znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 382/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a   sudcu Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   P.,   zastúpeného   advokátom JUDr.   Jozefom   Cakom,   Advokátska   kancelária,   Štefana   Moyzesa   25,   Trnava,   vo   veci namietaného porušenia jeho práv garantovaných čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Piešťany sp. zn. Tp 36/2013, Tp   38/2013   zo   4.   decembra   2013,   sp.   zn.   1   T   7/2014   zo 4. februára   2014   a sp.   zn. 1 T 7/2014 z 10. marca 2014, ako aj postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo 61/2013 zo 17. decembra 2013, sp. zn. 5 Tos 23/2014 z 18. februára 2014 a sp. zn. 5 Tos 47/2014 z 3. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2014 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv garantovaných čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   5   ods.   1   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a uzneseniami   Okresného   súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 36/2013, Tp 38/2013 zo 4. decembra 2013, sp. zn. 1 T 7/2014 zo 4. februára 2014 a sp. zn. 1 T 7/2014 z 10. marca 2014 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“), ako aj postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 61/2013 zo 17. decembra 2013, sp. zn. 5 Tos 23/2014 z 18. februára 2014 a sp. zn. 5 Tos 47/2014 (sťažovateľ nesprávne v celom texte sťažnosti uvádza sp. zn. 5 Tos 41/2014, pričom z príloh a samotného uznesenia je zrejmá spisová značka v tom znení, ako ju uvádza ústavný súd, pozn.) z 3. apríla 2014 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   a   z jej   príloh   vyplýva,   že   Prezídium   Policajného   zboru,   národná kriminálna agentúra,   národná protizločinecká   jednotka, expozitúra Západ 11.   júna 2013 vydalo v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-737/NKA-PZ-ZA-2012 uznesenie, ktorým začalo trestné stíhanie a zároveň vznieslo obvinenie sťažovateľovi pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držanie a obchodovanie s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona k § 172 ods. 1 písm. a), c)   a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona. Proti   uvedenému uzneseniu v časti tykajúcej sa vznesenia obvinenia sťažovateľovi podal sťažovateľ podľa § 185   a   nasl.   Trestného   poriadku   sťažnosť   z 13.   júna   2013.   Sťažnosť   bola   v zmysle Trestného poriadku zamietnutá.

3. Prokurátor Okresnej prokuratúry Piešťany (ďalej len „okresná prokuratúra“) podal 12. júna 2013 na okresný súd návrh na vzatie sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. Okresný súd uznesením sp. zn. Tp 25/2013 z 13. júna 2013 rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby.

4. Prokurátor okresnej prokuratúry podal 14. novembra 2013 návrh na predĺženie lehoty väzby sťažovateľa do 11. marca 2014. Sťažovateľ podal 19. novembra 2013 žiadosť o prepustenie   z väzby.   Okresný   súd   uznesením sp.   zn.   Tp   36/2013,   Tp   38/2013 zo 4. decembra 2013 rozhodol o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa do 11. marca 2014, žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol, písomnú záruku dôveryhodných osôb za   sťažovateľa   neprijal   a neprijal   taktiež   písomný   sľub   sťažovateľa,   návrh   sťažovateľa na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka zamietol. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. Tp 36/2013, Tp 38/2013 zo 4. decembra 2013 odôvodnenú   sťažnosť   z   5.   decembra   2013.   O   podanej   sťažnosti   rozhodol   krajský   súd uznesením sp. zn. 3 Tpo 61/2013 zo 17. decembra 2013, ktorým podanú sťažnosť zamietol.

5.   Prokurátor   okresnej   prokuratúry   podal   21.   januára   2014   pod   sp.   zn. 2 Pv 395/12/2204 na okresný súd obžalobu na sťažovateľa pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držanie a obchodovanie s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona k § 172 ods. 1 písm. a), c), d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona. Dňa 31. januára 2014 sťažovateľ   zaslal   okresnému   súdu   žiadosť   o prepustenie   z väzby.   Predsedníčka   senátu okresného   súdu   v zmysle   §   238   Trestného   poriadku   preskúmala   obžalobu   a zároveň nariadila termín výsluchu, aby sa v zmysle § 238 ods. 3 Trestného poriadku prednostne rozhodlo o väzbe sťažovateľa do uplynutia lehoty väzby. Okresný súd následne uznesením sp. zn. 1 T 7/2014 zo 4. februára 2014 rozhodol, že sťažovateľ sa ponecháva vo väzbe, písomnú záruku dôveryhodných osôb za obvineného neprijal a rovnako neprijal písomný sľub sťažovateľa. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 7/2014 zo 4. februára 2014 odôvodnenú sťažnosť z 5. februára 2014. O podanej sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 23/2014 z 18. februára 2014 tak, že ju zamietol.

6. Sťažovateľ doručil 5. februára 2014 okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 7/2014 z 10. marca 2014 žiadosť zamietol. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 7/2014 zo 4. februára 2014 odôvodnenú   sťažnosť   z 12.   marca   2014.   O   podanej   sťažnosti   rozhodol   krajský   súd uznesením sp. zn. 5 Tos 47/2014 z 3. apríla 2014 tak, že ju zamietol.

7. Sťažovateľ k napadnutým uzneseniam okresného súdu uviedol: „Z právnej teórie a praxe vyplýva, že väzba má fakultatívnu povahu, tzn. aj keď existujú dôvody väzby, osoba ešte nemusí byť vzatá do väzby a navyše ak existujú iba uvedené dôvody väzby, obvineného možno ponechať na slobode alebo prepustiť na slobodu za podmienok uvedených v § 80 alebo 81, t. j. na základe záruky, sľubu, dohľadu alebo peňažnej záruky. Máme tak za to, že vzhľadom na osobu sťažovateľa, na skutočnosť že neboli uňho nájdené žiadne omamné látky a k trestnej činnosti sa priznal, nebolo preukázané, že obvinený spáchal skutok v rozsahu kladeného   mu   za   vinu.   Vzhľadom   na   dôsledok   doterajšej   väzby   (máme   na   mysli predovšetkým skutočnosť, že sťažovateľ si plne uvedomil svoju drogovú závislosť a prejavil vôľu podriadiť sa protidrogovému ambulantnému liečeniu) možno účel väzby v jeho prípade dosiahnuť   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   nad   obvineným,   sľubom obvineného   a   zárukou   dôveryhodnej   osoby   za   ďalšie   správanie   obvineného. Napriek uvedeným   skutočnostiam   Okresný   súd   Piešťany   uznesením   zo   dňa   4.   12.   2013,   sp. zn. Tp 36/2013, Tp 38/2013... lehotu väzby u sťažovateľa... predĺžil do 11. 3. 2014.

Okresný súd Piešťany uznesením sp. zn. 1 T/7/2014 zo dňa 4. 2. 2014... rozhodol, okrem   iného   o   tom,   že   sťažovateľ...   sa   ponecháva   vo   väzbe.  ... V   tejto   súvislosti upozorňujeme,   že z obsahu daného rozhodnutia nie je ale zrejmé ako bolo rozhodnuté o žiadosti sťažovateľa o   prepustenie   z   väzby,   nakoľko   napadané   uznesenie   neobsahuje osobitý   výrok   o   rozhodnutí   o   žiadosti   obvineného   (t.   j.   zamietnutie   alebo   vyhovenie). Z vyjadrení súdu na pojednávaní dňa 04. 02. 2014 ale vyplýva, že súd daným rozhodnutím posudzoval   aj   žiadosť   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby,   (na   margo   uvádzame,   že o ponúknutej záruke a sľube bolo rozhodnuté), ale k otázke vyhovenia/nevyhovenia žiadosti o prepustenie z väzby sa vyjadril len implicitne, teda záver o spôsobe vybavenia žiadosti implikuje z výroku o ponechaní sťažovateľa vo väzbe. Svoj záver o ponechaní sťažovateľa vo väzbe   odôvodnil   Okresný   súd   Piešťany   skutkovým   tvrdením,   že sťažovateľ   je   údajne zo spáchania skutku usvedčovaný výpoveďami svedkov...

Vo väzbe na uvedenú citáciu odôvodnenia napadaného uznesenia Okresného súdu Piešťany a vzhľadom na obsah spisu je tak nutné prijať záver o arbitrárnom postupe súdu pri   ustaľovaní   skutkového   stavu   zdôvodňujúceho   existenciu   dôvodov   väzby,   nakoľko Okresný   súd   Piešťany   súd   odmietol   vyhodnotiť,   zobrať   do   úvahy,   vyvrátiť   dôkazy, skutočnosti ktoré boli v prospech obvineného. Súd preto ani nemohol dôjsť k záveru, že rozhodnutie je výsledkom vyhodnotenia uceleného, na seba logicky nadväzujúceho reťazca priamych i nepriamych dôkazov, ktoré preukazujú existenciu dôvodov väzby. Prvostupňový súd   svojou   činnosťou   contra   legem   tak   vytvoril   dôvodnú   pochybnosť   o   správnosti skutkových   zistení   a   o   náležitom   procesnoprávnom   postupe   ohľadom   vysporiadania   sa so všetkým dôležitými okolnosťami pre rozhodnutie. Uvedený záver o nesprávnosti ustálenia skutkového   stavu   vyplýva   predovšetkým   z   podrobnej   analýzy   obsahu   vykonaného dokazovania,   konkrétne   svedeckých   výpovedi,   nakoľko   pri   zohľadnení   ich   obsahu   súd nemohol   dôjsť   k   záveru,   že   obvinený   je   zo   spáchania   skutku   usvedčovaný   výpoveďami svedkov...

