znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 383/09-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   novembra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. K. Ž., T., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   v konaniach   vedených   Obvodným   úradom   životného   prostredia   B.   pod   sp. zn. 2004/6885-3/ZIJ,   Krajským   súdom   v Bratislave   pod   sp.   zn.   1 S 354/2004   a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Sžp 9/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra 2009   doručená   sťažnosť   spoločnosti   K.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a čl.   6   ods.   1   a 3   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaniach   vedených Obvodným   úradom   životného   prostredia   B.   (ďalej   len   „obvodný   úrad“)   pod   sp. zn. 2004/6885-3/ZIJ,   Krajským   súdom   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp. zn. 1 S 354/2004 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Sžp 9/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 15. októbra 2009.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   v rámci   svojho   oprávnenia   k obchodnej činnosti v auguste 2004 predala jeden exemplár suchozemskej korytnačky Testudo graeca (ďalej len „exemplár“). Pôvod exemplára, ktorý nepochádzal z voľnej prírody, bol doložený preukazom   o pôvode   č.   32/2002,   ktorý   sťažovateľka   odovzdala   kupujúcej   spolu s exemplárom. Obvodný úrad listom sp. zn. 2004/06885-3/POS/OP vyzval sťažovateľku, aby v pätnásťdňovej lehote preukázala udelenie výnimky zo zákazu komerčných činností pre predaný exemplár. Sťažovateľka sa proti výzve ohradila z dôvodu, že zákaz komerčnej činnosti sa v zmysle európskeho práva nevzťahuje na umelo odchované živočíchy. Listom obvodného úradu sp. zn. 2004/6885-3/ZIJ z 21. októbra 2004 bolo začaté správne konanie, ktorého účelom bolo vydanie rozhodnutia o postihu sťažovateľky z dôvodu, že Ministerstvo životného   prostredia   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“)   nevydalo   výnimku zo zákazu komerčných činností pre dotknutý umelo odchovaný exemplár. Výnimka nebola vydaná   ani   napriek   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžnč   1/2004,   ktorým   sa ministerstvu uložila povinnosť konať a rozhodnúť o žiadosti sťažovateľky z 2. januára 2003 o udelenie výnimky na komerčné činnosti do dvoch mesiacov od právoplatnosti uznesenia. Sťažovateľka proti postupu obvodného úradu, ktorý pre ňu predstavoval právnu prekážku výkonu   podnikateľskej   činnosti   a obmedzenie   vlastníckych   práv   k umelo   odchovaným exemplárom   bez   právneho   dôvodu,   podala   sťažnosť   ministrovi   životného   prostredia Slovenskej   republiky   a po   jej   zamietnutí   podala   žalobu   krajskému   súdu.   Uznesením krajského súdu č. k. 1 S 354/2004-52 zo 7. augusta 2008 bolo konanie o žalobe zastavené. Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   krajského   súdu   odvolanie.   Uznesením   najvyššieho súdu   sp.   zn.   5 Sžp 9/2008   z 21.   júla   2009   bolo   uznesenie   krajského   súdu   potvrdené s odôvodnením, že až po vydaní konečného rozhodnutia, ktorým sa správne konanie ukončí, môže   nasledovať   konanie   pred   všeobecným   súdom   podľa   piatej   časti   druhej   hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Krajský súd zároveň odmietol namietané porušenie práv sťažovateľky vyplývajúcich z čl. 46 ods. 2 ústavy z dôvodu, že námietky mohla uplatniť proti druhostupňovému rozhodnutiu Krajského úradu životného prostredia v B. (ďalej len „krajský úrad“).

