znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 382/2013-82

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca) a Lajosa Mészárosa prerokoval prijaté sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Daniela Blyšťana, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl.   46   ods. 1   a čl.   48   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   a   rozhodnutiami   Okresného   súdu   Lučenec   sp.   zn. 17 Er 1101/2010 z 19. januára 2011 a sp. zn. 12 Er 286/2011 z 18. mája 2011, postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE 171/2011 z 23. júna 2011 a sp. zn. 1 CoE 418/2011 z 8. augusta 2011 a postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012 a sp. zn. 5 Cdo 112/2012 z 22. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv   a   slobôd,   ako   aj   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE 171/2011 z 23. júna 2011 a sp. zn. 1 CoE 418/2011 z 8. augusta 2011 a postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012 a sp. zn. 5 Cdo 112/2012 z 22. novembra 2012 p o r u š e n é   n e b o l i.

2. Sťažnostiam obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 382/2013-27 z 10. júla 2013 spojil na spoločné konanie a podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosti obchodnej spoločnosti   Rapid   life   životná   poisťovňa,   a.   s.,   Garbiarska   2,   Košice   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom a rozhodnutiami   Okresného   súdu   Lučenec   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 17 Er 1101/2010 z 19. januára 2011 a sp. zn. 12 Er 286/2011 z 18. mája 2011 (spolu ďalej len „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“), postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   1   CoE   171/2011   z   23.   júna   2011 a sp. zn.   1   CoE   418/2011   z   8.   augusta   2011   (spolu   ďalej   len   „napadnuté   rozhodnutia krajského   súdu“)   a   postupom   a   rozhodnutiami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012 a sp. zn. 5 Cdo 112/2012 z 22. novembra 2012 (spolu ďalej aj „napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu“).

2.   Sťažovateľka   ako   subjekt   podnikajúci   v   oblasti   poisťovníctva   uzavrela s povinnými poistné zmluvy, v ktorých boli dojednané tzv. rozhodcovské doložky, podľa ktorých   všetky   spory   súvisiace   s   týmito   poistnými   zmluvami   budú   riešené   pred rozhodcovským   súdom.   Sťažovateľka   si   následne   pred   rozhodcovským   súdom   uplatnila svoje nároky voči povinným a tieto jej boli priznané rozhodcovskými rozsudkami (rozsudky Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 2 C 56/2009 zo 6. mája 2010 a sp. zn. 2 C 1453/2009 z 8. marca   2010   o   uložení   povinnosti   povinným   zaplatiť   sťažovateľke   dlžné   poistné s úrokom   z   omeškania   a   trovy   rozhodcovského   konania),   na   základe   ktorých   ako exekučných   titulov   podala   návrhy   na   vykonanie   exekúcií   voči   povinným.   Okresný   súd právo   sťažovateľky   na   výkon   vykonateľných   rozhodnutí   odoprel,   keď   o   žiadostiach exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol svojimi uzneseniami tak, že   ich   zamietol.   Rozhodnutiam   okresného   súdu   predchádzalo   dožiadanie   adresované súdnemu   exekútorovi,   aby   predložil   poistnú   zmluvu   a   všeobecné   poistné   podmienky. Následne okresný súd vykonal preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín, teda dokazovanie bez   ďalšej   účasti   sťažovateľky.   Podstatou   argumentácie   okresného   súdu   pri   zamietnutí žiadostí   o   vydanie   poverenia   bol   názor,   že   rozhodcovská   doložka   bola   už   v   čase   jej uzatvárania neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle   §   53   ods.   4   Občianskeho   zákonníka   účinného   v   čase   uzatvárania   zmluvy. Rozhodcovské   konanie,   ktorého výsledkom   bol   exekučný   titul,   sa   teda   uskutočnilo   bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. V dôsledku toho považoval   okresný   súd   exekučný   titul   za   materiálne   nevykonateľný   a   absenciu   tejto vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie. Skutkové zistenia okresného   súdu   nemala   sťažovateľka   možnosť   procesným   spôsobom   vyvrátiť,   pretože exekučný   súd,   aj   keď   zjavne   dokazoval,   nenariadil   pojednávanie.   Na   odvolanie sťažovateľky reagoval odvolací súd tak, že uznesenia okresného súdu svojimi uzneseniami potvrdil.   Najvyšší   súd   namietanými   uzneseniami   dovolania   sťažovateľky   odmietol   ako procesne neprípustné.

Podstata   argumentácie   sťažovateľky   spočíva   v   tvrdení,   že   všeobecné   súdy v exekučnom konaní o jej žiadostiach o udelenie poverenia rozhodli bez jej účasti, vykonali dokazovanie,   ku   ktorému   sa   sťažovateľka   nemala   možnosť   vyjadriť,   a   rozhodli   bez nariadenia   pojednávania.   Takýto   postup   je   podľa   sťažovateľky   v   rozpore   so   zákonom. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala „na dnes už zrušené ust. § 253 ods. 2 O. s. p., podľa   ktorého   predseda   senátu   v   exekučnom   konaní   nariadil   pojednávanie,   len   ak   to považoval za potrebné alebo ak to ustanovil zákon. Toto ustanovenie slúžilo exekučným súdom ako procesný podklad pre nenariadenie pojednávaní. Platné znenie O. s. p. a EP v súčasnosti   takéto   ustanovenie   nemá.   Exekučný   súd   je   preto   povinný   na   vykonanie dokazovania nariadiť pojednávanie, pričom tento postup je v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu.“.

K   právnemu   názoru   dovolacieho   súdu   v   otázke   nariadenia   pojednávania v exekučnom konaní sťažovateľka uvádza, že tento je „v priamom rozpore s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako orgán, ktorý je taktiež orgánom ochrany nielen zákonnosti, ale aj ústavnosti, neposkytol sťažovateľovi ochranu práva   na   súdnu   ochranu,   práva   na   spravodlivý   proces   a   práva   na   zákonného   sudcu odmietnutím   aplikácie   zásad   podľa   vyššie   cit.   rozhodnutia   Ústavného   súdu   SR   sp.   zn. III. ÚS 60/2004... Z tohto pohľadu sú rozhodnutia dovolacieho súdu a odvolacieho súdu arbitrárne a nepreskúmateľné.“.

