znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 383/08-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   J.   M.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   S.   J.,   B., vo veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 SžoKS 101/2005 z 23. novembra 2007 a porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nedoručením rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 263/2004-25 z 26. mája 2005 a jeho označením za vyhradenú skutočnosť a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. J. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2008 doručená   sťažnosť   Mgr.   J.   M.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 SžoKS 101/2005 z 23. novembra 2007 a porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 142 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nedoručením   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 1 S 263/2004-25 z 26. mája 2005 a jeho označením za vyhradenú skutočnosť.

Zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   a z   pripojeného   spisu   krajského   súdu sp. zn. 1 S 263/2004 vyplynulo, že sťažovateľka zastúpená advokátom bola ako žalobkyňa účastníčkou   konania vedeného krajským   súdom   pod   sp.   zn. 1 S 263/2004,   v ktorom   sa domáhala proti S. (ďalej len „žalovaný“) v správnom súdnictve preskúmania zákonnosti rozhodnutia riaditeľa žalovaného č. p. PK-35-5/2004 z 30. júla 2004, ktorým bol potvrdený personálny   rozkaz   riaditeľa   sekcie   D   žalovaného   č.   812   z 13. apríla   2004   o prepustení zo služobného pomeru príslušníka žalovaného. Sťažovateľka navrhovala obe rozhodnutia ako nezákonné zrušiť.

V žalobe   z 30.   augusta   2004   uviedla,   že   30.   októbra   2003   bola   upovedomená riaditeľom sekcie žalovaného, že bezpečnostný útvar zistil také skutočnosti, ktoré vo vzťahu k osobe sťažovateľky predstavujú bezpečnostné riziko vyplývajúce z toho, že sťažovateľka v rokoch 1986 – 1989 pracovala na spravodajskom oddelení 11. brigády Pohraničnej stráže, a preto   nemôže   ďalej   pracovať   u žalovaného.   Sťažovateľka   k tomu   uviedla,   že   v tomto období   pracovala   ako   sekretárka,   a nie   ako   príslušník   v priamom   výkone   v operatívnej činnosti,   a poukázala   na   to,   že   aj Ústav   pamäti   národa   jej   potvrdil,   že   príslušníka Pohraničnej stráže nemožno považovať za príslušníka Štátnej bezpečnosti. Na sťažovateľku bolo následne spracované žalovaným služobné hodnotenie 9. januára 2004 so záverom, že nie   je   spôsobilá   vykonávať   akúkoľvek   funkciu   v štátnej   službe   s poukazom   na   to,   že sťažovateľke   v dôsledku   už   uvedeného   zaniklo   právo   oboznamovať   sa   s utajovanými skutočnosťami   stupňa   „vyhradené“   a   „dôverné“.   Proti   tomuto   služobnému   hodnoteniu podala sťažovateľka 23. januára 2004 odvolanie, o ktorom rozhodol 30. marca 2004 riaditeľ žalovaného rozhodnutím č. p. PK-15-5/2004 tak, že napadnuté služobné hodnotenie potvrdil s poukazom   na   to,   že   ak   bezpečnostný   úrad   žalovaného   u sťažovateľky   zistil   uvedené bezpečnostné   riziká,   tieto   sú   kontraindikáciou   pre   oboznamovanie   sa   s utajovanými skutočnosťami.   Podľa   názoru   sťažovateľky   sa   riaditeľ   žalovaného   v tomto   rozhodnutí riadne   s jej   argumentmi uvedenými v odvolaní   nevysporiadal. Následne 13.   apríla   2004 riaditeľ sekcie D žalovaného vydal personálny rozkaz č. 812, ktorým bola sťažovateľka prepustená zo služobného pomeru príslušníka žalovaného odvolávajúc sa na rozhodnutie riaditeľa   žalovaného č.   p.   PK-15-5/2004   z 30. marca   2004.   Proti   personálnemu   rozkazu podala   sťažovateľka   odvolanie   25.   apríla   2004,   v ktorom   namietala   porušenie   zákona, ku ktorému   došlo   pri   vykonaní   bezpečnostnej   previerky   a oznámení   jej   výsledku. Sťažovateľka   26.   mája   2004   podala   žalovanému   aj   návrh   na   zrušenie   služobného hodnotenia,   v ktorom   poukázala   na   nález   ústavného   súdu   č.   k.   PL. ÚS   15/03-39 z 11. februára 2004, na ktorý žalovaný odpovedal listom z 19. júla 2004 tak, že neexistuje dôvod   na realizáciu   obnovy   konania alebo preskúmanie rozhodnutia   mimo odvolacieho konania.   O odvolaní   sťažovateľky   proti   personálnemu   rozkazu   č.   812   rozhodol   riaditeľ žalovaného rozhodnutím č.   p.   PK 35-5-2004 z 30.   júla 2004 tak, že personálny rozkaz potvrdil.   Svoju   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti   oboch   týchto   rozhodnutí   podanú krajskému   súdu   sťažovateľka   ďalej   odôvodnila   tým,   že   tak   personálny   rozkaz   č.   812 z 13. apríla   2004,   ako   aj   rozhodnutie   č.   p.   PK   35-5-2004   z 30.   júla   2004   riaditeľa žalovaného, ktorým bol personálny rozkaz potvrdený, sú nezákonné pre rozpor s nálezom ústavného súdu č. k. PL. ÚS 15/03-39 z 11. februára 2004. V tejto veci totiž ústavný súd rozhodujúc   o návrhu   Vyššieho   vojenského   súdu   Trenčín   v konaní   o súlade   právnych predpisov vyslovil, že ustanovenia § 26 ods. 3 a 4 a § 27 ods. 2 zákona č. 241/2001 Z. z. o ochrane   utajovaných   skutočností   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“) nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy, a konštatoval, že základné   právo   na   súdnu   ochranu   predpokladá   nielen   formálne   umožnenie   prístupu preverovanej osoby k súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý bude znamenať efektívny pokus   o ochranu   individuálnych   záujmov   takejto   osoby,   pričom   táto   efektívnosť   závisí predovšetkým   od   práva   dotknutej   osoby   brániť   svoje   záujmy   za   najlepších   možných podmienok,   čo   znamená, že dotknutá   osoba   musí   mať právo   vyžadovať od   Národného bezpečnostného   úradu   oznámenie   aspoň   základných   dôvodov   jeho   rozhodnutia,   a tak so znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa na súd. Vo vzťahu k sťažovateľke je   potom   v tejto   súvislosti   významné,   že   sťažovateľka   sa   nemala   možnosť   vyjadriť k vykonávanej previerke, bolo jej len oznámené, že v jej prípade sa zistili bezpečnostné riziká, ktoré sú kontraindikáciou na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami. Ani z rozhodnutí napadnutých žalobou pred krajským súdom nemožno zistiť nič viac, než to, že u sťažovateľky sa vyskytli takéto kontraindikácie a že tieto rozhodnutia iba mechanicky prevzali zistenia bezpečnostného úradu žalovaného.