Okresný   súd   Piešťany   preto   nesprávne,   v   rozpore   so   skutočným   stavom   zaradil do skutkovej úvahy odôvodňujúcej usvedčovanie sťažovateľa zo spáchania skutku kladeného mu   za   vinu   (resp.   k   dôvodom   väzby)   aj   skutočnosti,   ktoré   nevyplývajú   z   vykonaného dokazovania.   Na   margo   uvedeného   upozorňujeme,   že   jediným   priamym   dôkazom usvedčujúcim   obvineného   z   časti   skutku   kladeného   mu   za   vinu   je   výpoveď   samotného obvineného,   ktorý   sa   rozhodol   svoj   oľutovaný   čin   priznať,   čo   ale súd   pri   rozhodovaní o trvaní väzby nebral do úvahy, aj napriek tomu, že ide o podstatnú skutočnosť, ktorá je v priamom v rozpore s tvrdením súdu o potrebe trvania väzby z dôvodu ochrany účelu trestného konania, a síce náležitého zistenia skutkový stav.

Okresný súd Piešťany svoj výrok o ponechaní sťažovateľa vo väzbe ako sme už vyššie v   texte   uviedli   odôvodnil   aj   na   základe   tvrdenia   že   u   sťažovateľa   je   reálna   obava,   že v prípade prepustenia na slobodu sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, keďže nemá stále bydlisko a hrozí mu vysoký trest. V tejto súvislosti ale zdôrazňujeme, že obava že sťažovateľ sa bude skrývať nemôže prameniť len z domnienky súdu, ale z reálnej hrozby. Skutočnosť, že sťažovateľ má trvalý pobyt mesto T. sama o sebe nemôže vyvolávať obavu,   že   sa   bude   skrývať.   Takáto   hrozba   by   bola   oprávnená,   keby   sa   sťažovateľ nedostavoval   na   výsluchy   alebo   iné   procesné   úkony. Osobitne   by   sme   chceli   poukázať na skutočnosť, že... bolo rozhodnuté o vzatí sťažovateľa do väzby, teda sťažovateľ je počas celej doby od kedy ma procesné postavenie vo väzbe, teda nemohla ani nastať skutočnosť, že by sa sťažovateľ skrýval. Aj pred vznesením obvinenia sa sťažovateľ dostavil na výsluch v danej   trestnej   veci   a   vypovedal   ako   svedok.   Obava   Okresného   súdu   Piešťany,   že sťažovateľ   sa   bude   skrývať   z   dôvodu   nestálosti   svojho   bydliska   je   nesprávna   a   to   aj vzhľadom   na   skutočnosť,   že   rodičia   sťažovateľa   na   pojednávaní   uviedli,   že   ho   opäť prihlásia na trvalý pobyt v mieste ich bydliska, nakoľko sťažovateľ sa rozhodol nastúpiť do kresťanskej komunity..., kde by mohol pokračovať v odvykaní od drogovej závislosti. Súd na dané skutočnosti nereflektoval (fakt, že sťažovateľ sa neskrýval a že má prisľúbené stále bydlisko) odmietol zobrať do úvahy a aj napriek tomu skutkovo ustálil, že u sťažovateľa z dôvodu nestálosti bydliska existuje obava, že sa bude skrývať.

K   druhej   skutočnosti   zdôvodňujúcej   záver   súdu,   že   sťažovateľ   sa   bude   skrývať, ktorou je hrozba vysokého trestu z dôvodu právnej kvalifikácie upozorňujeme, že sťažovateľ už vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 19. 11. 2013 prostredníctvom obhajcu podrobne rozanalyzoval nesprávnosť právnej kvalifikácie skutku, kladeného obvinenému M. P. za vinu. Na zmenu právnej kvalifikácie obhajca sťažovateľa upozornil aj Prezídium policajného   zboru,   národná   kriminálna   agentúra,   národná   protizločinecká   jednotka, expozitúra Západ... písomným návrhom na zmenu právnej kvalifikácie dňa 16. 09. 2013, o ktorom ale nebolo nijakým spôsobom rozhodnuté (o tejto skutočnosti bol súd informovaný aj na pojednávaní dňa 4. 2. 2014).

Pre   úplnosť   považujeme   za   potrebné   poukázať   aj   na   recentnú   judikatúru predovšetkým   na   Nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   I.   ÚS   187/09 z 25. novembra   2009...,   z ktorého   vyplýva,   že aj   keby si odvolací súd   neosvojil   právnu argumentáciu   ohľadom   nesprávnej   právnej   kvalifikácie   je   nutné,   vo   väzbe   najmä   na neexistenciu iných skutočnosti odôvodňujúcich obavu, že pre hrozbu vysokého trestu by sťažovateľ   mohol   ujsť   alebo   sa   skrývať,   konštatovať   nesprávnosť   právnych   záverom Okresného súdu Piešťany odôvodňujúcich väzbu sťažovateľa.

K ďalšej skutočnosti odôvodňujúcej výrok súdu o ponechaní sťažovateľa vo väzbe, a síce dôvodná obava, že v prípade prepustenia na slobodu sa vráti ku konzumácií drog, a že aj z toho dôvodu by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti udávame, že fakt, že sťažovateľ bol konzumentom drog nijakým spôsobom nevytvára odôvodnenie podozrenia, žeby pokračoval v páchaní trestnej činnosti. Uvedený záver je opäť len domnienkou súdu (aj napriek   neprípustnosti   domnienok   v   trestnom   práve)   a   navyše   opäť   v   rozpore s vykonaným dokazovaním nakoľko, túto obavu vyvrátilo aj znalecké dokazovanie z odboru psychiatrie, ktorý navrhujú u sťažovateľa liečbu drogovej závislosti ambulantnou liečbou (ktorá by bola obvinenému v komunite... zabezpečená), pričom znalci osobitne zdôraznili, že pobyt sťažovateľ na slobode nie je pre spoločnosť nebezpečím. Vo väzbe na už uvedenú skutočnosť, že obvinený má záujem za podpory svojich rodičov nastúpiť do komunity..., kde by   sa   musel   aktívne   zapájať   do   činnosti   danej   komunity,   je   preto   aj   záver   súdu odôvodňujúci väzbu z dôvodu, že sťažovateľ nepracuje (v súčasnosti ani nemôže), že bol konzumentom   drog,   taktiež   potrebné   označiť   za   svojvoľný   a   za   nesúladný   s   obsahom vykonaného dokazovania....Okresný súd Piešťany nesprávne ustálil skutkový stav, ktorý navyše   nedostatočne   odôvodnil.   Ponechanie   sťažovateľa   vo väzbe   /zamietnutie   žiadosti o prepustenie z väzby okresný súd tak zdôvodnil len na argumentoch non sequitur, čím sa odmietol   vysporiadať   s   relevantnou,   podstatnou,   významnou   argumentáciou, skutočnosťami, ktoré boli dostatočne konkrétne a nepochybné... Okresný súd Piešťany teda vo svojom odôvodnení len stroho zdôvodnil existenciu dôvodom väzby pričom sa odmietol vyjadriť   k zásadným   skutkovým   zistenia   popísanými   vyššie   v   texte,   s   ktorými   bol   súd oboznámený. Okresným   súdom   prezentované zdôvodnenie zamietnutia sťažnosti,   je   teda nedostačujúce, vykazujúce znaky arbitrárnosti a svojvôle v dôsledku čoho je v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku a Trestného zákona.“

8. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy sťažovateľ uviedol: „V   odôvodeniach   rozhodnutí   či   už   prvostupňového   alebo   krajského   súdu... absentuje skutková alebo právna argumentácia, ktorá by potvrdila súdom prezentované skutkové   tvrdenia   o   tom,   že   sťažovateľ   spáchal   uvedený   skutok   daným   spôsobom... V odôvodnení rozhodnutia nie je teda dostatočné uviesť, že súd prvého stupňa hodnotil dôkazy vzájomnej súvislosti, ignorujúc zároveň celý rad dôkazov v prospech sťažovateľa a kogentné ustanovenia Trestného zákona. Z uvedeného je teda zrejme,   že Krajský súd Trnava   tak   arbitrárne   a   svojvoľne   rozhodol   o   trestnej   veci   sťažovateľa   tým,   že   svoje skutkové   zistenia   a   právne   závery   riadne   neodôvodnil.   Odvolací   súd   sa   tak   obmedzil vo svojich záveroch len na konštatovanie výsledkov jeho hodnotenia viny sťažovateľa bez logického   vysvetlenia   zistených   skutočností   s   použitím   súvisiacich   právnych   ustanovení. Rozhodnutie   Krajského   súdu   Trnava   je   tak   nepresvedčivé   a   popiera   základné   princípy spravodlivého   procesu,   ktorého   výsledkom   je   predvídateľné   rozhodnutie   pre   účastníkov konania. Potreba náležité odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný, a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou.... Rozhodovaním krajského súdu došlo k porušeniu čl. 5 ods. 1 Dohovoru a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy SR aj z dôvodu arbitrárnosti a   svojvôle   všeobecných   súdov   ohľadom   vyvodzovania   skutkových   záverov   na   základe vykonaného dokazovania ako sme uviedli v časti I. Skutkový stav Krajský súd v Trnave v konaní proti sťažnosti vedenom pod sp. zn. 3Tpo/61/2013 zo dňa 17. 12. 2013 aj proti sťažnosti   vedenom   pod   sp.   zn.   5Tos/23/2014   zo   dňa   18.   02.   2014   rovnako   stotožnil so zisteniami uvedenými v uznesení Okresného súdu Piešťany a ponechal sťažovateľa M. P. vo väzbe. Z uvedeného je už na prvý pohľad zrejmé, že prvostupňový ako aj odvolací súd sa uspokojili   so   zisteným   skutkovým   stavom   a   nevykonali   ďalšie   kroky   na odstránenie pochybnosti ohľadom ustálenia skutkového stavu, ktoré vyšli v priebehu konania najavo.“

9. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie čl. 6 dohovoru a čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom uvedené odôvodnil takto: „Sťažovateľ má za to, že zo strany Okresného súdu Piešťany a Krajského   súdu   v   Trnave   došlo   k   prieťahom   v   konaní   t.   č.   vedenom   pod   sp.   zn. 5Tos/23/2014 zo dňa 18. 02. 2014 a tým aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR... Väzbu sťažovateľa považujeme za nedôvodnú aj z toho dôvodu, že k jej predĺženiu došlo iba preto, že bolo potrebné doplniť znalecký posudok... Pokiaľ znalecký posudok, nie je úplný, niečo v ňom chýba alebo disponuje určitými nejasnosťami môže sa znalec vyzvať na doplnenie znaleckého posudku, čo však v žiadnom prípade nie je dôvodom na predĺženie väzby, tak ako tomu bolo v prípade sťažovateľa M. P. O porušení práv na konanie v primeranej lehote svedčí aj skutočnosť, že o jednotlivých podaniach sťažovateľa, ktorým sa sťažovateľ domáhal prepustenia z väzby nebolo rozhodované neodkladne ale vždy až po uplynutí niekoľkých týždňov.

Pre úplnosť a v nadväznosti na už spomínané porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu arbitrárnosti a svojvôle všeobecných súdov v dôsledku postupu, rozhodnutí súdu, ktorým došlo k porušeniu ústavnoprávnych zásad prezumpcie neviny a predvídateľnosti súdnych   rozhodnutí uznesením   Krajského   súdu   Trnava   zo   dňa   18.   02.   2014,   sp.   zn. 5Tos/23/2014, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 4. 2. 2014, sp. zn. 1T/7/2014 chceme ešte zdôrazniť aj skutočnosť, že napadané uznesenie je aj výsledkom konania, ktorým bola porušená ústavnoprávna zásada chránená prostredníctvom čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj čl. 50 ods. 2, a síce prezumpcie neviny.

Máme za to, že k porušeniu danej zásady došlo najmä konaním všeobecných súdov, ktoré spočívalo v odmietnutí aplikácie danej zásady vo väzbe na nedokázanie viny, a síce nedokázaná   vina   má   rovnaký   dôsledok   a   význam   ako   dokázaná   nevina. Zo   zásady prezumpcie neviny pri dokazovaní vyplýva aj pravidlo (favor defensionis), že ak zostanú dôvodné   pochybnosti   o   skutkovej   otázke,   ktoré   nemožno   odstrániť   vykonaním   ďalších dostupných dôkazov, treba rozhodnúť v prospech obvineného - in dubio pro reo a pravidlo, že   obvinenému   musí   byť   vina   preukázaná   a   tento   nie   je   povinný   dokazovať   žiadnu skutočnosť, a to ani skutočnosť svedčiacu v jeho prospech.

Uvedené   má   sťažovateľ   zato   z   dôvodu,   že   pri   hodnotení   dôkazov,   okresný   súd do hodnotiacej úvahy, z ktorej vyvodil trestnoprávnu zodpovednosť sťažovateľa zaradil ako sme   už   vyššie   poukázali   svojvoľné   a   arbitrárne   tvrdenia.   Týmto   konaním   tak   došlo k porušeniu ústavnoprávnej, trestnoprávnej zásady prezumpcie neviny.“

10. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ vyslovil   aj   tento   názor: „Okresný   súd   Piešťany   v   trestnej   veci   sťažovateľa,   nakoľko vyvodené   skutkové   a   právne   závery   sú   zjavne   neodôvodnené,   arbitrárne,   z   ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie nižšie uvedených   princípov   spravodlivého   procesu,   ktorých   porušenie   nebolo   napravené   ani v inštančnom konaní pred Krajským súdom Trnava.

S ohľadom na uvedené skutočnosti či už citované ustanovenia alebo prezentované rozhodnutia, je nepochybné, že došlo aj k porušeniu povinnosti objasňovať, zohľadňovať okolnosti svedčiace proti obvinenému a okolnosti svedčiace v jeho prospech a v oboch smeroch   vykonávať   dôkazy   tak,   aby   umožnili   súdu   spravodlivé   rozhodnutie.   V   zmysle citovaných ustanovení v spojitosti už s namietaním vyššie v texte je tak nepochybné, že právo na spravodlivý proces v sebe okrem iného zahŕňa aj právo rozhodovať o vine a treste len   na   základe   dôkazov   vykonaných   zákonným   spôsobom,   prostredníctvom   ktorých   sa objasňujú nielen okolnosti svedčiace proti sťažovateľovi, ale aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho   prospech,   preto   bolo   povinnosťou   súdov   aj   pri   posudzovaní   danej   trestnej   veci sťažovateľa postupovať v zmysle uvedených zákonných kritérií. Oba súdy tak ako krajský aj okresný súd odmietli vyhodnotiť, zobrať do úvahy, vyvrátiť dôkazy, ktoré boli v prospech obvineného, preto ani nemohli dôjsť k záveru, že rozhodnutie je výsledkom vyhodnotenia uceleného, na seba logicky nadväzujúceho reťazca priamych i nepriamych dôkazov, ktoré sťažovateľa zo spáchania trestného činu v celom rozsahu usvedčujú.

Nesprávnosť sťažovateľ vidí predovšetkým v zlej právnej kvalifikácii skutkov, bez ohľadu na to, či ich sťažovateľ spáchal alebo nie, nakoľko aj súdom zistený skutkový stav, ktorý   nemá   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní,   bol   nesprávne   právne   posúdený... Z vykonaného dokazovania je jednoznačne preukázané, že obvinený M. P. sa podieľal na výrobe omamnej a psychotropnej látky len raz, pričom je taktiež preukázané, že hodnota vyrobenej drogy bola cca 300 €. Rovnako je preukázané, že obvinený bol konzumentom drog. Z uvedeného je tak zrejme, že dané konanie obvineného nemožno subsumovať pod znenie ustanovenia § 172 ods. 1 písm. c) a § 172 ods. 2 písm. e) Trestného zákona, nakoľko z vykonaného dokazovania nebolo nijakým spôsobom preukázané, žeby sa sťažovateľ M. P. sa dopustil takéhoto konania. Vyhodnotením všetkých vyššie uvedených skutočností,   ale najmä pri zohľadnení individuálnych okolností danej trestnej veci máme za preukázané, že v konaní sťažovateľa je namieste zmena právnej kvalifikácie skutku...

K   porušeniu   ústavného   práva   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   došlo   tak   aj z dôvodu   arbitrárnosti,   ktorá   spočívala   aj   v   tom,   že   všeobecné   súdy   dospeli   k   svojím rozhodnutiam porušujúc ustanovenia Trestného zákona a Trestného priadku. Zdôrazňuje ale, že štátne orgány poskytujú ochranu plynúcu z čl. 46 tak, že postupujú v konaní súc viazané   procesnoprávnymi   a hmotno-právnymi   predpismi,   dodržiavanie   ktorých   je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Z uvedeného tak vyplýva, že Krajský súd uznesením sp. zn. 5Tos/23/2014 zo dňa 18. 02. 2014   z   dôvodov   popísaných   vyššie   v   texte   porušil   sťažovateľovo   právo   na spravodlivý proces. K porušenie ústavného právo sťažovateľa na spravodlivý proces teda došlo najmä z dôvodu arbitrárnosti, ktorá spočívala v tom, že Krajský súd Trnava dospel k svojmu   rozhodnutiu   porušujúc   ustanovenia   trestného   zákona,   systematickú   súvislosť a samotné   ústavn[é]   princípy   implikované   v   ústavnom   princípe   právn[eho]   štát[u];   že vyvodil   skutkové   závery,   v   rozpore   so   zistenými   skutkovými   okolnosťami   vyplývajúcimi s vykonaným dokazovaním; že porušil právo sťažovateľa na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.“

