znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 383/06-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2007 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a zo sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika, o sťažnosti Tenisového klubu mesta M., M., zastúpeného advokátom Mgr. J. G., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 10. mája 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 338/05 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Tenisového klubu mesta M. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 338/05 z 10. mája 2006 p o r u š e n é b o l o.

2. Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 338/05 z 10. mája 2006 a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Žiline, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Žiline j e   p o v i n n ý   uhradiť Tenisovému klubu mesta M. trovy konania   v sume   5 788 Sk   (slovom   päťtisícsedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún), do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta Mgr. J. G., M.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 383/06-15 z 9. novembra 2006 v časti prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Tenisového klubu mesta M. (ďalej len „sťažovateľ“),   v ktorej   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 338/05 z 10. mája 2006.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k predmetnej   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 595/2006 z 24. októbra 2006 vyjadril krajský súd. Predsedníčka senátu krajského súdu, (ktorej stanovisko si osvojil aj krajský súd) vo svojom vyjadrení uviedla:

„... V zápisnici   z odvolacieho   pojednávania   je   zachytený   celý   postup   účastníkov konania, ich prednesy a návrhy ako aj rozhodnutie súdu ale tento nie je krajskému súdu k dispozícii.   Vzhľadom   na   odstup   času   a značné   množstvo   pojednávaných   vecí   bez oboznámenia sa s konkrétnym spisom, nie je možné uviesť presné dôvody, pre ktoré nebol oboznamovaný   v odvolacom   konaní   spis   OS   Martin   11   C   88/2002,   avšak   v celom občiansko-právnom   konaní   platí   zásada   povinnosti   preukázania   tvrdenia   účastníka.   Ak niektorý z účastníkov, v tomto prípade odporca, tvrdí nejakú skutočnosť, ktorá má vyplývať z iného   konania,   je   potrebné   aby   takúto   skutočnosť   preukázal   niektorým   z dôkazných prostriedkov.   Občiansky   súdny   poriadok   ako   dôkazný   prostriedok   oboznámenie   sa s obsahom   iného   spisu   nepozná,   vzhľadom   na   evidenciu   spisu   v papierovej   podobe a možnosť účastníkov nahliadnuť do spisu, v odôvodnených prípadoch aj inej osobe ako účastníkovi konania, nič nemohlo brániť odporcovi, aby si zabezpečil kópie obsahu iného spisu,   na   ktorý   sa odvolával   a predložil   ich   v konaní.   Súd   nie   je   viazaný   skutkovými zisteniami v inom konaní, ale len právoplatným rozhodnutím vo veci (§ 135 ods. 1 O. s. p.). Sťažovateľ počas celého konania nepredložil právoplatné rozhodnutie súdu v inom konaní, ktoré by bolo podstatné pre rozhodnutie v odvolacom konaní a ani netvrdil skutočnosť, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Naviac v odvolacom konaní platí v rámci neúplnej apelácie podľa ust. § 205a O. s. p. zásada,   že odvolací   súd   nesmie   prihliadať   na   iné   skutočnosti   a dôkazy,   ktoré   neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, pokiaľ sa nejedná o striktne vymedzené skutočnosti označené pod § 205a ods. 1 písm. a) až d) O. s. p.. Odvolací súd taktiež s poukazom na ustanovenie § 120 ods. 1 druhá veta O. s. p. rozhoduje o tom, ktorý z označených dôkazov vykoná. Presné dôvody, pre ktoré nebol pripojený spis OS Martin 11 C 88/2002, však v terajšej dobe nie je možné uviesť.

Zároveň   je   potrebné   upozorniť,   že   pokiaľ   sťažovateľ   je   názoru,   že Krajský   súd v Žiline   ako   odvolací   súd   porušil   jeho   ústavné   právo   nesprávnym   dokazovaním,   mohol sa domáhať nápravy mimoriadnym opravným prostriedkom, a to dovolaním podľa § 326 a násl.   O.   s.   p.,   prípadne   podnetovaním   Generálneho   prokurátora   SR   na   podanie mimoriadneho dovolania, avšak žiadny takýto mimoriadny opravný prostriedok nevyužil.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdnych spisov dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť na konanie v tejto veci pôvodne prijímal II. senát ústavného súdu. Pretože od 28. februára 2007 v súlade s rozvrhom práce na tento rok sa sudca spravodajca Ján Auxt stal predsedom III. senátu ústavného súdu, veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Ján Auxt, sa prerokúvajú v III. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96,   I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

1. Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   porušenie   základného   práva zaručeného čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   K porušeniu   týchto   práv   malo   dôjsť   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 6 Co 338/05   z 10.   mája   2006,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 94/01 z 12. apríla 2005.