Krajský   súd   rozhodol   o žalobe   sťažovateľky   rozsudkom   č.   k.   1   S 263/2004-25 z 26. mája 2005 tak, že jej žalobu zamietol. Dospel k záveru, že sťažovateľkou uplatnený dôvod   nezákonnosti   napadnutého   rozhodnutia   spočívajúci   v jeho   rozpore   s nálezom ústavného súdu č. k. PL. ÚS 15/03-39 z 11. februára 2004 nie je daný, pretože tento nález sa týkal ustanovení § 26 ods. 3 a 4 a § 27 ods. 2 zákona o ochrane utajovaných skutočností upravujúcich   činnosť   Národného   bezpečnostného   úradu   a na   sťažovateľku   nedopadajú, pretože sťažovateľka bola v služobnom pomere so   žalovaným, išlo o ustanovenia, ktoré nemožno aplikovať na činnosť žalovaného. Krajský súd ďalej poukázal na to, že služobné hodnotenie žalobkyne z 9. januára 2004 bolo v čase rozhodovania žalovaného právoplatné, a preto žalovaný nemal inú možnosť, než sťažovateľku zo služobného pomeru prepustiť. Krajský   súd   rozsudok   č.   k.   1   S 263/2004-25   z 26.   mája   2005   označil   za   vyhradenú skutočnosť.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   1   S 263/2004-25   z 26.   mája   2005   podala sťažovateľka odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že ak krajský súd označil svoj rozsudok za vyhradenú skutočnosť,   nemôže sa s ním, na rozdiel   od žalovaného, oboznámiť, a ak sa s ním   oboznámil   jej   právny   zástupca,   nemôže   s ním   s ohľadom   na   uvedené   oboznámiť sťažovateľku, pretože by porušil zákon o ochrane utajovaných skutočností. Navyše krajský súd   vychádzal   iba   z toho,   že   dôvodom   tvrdenej   nezákonnosti   napadnutých   rozhodnutí žalovaného je iba ich rozpor s nálezom ústavného súdu č. k. PL. ÚS 15/03-39 z 11. februára 2004,   hoci   sťažovateľka   odôvodnila   svoju   žalobu aj tým,   že   napadnuté   rozhodnutia   sú nezákonné i pre nezákonnosť postupu vykonávania bezpečnostnej previerky sťažovateľky predchádzajúceho vydaniu napadnutých rozhodnutí. Sťažovateľka v odvolaní poukázala aj na to, že postupom žalovaného došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu, a to z dôvodov   obdobných   argumentácii ústavného súdu   v náleze č.   k.   PL. ÚS 15/03-39 z 11.   februára   2004.   Rozsudok   krajského   súdu   navrhla   zmeniť   tak,   že   napadnuté rozhodnutia žalovaného sa zrušujú.