11.   V   závere   sťažovateľ   doplnil: „Dňa   10.   4.   2014   bolo   právnemu   zástupcu sťažovateľa   doručené   uznesenie   Krajského   súdu   Trnava,   sp.   zn.   5   Tos/41/2014   zo   dňa 3. 4. 2014, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa zo dňa 10. 3. 2014 proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany zo dňa 10. 3. 2014, sp. zn. 1 T/7/2014, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zo dňa 31. 1. 2014. Uvedeným uznesením tak opäť   nedošlo   k   odstráneniu   vyššie   v   texte   popísaného   porušeniu   ústavných   práv sťažovateľa, pričom Krajský súd Trnava odmietol pri zdôvodňovaní zákonnosti zásahu do práva   na   osobnú   slobodu   (okrem   iného)   vysporiadať   sa   čo   i   len   s   jednou   podstatnou námietkou sťažovateľa uvedenej v jeho sťažnosti, (zdôvodnenie vyššie v texte popísaného porušenia ústavných práv platia mutatis mutandis aj vo vzťahu konania Krajského súdu Trnava, výsledkom ktorého je uznesenie Krajského súdu Trnava, sp.zn. 5 Tos/41/2014 zo dňa 3. 4. 2014 a aj vo vzťahu ku konaniu Okresného súdu Piešťany výsledkom ktorého je uznesenie Okresného súdu Piešťany zo dňa 10. 3. 2014, sp. zn. 1T/7/2014).“

12. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu, ako aj postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu boli porušené jeho práva zaručené čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ústavný súd zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 T 7/2014 z 10. marca 2014, ako aj uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tos 47/2014 z 3. apríla 2014 a aby uložil krajskému súdu povinnosť zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom vo výške 340,09 € a finančné zadosťučinenie pre sťažovateľa vo výške 5 000 €.

II.

13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

III.

14. Predmetom sťažnosti je námietka, že všeobecné súdy v rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   nedodržali,   a teda   porušili   príkazy vyplývajúce z čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1   dohovoru,   keďže   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   a napadnuté   uznesenia krajského   súdu   sú   výsledkom arbitrárnosti   a   svojvôle   všeobecných   súdov.   Sťažovateľ považuje vyvodené skutkové a právne závery všeobecných súdov za zjavne neodôvodnené, arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majúce za následok   porušenie   princípov   spravodlivého   procesu.   Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   aj okresný   súd   odmietli   vyhodnotiť,   zobrať   do   úvahy,   vyvrátiť   dôkazy,   ktoré   boli   v jeho prospech, v napadnutých rozhodnutiach týchto súdov podľa sťažovateľa absentuje skutková alebo právna argumentácia, ktorá   by potvrdila   okresným   súdom   prezentované skutkové tvrdenia o tom, že sťažovateľ spáchal uvedený skutok daným spôsobom, krajský súd aj okresný   súd vyvodili   skutkové závery   v   rozpore so   zistenými skutkovými   okolnosťami vyplývajúcimi s vykonaným dokazovaním. Na tomto mieste sťažovateľ vidí nesprávnosť napadnutých   uznesení   krajského   súdu   a okresného   súdu   predovšetkým   v   zlej   právnej kvalifikácií skutkov. Podľa sťažovateľa krajský súd aj okresný súd porušili jeho právo na riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a porušili   jeho   práva odmietnutím   aplikácie zásady, podľa ktorej nedokázaná vina má rovnaký dôsledok a význam ako dokázaná nevina. Sťažovateľ je taktiež toho názoru, že zo strany okresného súdu a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 23/2014 došlo v ich postupe k prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K splneniu zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti

15. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom   alebo   komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

16.   V rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   z priloženého splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom zistil, že plná moc   udelená   sťažovateľom   advokátovi   JUDr.   Jozefovi   Cakovi   (ďalej   len   „advokát“) splnomocňuje   advokáta   na   zastupovanie   sťažovateľa   pred   ústavným   súdom   vo   veci sťažnosti   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Tos   23/2014   z 18.   februára   2014. Sťažovateľ v udelenej plnej moci advokátovi neprejavil vôľu nechať sa zastupovať pred ústavným   súdom   vo   veci   sťažnosti   smerujúcej   proti   ostatným,   v samotnej   sťažnosti uvedeným   a namietaným   uzneseniam   okresného   súdu   a krajského   súdu   a ich   postupu v konaniach, ktoré vydaniu napadnutých uznesení predchádzali.

17. Uvedené nedostatky sťažnosti by tak v zmysle § 25 ods. 2 v spojitosti s § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde mohli viesť k odmietnutiu sťažnosti v častiach smerujúcich voči   napadnutým   postupom   a   uzneseniam   okresného   súdu   a napadnutým   postupom a uzneseniam krajského súdu s výnimkou uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tos 23/2014 z 18. februára 2014 pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

18. Uvedený prístup by však podľa názoru ústavného súdu preferoval formalistický prístup   k prerokovaniu   sťažnosti   na   úkor   ochrany   ľudských   práv   a slobôd   sťažovateľa v prípade, keď je „v stávke“ osobná sloboda sťažovateľa. V záujme materiálnej ochrany ľudských práv a slobôd ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť ako celok a posúdil potenciál prijateľnosti sťažnosti na ďalšie konanie z ostatných hľadísk (neopodstatnenosť sťažnosti, nedostatok právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti, oneskorenosť podania   sťažnosti   a pod.)   upravených   zákonom   o ústavnom   súde   a z toho   odvodenú racionalitu vyzvania sťažovateľa na doplnenie sťažnosti v zmysle odstránenia nedostatkov splnomocnenia.

K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   postupom   a   napadnutými uzneseniami okresného súdu

19. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

20. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).

21.   Sťažovateľ   brojí   proti   postupu   a   napadnutým   uzneseniam   okresného   súdu. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti postupu a napadnutým uzneseniam   okresného   súdu   sťažnosť,   o   ktorej   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť v zmysle Trestného poriadku krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa   v   danom   prípade   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Vzhľadom   na   túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   postupom   a   napadnutými uzneseniami krajského súdu

22.   K napadnutej   trojici   uznesení   krajského   súdu   je   potrebné   z ďalej   uvedených dôvodov zaujať stanovisko jednotlivo, a to od najskôr vydaného uznesenia.

23. Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 61/2013 zo 17.   decembra   2013   bolo   doručené   sťažovateľovi   30.   decembra   2013   a právnemu zástupcovi sťažovateľa 3. januára 2014.

24. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

25. Sťažovateľ sa o uznesení krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 61/2013 zo 17. decembra 2013   dozvedel   30.   decembra   2013.   Sťažovateľ   bol   oprávnený   podať   ústavnému   súdu sťažnosť v lehote dvoch mesiacov počítaných od 30. decembra 2013, t. j. do 28. februára 2014. Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 11. apríla 2014. Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť nebola podaná v lehote ustanovenej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 61/2013 zo 17. decembra 2013 odmietol v zmysle § 25 ods. 2 v spojitosti s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

26. V rámci postupu a napadnutých uznesení krajského súdu sp. zn. 5 Tos 23/2014 z 18. februára 2014 a sp. zn. 5 Tos 47/2014 z 3. apríla 2014 sťažovateľ namieta porušenie práv zaručených čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

27. Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   súvislosti s postupom   a   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu,   ústavný   súd   uvádza,   že aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru sa z vecného hľadiska (ratione materiae) v trestných veciach vzťahuje na konanie o oprávnenosti trestného obvinenia. Článok 6 dohovoru, ktorý upravuje právo na spravodlivý proces, sa v zásade nevzťahuje na konanie o väzbe vrátane konania   a   rozhodovania   všeobecného   súdu   o   predĺžení   trvania   väzby,   pre   ktoré   platí špeciálna,   pokiaľ   ide   o   procesné   záruky   poskytnuté   osobe   nachádzajúcej   sa   vo   väzbe, prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na osobnú slobodu a bezpečnosť (porov. napr. I. ÚS 256/07, II. ÚS 15/05, III. ÚS 272/03, IV. ÚS 65/05). Ústavný súd rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru, a to najmä pokiaľ ide o zákonnosť väzby   vrátane   otázky,   či   k takémuto   zbaveniu   slobody   došlo   v súlade   so   zákonom upraveným postupom, kde   dohovor   odkazuje primárne   na vnútroštátne právne predpisy a upravuje povinnosť dodržiavať ich hmotnoprávne aj procesné právne normy a požaduje, aby zbavenie slobody jednotlivca nebolo arbitrárne (čl. 5 ods. 1 dohovoru), ďalej chráni právo   jednotlivca   na   primeranú   dĺžku   väzby   v zmysle   požiadavky,   aby   väzba   nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo v postupe príslušných orgánov počas trvania   väzby   k zbytočným   prieťahom   (čl.   5   ods.   3   dohovoru),   a konečne   chráni   právo jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby a žiadať o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene (čl. 5 ods. 4 dohovoru) [k uvedenému pozri napr. Khudoyorov v. Rusko, č. 6847/02, rozsudok ESĽP z 8. 11. 2005, body 124 –125, 172 – 174 a 193; Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 5.   2005,   body   83   –   84   a   103;   Khudobin   v.   Rusko,   č.   59696/00,   rozsudok   ESĽP z 26. 10. 2006, body 103 a 115].