Napadnutým rozhodnutiam najvyššieho súdu sťažovateľka vytýka ich arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia v otázke týkajúcej sa prípadu, keď pri vydávaní   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   súd   nevykonáva   dokazovanie.   Konkrétne sťažovateľka uvádza: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia spočíva aj v tom, že Najvyšší súd nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil, čo sa v súlade s jeho právnym názorom má považovať za dokazovanie a aký postup súdu už dokazovaním nie je.“ Podľa názoru sťažovateľky „Exekučné súdy mali správne vykonať riadne dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel (§ 122 a nasl. OSP), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní. Ak by tak exekučné súdy konali, musel by byť exekučný súd správne obsadený   sudcom   a   nie   vyšším   súdnym   úradníkom.   Okolnosť,   že   Okresný   súd...   takto nekonal,   znamená   porušenie   práva   sťažovateľa   na   zákonného   sudcu.   Porušenie   práva sťažovateľa...   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   je   teda   dôsledkom   porušenia   ostatných namietaných základných práv sťažovateľa.“.

Sťažovateľka   tiež   namieta   príliš   formalistický   postup   všeobecných   súdov   pri aplikácii   právnych   noriem   zameraných   na   ochranu   spotrebiteľa.   V   súvislosti   s   touto námietkou argumentuje: „Ak... všeobecné súdy aplikovali vnútroštátne normy zamerané na ochranu   spotrebiteľa,   ktorých   východiskom   je   Smernica   93/13/EHS,   boli   povinné interpretovať   a   aplikovať   právne   normy   v   súvislostiach   a   s   prihliadnutím   na   zámer smernice   obsiahnutý   v   jej   19   odôvodnení,   ktorý   sa   poistných   zmlúv   vyslovene   dotýka. Namiesto toho súdy postupovali svojvoľne a mechanicky bez toho, aby zohľadnili odlišnosti prípadu a skutočný zámer Smernice 93/13/EHS... Súdy prijali svoje právne závery bez toho, aby preskúmali, či dotknutá zmluvná podmienka v poistnej zmluve sťažovateľa nepodlieha výnimke   uvedenej   v   smernici.   V   tomto   bode   sa   jedná   zjavne   o   interpretačnú   ľubovôľu súdov.“

3. Vychádzajúc z uvedených skutočností, sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil,   že   postupom   a   napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu,   krajského   súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny   a   jej právo   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru,   aby napadnuté rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili všetci účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho podpredsedom JUDr. Jánom Šulajom, listom sp. zn. Spr   947/2013   z   11.   septembra   2013;   krajský   súd,   zastúpený   jeho   podpredsedom JUDr. Jaroslavom Gallom, listom sp. zn. Spr 1188/13 z 3. septembra 2013; najvyšší súd, zastúpený   podpredsedníčkou   JUDr.   Jarmilou   Urbancovou,   listom   č.   k.   KP   3/2013-48 z 15. júla   2014,   ako   aj   sťažovateľka   stanoviskom   k   uvedeným   vyjadreniam z 5. augusta 2014.

4.1 Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k veci uviedol: «Postup   Okresného   súdu   Lučenec   bol   plne   v   súlade   s   príslušnými   zákonnými ustanoveniami   zákona   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti v platnom znení. Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmal žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie ako aj exekučný   titul   z   hľadiska   ich   súladu   so   zákonom.   Súd   zároveň   skúmal,   či   návrh   na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonaný, či sú oprávnení a povinní osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   alebo   návrh   na   vykonanie   exekúcie   alebo exekučný   titul   nie   sú   v   rozpore   so   zákonom   (§   44   ods.   2,   Exekučného   poriadku),   sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu samotného.   V tomto   štádiu   súd   nevykonáva   dokazovanie,   ako   procesnú   činnosť   súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až 124 O. s. p., postačujúce je ak sú rozhodujúce skutočnosti   dostatočne   osvedčené   okolnosťami   vyplývajúcimi   zo   spisu   vrátane   do   neho založených listín. Vzhľadom na to, že oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na   posúdenie   splnenia   podmienok   konania   a   predpokladov   pre   vyhotovenie   žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie sa nemusí vykonávať na pojednávaní za   prítomnosti   oprávneného   a   povinného.   V   štádiu   posudzovania   splnenia   zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá aj tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie   a   či   rozhodnutie   je   z   hľadísk   zakotvených   príslušných   právnych   predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie v ktorom bolo vydané) ako aj po stránke materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - určitosti zrozumiteľnosti, presnosti subjektov, vyjadrenia uloženej povinnosti a podobne). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozhodnutia. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré exekučným titulom a nemôže ani naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu. Na druhej strane však ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd tak v prípade všeobecného súdu ako aj rozsudku rozhodcovského súdu   povinný   skúmať,   či   ide   o   rozsudok   vykonateľný   (§   39   ods.   2,   §   41   Exekučného poriadku) v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto   rozsudok.   Pri skúmaní   či   rozhodnutí   rozhodcovského   súdu   uvedené   v návrhu   na vykonanie   exekúcie   je   vykonateľné,   je   exekučný   súd   oprávnený   riešiť   otázku,   či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský   súd   a   v   takom   prípade   nemohol   ani   vydať   rozhodcovský   rozsudok.   V predmetnej veci   bol   preto plne   opodstatnený,   a zákonom   podložený postup   exekučného súdu,   ktorý   po   podaní   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie   skúma,   či   bola   platne   uzatvorená   rozhodcovská   zmluva.   Uvedený   postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval   k   „zrušeniu“   tohto   rozhodnutia.   Exekučný   súd   iba   skúmal,   či   oprávnenou predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul medzi iným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať taký spor pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju riešil rozhodcovský súd. V rámci daného exekučného konania preto exekučný   súd   bol   oprávnený   skúmať   rozhodnutie   označené   v exekučnom   konaní   ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.   Uvedený   procesný   postup   exekučného   súdu   bol   predmetom   posudzovania   tak   v odvolacom ako aj v dovolacom konaní a súdmi vyššej inštancie posúdený ako správny. Z uvedeného dôvodu Okresný súd Lučenec preto považuje sťažnosť sťažovateľa za neopodstatnenú,   nakoľko   v   konaní   Okresného   súdu   Lučenec   sp.   zn.   17Er/1101/2010 a 12Er/286/2011 k porušeniu jeho práv nedošlo.»