Z predloženého spisového materiálu v uvedenej veci ústavný súd zistil, že krajský súd   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   6   Co   338/05   o určenie   vlastníctva   k   nehnuteľnosti rozhodoval   o odvolaní   sťažovateľa   podanom   proti   rozsudku   okresného   súdu sp. zn. 11 C 94/01 z 12. apríla 2005, ktorým určil, že nehnuteľnosť vedená Katastrálnym úradom   Ž.,   Správa   katastra   M.   na   LV   č.   5536   patrí   do   majetku   a konkurznej   podstaty úpadcu Z., a. s., „v konkurze“.

V odvolaní proti rozsudku sťažovateľ žiadal, aby krajský súd napadnutý rozsudok zmenil a návrh zamietol, alebo aby tento rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie   konanie.   V prípade   potvrdenia   napadnutého   rozsudku   žiadal   rozhodnúť o pripustení   dovolania.   Sťažovateľ   tvrdil,   že   v konaní   preukázal,   že   je   právoplatným vlastníkom   spornej   nehnuteľnosti   (...)   a vytkol   okresnému   súdu,   že „... nevykonal dokazovanie oboznámením spisu Okresného súdu v Martine sp. zn. 11 C/88/2002, v ktorom sú   obsiahnuté   dôkazy   svedčiace   v prospech   neho,   krajský   súd   na   uvedenú   námietku neprihliadol,   lebo   odporca   po   poučení   okresným   súdom   podľa   §   120   ods.   4   O.   s.   p. na pojednávaní dňa 7. 4. 2005, ani 12. 4. 2005 takýto návrh na dokazovanie nepredniesol. Avšak z vyjadrenia navrhovateľa vyplýva, že predmetný spis nemá súvis s touto vecou, lebo v uvedenom konaní išlo o reštitučný nárok iného účastníka a vec bola uzavretá zmierom“.

Uznesením   sp. zn.   6 Co 338/05   z   10. mája 2006   bolo   odvolanie   sťažovateľa zamietnuté   a krajský   súd   nepripustil   možnosť   podať   dovolanie.   Ako   vyplýva   z jeho odôvodnenia „Okresný súd v napadnutom rozsudku správne vyhodnotil naliehavý právny záujem navrhovateľa podľa § 80 písm. c) O. s. p. na návrhu s ktorými závermi sa stotožňuje odvolací súd. Podstata sporu spočívala v zistení či zápis vlastníctva odporcu k predmetnej nehnuteľnosti v LV na základe notárskeho osvedčenia je dôvodný a či titul pre vystavenie LV   č.   5536   (...)   bol   v zmysle   zákona   spôsobilý   pre   zápis   vlastníctva   nehnuteľnosti v prospech   odporcu.   (...)   s prihliadnutím   na   skutkové   zistenia   vyplývajúce   z ďalšieho dokazovania, (ktoré si osvojil odvolací súd) a právneho posúdenia veci okresný súd správne rozhodol, keď návrhu navrhovateľa vyhovel. Keďže napadnutý rozsudok okresného súdu je vecne správny, krajský súd tento rozsudok podľa § 219 O. s. p. potvrdil. (...)

V danom prípade nebolo dôvodné vyhovieť návrhu odporcu na pripustenie dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu, lebo nebolo zistené, že by išlo o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu“.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   ako aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že ako základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak i právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe okrem iných práv a záruk (právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a pod.) zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia.

ESĽP v rámci svojej judikatúry vyslovil, že „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

„Právo   na   spravodlivý   súdny   proces   nevyžaduje,   aby   súd   v rozsudku   reagoval na každý   argument   prednesený   v súdnom   konaní.   Stačí,   aby   reagoval   na   ten   argument (argumenty),   ktorý   je   z hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia   považovaný za rozhodujúci“ (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03) vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu“. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval.

Podľa   ústavného   súdu   vo   veci   sťažovateľa   je   posúdenie   otázky   vlastníctva k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu, základným predpokladom na rozhodnutie o tom, či   mimo   rozumných   pochybností   bolo   preukázané,   že   vlastníkom nehnuteľnosti je navrhovateľ alebo sťažovateľ (ako odporca).

K naplneniu   práva   sťažovateľa   na   odôvodnenie   rozhodnutia,   ktoré   je   súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, by preto v tomto   v prípade   došlo,   ak   by   odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   (reagujúc aj na argumentáciu   v odvolaní   sťažovateľa)   zodpovedalo   zákonným   náležitostiam podľa príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“), t. z. či obsahovalo   dostatočné   a relevantné   dôvody,   na   základe   ktorých   bolo   vynesené. Súčasťou   procesných   záruk   spravodlivého   rozhodnutia,   resp.   minimálnych   garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V súlade   s   uvedeným   ustanovením   OSP   je   teda   povinnosťou   všeobecného   súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť   a   relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej   ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III.   ÚS   328/05, III. ÚS 116/06). Takéto znenie zákona plne rešpektuje medzinárodný záväzok vyplývajúci z čl. 6 ods. 1 dohovoru a je záväzný aj pre všeobecné súdy (krajský súd).