28.   Nadväzujúc   na   uvedené,   ústavný   súd   pripomína,   že   čo   sa   týka   vzťahu ustanovenia čl.   46   ods.   1 ústavy   upravujúceho   základné   právo   na   súdnu   ochranu a ustanovenia čl. 17 ods. 2 ústavy týkajúceho sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu   vrátane práva na súdnu   ochranu   pri   jej   pozbavení,   a   preto   na   konanie   a   rozhodovanie   súdu   o   väzbe   je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia čl.   46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu (porov. napr. I. ÚS 124/08, II. ÚS 60/08, III.   ÚS 135/04, IV. ÚS 397/2010).

29. Ústavný súd na základe týchto záverov konštatuje, že sťažnosť v časti smerujúcej proti   postupu   a napadnutým   uzneseniam   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Tos   23/2014 z 18. februára 2014 a sp. zn. 5 Tos 47/2014 z 3. apríla 2014 pre namietané porušenie práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že vyvodené skutkové a právne závery krajského súdu sú zjavne neodôvodnené, arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   majú   za   následok   porušenie   uvedených princípov spravodlivého procesu, ako aj z dôvodu, že krajský súd odmietol vyhodnotiť, zobrať   do   úvahy,   vyvrátiť   dôkazy,   ktoré   boli   v   prospech   sťažovateľa   (podrobnejšia argumentácia sťažovateľa je citovaná v bode 10 tohto uznesenia), je potrebné odmietnuť v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

30.   V   otázke   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru je taktiež potrebné odlišovať túto (i) od požiadavky, aby nedochádzalo v postupe príslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom ustanovenej v čl. 5 ods. 3 dohovoru,   keďže   prieťahy   v postupe   príslušných   orgánov   počas   trvania   väzby   môžu zakladať   porušenie   čl.   5   ods.   3   dohovoru,   pričom   takýto   postup   môže   byť   zároveň zlučiteľný s čl. 6 ods. 1 dohovoru (porov. Matznetter v. Rakúsko, č. 2178/64, rozsudok ESĽP   z 10.   11.   1969,   bod   12   právneho   posúdenia   veci),   a   (ii) o to   viac   od   práva garantovaného   čl.   5   ods.   4   dohovoru   na   urýchlené   rozhodnutie   súdu   o žiadosti o preskúmanie zákonnosti väzby a žiadosti o prepustenie na slobodu.

31. Obdobný záver platí aj vo vzťahu čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy k ustanoveniu čl. 48 ods. 2 ústavy zaručujúcemu konanie bez zbytočných prieťahov. Pokiaľ v trestnom konaní sťažovateľ namieta porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy, toto právo sa vzťahuje na konanie o jeho trestnom obvinení. Pretože v prípravnom konaní konajú a rozhodujú o trestnom obvinení orgány prípravného konania, môžu v zásade len ony toto právo porušiť. Súd koná a rozhoduje o trestnom obvinení len po podaní obžaloby, a teda v zásade iba v tomto štádiu konania sa môže dopustiť porušenia označeného   práva.   Preto   činnosť   súdu,   ktorý   koná   a   rozhoduje   v   prípravnom   konaní o väzbe, sa   primárne týka osobnej slobody obvineného, a nie jeho trestného obvinenia. Pri zbytočných prieťahoch týkajúcich sa väzby môže potom podľa ústavy porušiť iba právo obvineného, ktoré súvisí s jeho osobnou slobodou podľa čl. 17 ústavy, konkrétne čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré zakotvujú požiadavku   rýchlosti   konania vo väzobných veciach, a teda   čl.   48   ods.   2   ústavy   sa   nevzťahuje   na   rozhodovanie   súdu   o   žiadostiach   osoby nachádzajúcej sa vo väzbe (porov. III. ÚS 227/03, III. ÚS 149/04, I. ÚS 315/2010).

32.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   rýchlosť,   s akou   krajský   súd rozhodoval   o sťažnostiach   voči   napadnutým   uzneseniam   okresného   súdu   o zamietnutí žiadosti   o prepustenie   z väzby.   Uvedenú   námietku   možno   teda   v zmysle   už   uvedeného spojiť s právom garantovaným čl. 5 ods. 4 dohovoru, resp. čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, čím je vylúčená aplikácia čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorých porušenie sťažovateľ   v tejto   súvislosti   namietal.   Keďže   sťažovateľ   nenamietal   v súvislosti s rýchlosťou   rozhodovania   krajského   súdu   o sťažnostiach   voči   napadnutým   uzneseniam okresného   súdu   o zamietnutí   žiadosti   o prepustenie   z väzby   porušenie   svojich   práv garantovaných   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   a čl.   5   ods.   4   dohovoru,   ústavný   súd   odmietol sťažnosť   v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami krajského súdu sp. zn. 5 Tos 23/2014 z 18. februára 2014 a sp. zn. 5 Tos 47/2014 z 3. apríla 2014 ako zjavne neopodstatnenú.

33. Ústavnému súdu tak zostáva posúdiť námietku porušenia čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru postupom a uzneseniami krajského súdu sp. zn. 5 Tos 23/2014 z 18. februára   2014   a   sp.   zn.   5   Tos   47/2014   z 3.   apríla   2014   z dôvodu,   že   v ich odôvodneniach „absentuje skutková alebo právna argumentácia, ktorá by potvrdila súdom prezentované   skutkové   tvrdenia   o   tom,   že   sťažovateľ   spáchal   uvedený   skutok   daným spôsobom“,   ako   aj   z   dôvodu „arbitrárnosti   a   svojvôle [krajského] súd[u] ohľadom vyvodzovania skutkových záverov na základe vykonaného dokazovania“, a taktiež z dôvodu, že   krajský   súd   sa   odmietol „vysporiadať   čo   i   len   s   jednou   podstatnou   námietkou sťažovateľa uvedenej v jeho sťažnosti“ (podrobnejšia argumentácia sťažovateľa je citovaná v bodoch 8 a 11 tohto uznesenia).

34. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu   a   na   základe   rozhodnutia   sudcu   alebo súdu;   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a   nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (porov. napr. I. ÚS 26/2013, III. ÚS 7/00, IV. ÚS 270/09). Z čl. 17 ods. 2 ústavy ďalej vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Ústavou aprobovateľné uplatnenie inštitútu väzby je zároveň   determinované   aj   existenciou   konkrétnych   skutočností,   ktoré   svojou   podstatou musia dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie tohto zabezpečovacieho inštitútu. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 5 ústavy,   z ktorého   vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie   okolností svedčiacich   pre   a proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (porov. napr. I. ÚS 31/2010, II. ÚS   349/2013,   III. ÚS 271/07,   IV.   ÚS   361/09).   V neposlednom   rade   z   judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že všeobecný súd rozhodujúci o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí   do   väzby   sa   musí   adekvátne   a   preskúmateľne   vyrovnať   s   právne   relevantnou argumentáciou   sťažovateľa   (porov. III.   ÚS   135/04, III.   ÚS   466/2010),   a   tiež,   že z odôvodnenia   rozhodnutia   o   zamietnutí   sťažnosti   obvineného   proti   prvostupňovému súdnemu   rozhodnutiu,   ktorým   bolo   rozhodované   o väzbe   (resp.   o jej   predĺžení   alebo zamietnutí   žiadosti   o prepustenie   obvineného   na   slobodu),   musí   byť   zrejmé,   že   sa   súd náležite zaoberal všetkými podstatnými argumentmi a námietkami, ktoré obvinený vo svojej sťažnosti uviedol (porov. III. ÚS 34/07, IV. ÚS 230/2011).

35.   Článok   5   ods.   1   dohovoru   vyžaduje,   aby   pozbavenie   osobnej   slobody   bolo zákonné a v súlade s konaním ustanoveným zákonom, pričom dohovor tu priamo odkazuje na vnútroštátne právo a upravuje povinnosť dodržiavať hmotné aj procesné právne normy, a taktiež povinnosť, aby každé pozbavenie osobnej slobody zároveň bolo v súlade s účelom čl.   5   dohovoru,   ktorým   je   ochrana   jednotlivca   pred   svojvôľou   (k   tomu   pozri   okrem judikatúry ESĽP uvedenej v bode 27 aj Bozano v. Francúzsko, č. 9990/82, rozsudok ESĽP z 18. 12. 1986, bod 54; Benham v. Veľká Británia, č. 19380/92, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej judikatúry Stanev v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 17. 1. 2012, bod 143; L. M. v. Slovinsko, č. 32863/05, rozsudok ESĽP z 12. 6. 2014, bod 121).

36.   Právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodovaniu   všeobecných   súdov vo väzobných   veciach   je   daná   najmä   na   preskúmanie,   či   dôvod   a   spôsob   obmedzenia osobnej slobody rozhodnutiami všeobecných súdov vo väzobných veciach [napr. v zmysle posúdenia, či sú rozhodnutia všeobecných súdov o väzbe podložené zákonnými dôvodmi, či súd   výslovne, prehľadne   a logicky   vysvetlil,   z ktorých   konkrétnych   skutočností   vyplýva dôvod   väzby,   či   sú   rozhodnutia   riadne   a vyčerpávajúco   odôvodnené,   či   súd   rozhodol o zákonnosti   ďalšieho   trvania   väzby   a žiadosti   obvineného   o prepustenie   na   slobodu urýchlene a pod.] je v súlade s právami a slobodami zaručenými čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy a čl. 5 dohovoru (porov. napr. I. ÚS 47/2013, II. ÚS 230/02, II. ÚS 38/05, III. ÚS 352/2011, IV. ÚS 124/03, IV. ÚS 153/09).