4.2 Podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k veci okrem iného uviedol:«Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom krajského súdu, ktorý na odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu, uznesenie súdu   prvého   stupňa,   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť   súdneho   exekútora   o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ako vecne správne potvrdil, pričom sa stotožnil s jeho vecným posúdením a rozhodnutím o časti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) so záverom,   že   rozhodcovský   rozsudok   bol   vydaný   na   základe   neplatnej   rozhodcovskej doložky, a preto nie je spôsobilým exekučným titulom. V nadväznosti na to, sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom krajského súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej exekučnej veci,   poukázala   na   to,   že   súd   prvého   stupňa   nedisponoval   rozhodcovským   spisom, nerešpektoval procesné   pravidlá   o dokazovaní,   rozhodol   bez účasti oprávneného a bez nariadenia pojednávania, prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka...

V reakcii na námietky sťažovateľky je... potrebné uviesť, že nie je dôležité, či a do akej miery je napadnutý výklad danej problematiky odvolacím súdom optimálny, ale iba či nie je interpretáciou natoľko extrémnou, a teda svojvoľnou, že by vybočovala z postulátov spravodlivého   procesu   vyplývajúcich   z   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Základné   právo   na   súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s   požiadavkami   účastníka   konania. Odvolací súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto je potrebné ich považovať za legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní, § 53 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení v čase uzatvárania zmluvy, smernice Rady Európskych spoločenstiev č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ďalšej súvisiacej legislatívy, ako aj obsahu relevantných dôkazov sú napadnuté uznesenia odvolacieho súdu náležite odôvodnené...

Vo   vzťahu   k   rozhodcovskej   doložke,   podľa   sťažovateľky   išlo   o   individuálne dojednanú rozhodcovskú doložku, a preto súdna kontrola je nedôvodná. Krajský súd sa primárne zaoberal povahou dojednanej rozhodcovskej doložky. Krajský súd zastáva názor, že   v   danom   prípade   spotrebitelia   nemohli   ovplyvniť   obsah   zmluvných   ustanovení Všeobecných poistných podmienok, ktoré boli dopredu pripravené dodávateľom. Navyše, aj keby bola rozhodcovská doložka osobitne vyjednaná, spadala by pod súdnu kontrolu, a to s poukazom na závery v rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-484/08 Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid, v ktorom Súdny dvor riešil práve výklad výnimky zo smernice (týkajúcej sa ceny plnenia). Krajský súd má za to, že individuálne dojednanie (osobitné vyjednanie)   má   sledovať   naplnenie   princípu   ochrany   spotrebiteľa,   to   znamená,   že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú pre neho významnú klauzulu. Dojednanie   rozhodcovskej   doložky   spôsobom,   akým   bola   uskutočnená   -   predložená povinným   osobám,   spotrebiteľom,   vo   vopred   pripravenej   formulárovej   podobe,   hoci   aj v osobitnej   časti   Všeobecných   poistných   podmienok,   nie   je   o   individuálne   vyjednanom rozhodcovskom konaní, ale o predložení zmluvných podmienok, ktorými oprávnený sledoval formálne   ich   vylúčenie   spod   režimu   súdnej   kontroly,   tzv.   neprijateľných   zmluvných podmienok, čo samo o sebe možno hodnotiť ako nekalú obchodnú praktiku v zmysle cieľov Smernice č. 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách.

Inštitút   individuálne   dohodnutej   podmienky   je   treba   vykladať   v   súlade   s   cieľom smernice,   podľa   ktorej   sa   podmienka   nepovažuje   za   individuálne   dohodnutú,   ak   bola navrhnutá   vopred   a   spotrebiteľ   preto   nebol   schopný   ovplyvniť   podstatu   podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 3 ods. 2 smernice). Krajský súd má za to, že sťažovateľka (oprávnený) nepreukázala osobitné vyjednanie rozhodcovskej doložky napriek tomu, že rozhodcovská doložka je samostatne koncipovaná a podpísaná povinnými,   pretože   bola   naformulovaná   v   rámci   štandardnej   formulárovej   zmluvy a z postoja   povinných osôb   nevyplýva,   že by   si samy vyžadovali   rozhodcovské   konanie. Je zároveň nepravdepodobné, že by dodávateľ poistnej služby predvídal záujem povinných (spotrebiteľov)   na   rozhodcovskom   konaní.   Krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí   sa   preto stotožnil   so   záverom   prvostupňového   súdu,   že   oprávnený   od   počiatku   sledoval koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené   na   rozhodcovskom   súde,   ktorý   sa   nachádza   v   mieste   jeho   sídla,   za   účelom minimalizácie   jeho   nákladov,   nezohľadniac   značnú   vzdialenosť   rozhodcovského   súdu od bydliska povinných, čo znamená reálne sťaženie uplatňovania práv spotrebiteľov. Z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je zrejmé, že exekučný súd skúma najmä, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti návrhu, či je k nemu priložený exekučný titul opatrený potvrdením o vykonateľnosti, či exekučný titul je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý   nemal   právomoc   na   jeho   vydanie,   považuje   právna   teória   i   súdna   prax   takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné - paact), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento   orgán   nemal   právomoc   ho   vydať,   pokiaľ   to   právna   úprava   nevylučuje.   V   tejto súvislosti   krajský   súd   poukazuje   aj   na   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   3Cdo 146/2011 zo dňa 13. októbra 2011, v zmysle ktorého, ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu platnej   rozhodcovskej   zmluvy,   nemohol   spor   prejednať   rozhodcovský   súd   a   vydať rozhodcovský rozsudok; keby exekučný súd akceptoval vykonateľnosť rozhodnutia vydaného orgánom bez právomoci - išlo by o akceptáciu rozhodnutia nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.

S otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku)   právomoci   rozhodcovského   súdu   rozhodnúť   spor,   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 6MCdo 9/2012 zo dňa 16. januára 2013 zaujal názor, že je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu so spotrebiteľského právneho vzťahu   alebo   z   iného   právneho   vzťahu.   Najvyšší   súd   opakovane   (predtým   sp.   zn. 6Cdo 1/2012)   konštatoval,   že   princíp   „v   závislosti   od   konkrétnych   okolností“ v spotrebiteľských   veciach   v konkrétnych   súvislostiach   ustupuje   dôležitejšiemu   princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.