O podanom odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 263/2004-25   z 26.   mája   2005   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   SžoKS   101/2005 z 23. novembra   2007   tak,   že   napadnutý   rozsudok   potvrdil.   Rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 SžoKS 101/2005 z 23. novembra 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 1 S 263/2004-25 z 26. mája 2005 nadobudol právoplatnosť 5. júna 2008.

Sťažovateľka   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   tvrdila,   že   postupom a rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   SžoKS   101/2005   z 23.   novembra   2007   došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k.   1   S 263/2004-25   z 26.   mája   2005   tvrdila,   že   krajský   súd   jeho   nedoručením sťažovateľke   a jeho   označením   za   vyhradenú   skutočnosť   porušil   jej   základné   právo   na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 142 ods. 3 ústavy a jej právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a právo   na   účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Právo na súdnu ochranu sťažovateľky malo byť porušené tým, že zákon o ochrane utajovaných   skutočností   diskriminačne   upravuje   vykonávanie   bezpečnostných   previerok rozdielne   u pracovníkov   Slovenskej   informačnej   služby   a u pracovníkov   Národného bezpečnostného úradu, pretože pracovníci Národného bezpečnostného úradu majú právo aspoň   na   doručenie   ukončenia   bezpečnostnej   previerky   bez   vyjadrenia   a pracovníci Slovenskej informačnej služby nemajú ani takéto právo.

K porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu   sťažovateľky,   ako   aj   práva   na   rovnosť účastníkov v konaní pred súdom, práva na účinný prostriedok nápravy a práva na verejnosť vyhlásenia rozsudku došlo tým, že krajský súd označil rozsudok č. k. 1 S 263/2004-25 z 26. mája 2005 za vyhradenú skutočnosť, v dôsledku čoho sa s ním sťažovateľka nemohla oboznámiť, hoci žalovaný sa s ním oboznámiť mohol, a ak bol doručený iba právnemu zástupcovi   sťažovateľky,   nie   je   to   dostačujúce.   Ak   má   byť   vyhlásenie   rozsudku bezvýhradne verejné, nemôže byť rozsudok označený za vyhradenú skutočnosť. Pri takomto prístupe   krajského   súdu,   ak   by   žalobca   nebol   zastúpený   právnym   zástupcom   vôbec, napríklad   preto,   že   sám   má   právnické   vzdelanie,   s obsahom   rozsudku   by   sa   nemohol oboznámiť   vôbec.   Sťažovateľke   bolo   tak   odňaté   aj   právo   vyjadriť   sa   k dôkazom prostredníctvom   odvolania   proti   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu.   To   nemôže   byť napravené iba tým, že v štádiu odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu odtajnený. Ak najvyšší súd za tejto situácie rozhodnutie krajského súdu potvrdil, nenapravil vzniknutý stav. To by sa stalo iba v prípade, ak by najvyšší súd napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil, a tak by nastolil princíp „rovnosti zbraní“ a umožnil sťažovateľke oboznámiť sa s prípadným ďalším rozsudkom krajského súdu a na tento reagovať, čo sa však nestalo, a preto najvyšší súd sám svojím postupom porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu.