37.   Do   obsahu   právomoci   ústavného   súdu   však   nepatrí   preskúmať   správnosť skutkových   a   právnych   záverov   všeobecných   súdov,   ktoré   viedli   k   záveru   o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby, resp. ponechaní dotknutej osoby vo väzbe. Tento postup   skúma   opravný   súd   v   riadnom   inštančnom   postupe,   ktorý   je   oprávnený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (porov. napr. I. ÚS 316/2011, II. ÚS 76/02, II. ÚS 466/2013, III. ÚS 466/2010, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 619/2013). Skutkové a právne závery príslušného všeobecného súdu však môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

38. Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 5 Tos 23/2014 z 18. februára 2014 uviedol: „Po   preskúmaní   spisového   materiálu   si   krajský   súd   napadnuté   uznesenie okresného   súdu   osvojil   v   celom   rozsahu   ako   zodpovedajúce   stavu   veci   a   zákonu a v podrobnostiach   naň   poukazuje.   Okresný   súd   v   písomných   dôvodoch   napadnutého uznesenia podrobne rozviedol genézu existencie trvania väzby u všetkých troch obvinených od   ich   vzatia   do   väzby   až   po   predĺženie   lehoty   väzby   a   podrobne   citoval   rozhodnutia príslušných súdov v týchto otázkach. Po preskúmaní spisového materiálu dospel aj krajský súd k záveru, že u obvinených trvajú dôvody väzby aj po podaní obžaloby nezmenené tak, ako boli konštatované pri ich vzatí do väzby... Vo vzťahu k obvineným A. K. a M. P. aj naďalej pretrváva dôvodná obava, že v prípade ich prepustenia na slobodu by títo sa mohli skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu najmä preto, že nemajú stále bydlisko, obaja sú nezamestnaní, nikde nepracujú, a preto je reálna aj obava, že v prípade ich prepustenia na slobodu by mohli v páchaní trestnej činnosti pokračovať, a to s poukazom na ich problémy s užívaním drog. V predmetnej trestnej veci, ako už bolo vyššie uvedené, podal prokurátor na   obvinených   obžalobu   a   treba   konštatovať,   že   doposiaľ   zistené   skutočnosti   naďalej nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu - obzvlášť závažného zločinu a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchali   obvinení.   Dôvodnosť   podozrenia   sa   po   ukončení   prípravného   konania v predmetnej veci nijako nezoslabila. Okresný súd nepochybil ani pri úvahách ohľadom ponúknutej záruky zo strany rodičov obvineného M. P. i ponúknutého písomného sľubu obvineného. Aj podľa názoru krajského súdu tieto inštitúty nie sú dostatočné na nahradenie väzby   u obvineného,   a   to najmä   s poukazom   na spôsob   života   obvineného i   charakter trestnej činnosti, pre ktorú je aktuálne trestne stíhaný. Vo vzťahu k námietke obvineného M. P., ktorú vzniesol prostredníctvom svojho obhajcu v písomných dôvodoch sťažnosti v tom smere, že okresný súd pri rozhodovaní o ponechaní obvineného vo väzbe nerozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby treba uviesť, že žiadosť obvineného bola doručená súdu tak,   ako   to   vyplýva   z   č.   l.   737   dňa   5.   2.   2014,   teda   po   rozhodnutí   okresného   súdu   o ponechaní obvinených vo väzbe po podaní obžaloby preto sa okresný súd touto žiadosťou zaoberať   nemohol   a   do   svojho   rozhodnutia   ju   z   týchto   dôvodov   ani   nemohol   pojať... Záverom   treba   uviesť,   že   okresný   súd   pri   rozhodnutí   podľa   § 238   odsek   3   Trestného poriadku mal vo výroku uviesť aj konkrétny väzobný dôvod, pre ktorý ponechal obvinených vo väzbe. Keďže však k zmene väzobných dôvodov nedošlo, ponechal krajský súd výrok okresného súdu nedotknutý.“

39.   Krajský   súd   v odôvodnení   uznesenia   sp.   zn.   5   Tos   47/2014   z 3.   apríla   2014 uviedol: „Krajský   súd   v   zmysle   §   192   odsek   1   Tr.   por.   preskúmal   správnosť   výrokov napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   a   konanie   ktoré   mu predchádzalo, a tak zistil, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je v odôvodnení riadne vysvetlené a zdokumentované. Odôvodnenie okresného súdu si osvojuje v celom rozsahu i súd odvolací. Väzobné dôvody podľa § 71 odsek 1 písmeno a/, písmeno c/ Tr.   por.   v danom čase skutočne reálne existujú a ich použitie je namieste. Pretože   krajský   súd   ako   odvolací   súd   nezistil   žiaden   dôvod   na   zmenu   alebo   zrušenie ktorejkoľvek časti napadnutého rozhodnutia, sťažnosť obvineného M. P. ako nedôvodnú zamietol.“

40. Úlohou ústavného súdu je posúdiť, či krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti voči   napadnutým   uzneseniam   okresného   súdu   rešpektoval   ústavou   a dohovorom garantované práva sťažovateľa tak, ako ich predpokladá čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru, popísané ústavným súdom v bodoch 34 a 35 tohto uznesenia. Uvedené však nie je možné uzavrieť bez zohľadnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. Tp 25/2013 z 13. júna 2013, ktorým okresný súd rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby, napadnutých uznesení okresného súdu a uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 61/2013 zo 17. decembra 2013, keďže už tieto majú bezprostredný vplyv a súvis s rozhodovacou činnosťou krajského súdu vo veciach sp. zn. 5 Tos 23/2014 a sp. zn. 5 Tos 47/2014.

41. Okresný súd uznesenie sp. zn. Tp 25/2013 z 13. júna 2013, ktorým rozhodol o vzatí   sťažovateľa   do   väzby,   odôvodnil   takto: „Po   preskúmaní   spisového   materiálu a vypočutí   obvinených,   súd   dospel   k   záveru,   že   je   daná   reálna   a   dôvodná   obava,   že obvinený A. K. i obvinený M. P. pri ich zotrvaní na slobode sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu, pričom nemajú stále bydlisko a hrozí im aj vysoký trest... Obvinený M. P. sa odsťahoval v marci 2013 od rodičov, s ktorými sa nepohodol preto, že nechcel nastúpiť na protidrogové liečenie, a odhlásil sa z trvalého pobytu u rodičov v M. a od 7. 3. 2013 je prihlásený k pobytu len v meste T. Otec obvineného M. P. nevie, kde jeho syn býva a zdržiava sa, nemá na neho ani telefonický kontakt, pričom syn sa doma odvtedy zastavil asi dvakrát, keď si prišiel pre svoje veci. Z uvedených skutočností je zrejmé, že ani rodičia   obvinených   nevedia,   kde   sa   zdržiavajú,   a   nemajú   na   nich   priamy   kontakt.   I okolnosť, že obaja obvinení užívajú drogy, čo priznali vo svojej výpovedi, alebo to vyplýva z vyjadrenia ich rodičov, či svedkov v konaní, a nemajú záujem sa ísť liečiť, zvyšuje obavu, že sa budú vyhýbať trestnému stíhaniu, kde im hrozí vysoký trest, čo by im znemožnilo prístup k omamným látkam. Skutočnosť, že sa obaja obvinení po ich výsluchu ako svedkov opätovne   dostavili   na   predvolanie   polície   znovu   sprostredkované   len   cez   rodičov obvinených,   neznižuje   do   takej   miery   dôvodnú   obavu,   že   by   sa   obvinení   nedostavovali k procesným úkonom tak, aby v danom prípade ostatné okolnosti neodôvodňovali dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Dôvodná obava, že by obvinený A. K. a obvinený M. P. mohli navzájom na seba pôsobiť, nebola preukázaná, hoci v súčasnosti bývajú spoločne v byte v T. a trestnej činnosti sa mali dopustiť v čase, keď boli spolu v dome u obvineného T. V. Obvinení A. K. a M. P. spolu komunikovali o tom, že ich hľadá polícia,   avšak   nebolo   zistené,   že   by   vzájomným   pôsobením   na   seba   mohli   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Dôvodná obava, že by obvinení A. K. a M. P. pokračovali v trestnej činnosti, vyplýva zo skutočností, že obaja obvinení majú dlhodobo problémy s užívaním drog, čo potvrdili vo výpovedi, resp. o tom vedia ich rodičia a vyplýva to aj z výpovedí svedkov, pričom predchádzajúce liečenia neviedli k náprave, resp. sa liečiť odmietajú, z ktorého dôvodu aj obvinený M. P. odišiel z domu. Ani jeden z obvinených nie je zamestnaný, pričom obvinený A. K. dlhodobo nikde nepracuje a obvinený M. P. nepracuje minimálne od roku 2010, pričom si musia nejako zabezpečovať finančné prostriedky na bývanie, obživu a prípadne aj na užívanie drog, čo odôvodňuje obavu, že nie sú   len   užívateľmi   drog,   nakoľko   žiadny   hodnoverný   zdroj   príjmov   i   na   ich   kupovanie nepreukázali, najmä s ohľadom na to, že drogy užívajú obaja obvinení, ako aj priateľka obvineného A. K., čo predpokladá pomerne vysoké náklady na ich zaobstaranie, keďže ide o tri osoby a okrem priateľky obvineného A. K. nikto z nich nemá pravidelný príjem. Za daných okolností súd konštatuje splnenie tak materiálnych ako aj formálnych podmienok pre rozhodnutie o väzbe obvineného A. K. a obvineného M. P., a preto rozhodol o ich vzatí do väzby podľa § 87 odsek 2 Trestného poriadku z dôvodov podľa § 71 odsek 1 písm. a), písm. c) Trestného poriadku.“