Exekučný   súd   je   oprávnený   a   zároveň   povinný   skúmať   existenciu   alebo   platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených   spotrebiteľskou   zmluvou   ku   škode   spotrebiteľa.   Ochrana   spotrebiteľa   je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov.   Okrem   toho   tento   výklad   možno   podoprieť   aj   povinnosťou   súdu   rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.

Smernica   Rady   č.   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, sa má tiež vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v   zmluve,   uzavretej   medzi   podnikateľom   a   spotrebiteľom   v   rozsahu,   v   akom   podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Krajský   súd   sa   stotožnil   so   záverom   rozhodnutia   prvostupňového   súdu,   že v predmetnej zmluve išlo o neprijateľnú zmluvnú doložku, podľa ktorej spotrebiteľ nemá na výber a je nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Predmetná rozhodcovská doložka je neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v znení v čase uzavretia poistnej zmluvy.

Praktickým   dôsledkom   zmluvného   ustanovenia   o   rozhodcovskej   doložke   je   to,   že spotrebiteľovi bola fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, čím   reálne   dochádza   k   narušeniu   smernicou   sledovanej   rovnováhy   medzi   zmluvnými stranami   v neprospech   spotrebiteľa   (dlžníka).   Spotrebiteľ   sa   podpisom   zmluvy,   vrátane rozhodcovskej   doložky,   reálne   vopred   vzdáva   práva   na   účinnú   procesnú   obranu. Ak rozhodcovské   konanie   bolo   dojednané   ako   výlučný   prostriedok   riešenia   sporov zo zmluvy, jedná sa o neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, napriek jej formálnemu vymedzeniu nesleduje zachovanie rovnováhy medzi zmluvnými stranami, ktorá skutočnosť je nesporne v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ, aj s ohľadom na vzdialenosť od miesta konania, ako aj s ohľadom na jeho majetkové pomery, nemal reálnu možnosť proti návrhu navrhovateľa sa brániť a zúčastniť sa konania na rozhodcovskom súde. Nemal ani zákonnú možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde domôcť sa práva v konaní na súde   v   mieste   jeho   bydliska   v   občianskom   súdnom   konaní.   Krajský   súd   sa   stotožnil so záverom exekučného súdu, že povinný sa dopredu reálne vzdal práva na účinnú právnu ochranu.

Rozhodcovský rozsudok preberá iba formálne argumenty žalujúcej strany a listinné dôkazy   s   tým,   že   v   zmysle   rokovacieho   poriadku   arbitrážneho   súdu   rozhodol   aj   bez vypočutia   žalovaného   (dlžníka   -   spotrebiteľa)   a   vydal   tak   rozhodcovský   rozsudok v skrátenom   konaní,   pričom   vychádzal   iba   z   písomných   údajov   žalobcu   (oprávneného). V konaní   vylúčil   aplikáciu   ustanovenia   §   53   Občianskeho   zákonníka   z   pohľadu neprijateľnosti podmienky. K uvedenému krajský súd poznamenáva, že doložky by nemali predstavovať mechanizmy za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie. Vo formulári pripravenom   oprávneným   je   dojednanie   rozhodcovskej   doložky,   vôľa   podrobiť   sa rozhodcovskému   konaniu   namiesto   súdnemu   konaniu,   odôvodnená   účelnosťou, praktickosťou   a   rýchlosťou.   Na   jednej   strane   oprávnený   navrhuje   ako   vhodný   proces arbitrážneho súdu, ktorý umožňuje rozhodovať v skrátenom konaní (spravidla bez vypočutia žalovaného, len na základe podkladov žalobcu), avšak na druhej strane sa dovoláva pred exekučným súdom nadštandardného dokazovania, dokonca pojednávania, s poukazom na zabezpečenie práv oprávneného na spravodlivú súdnu ochranu, argumentujúc odňatím mu možnosti konať pred súdom.

Krajský súd sa nestotožňuje s tvrdením sťažovateľky, že exekučný súd mal vo veci v rámci vykonávania dokazovania nariadiť aj pojednávanie. Oprávnenému ako účastníkovi exekučnému konania nebola v exekučnom konaní odňatá možnosť konať pred súdom, lebo v prípade, ak nejde o obligatórne nariadenie pojednávania, môže súd rozhodnúť na základe listinných   dôkazov.   Rozhodnutie   exekučného   súdu   bolo   vydané   v   štádiu   exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom stanovených predpokladov pre   udelenie   poverenia   súdnemu   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie.   V   tomto   štádiu exekučného konania sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie v zmysle § 122 až § 124 O. s. p., postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami   vyplývajúcimi   zo   spisu,   vrátane   do   neho   založených   listín.   Dokazovanie (vyžadujúce nariadenie pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného) v tejto časti exekučného konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa mal povinný prvýkrát dozvedieť (ak nie je daná výnimka vyplývajúca zo zákona, až doručením upovedomenia o začatí exekúcie), načo poukázal aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 6Mcdo 9/2012 zo 16. januára 2013. Exekučné konanie neposkytuje súdom priestor na zisťovanie - verifikovanie pravdivosti, alebo overovanie všetkých údajov v zmluvách (v procese dokazovania na pojednávaní), zodpovedajú za ne strany. Exekučný súd v zásade nevykonáva dokazovanie v zmysle § 122 až § 124 O. s. p., t. j. na pojednávaní. V predmetnej veci nebol dôvod vykonávať dokazovanie týmto spôsobom, nakoľko exekučný súd nemal   pochybnosť   o pravdivosti   obsahu   predložených listín oprávneným   tvoriacich skutkové okolnosti veci, z ktorých exekučný súd mal možnosť vyvodiť záver o neprijateľnej zmluvnej podmienke, a to vzhľadom na obsah rozhodcovskej doložky a spôsob jej uzavretia. Krajský súd sa plne stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že rozhodcovská doložka z vyššie uvedených dôvodov je neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku   neplatnou.   Rozhodcovský   rozsudok   bol   vydaný   v   rozhodcovskom   konaní rozhodcovským   súdom   bez   riadneho   zmocnenia   zo   strany   zmluvných   strán,   nie   je   teda riadnym   vykonateľným   exekučným   titulom,   nakoľko   takéto   rozhodnutie   je   nulitné, z právneho hľadiska neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Exekučný súd dospel k správnemu záveru,   ak   exekučný   titul   považoval   nevykonateľný   a   absenciu   tejto   jeho   vlastnosti   za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie, z čoho vyvodil záver o nutnosti zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