Podľa názoru sťažovateľky obvodný úrad začal 21. októbra 2004 správne konanie v rovnakej veci, v akej konal najvyšší súd pod sp. zn. 2 Sžnč 1/2004. Správne konanie vedené obvodným úradom v tej istej veci, o ktorej konal najvyšší súd, a zmena súdneho rozhodnutia správnym aktom predstavuje bezprostredný zásah do právomoci najvyššieho súdu bez opory v § 159 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku, čl. 2 ods. 2, čl. 50 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny. Sťažnosť proti nezákonnému konaniu   obvodného   úradu   posudzovalo   ministerstvo,   ktoré   v danej   veci   nie   je   možné označiť   ako   nestranný   orgán,   lebo   ministerstvo   riadi   výkon   štátnej   správy,   povoľuje výnimky   zo   zákazu   komerčných   činností   a zároveň   ide   o orgán,   ktorý   bol   účastníkom konania pred najvyšším súdom. Hroziaca sankcia (pokuta do 1 000 000 Sk a prepadnutie veci, resp. trestnoprávna sankcia v podobe odňatia slobody až na tri roky) predstavuje pre sťažovateľku existenčné ohrozenie. Krajský súd svojím uznesením č. k. 1 S 354/204-52 zastavil konanie bez opory v ustanovení § 250v ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, čím nerešpektoval čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 142 ods. 1 ústavy,   čl.   2   ods.   2   a čl.   8   ods.   2   listiny,   ako   aj   čl.   6   ods.   1   a 3   a čl.   13   dohovoru. Odmietnutie súdnej ochrany s odvolaním sa na § 248 Občianskeho súdneho poriadku je v rozpore   so   zákonnými   zárukami   upravenými   v   §   250v   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku.   Došlo   aj   k porušeniu   §   250f   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   lebo sťažovateľka sa nemohla vyjadriť ku všetkým dôkazom. Uvedené námietky sťažovateľky nerešpektoval ani najvyšší súd, keď svojím uznesením sp. zn. 5 Sžp 9/2008 z 21. júla 2009 potvrdil uznesenie krajského súdu.

Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:„1) Sťažnosti sa vyhovuje

2) Postup   Obvodného   úradu   životného   prostredia   v B.,   ktorý   napriek   zákonnej prekážke § 67 ods. 2) zákona č. 71/1967 Zb., zahájil správne konanie č. 2004/6885-3/ZIJ po tom, čo v rovnakej veci prebiehalo konanie na Najvyššom súde SR nemá oporu v čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 2 Ústavy SR

3) Ústavný súd SR správne konanie č. 2004/6885-3/ZIJ OU v tej istej veci o ktorej konal Najvyšší súd SR a rozhodol uznesením 2 Sžnč1/2004 ruší.

4) Rozhodnutie č. ZPO/2005/9069/ZIJ Obvodného úradu životného prostredia v B. a rozhodnutie č. ZPO/1047/2005 –sv1 Krajského úradu životného prostredia v B., vydané na základe správneho konania č. 2004/6885-3/ZIJ OU Ústavný súd SR ruší.

5) Ústavný   súd   SR   zastavuje   exekúciu   sp.   zn.   Ex   106/05 pretože   zaniklo   právo priznané rozhodnutím č. ZPO/2005/9069/ZIJ Obvodného úradu životného prostredia v B. a rozhodnutím č. ZPO/1047/2005-sv1 Krajského úradu životného prostredia v B.

6) Ústavný súd rozhodol, že uznesením 1 S 354/2004-52 Krajského súdu v Bratislave I a uznesením 5 Sžp 9/2008 Najvyššieho súdu SR bolo porušené ústavné právo spoločnosti K. s. r. o. na:

a) súdne preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia verejnej správy upravené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

b)   účasť   pri   prerokovaní   svojej   veci   a   vyjadrenie   sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom upravené čl. 48 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 142 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1, ods. 3 Dohovoru

c) súdne preskúmanie správneho konania zahájeného mimo rámca zákona č. 71/1992 Zb. § 67 upravené čl. 17 ods. 2 Ústavy SR čl. 8 ods. 2 Listiny

d) súdne preskúmanie porušenia povinnosti vyplývajúcich správnemu orgánu z § 159 ods. 2), ods. 3), § 250j ods. 6) zákona č. 99/1963 Zb. a nasl. OSP. v zmysle čl. 142 ods. 1 Ústavy SR