Sťažovateľka žiadala vydať tento nález:„Postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 SžoKS 101/2005 došlo k porušeniu práva sťažovateľky na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Nedoručením rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. 05. 2005, sp. zn. 1 S 263/2004 a jeho označením za vyhradenú skutočnosť došlo v postupe Krajského súdu v Bratislave   v konaní   pod   sp.   zn.   1   S 263/2004   k porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, k porušeniu rovnosti účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, k porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 Dohovoru a k porušeniu práva na verejnosť súdneho konania v zmysle čl. 142 ods. 3 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 SžoKS 101/2005 zo dňa 23. 11. 2007 ako aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.   zn.   1 S 263/2004 zo dňa 26. 05. 2005 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR priznáva sa sťažovateľovi náhrada trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J..“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako výslovne vyplýva z petitu sťažnosti sťažovateľky, k porušeniu jej základných práv   malo   dôjsť   jednak   postupom   a rozhodnutím   najvyššieho   súdu   vo   veci   sp.   zn. 1 SžoKS 101/2005 a jednak postupom krajského súdu vo veci sp. zn. 1 S 263/2004 tým, že krajský súd nedoručil rozsudok č. k. 1 S 263/2004-25 z 26. mája 2005 sťažovateľke, a tým, že ho označil za vyhradenú skutočnosť.

1. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľky na porušenie ňou   označených   práv,   ktorá   smerovala   proti   postupu   krajského   súdu vo   veci   sp.   zn. 1 S 263/2004.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľkou   uplatnených   námietkach porušenia jej základných práv postupom krajského súdu vo veci sp. zn. 1 S 263/2004, teda tým, že krajský súd nedoručil rozsudok č. k. 1 S 263/2004-25 z 26. mája 2005 sťažovateľke, a tým,   že   ho   označil   za   vyhradenú   skutočnosť.   O ochrane   práv   sťažovateľky   proti   ich namietanému   porušeniu,   pokiaľ   ide   o tento   postup   krajského   súdu,   bol   oprávnený rozhodovať najvyšší súd ako súd odvolací na základe podaného odvolania sťažovateľky. Sťažovateľka   túto   možnosť   aj   využila,   uvedené   argumenty   boli   súčasťou   jej   odvolania a označený   postup   krajského   súdu   bol   preskúmaný   najvyšším   súdom   v konaní sp. zn. 1 Sžo KS 101/2005.

Z týchto dôvodov ústavný súd tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorá smerovala proti postupu krajského súdu vo veci sp. zn. 1 S 263/2004 spočívajúceho v tom, že krajský súd nedoručil rozsudok č. k. 1 S 263/2004-25 z 26. mája 2005 sťažovateľke a označil ho za vyhradenú skutočnosť, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ ide o zostávajúcu časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 SžoKS 101/2005 z 23. novembra 2007, sťažovateľka svoju sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu odôvodnila v prvom rade tým, že ak najvyšší súd jej odvolaniu   nevyhovel, napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nezrušil   a vec mu nevrátil   na ďalšie konanie, nenapravil vzniknutý stav, pretože tak by sa stalo iba v prípade, ak by najvyšší súd napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil, nastolil princíp „rovnosti zbraní“ a umožnil sťažovateľke oboznámiť sa s prípadným ďalším rozsudkom krajského súdu a na tento   reagovať,   čo   sa   však   nestalo,   a preto   najvyšší   súd   sám   svojím   postupom   porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu.

Ústavný súd sa preto zaoberal v prvom rade otázkou, či sa najvyšší súd rozhodujúc o odvolaní   sťažovateľky   ústavne   konformným   spôsobom   vysporiadal   s argumentmi sťažovateľky   uvedenými   v jej   odvolaní,   pretože   iba   v takom   prípade   možno   dospieť k záveru,   že   svojím   postupom   a rozhodnutím   naplnil   požiadavky   vyplývajúce   pre   jeho rozhodovanie z čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší súd v tejto súvislosti v odôvodnení rozsudku sp. zn. 1 SžoKS 101/2005 z 23. novembra 2007 uviedol:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací (§   10   ods.   2   OSP) po preskúmaní   napadnutého   rozsudku   spolu   s konaním,   ktoré   mu   predchádzalo   dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne vo veci samej nie je dôvodné.

