SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 382/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 63/2014 zo 17. júna 2014 atakto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkomKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 63/2014 zo 17. júna 2014(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnompostavení žalobkyne v konaní vedenom pred Okresným súdom Michalovce (ďalej len„okresný súd“), predmetom ktorého bolo rozhodovanie o náhrade škody a nemajetkovejujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkoneverejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Predmetná ujmamala byť sťažovateľke spôsobená nesprávnym úradným postupom okresného súdu, pretopodľa sťažovateľky sudcovia okresného súdu nemôžu danú vec prejednať a rozhodnúť.Vzhľadom na to sťažovateľka žiadala, aby krajský súd rozhodol o prikázaní jej veci inémusúdu toho istého stupňa. Pretože krajský súd návrhu sťažovateľky na prikázanie vecinevyhovel, sťažovateľka navrhla zrušiť okresným súdom nariadené pojednávanie a prerušiťkonanie do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti, ktorú podala proti rozhodnutiukrajského súdu o nevylúčení sudcov okresného súdu vo veci jej žaloby. Okresný súdnapriek návrhu sťažovateľky pokračoval v konaní, uskutočnil pojednávanie bez účastisťažovateľky a vo veci meritórne rozhodol tak, že žalobu sťažovateľky v celom rozsahuzamietol. Zároveň zamietol návrh sťažovateľky na prerušenie konania. Krajský súd svojímnapadnutým rozsudkom potvrdil v odvolacom konaní prvostupňové rozhodnutie okresnéhosúdu ako vecne správne.
Podľa tvrdenia sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom, ako aj postupom,ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušil jej označené práva tým, že:
„A. Rozhodoval vylúčený sudca...,
B. ... Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...
C.... Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych argumentoch, ku ktorým sa nemohol sťažovateľ vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie vo svoj prospech...,
D. ... napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené, absentuje v ňom náležité odôvodnenie zaujatého právneho názoru, prečo rozhodol o merite odvolania odlišne od ustáleného právneho názoru obsiahnutého v rozhodovacej praxi súdov, ako aj prečo nerešpektoval presun dôkazného bremena na žalovaného...,
E.... Odvolací súd napadnutým rozhodnutím odmietol odvolanie sťažovateľa, ktoré smerovalo voči rozhodnutiu prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie súdneho konania... čím došlo vo vzťahu k sťažovateľovi... k odňatiu možnosti konať pred súdom v dôsledku neprejednania legitímne podaného odvolania.“
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, žepostupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené jej základné právo podľačl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok krajskéhosúdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal finančné zadosťučinenie aúhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým rozsudkomkrajského súdu, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie okresného súduo zamietnutí žaloby sťažovateľky o náhradu škody a nemajetkovej ujmy a bol zamietnutý jejnávrh na prerušenie konania.
Ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažnosti sťažovateľky týkajúcej sanapadnutého rozsudku krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, žepoužitá argumentácia sťažovateľky v podanej sťažnosti je totožná s jej právnouargumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd užzaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdovrozhodujúcich o jej žalobných nárokoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednostiza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov, v súvislosti s oneskoreným postupom všeobecných súdov pri postupepodľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky,totožnosť v použitej právnej argumentácii, skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné preustálenie záverov všeobecných súdov aj vo veľkom množstve predošlých prípadov (tiežposudzovaných ústavným súdom, pozn.), ako aj krajského súdu, proti ktorému sťažnosťsmeruje, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľke sú nepochybne známe dôvodyodmietnutia sťažností v obdobných prípadoch, ako aj vyslovený právny názor ústavnéhosúdu na danú právnu problematiku. A keďže v rozsahu použitej zásadnej/kľúčovejargumentácie sťažovateľky voči napadnutému rozsudku krajského súdu sa táto nemení, nieje potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade tejto sťažnosti.Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojichpredchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 369/2014 z 2. júla 2014, sp. zn.I. ÚS 373/2014 z 2. júla 2014, sp. zn. II. ÚS 458/2014 z 30. júla 2014, sp. zn.IV. ÚS 363/2014 z 1. júla 2014, sp. zn. IV. ÚS 256/2014 zo 16. apríla 2014), ktoré skončiliodmietnutím rovnakých sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súdv posudzovanom prípade nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a pretov podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia, v dôsledku čohopristúpil k odmietnutiu aj tejto sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľky v nej uplatnených (zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu, vrátenieveci na ďalšie konanie a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trovkonania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2015