Odôvodnenie   skutočností,   ktoré   napadá   sťažovateľ   v rozsudku   krajského   súdu z 10. mája 2006, je podľa názoru ústavného súdu zjavne neodôvodnené. Tu treba dať za pravdu   sťažovateľovi   a zistil   to   z obsahu   sťažnosti,   súdneho   spisu   a príloh   k sťažnosti aj ústavný súd, pretože krajský súd sa „v konaní (...) nevysporiadal s navrhnutým dôkazom sťažovateľa, aby bol oboznámený so spisom OS Martin 11 C 88/02, pričom to odôvodnil tým, že takýto návrh v prvostupňovom konaní podaný nebol. (...) Toto chybné konštatovanie porušovateľa sa nachádza na 4. strane, štvrtý odsek rozsudku 6 Co 338/2005. V rozsudku 11 C 88/02 sú dôkazy a zistenia, ktoré potvrdzujú vlastníctvo sťažovateľa k spornej parcele. Keďže   porušovateľ   citovaný   spis   vôbec   nevidel,   uspokojil   sa   iba   s   prebratím   tvrdenia právneho   zástupcu   konkurzného   správcu,   ktoré   v   danom   prípade   bolo   zavádzajúce. Nejednalo sa totiž o reštitučný nárok, ale o určujúcu žalobu konkurzného správcu proti Telovýchovnej jednote S. v ktorej konkurzný správca úspech nemal“.

Ústavný   súd   zistil,   že   takýto   návrh   bol   podaný   právnym   zástupcom   sťažovateľa okresnému súdu 23. februára 2005 písomne a tento návrh sa nachádza i v spise vedenom okresným súdom pod sp. zn. 11 C 94/01 na č. l. 181, v ktorom navrhol vo veci vedenej pod sp. zn. 11 C 94/01 „Doplniť dokazovanie o spis JUDr. M, H,, (...) č. spisu 11 C 88/01 alebo 02 (...)“.

Bolo   povinnosťou   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu,   aby   dal   jednoznačnú odpoveď   na   námietky   sťažovateľa   uvedené   v odvolaní   proti   napadnutému   rozsudku okresného súdu. Odôvodnenie takéto závery podľa názoru ústavného súdu neobsahovalo, nie je presvedčivé a rozporuplné, čím sa reálne nezabezpečilo uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   O tom   svedčí   aj   vyjadrenie   krajského   súdu k sťažnosti, v ktorom uviedol, že „Presné dôvody, pre ktoré nebol pripojený spis OS Martin 11 C 88/2002, však v terajšej dobe nie je možné uviesť“.

Vypracovaniu dôsledného odôvodnenia tohto rozhodnutia mal krajský súd venovať zvýšenú   pozornosť   o   to   viac,   že   vo   svojom   rozhodnutí   zamietol   aj   návrh   sťažovateľa na pripustenie dovolania v tejto veci, pretože podľa neho v uvedenom prípade nešlo o vec po   právnej   stránke   zásadného   významu,   čím   zamedzil   možnosť   využitia   mimoriadneho opravného   prostriedku   sťažovateľom   za   účelom   preskúmania   zákonnosti   svojho rozhodnutia.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu z 10. mája 2006 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy; pozn.), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy; pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody   porušil,   vo   veci   konal.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   alebo   ak   je   to   možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy; pozn.), obnovil stav pred porušením.

Keďže napadnutým rozsudkom krajského súdu z 10. mája 2006 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd toto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Povinnosťou   krajského súdu bude zabezpečiť v rámci pôsobnosti, ktorú mu dáva Občiansky   súdny   poriadok,   aby   boli   zisťované   a vyhodnocované   všetky   skutočnosti prebiehajúceho konania s prihliadnutím i na výsledok konaní vedených okresným súdom pod sp. zn. 11 C 88/01 a sp. zn. 11 C 88/02.

3. Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom Mgr. J. G.

Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu sťažovateľovi priznal podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde za dva úkony právnej   služby   uskutočnené   v roku   2006   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia   a podanie sťažnosti)   v súlade   s   ustanoveniami   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 16   ods. 3   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov každý vo výške 2 730 Sk a k tomu 2 x 164 Sk režijný paušál. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v celkovej sume 5 788 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2007