § 237 (či to už účastník namieta, alebo nie), najvyšší súd sa neobmedzil len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd však existenciu žiadnej z vád uvedených v tomto ustanovení nezistil. Vzhľadom na námietky sťažovateľov týkajúce sa vykonaného dokazovania treba uviesť, že nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv účastníkov konania nie je postupom, ktorým by im súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania. S otázkou vykonania dôkazov súvisí problematika ich vyhodnotenia, pričom   nesprávne   hodnotenie   dokazovania   (namietané   sťažovateľmi)   nie   je   dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Z obsahu dovolania   možno   vyvodiť,   že   sťažovatelia   namietali   nesprávne   právne   posúdenie   veci [§ 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku]. Nesprávne právne posúdenie veci je nepochybne dovolacím dôvodom, nezakladá ale prípustnosť dovolania (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).   Aj   keby   toto   tvrdenie   sťažovateľov   bolo   opodstatnené,   nezakladalo   by prípustnosť dovolania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku. V dôsledku toho by posúdenie, či krajský súd použil správny právny predpis a či ho správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery, prichádzalo do úvahy iba vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad však v danej veci nešlo). Obdobne   to   platí   aj   vo   vzťahu   k dovolaciemu   dôvodu   podľa   §   241   ods.   2   písm.   b) Občianskeho súdneho poriadku, t. j. ak by konanie bolo postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne právne posúdenie veci. Keďže v danej veci dovolanie nebolo prípustné, najvyšší súd ho odmietol. Nezaoberal sa pritom otázkou správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

Z rukou písanej poznámky na uznesení najvyššieho súdu vyplýva, že uznesenie bolo právnemu zástupcovi sťažovateľov doručené 14. mája 2010, keď predtým bol spis spolu s uznesením vrátený okresnému súdu z najvyššieho súdu 3. mája 2010, ako o tom svedčí dátumová pečiatka okresného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 12 C 268/2004, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Z už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak takúto ochranu neposkytujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   z 30.   januára   2009   bolo   prípustné   odvolanie   ako riadny   opravný   prostriedok,   a preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam sťažovateľov mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Navyše treba dodať, že sťažovatelia možnosť podať odvolanie využili, a preto ich námietky posudzoval krajský súd v odvolacom konaní.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 16 Co 120/2009 a najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Cdo   311/2009.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   túto   časť   sťažnosti   treba   považovať   za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Tak s ohľadom na rozsudok krajského súdu č. k. 16 Co 120/2009-154 z 21. mája 2009, ako aj s ohľadom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 311/2009 z 31. marca 2010   treba   uviesť,   že   sťažovateľmi   spochybňované   právne   posúdenie   veci   nemožno z pohľadu ústavného súdu považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Niet preto ani dôvodu na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasahoval.

Námietky sťažovateľov týkajúce sa neplatnosti spornej zmluvy boli krajským súdom odmietnuté   na   základe   ucelených   a presvedčivých   argumentov,   ktorých   obsah   plne zodpovedá   zneniu   a výkladu   dotknutých   ustanovení   Občianskeho   zákonníka.   Na   tomto závere nič nemení skutočnosť, že sťažovatelia majú na vec odlišný právny názor.

Podľa názoru sťažovateľov bolo povinnosťou najvyššieho súdu preskúmať správnosť právneho posúdenia veci krajským súdom, resp. okresným súdom, a pokiaľ tak najvyšší súd neurobil, porušil tým označené práva sťažovateľov.

Ústavný   súd   považuje   aj   odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   za   plne postačujúce   a presvedčivé.   Navyše   treba   konštatovať,   že   argumentácia   zodpovedá dlhoročnej ustálenej praxi najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Navyše je potrebné poznamenať, že sťažovatelia v podanom dovolaní prípustnosť dovolania pre niektorú z vád uvedených v ustanovení § 237 Občianskeho súdneho poriadku výslovne ani neuviedli. Dovolanie považovali za prípustné na základe argumentu, že nižšie súdy ich právnu vec nesprávne právne posúdili. V danej procesnej situácii však uvedená námietka prípustnosť dovolania nezakladá.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010