7) Platnosť Uznesenia 1 S 354/2004-52 Krajského súdu v Bratislave I, ktorým súd zamietol žiadosť sťažovateľa o súdnu ochranu voči postupu správneho orgánu a platnosť Uznesenia 5 Sžp 9/2008 Najvyššieho súdu SR, ktorým súd potvrdil uznesenie 1 S 354/2004- 52 Krajského súdu v Bratislave Ústavný súd SR ruší.“

Z listu obvodného úradu sp. zn. 2004/6885-3/ZIJ z 21. októbra 2004 vyplýva, že ním bolo oznámené začatie správneho konania pre správny delikt podľa § 22 ods. 3 zákona č. 237/2002   Z.   z.   o obchode   s ohrozenými   druhmi   voľne   žijúcich   živočíchov   a voľne rastúcich rastlín a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorého   sa   mala   sťažovateľka   dopustiť   predajom   exemplára   bez   potvrdenia   o výnimke zo zákazu komerčnej činnosti podľa európskeho práva.

Z prípisu   sťažovateľky   z 28.   októbra   2004   doručeného   ministerstvu   začiatkom novembra   2004   (presný   deň   doručenia   nie   je   na   prezentačnej   pečiatke   ministerstva čitateľný) vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť proti začatiu správneho konania.

Zo žaloby sťažovateľky proti žalovanému obvodnému úradu doručenej krajskému súdu   15.   novembra   2004   vyplýva,   že   sťažovateľka   žiada   preskúmať postup   obvodného úradu v súvislosti s protiprávnym začatím správneho konania a rozsudkom zrušiť správne konanie vedené obvodným úradom pod sp. zn. 2004/6885-3/ZIJ s tým, aby bol obvodný úrad zaviazaný aj na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy vo výške 270 000 Sk a trov konania.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 1 S 354/2004-52 zo 7. augusta 2008 vyplýva, že ním bolo konanie o žalobe sťažovateľky proti obvodnému úradu zastavené. Podľa názoru krajského súdu oznámenie o začatí správneho konania sp. zn. 2004/6885-3/ZIJ z 21. októbra 2004   je   svojou   povahou   procesným   rozhodnutím,   a preto   nepodlieha   prieskumu všeobecným súdom vzhľadom na ustanovenie § 248 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 9/2008 z 21. júla 2009, ktoré sa stalo právoplatným 10. septembra 2009, vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. 1 S 354/2004-52 zo 7. augusta 2008. Podľa názoru najvyššieho súdu oznámenie o začatí konania, ktoré je predmetom preskúmania, je procesným rozhodnutím správneho orgánu, ktorým správny orgán oznamuje účastníkovi začiatok konania vo veci samej a ako také   nemôže   byť   v zmysle   §   248   písm.   a)   Občianskeho   súdneho   poriadku   predmetom súdneho prieskumu. Týmto oznámením správny orgán nerozhodoval o konkrétnych právach a povinnostiach   sťažovateľky,   len   ním   začal   konanie,   ktoré   k takémuto   rozhodnutiu smerovalo. Až vydaním konečného rozhodnutia, ktorým sa správne konanie končí, môže v tomto   prípade   nasledovať   konanie   pred   súdom   podľa   piatej   časti   druhej   hlavy Občianskeho súdneho poriadku, ktorého úlohou a cieľom je preskúmať, či správny orgán rozhodol o právach a povinnostiach účastníka konania v súlade so zákonom. Zastavením konania   preto   nedošlo   ani   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   vyplývajúceho z čl. 46   ods.   2   ústavy,   lebo   právo   sťažovateľky   domáhať   sa   preskúmania   zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu zostalo zachované a sťažovateľka ho mohla uplatniť v súlade s § 247 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku   po vydaní druhostupňového rozhodnutia krajského úradu sp. zn. ZPO/1047/2005-SVL z 18. augusta 2005, ktorým tento nevyhovel odvolaniu sťažovateľky a potvrdil rozhodnutie obvodného úradu o uložení pokuty 5 000 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému obvodným úradom pod sp. zn. 2004/6885-3/ZIJ treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Hoci   ústavnému   súdu   nie   je   známe,   kedy   presne   bol   sťažovateľke   doručený   list obvodného úradu sp. zn. 2004/6885-3/ZIJ z 21. októbra 2004 o začatí správneho konania, zo   skutočnosti,   že   sťažovateľka   podala   ministerstvu   sťažnosť   proti   začatiu   správneho konania datovanú 28. októbra 2004 a doručenú ministerstvu začiatkom novembra 2004, možno vyvodiť, že list musel byť doručený najneskôr 28. októbra 2004. Pokiaľ sťažnosť ústavnému súdu bola odovzdaná na poštovú prepravu 15. októbra 2009, stalo sa tak dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 1 S 354/2004, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky podľa ústavy, listiny a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Sžp 9/2008 považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Argumentáciu   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorej   list   obvodného   úradu   o začatí správneho   konania   má   povahu   procesného   rozhodnutia   v zmysle   §   248   písm.   a) Občianskeho súdneho poriadku, ktoré nijako nezasahuje do označených práv sťažovateľky, nemožno   v žiadnom   prípade   považovať   za   arbitrárnu   či   zjavne   neodôvodnenú.   Je   tiež očividné, že porušenie práv v rámci správneho konania mala sťažovateľka namietať pred všeobecným   súdom   v rámci   správneho   súdnictva   po   právoplatnom   skončení   správneho konania,   teda   potom,   ako   bola   po   vyčerpaní riadneho   opravného   prostriedku   zaviazaná zaplatiť pokutu za spáchanie správneho deliktu. Ako sa však zdá, takúto žalobu po skončení správneho konania sťažovateľka nepodala.