Za   dôvodnú naopak odvolací súd   považoval   námietku   voči   postupu   súdu prvého stupňa   v súvislosti   s označením   rozsudku   súdu   stupňom   utajenia   „vyhradené“ spôsobujúcemu porušenie princípu rovnosti účastníkov konania pred súdom chránenému v čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Pretože   toto   pochybenie   bolo   v priebehu odvolacieho   konania   odstránené   tým,   že   došlo   k prehodnoteniu   stupňa   utajenia,   resp. odtajeniu   tejto   písomnosti,   pričom   právo   žalobkyne   na   obhajobu   bolo   i v tomto   štádiu konania   zabezpečené   prostredníctvom   kvalifikovanej   právnej   pomoci,   odvolací   súd   túto námietku nepovažoval za spôsobilú spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

Z obsahu spisu krajského súdu a pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že dňa 20.11.2003 bol riaditeľovi sekcie, na ktorej bola žalobkyňa zaradená na výkon služby oznámený   riaditeľom   príslušnej   organizačnej   zložky   žalovaného   výsledok   bezpečnostnej previerky vykonanej na zistenie predpokladov na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými   skutočnosťami...   Z dôvodu   zistenia   bezpečnostného   rizika   bol   9.1.2004 vyhotovený záznam o zániku oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami a bolo   vypracované   a schválené   služobné   hodnotenie,   v ktorom   sa   konštatovalo,   že vzhľadom   na   zánik   oprávnenia   na   oboznamovanie   sa   s utajovanými   skutočnosťami   sa navrhovateľka v súlade s § 27 ods. 4 písm. e/ zákona o štátnej službe stala nespôsobilou vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe.

Žalobkyňa podala dňa 21.1.2004 proti tomuto hodnoteniu odvolanie, ktoré žalovaný rozhodnutím č. p. PK-15-5/2004 zo dňa 30.3.2004 zamietol a hodnotenie potvrdil. Následne bola   žalobkyňa   citovaným   personálnym   rozkazom   zo   dňa   13.4.2004   s odkazom   na právoplatné   služobné   hodnotenie   prepustená   zo   služobného   pomeru   u žalovaného.   Jej odvolanie   voči   nemu   podané   dňa   25.4.2004   žalovaný   rozhodnutím   č.   p.   PK-35-5/2004 zo dňa 30.7.2004 zamietol a napadnutý personálny rozkaz potvrdil.

Žalobkyňa   podala   dňa   26.5.2004   u žalovaného   návrh   na   zrušenie   služobného hodnotenia zo dňa 9.1.2004,   o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. p.   63/980-20- 22/2004 zo dňa 29.10.2004 tak, že návrh zamietol a obnovu konania nepovolil.

Podľa   §   192   ods.   1,   písm.   d)   zákona   o štátnej   službe   policajt   sa   prepustí zo služobného   pomeru,   ak   bol   pri   služobnom   hodnotení   hodnotený   ako   nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   je   pre   záver   o súlade   napadnutého   rozhodnutia žalovaného s citovaným ustanovením rozhodujúcou skutočnosťou zistenie, že podkladom, z ktorého   žalovaný   pri   rozhodnutí   o prepustení   žalobkyne   zo   služobného   pomeru   bolo služobné   hodnotenie   žalobkyne   z 9.1.2004,   ktorým   bola   hodnotená   ako   nespôsobilá vykonávať   akúkoľvek   funkciu   v štátnej   službe.   Toto   služobné   hodnotenie   nadobudlo právoplatnosť dňom 8.4.2004 potom, čo bolo odvolanie voči nemu žalovaným zamietnuté a žalovaný preto nepochybil, keď z neho pri rozhodovaní v súlade s citovaným ustanovením vychádzal.

Súd prvého stupňa dôvodne na námietku žalobkyne, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 15/03 z 11.2.2004 neprihliadol z dôvodu, že v náleze citovaných zákonných ustanovení sa § 26 ods. 3, 4 a § 27 ods. 2 na činnosť žalovaného v zmysle § 75 ods. 1 zákona č. 241/2001 Z. z. nevzťahovali.

Pokiaľ sa žalobkyňa domáhala v tomto konaní aj preskúmania zákonnosti postupu pri vykonaní bezpečnostnej previerky a na ňu nadväzujúceho služobného hodnotenia (ktoré bolo podkladom napadnutého rozhodnutia o prepustení zo služobného pomeru) s poukazom na   právo na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46 ods.   1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky...,   je potrebné pripomenúť, že toto právo jej odňaté nebolo, pre jeho uplatnenie sa však vyžaduje postup   stanovený   zákonom.   V danom   prípade   pre   navrhovaný   postup   neboli   splnené zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 245 ods.   1 OSP,   pretože zákon (OSP) možnosť   súdneho   preskúmania   služobného   hodnotenia   umožňoval   (čomu   nasvedčuje   aj ustanovenie § 248 písm. c/ a contrario).

Podľa § 245 ods. 1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu posúdi súd i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmavanie určený osobitný postup.