42. Okresný súd v uznesení sp. zn. Tp 36/2013, Tp 38/2013 zo 4. decembra 2013, ktorým   rozhodol   o.   i.   aj   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby,   uviedol: „Prepustením obvineného A. K. a obvineného M. P. na slobodu by mohlo byť zmarené alebo   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného   konania,   nakoľko   vzhľadom   na   právnu kvalifikáciu   skutku,   zo   spáchania   ktorého   sú   obvinení   a   na   trest,   ktorý   im   v prípade preukázania viny hrozí, je dôvodná obava, že ujdú alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému   stíhaniu   alebo   trestu,   ktorý   im   hrozí.   Vzhľadom   k tomu,   že   obaja   obvinení konzumujú drogy dlhé časové obdobie, pričom ani liečba u nich nebola úspešná, je dôvodná obava, že v prípade prepustenia na slobodu sa vrátia ku konzumácii drog a aj z tohto dôvodu by sa mohli skrývať pred trestným stíhaním. U obvineného A. K. aj obvineného M. P., ktorí sú podľa ich vyjadrenia dlhoročnými užívateľmi drog a neúspešne sa liečili z tejto závislosti, pričom dlhodobo nikde pravidelne nepracovali a prostriedky na získanie drogy si museli nejakým spôsobom zaobstarať, je daná aj reálna obava, že po prepustení na slobodu budú aj naďalej pokračovať v trestnej činnosti, a to prípadne aj svojím podieľaním sa na výrobe, či predaji drog, keďže obvinený M. P. vo výpovedi podrobne opísal postup pri výrobe pervitínu extrakciou z tabliet s obsahom efedrínu a čo sa týka obvineného A. K. tak jeho   DNA   bola   zistená   najmenej   na   7   stopách   zaistených   pri   domovej   prehliadke  ... Skutočnosť,   že obvinení A.   K.   a M. P.   mali predávať pervitín   v rámci   svojej   výpovede uviedol svedok R. K., ktorý u T. V. v suteréne domu v P. videl obvinených A. K. a M. P. ako spoločne s T. V. odparovali na tanieri pomocou variča pervitín... Obvinený M. P. bol od 31. 8.   2009   do   26. 10. 2009   hospitalizovaný v nemocnici... pre   duševné   ochorenie,   kde priznal aj konzumáciu marihuány, iných drog však nie. Obvinený M. P., ktorý doposiaľ nikde dlhodobo nepracoval, nevyužil ani možnosť zaradenia do práce vo výkone väzby... Vzhľadom   k   tomu,   že   návrh   prokurátora   na   predĺženie   lehoty väzby   obvineného A. K. a obvineného M. P. bol podaný včas, trestné stíhanie nebolo možné skončiť pre obtiažnosť veci,   v   ktorej   sú   štyria   obvinení   z drogovej   trestnej   činnosti, ktorej   odhaľovanie a objasňovanie   ako   latentnej   kriminality   je   náročné, ako   i   pre   potrebu doplnenia znaleckého skúmania a dĺžku vypracovania   znaleckých posudkov znaleckým ústavom,   a prepustením   obvinených   na   slobodu   hrozí,   že   bude   zmarené alebo   podstatne sťažené dosiahnutie   účelu   trestného   konania,   súd   predĺžil   lehotu   väzby obvinenému A. K.   i obvinenému   M.   P.   do 11. 3. 2014   tak,   aby   mohlo byť   doplnené znalecké dokazovanie z odboru chémie a toxikológie a následne sa mohli obvinení a ich obhajcovia oboznámiť s výsledkami vyšetrovania... Vo vzťahu k neprijatiu písomnej záruky rodičov obvineného M. P. treba uviesť, že hoci rodičia od februára 2013 vyvíjali aktivity, aby obvinený M. P. nastúpil na liečenie závislosti z drog, obvinený toto v čase keď sa nachádzal na slobode odmietol, radšej odišiel z domácnosti rodičov, s tým, že bude zrušený jeho trvalý pobyt a až do jeho zadržania neprejavil žiadnu ochotu na liečenie v komunite... nastúpiť. Rovnako postoj obvineného M. P., že by asi na liečenie nastúpil, nie je predpokladom z jeho strany, že   by   rodičia   na   obvineného   mohli   do   takej miery   vplývať, aby   liečenie   absolvoval.   S ohľadom   na   osobu   obvineného   M.   P.,   ktorý   dlhodobo   užíval   drogy   a   aj   povahu prejednávaného prípadu súd nepovažuje písomný sľub obvineného M. P., že povedie riadny život   za   dostatočný,   preto   ho   neprijal.   Rovnako   s   poukazom   na   závislosť   na   drogách u obvineného   M.   P.   vo   vzťahu   k povahe   prejednávaného   prípadu,   ako   aj   okolnosť,   že obvinený v čase keď bol na slobode neprejavil sám záujem o nástup na liečenie a prípadný nástup do komunity...o sám obvinený spochybnil tým, že by tam asi nastúpil, neodôvodňuje ani nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným, preto súd tento návrh zamietol.“

43. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 61/2013 zo 17. decembra 2013, ktorým krajský   súd   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti uzneseniu   okresného   súdu sp.   zn. Tp 36/2013, Tp 38/2013 zo 4. decembra 2013, vyplýva: „V prvom rade je potrebné uviesť, že v postupe okresného súdu krajský súd nezistil žiadne pochybenia ani porušenia zákona, ktoré   by   mohli   viesť   k   zmene   1.   stupňového   rozhodnutia.   Okresný   súd   v   dôvodoch napadnutého uznesenia svoje výroky veľmi podrobne a logicky odôvodnil, ktoré skutočnosti i krajský súd považoval za plne opodstatnené. Pokiaľ ide o samotné námietky obvinených vyslovených v dôvodoch sťažnosti je potrebné poukázať na to, že títo svojim spôsobom na jednej strane navrhujú nahradenie väzby príslušnými alternatívami, na druhej strane však poukazujú na pochybenia okresného súdu pokiaľ tento predĺžil lehotu trvania väzby, ktoré skutočnosti si teda navzájom odporujú. Na jednej strane teda priznávajú, že dôvody väzby reálne existujú a žiadajú ich nahradenia zákonnými alternatívami na druhej strane však poukazujú diametrálne odlišné skutočnosti, ktorými sú samotná existencia väzobných dôvodov   ako   i   dôvodov   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   obvinených.   Okresný   súd v dôvodoch   napadnutého   uznesenia   veľmi   podrobne   rozviedol   a   analyzoval   postup vyšetrovateľa v predmetnej veci, pričom i náležitým spôsobom a logicky odôvodnil samotné predĺženie lehoty trvania väzby do 11. 03. 2014 keď skonštatoval, že trestne stíhanie oboch obvinených nebolo možné skončiť pre obtiažnosť veci v ktorej sú štyria obvinení z drogovej trestnej činnosti, ktoré odhaľovania a objasňovania ako latentnej kriminality je náročné, ako   i   pre   potrebu   doplnenia   znaleckého   skúmania   a   dĺžku   vypracovania   znaleckých posudkov znaleckým ústavom a prepustením obvinených na slobodu by tak hrozilo, že by bolo   zmarené   alebo   podstatne   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného   konania.   Takáto argumentácia okresného súdu má svoje plné opodstatnenie i v obsahu spisu... Pokiaľ ide o obvineného   M.   P.,   tento   bol   od   31.   08.   2009   do   26.   10.   2009   hospitalizovaný v nemocnici...   pre   duševné   ochorenie   kde   priznal   aj   konzumáciu   marihuany.   Obvinený doposiaľ nikde dlhodobo nepracoval a nevyužil ani možnosť zaradenia do práce vo výkone väzby. Pokiaľ ide o samotný písomný sľub rodičov obvineného M. P. treba v tejto súvislosti poukázať na tú skutočnosť, že rodičia od februára 2013 vyvíjali určité aktivity, aby ich syn nastúpil na liečenie, čo však tento odmietol a radšej odišiel z domácnosti od rodičov s tým, že bude zrušený jeho trvalý pobyt. Až do jeho zadržania neprejavil žiadnu ochotu liečiť sa resp. na liečenie nastúpiť. Rovnako postoj obvineného M. P. pokiaľ poukazoval na to, že by na liečenie asi nastúpil nie je predpokladom z jeho strany, že by rodičia na obvineného mohli do takej miery vplývať, aby liečenie absolvoval,   keď už raz takýto pokus zlyhal. Z rovnakých   dôvodov   preto   neprichádzalo   do   úvahy   ani   prijatie   ďalších   z   alternatív v podobe sľubu obvineného resp. nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným. Správne v tomto smere okresný súd postupoval, keď tieto návrhy neakceptoval... Keďže dôvody väzby sa v danom prípade viažu predovšetkým k osobám obvineným   u   k   samotnej   povahe   prejednávanej   trestnej   činnosti,   z ktorých   sú   obvinení dôvodne podozriví z čoho vyplýva, že nie je možné v súčasnom štádiu trestného konania, nahradiť väzbu ani zákonnými alternatívami ponúknutými zo strany obvinených, nakoľko tieto alternatívy ani podľa názoru Krajského súdu nevytvárajú dostatočné záruky, aby sa s ich prijatím nahradil účel, ktorým sa sleduje väzobné stíhanie obvinených. K samotnému predĺženiu väzby je potrebné uviesť, že krajský súd vzhliadal z hľadiska formálneho ako aj materiálneho aj splnenie podmienok pre predĺženie lehoty väzby oboch obvinených tak, ako sú obsiahnuté v ustanovení § 76 odsek 3 Trestného poriadku. Okresný súd podľa názoru krajského súdu odôvodnil zákonným spôsobom nevyhnutnosť predĺženia lehoty väzby oboch obvinených   pričom   vo   svojom   odôvodnení   výstižne   uviedol   relevantné   skutočnosti opodstatňujúce   takýto   postup,   ktoré   sú   založené   na   ďalších   nevyhnutných   procesných úkonoch spojených s trestnou vecou a preto si krajský súd odôvodnenie okresného súdu v tomto smere v celom rozsahu osvojuje pričom v podrobnostiach na ne poukazuje.“