V   postupe   sťažovateľky   možno   vzhliadnuť   obchádzanie   právnych   predpisov o ochrane   spotrebiteľa   prostredníctvom   v   podstate   systematického   využívania rozhodcovských doložiek, ktoré odopierajú spotrebiteľom právo obrátiť sa na všeobecný súd. Exekučný súd posúdil ex offo skutočnú právnu podstatu zmluvy so spotrebiteľským prvkom, pričom primárne posudzoval povahu rozhodcovskej doložky, majúc k dispozícii potrebné podklady o skutkovom stave veci a znalosti o právnom prostredí (právny poriadok Slovenskej republiky, Spoločenstva a ich judikatúry).

Krajský súd odmieta argumentáciu sťažovateľky, že dohoda o rozhodcovskom konaní nemôže   byť   neprijateľnou   podmienkou,   ak   je   dohodnutá   v   poistnej   zmluve   a   tvrdenie sťažovateľky,   že   rozhodcovská   doložka   k   poistnej   zmluve   nie   je   takou   zmluvnou podmienkou,   ktorá   je   spôsobilá   byť   podrobená   súdnej   kontrole   z   pohľadu   nekalých podmienok   v spotrebiteľských   zmluvách   s   odvolávaním   sa   na   kritériá   stanovené devätnástym odôvodnením Smernice 93/13/EHS z 5. apríla 1993. Sťažovateľka predložila odborný výklad Národnej banky Slovenska z 10. októbra 2012, z ktorého vyplýva, že podľa Smernice   sú   poistné   zmluvy,   ktoré   uzatvára   aj   sťažovateľka,   spomedzi   spotrebiteľských zmlúv výnimočné v tom, že niektoré zmluvné podmienky dohodnuté medzi poisťovňou a spotrebiteľom   ovplyvňujú   kalkuláciu   poistného   plateného   spotrebiteľom.   Takéto ustanovenia, medzi ktoré patrí aj dohoda v rozhodcovskom konaní, sú potom spod predmetu smernice   vylúčené.   Podľa   stanoviska   krajského   súdu   nemožno   namietať   proti konštatovaniu, že niektoré zmluvné podmienky dohodnuté medzi poisťovňou a spotrebiteľom ovplyvňujú kalkuláciu poistného plateného spotrebiteľom, avšak ani táto skutočnosť nemôže vylúčiť súdnu kontrolu dohody o rozhodcovskom konaní a aplikáciu smernice. Relevantnou skutočnosťou totiž nie je obsah samotnej poistnej zmluvy, ale spôsob dojednania a obsah rozhodcovskej doložky a jej faktické dôsledky pre postavenie spotrebiteľa. V tejto súvislosti krajský   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   Európskou   komisiou   je   Slovenskej   republike vytýkané porušovanie procesných pravidiel - spôsob ich uplatňovania, prejavujúce sa v tom, že súdy nie sú schopné ochrániť spotrebiteľov pred rozsiahlym obchádzaním právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa, pričom Európska komisia zdôraznila na prvom mieste zmluvné podmienky v sektore spotrebiteľských úverov a hneď na druhom mieste sektor poistenia.   Európska   komisia   avizuje   obchádzanie   právnych   predpisov   o   ochrane spotrebiteľa, okrem iného aj prostredníctvom využívania rozhodcovských konaní (naposledy Výzva - Porušenie č. 2012/4165 zo dňa 25. apríla 2013).

Rozhodovanie   v   predmetnej   veci   vyšším   súdnym   úradníkom   je   plne   v   súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. V zmysle ustanovenie § 374 ods. 4 O. s. p. je proti rozhodnutiu súdneho úradníka prípustné odvolanie, ktoré posudzuje sudca okresného súdu   a   môže   mu   v   celom   rozsahu   vyhovieť,   čím   by   sa   rozhodnutie   sudcu   považovalo za rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa.   Ak   sudca   odvolaniu   nevyhovie,   predloží   vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, k čomu došlo aj v predmetnej veci. Keďže nebol dôvod vykonávať   dokazovanie   na   pojednávaní,   nebol   dôvod,   aby   vo   veci   konal   a   rozhodoval sudca. V sťažnosti doručenej Ústavnému súdu Slovenskej republiky sťažovateľka identifikuje ústavne relevantné vady napadnutého rozhodnutia krajského súdu v tom, že o jej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté vyšším súdnym úradníkom bez nariadenia   pojednávania,   hoci   okresný   súd   vykonal   samostatné   nové   dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospel k opačným právnym záverom, ako arbitrážny súd v základnom konaní, čo viedlo fakticky k zrušeniu účinkov rozhodcovského rozsudku ako   exekučného   titulu   sťažovateľky,   a   teda   prekročil   svoju   právomoc   a   preskúmal rozhodcovský titul z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje...

Čo sa týka úkonov súdneho úradníka, podľa § 40a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v znení neskorších predpisov, súdny úradník môže v rozsahu ustanovenom osobitným   zákonom   vydávať   rozhodnutia   a   vykonávať   iné   úlohy   súdu.   Osobitný   zákon ustanovuje,   kedy   môže   súdny   úradník   konať   samostatne   a   kedy   na   základe   poverenia vydaného sudcom.

Súdnymi úradníkmi v zmysle zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších   predpisov   sú   aj   vyšší   súdni   úradníci.   Úkony   vyššieho   súdneho   úradníka   sú vymedzené   v   §   4   až   8   citovaného   zákona.   Podľa   §   5   písm.   g/   citovaného   zákona, v občianskom súdnom konaní vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu, v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu okrem schválenia príklepu súdom. Osobitným   predpisom   sa   rozumie   zákon   č.   233/1995   Z,   z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Z citovaných ustanovení jasne vyplýva, že v exekučnom konaní vyšší súdny úradník môže   samostatne   konať   a   rozhodovať   na   základe   poverenia   sudcu,   okrem   schválenia príklepu súdom...