Podľa § 248 písm. c/ OSP súdy nepreskúmavajú rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám alebo fyzickým osobám, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania alebo zamestnania.

Možnosť súdneho preskúmania služobného hodnotenia však žalobkyňa v zákonnej lehote   nevyužila,   napriek   tomu,   že   v čase   nadobudnutia   právoplatnosti   služobného hodnotenia (8.4.2004) už bol známy aj uvedený nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorého právny názor žalobkyňa poukazuje, preto v tomto konaní ho už nebolo možné v zmysle citovaného § 245 ods. 1 preskúmavať. Žalovaný nepochybil, ak v súlade s § 192 ods.   1,   písm.   d/   zákona   o štátnej   službe   vychádzal   z obsahu   právoplatného   služobného hodnotenia a rozhodol o prepustení žalobkyne zo služobného pomeru.

Vzhľadom   na   uvedené   dospel   krajský   súd   k správnemu   právnemu   záveru,   že napadnuté   rozhodnutie   žalovaného   je   v súlade   so   zákonom,   žalobu   dôvodne   zamietol a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho rozsudok ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.»

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho odôvodnenia.

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil. Rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.   ústavne   nekonformné,   pretože   najvyšší   súd   sa   pri   výklade   a aplikácii   zákonných predpisov vo veci sťažovateľky neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   rozhodnutia   všeobecného   súdu   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).

Najvyšší   súd   sa   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sp.   zn.   1   SžoKS   101/2005 z 23. novembra 2007 vysporiadal so všetkými tvrdeniami sťažovateľky, na ktorých založila svoje odvolanie, teda jednak s jej tvrdením, že označením rozsudku krajského súdu stupňom utajenia „vyhradené“ malo dôjsť k porušeniu rovnosti účastníkov a odňatia možnosti konať pred súdom, ako aj s tvrdeniami, podľa ktorých krajský súd pochybil, ak nezistil rozpor medzi   napadnutými   rozhodnutiami   žalovaného   a sťažovateľkou   označeným   nálezom ústavného súdu,   a napokon aj pokiaľ ide o otázku sťažovateľkou   tvrdenej   nevyhnutnosti v konaní   pred   krajským   súdom   preskúmavať   okolnosti   vydania   a obsah   služobného hodnotenia sťažovateľky.

Keďže   sťažovateľka   vymedzila   rozsah   svojej   sťažnosti   smerujúcej   proti   postupu a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 SžoKS 101/2005 z 23. novembra 2007 tak, že ním malo dôjsť k porušeniu iba jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohol sa ústavný súd zaoberať vo vzťahu k postupu a rozsudku   najvyššieho   súdu   už   ostatnými   tvrdeniami   sťažovateľky   smerujúcimi k porušeniu iných práv, ktoré namietala vo vzťahu k rozsudku krajského súdu.

Ústavný   súd   preto   podľa   §   25   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť sťažovateľky aj v časti, ktorou namietala porušenie základných práv postupom a rozsudkom najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   SžoKS   101/2005   z 23.   novembra   2007,   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej jej právo na súdnu ochranu malo   byť   porušené   tým,   že   zákon   o ochrane   utajovaných   skutočností   diskriminačne upravuje   vykonávanie   bezpečnostných   previerok   rozdielne   u pracovníkov   Slovenskej informačnej   služby   a u pracovníkov   Národného   bezpečnostného   úradu,   keď   pracovníci Národného bezpečnostného úradu majú právo aspoň na doručenie ukončenia bezpečnostnej previerky   bez vyjadrenia   a pracovníci   Slovenskej   informačnej   služby nemajú ani takéto právo,   táto   argumentácia   je   vo   svojej   podstate   argumentáciou   smerujúcou   k nesúladu označených ustanovení zákona o ochrane utajovaných skutočností s ústavou. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánov verejnej moci, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje   iný   súd.   O súlade   právnych   predpisov   s ústavou,   ústavnými   zákonmi a s kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami ústavný súd rozhoduje v osobitnom type konania podľa čl. 125 ústavy. Ústavná a zákonná úprava jednotlivých typov konaní pred ústavným súdom (čl. 125 až 129 a čl. 136 ods. 2 a 3 ústavy) ich koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa   možnosť uskutočniť ich   aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (obdobne napr. I. ÚS 23/99, I. ÚS 29/99). Vychádzajúc z týchto skutočností touto argumentáciou sťažovateľky sa ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemohol zaoberať.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2008