44. Pri zohľadnení už prezentovaných záverov okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o vzatí sťažovateľa do väzby, o predĺžení lehoty trvania väzby a o žiadostiach sťažovateľa o prepustenie z väzby ústavný súd konštatuje, že z uznesení krajského súdu sp. zn. 5 Tos 23/2014 z 18. februára 2014 a sp. zn. 5 Tos 47/2014 z 3. apríla 2014 je zrejmé, že krajský súd sa v súvislosti s rozhodovaním o ďalšom trvaní väzby zaoberal podstatnými námietkami   sťažovateľa,   ktoré   uvádzal   v   samotnej   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   na slobodu,   ako   aj   v   sťažnostiach   proti   napadnutým   uzneseniam   okresného   súdu. Druhostupňový   súd,   vychádzajúc   z   dovtedy   zisteného   skutkového   stavu,   vyhodnotil dôvodnosť pretrvávania väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, čo v konečnom dôsledku viedlo k zamietnutiu žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.

45. Z napadnutých uznesení krajského súdu sp. zn. 5 Tos 23/2014 z 18. februára 2014   a   sp.   zn.   5   Tos   47/2014   z 3.   apríla   2014   nemožno   vyvodiť,   že   by   sa   tento nevysporiadal s právne relevantnými skutočnosťami v súvislosti s rozhodovaním o ďalšom trvaní   väzby   sťažovateľa   alebo   že   by absentovala   skutková   alebo   právna   argumentácia odôvodňujúca   závery   o dôvodnosti   ponechania   sťažovateľa   vo väzbe.   Nemožno   taktiež hodnotiť postup a napadnuté uznesenia krajského súdu ako prejav arbitrárnosti a svojvôle krajského   súdu,   čo   sa   týka   vyvodzovania   skutkových   záverov   na   základe   vykonaného dokazovania. Z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva súvislosť medzi väzobným   dôvodom   uvedeným   v §   71   ods.   1   písm.   a) a c)   Trestného   poriadku a rozhodnutím   krajského   súdu,   keďže   krajský   súd   podrobne   popísal   dôvody   hrozby, že sťažovateľ ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, keďže   nemá   stále   bydlisko,   a taktiež   dôvody   hrozby,   že   sťažovateľ   bude   pokračovať v trestnej činnosti. Krajský súd teda spresnil konkrétne skutočnosti, ktoré svojou podstatou dali nosné dôvody na uplatnenie zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní. Podľa názoru ústavného súdu sú odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu ústavnoprávne akceptovateľné.

46. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že krajský súd nedal odpovede na všetky argumenty uvedené v jeho sťažnosti,   ústavný   súd   uvádza, že vzhľadom   na opakované rozhodnutie krajského súdu o sťažnostiach sťažovateľa proti napadnutým uzneseniam okresného súdu, ktorým zamietol jeho žiadosti o prepustenie z väzby, bez podstatnej zmeny argumentácie sťažovateľa alebo uvádzania nových skutočností a pri zachovaní tých istých a konštantne pretrvávajúcich dôvodov ponechania sťažovateľa vo väzbe, nie je možné krajskému súdu vyčítať, že sa jeho argumentácia a odôvodnenie napadnutých uznesení opakovalo (porov. Knebl v. Česká republika, č. 20157/05, rozsudok ESĽP z 28. 10. 2010, bod 68). Navyše, krajský súd (a všeobecné súdy vo všeobecnosti) rozhodujúci o ďalšom trvaní väzby nie je povinný detailne odpovedať na každý argument sťažovateľa uvedený v sťažnosti, avšak je povinný   vysporiadať   so   skutočnosťami   a argumentmi,   ktoré   sú   spôsobilé   spochybniť existenciu   podmienok   nevyhnutných   pre   zákonnosť   pozbavenia   slobody,   resp.   ďalšieho držania sťažovateľa vo väzbe (porov. Nikolova v. Bulharsko, č. 31195/96, rozsudok Veľkej komory   ESĽP   z 25.   3.   1999,   bod 61;   Ilgar   Mammadov   v.   Azerbajdžan,   č.   15172/13, rozsudok ESĽP z 22. 5. 2014, bod 114). Krajský súd opakovane (a okresné súdy taktiež) spresnil konkrétne skutočnosti, ktoré svojou podstatou dali nosné dôvody na ponechanie sťažovateľa vo väzbe, odôvodnil svoje závery o dôvodoch hrozby, že sťažovateľ ujde alebo sa   bude   skrývať,   aby   sa   tak   vyhol   trestnému   stíhaniu   alebo   trestu,   keďže   nemá   stále bydlisko,   a taktiež   dôvody   hrozby,   že   sťažovateľ   bude   pokračovať   v   trestnej   činnosti. Krajský súd rovnako odôvodnil, prečo neprijal písomnú záruku dôveryhodných osôb za sťažovateľa a neprijal písomný sľub sťažovateľa, a taktiež zdôvodnil, prečo zamietol jeho návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, a poukázal na svedecké výpovede, osobné a sociálne pomery sťažovateľa v zmysle neexistencie bydliska sťažovateľa, ním priznanej závislosti na návykových látkach, neúspešného pokusu o liečbu a v neposlednom rade nezamestnanosti sťažovateľa.

47. Je pravdou, že uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 Tos 47/2014 z 3. apríla 2014 možno vytknúť lakonickosť odôvodnenia, navyše bez uvedenia argumentácie, z ktorej by vyplývalo, ako sa krajský súd vysporiadal s argumentmi sťažovateľa, a či tieto sú spôsobilé spochybniť   existenciu   podmienok   nevyhnutných   pre   jeho   ďalšie   držanie   vo   väzbe. Vo všeobecnosti   by uvedené bolo dôvodom   vyslovenia   porušenia   sťažovateľových   práv zaručených čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru. V tomto prípade   však   vzhľadom   na   opakované   rozhodnutie   krajského   súdu   o sťažnostiach sťažovateľa proti riadne odôvodneným napadnutým uzneseniam okresného súdu, ktorým zamietol žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, bez podstatnej zmeny argumentácie sťažovateľa alebo uvádzania nových skutočností, a pri zachovaní tých istých a konštantne pretrvávajúcich   dôvodov   ponechania   sťažovateľa   vo   väzbe   musel   byť   právny   názor krajského súdu na ponechanie sťažovateľa vo väzbe sťažovateľovi známy, nešlo z pohľadu sťažovateľa a jeho právnej situácie o rozhodnutie prekvapivé a nemožno konštatovať takú intenzitu zásahu do jeho práv, ktorá by bola dôvodom na kasáciu napadnutého uznesenia krajského súdu zo strany ústavného súdu. Nota bene ústavný súd dodáva, že sťažovateľ sa v tomto smere nedomáhal vyslovenia porušenia čl. 5 ods. 4 dohovoru.

48.   Na   základe   už   prezentovaných   záverov   ústavný   súd   sťažnosť   smerujúcu proti postupu   a   napadnutým   uzneseniam   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Tos   23/2014 z 18. februára   2014   a   sp.   zn.   5   Tos   47/2014   z 3.   apríla   2014   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014