Pokiaľ   sťažovateľka   poukazovala   na   Nález   Ústavného   súdu   III.   ÚS   60/04-70 z 19. mája 2004, je potrebné uviesť, že ústavný súd poukazoval v náleze na už zrušené ustanovenie § 253 odsek 2 O. s. p., teda nález Ústavného súdu už nie je možné aplikovať analogicky.

Podľa § 115 ods. 1 O. s. p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd   nariadi   na   prejednanie   veci   samej   pojednávanie,   na   ktoré   predvolá   účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.

Z citovaného ustanovenia O. s. p. vyplýva, že súd nariadi pojednávanie len ak ide o prejednanie   veci   samej,   ak   zákon   alebo   osobitný   predpis   neustanovuje   inak. Rozhodovanie vo veci samej znamená rozhodovanie o samotnom vecnom nároku. O veci samej rozhoduje súd rozsudkom v zmysle § 152 odsek 1 O. s. p., pričom zákon ustanovuje, kedy súd rozhoduje vo veci samej uznesením.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   pojednávanie   je   potrebné   nariadiť,   keď   súd   rozhoduje o samotnom vecnom nároku, kde výsledkom rozhodnutia o takejto veci by mal byť rozsudok, prípadne uznesenie, kde to ustanovuje zákon.

V exekučnom konaní sa nerozhoduje vo veci samej, ale reálne dochádza k výkonu už vydaného právoplatného rozhodnutia, kedy sa rozhoduje uznesením, kde zákon nevyžaduje nariadenie pojednávania. Vykonávacie konanie (exekučné konanie) nesmeruje k vydaniu určitého konečného rozhodnutia vo veci samej, ale slúži k uspokojeniu nároku judikovaného súdom,   pokiaľ   povinný   dobrovoľne   nesplní,   čo   mu   ukladá   vykonateľné   rozhodnutie. Aj rozhodnutia súdu v rámci exekučného konania možno preto považovať skôr za procesné rozhodnutia, kde na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia O. s. p., pokiaľ Exekučný poriadok neustanovuje inak, tak, ako na to poukazuje   §   251   odsek   4   O.   s.   p.   Zo   žiadneho   právneho   predpisu   nevyplýva,   že   súd v exekučnom   konaní   musí   nariadiť   pojednávanie,   ak   preskúmava   žiadosť   o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa   §   44   odsek   2   Exekučného   poriadku,   súd   preskúma   žiadosť   o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu... Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Aj   z   citovaného   ustanovenia   Exekučného   poriadku   jednoznačne   vyplýva,   že   pri preskúmavaní   žiadosti   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   súd   nenariaďuje pojednávanie, ale zisťuje, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul je v rozpore so zákonom alebo nie. Ak rozpor so zákonom nezistí, poverí exekútora vykonaním exekúcie. Ak súd zistí rozpor so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia uznesením zamietne. Súd v rámci rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nevykonáva nové dokazovanie, ale zisťuje len, či táto žiadosť je alebo nie je v súlade so zákonom.

Z týchto dôvodov preto nie je možné stotožniť sa so sťažnosťou sťažovateľky, že všeobecné   súdy   v   exekučnom   konaní   o   žiadosti   o   udelenie   poverenia   rozhodli   bez nariadenia   pojednávania,   pretože   súdy   takúto   povinnosť   nemajú.   Ich   povinnosťou   je skúmať, či žiadosť o udelenie poverenia je alebo nie je v súlade so zákonom.

Vyšší súdny úradník pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie nevykonáva dokazovanie ako procesnú činnosť súdu upravenú v §§ 120 až 136 O. s. p., pretože účelom dokazovania je preukázanie sporných tvrdení,   čo posudzovanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie so zákonom určite nie je. Paragraf 120 odsek 1 O. s. p. uvádza, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktorého   výsledkom   má   byť   hodnotenie   dôkazov   pre   rozhodnutie   vo   veci   samej. Pri posudzovaní žiadosti o udelenie poverenia nedochádza k rozhodovaniu vo veci samej... Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho rozhodnutiami   č.   k.   1CoE/171/2011-51   z   23.   júna   2011   a   č.   k.   1COE/418/2011-54 z 8. augusta 2011 porušené nebolo.»

4.3   Podpredsedníčka   najvyššieho   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   prijatej   sťažnosti uviedla:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosťou napadnutými uzneseniami odmietol dovolania sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. júna 2011, sp. zn. 1 CoE 171/2011, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Lučenec z 19. januára 2011, č. k. 17 Er 1101/2010-24 a uznesenie z 18.mája 2011 č.k. 12Er 286/2011-24, ktorými zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože dovolanie   smerovalo   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok neprípustný (§ 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti v súlade s doteraz zaužívanou praxou. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa vyporiadal vyčerpávajúcim spôsobom so všetkými námietkami sťažovateľa. Už v dovolaní sťažovateľ namietal, že súdy v rozpore so zákonom i smernicou 93/13/EHS preskúmavali právoplatné exekučné   tituly   a   že   bez   zákonom   zvereného   oprávnenia   v   exekučnom   konaní   skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. S touto námietkou sa dovolací súd vyporiadal   v   odôvodnení   rozhodnutia   na   str.   7.   „Dovolateľka   tu   teda   namieta,   že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho - obsahového hľadiska (viď § 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku   nedostatku právomoci   súdov,   ale o   námietku   inú,   ktorú   dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia. Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237 písm. a) O. s. p.) dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).“

Postup exekučných súdov pri preskúmaní exekučného titulu je súladný s konštantnou judikatúrou, v zmysle ktorej pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný   titul   rozsudok   rozhodcovského   súdu,   je   exekučný   súd   oprávnený   a   zároveň povinný skúmať,   či   rozhodcovské konanie   prebehlo   na   základe   uzavretej   rozhodcovskej zmluvy.   Ak nedošlo   k   uzavretiu   rozhodcovskej   zmluvy,   nemohol   spor   prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej   okolnosti,   so   zreteľom   na   ktorú   je   nútený   výkon   rozhodnutia   neprípustný. (Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   13.   októbra   2011   sp.   zn. 3 Cdo 146/2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod   č.   46   ročník   2012),   resp.   exekučný   súd   nedisponuje   právomocou   rušiť   či   meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, v exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45   zákona   č.   244/2002   Z.   z.   o   rozhodcovskom   konaní.   (Uznesenie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 47 ročník 2012).