Berúc do úvahy, že krajský súd a najvyšší súd nerozhodovali v merite veci, nemuseli ani rešpektovať právo sťažovateľky na prerokovanie veci v jej prítomnosti (čl. 48 ods. 2 ústavy), keďže toto základné právo sa vzťahuje na konanie vo veci samej.

V súvislosti s požiadavkou sťažovateľky, aby ústavný súd zastavil exekúciu vedenú proti nej na vymoženie správneho poplatku, treba uviesť, že o zastavení exekúcie rozhoduje všeobecný súd. Navyše podaná sťažnosť nesmeruje proti tomu všeobecnému súdu, pred ktorým sa exekučné konanie vedie.

Nemožno vyhovieť ani požiadavke sťažovateľky o zrušenie rozhodnutia obvodného úradu   sp.   zn.   ZPO/2005/9069/ZIJ   zo   16.   mája   2005   v spojení   s rozhodnutím   krajského úradu   sp.   zn.   ZPO/1047/2005-svl   z 18.   augusta   2005.   Uvedenými   rozhodnutiami   bolo vyslovené, že sťažovateľka sa správneho deliktu dopustila, bola jej uložená pokuta 5 000 Sk a tiež povinnosť zaplatiť trovy konania vo výške 1 000 Sk. Sťažovateľka požaduje zrušenie týchto rozhodnutí ústavným súdom na tom základe, že za protiprávne považuje už samotné začatie správneho konania v danej veci.

Ako to vyplýva z už uvedených úvah, proti označeným rozhodnutiam obvodného úradu   a krajského   úradu   mala   sťažovateľka   možnosť   podať   žalobu   o   ich   preskúmanie všeobecným súdom v rámci správneho súdnictva postupom podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Vzhľadom na to nie je daná právomoc ústavného súdu rozhodovať o tejto veci. Navyše krajský úrad nie je ani účastníkom konania.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2009