Dovolací súd sa vyporiadal v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia aj námietkou   týkajúcou   sa   nenariadenia   pojednávania   na   strane   11,   kde   uviedol: „V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia tých zákonom   stanovených   procesných   predpokladov,   za   ktorých   súd   poverí   exekútora vykonaním   exekúcie.   Dovolaním   je   napadnuté   rozhodnutie   vydané   v   tomto   štádiu exekučného   konania.   Po   podaní   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   na vykonanie   exekúcie   súd   preskúmava   žiadosť   o   udelenie   poverenia,   návrh   na   vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený   potvrdením   (doložkou)   o   vykonateľnosti,   či   je   exekučný   titul   materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie   alebo   exekučný   titul   nie   sú   v   rozpore   so   zákonom   (§   44   ods.   2   Exekučného poriadku),   sa   vychádza   z   tvrdení   oprávneného   v   návrhu   na   vykonanie   exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.) - postačujúce je totiž, ak sú   rozhodujúce   skutočnosti   dostatočne   osvedčené   okolnosťami   vyplývajúcimi   zo   spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to, sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti   súdneho   exekútora   o   poverenie   na   vykonanie   exekúcie,   nemusí   vykonávať   na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného.“

Záver   dovolacieho   súdu   k   tejto   námietke   je   opätovne   súladný   s   jednotnou rozhodovacou praxou občianskoprávneho kolégia, ktoré v tomto smere rozhodlo niekoľko desiatok   vecí.   Napokon   treba   uviesť,   že   rozhodnutie   Ústavného   súdu   SR   sp.   zn. III. ÚS 60/2004,   na   ktoré   sa   odvoláva   sťažovateľ,   rieši   otázku   dokazovania   v   štádiu rozhodovania o odklade už nariadenej exekúcie. V štádiu rozhodovania o vydaní poverenia exekútora na začatie exekúcie, kedy exekučný súd skúma súlad exekučného titulu s návrhom na   začatie   exekúcie   a   formálnu   a   materiálnu   stránku   vykonateľnosti   exekučného   titulu, výlučne len na podklade listín predložených oprávneným, je nepoužiteľné, a preto nebol ani dôvod, aby sa všeobecné súdy s jeho existenciou zaoberali v odôvodnení rozhodnutí. Napokon uvedený postup dovolacieho súdu je súladný aj s uznesením Ústavného súdu   SR   sp.   zn.   PLz.   1/2014   zo   7.   mája   2014,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o   zjednotení odchylných   právnych   názorov   senátov   Ústavného   súdu   SR   vo   veci   zabezpečenia   záruk kontradiktórnosti   konania   pri   preskúmavaní   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s vyslovenými závermi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe ani odňatí spravodlivosti. V tejto súvislosť treba zdôrazniť, že tento postup bol plne súladný s princípom právnej istoty, rešpektujúci zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu.

Z uvedených dôvodov navrhujem sťažnosť sťažovateľa posúdiť ako nedôvodnú.»

4.4   Sťažovateľka   vo   svojom   stanovisku   k   vyjadreniam   všeobecných   súdov konajúcich v jej veciach predovšetkým uviedla:

«Základným   článkom   vyjadrení   všetkých   troch   súdov   je   striktné   odmietanie akceptovať skutočnosť, že tým, že okresný súd si vyžiadaním dodatočných listín (nad rámec Exekučného poriadku v § 39 Exekučného poriadku), z ktorých vyvodil právne významné skutkové   zistenia,   ktoré   ho   viedli   v   dôsledku   toho   ku   zamietnutiu   návrhu   na   vydanie poverenia exekútorovi, vykonával činnosť normovanú v O. s. p. v ustanoveniach § 122 a vyššie O. s. p...

Pritom   právne   posúdenie   takejto   činnosti   okresného   súdu   ako   dokazovanie, nespochybniteľne vychádza zo záverov pléna ÚS SR Pl. 1/2014 zo dňa 7.5.2014 (ale aj napr. zo zohľadnenia záverov ESĽP Krčmář vs Česká republika)...

Konštatovanie   OS,   KS   a   nakoniec   NS,   že takýto   postup   -   „preskúmavanie   spisu a doňho   vložených   listín“   nie   je   dokazovaním,   vychádza   z   neprijateľného   extenzívneho rozšírenia dovtedy známej judikatúry, ktorá však jednoznačne a správne konštatovala, že „pokiaľ exekučný súd preskúmava spis, na základe, ktorého došlo ku vydaniu exekučného titulu tak nevykonáva dokazovanie“.

...   úvahy   okresného   súdu   vedúce   nakoniec   ku   zamietnutiu   exekúcie,   jednoznačne preukazujú, že tento súd si na základe údajne „preskúmania spisu“ (pričom však nie je jasné či exekučného spisu alebo spisu, ktorý viedol ku vzniku exekučného titulu...) „a doňho vložených listín“, v rozpore s legitímnym očakávaním oprávneného osvojil opačný právny záver než rozhodcovský súd, v ktorom došlo ku vzniku rozhodcovského rozsudku.

Ak   krajský   súd   v   uznesení,   ktorým   v   odvolaní   potvrdil   uznesenie   OS   ako   vecne správne,   bráni   tento   postup   okresného   súdu   ako   postup,   ktorý   nemá   nič   spoločné s dokazovaním..., tak KS opomína skutočnosť, že tento jeho záver by obstál iba v prípade, ak by do spisu boli vložené listiny, z ktorých následne okresný súd nezískal žiadne právne významné skutkové zistenia..., a nie ak do spisu boli „vložené“ listiny z ktorých postupom, ktorý nemožno nazvať nijak inak ako dokazovaním, boli vyvodené skutkové a právne závery o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky.

Ak by sme akceptovali tvrdenie KS, tak dôjde ku popretiu zmyslu a účelu ustanovení o dokazovaní v O. s. p., pretože súdy by mohli vyvodzovať svoje skutkové a právne závery buď dokazovaním z listín navrhnutých ako dôkazy postupom normovaným §§122 a vyš. O. s. p. alebo len „preskúmavaním do spisu vložených listín“ - a ako by súdy postupovali v konkrétnom prípade, by záležalo len na ich ľubovôli.

Je zrejmé, že toto navyše nie je ani prípad, keď by súd preskúmaval spis, v ktorom bol   vydaný   exekučný   titul   (ba   dokonca   z   uznesenia   OS   jednoznačne   vyplýva,   že   spis Arbitrážneho súdu vôbec nemal k dispozícii) a doňho vložené právne bezvýznamné listiny, a keď okresný súd teda vykonal reálne dokazovanie, na základe, ktorého navyše revidoval závery rozhodcovského súdu, mal pripustiť účastníka konania - sťažovateľa - k tomu, aby sa mohol vyjadriť ku dokazovaniu.

Ak tak OS neurobil, založil tým odvodnene porušenie práva sťažovateľa na konanie pred súdom podľa čl.48 ods.2 Ústavy...

Pod právom na vyjadrenie sa ku dokazovaniu ústava... predpokladá nielen vyjadriť sa k postupu dokazovania a ku skutkovým zisteniam súdu získanými dokazovaním, ale aj právo účastníka navrhovať daľšie dôkazy na prípadné zvrátenie skutkového a právneho záveru   súdu.   Je   nepochybné,   že   v   tomto   prípade   ku   upretiu   práva   konať   pred   súdom, konaním okresného súdu nepochybne došlo.

V   prípade   nálezu   II.ÚS   499/2012,   ako   i   v   tejto   sťažnosti   riešenom   prípade zamietnutia návrhu na vykonanie exekúcie, nebola reálne procesne poskytnutá možnosť vyjadriť sa ku vykonanému dokazovaniu prvostupňového súdu - a toto ústavnoprocesné pochybenie okresného súdu konaním krajského súdu pri odvolaní bolo nielen nezhojené, ale opakovane   odopreté,   lebo   KS   vo   svojom   uznesení   potvrdil   rozhodnutie   a   odôvodnenie uznesenia OS a vyhodnotil dokonca spôsob jeho "dokazovania" ako správny...

Krajský súd nielenže nereflektoval na právnu argumentáciu, v ktorej ho sťažovateľ upozornil na porušenie jeho základných práv v konaní okresného súdu, ale nereflektoval ani na skutočnosť, že došlo konaním OS aj ku porušeniu práva EÚ, konkrétne judikatúry ESD, ktorá   svojim   záväzným   výkladom   práva   EÚ   (a   to   aj   napr.   Smernice   93/13/EHS)   má prednosť pred vnútroštátnymi pravidlami.

Preto mal okresný súd a musí krajský súd akceptovať aj rozhodnutie ESD C-472/11 „Csipai“ (v tomto prípade sa dokonca jedná o výklad kogentného ustanovenia v čl.6.1 smernice)...

Navyše KS následne svojim vlastným konaním flagrantne opomenul aj sťažovateľom v odvolaní navrhnuté dôkazy, ktoré mohli mať za následok zmenu rozhodnutia okresného súdu.   Nielenže   nijako   nevysvetlil   v   uznesení   prečo   ich   odmietol   vykonať,   ale   ich v odôvodnení rozhodnutia dokonca ani nespomenul a ani inak sa s právnou argumentáciou sťažovateľa nevyrovnal, čo má za následok porušenie § 157 ods. 2 O. s. p. zo strany KS Banská Bystrica - uznesenie trpí evidentne vadou nepreskúmateľnosti.

Takýmto spôsobom aj KS nepochybne odoprel sťažovateľovi možnosť konať pred súdom... a poprel právo sťažovateľa na spravodlivý proces (čl.46 ÚS SR - právo na použitie správnej právnej normy v konaní - ktorými §§122 a vyššie O. s. p. nepochybne sú). Uvedené zakladá aj porušenie práva sťažovateľa uvedeného v čl. 2 ods. 2 a ods. 3 Ústavy SR. Ako už bolo povedané, sťažovateľ sa v odvolaní síce dodatočne (mimo konania na okresnom   súde)   vyjadril   ku   dokazovaniu   vykonanému   zo   strany   okresného   súdu,   ale i navrhol najmenej 2 nové dôkazy..., ktoré nemohol predložiť na prvostupňovom konaní v dôsledku toho, že napriek jeho legitímnemu očakávaniu, že súd koná vo veci poskytnutia súdnej ochrany právoplatnému a vykonateľnému exekučnému titulu..., okresný súd... konal bez vedomia sťažovateľa ex offo vo veci neprijateľnej podmienky.

Pritom sťažovateľ má za to, že ním predložená právna argumentácia a navrhnuté dôkazy v odvolaní osvedčujú skutočnosti, ktoré boli spôsobilé privodiť zmenu v skutkových a právnych záveroch súdu v prospech sťažovateľa.

KS sa nijako nevysporiadal

-   s   otázkou   aplikácie   19   recitálu   smernice   93/13/EHS   na   prejednávaný   prípad a ani nevykonal dôkaz - stanovisko NBS ku uvedenému problému...,

- krajský súd sa ďalej z právnej argumentácie odvolania sťažovateľa nevysporiadal s faktom,   že   v   súlade   s   čl.   4   Smernice   (resp.   §   53   ods.   10   OZ)   nebol   vykonaný   test (ne)primeranosti podmienky v zmluve a rozhodnutie OS v tejto veci malo v dôsledku toho všetky znaky arbitrárnosti a svojvoľnosti (napr. tvrdenie OS, že podmienka v zmluve je neplatná v dôsledku aplikácie § 53 ods. 4 - pričom, ak súd myslel ustanovenie platné v OZ do 31.12.2007 - tak toto normovalo len fakt, že neprijateľná podmienka v spotrebiteľskej zmluve je neplatná a nie samotnú jej neprijateľnosť)

Krajský   súd   ignoroval   dôkaz   navrhnutý   sťažovateľom   -   „Záznam   o   potrebách klienta“ vyhotovovaný osobou samostatného podnikateľa v súlade so zák. č. 340/2005 Z. z., ktorý osvedčoval okolnosti sprevádzajúce uzavretie poistnej zmluvy (pričom ustanovenie čl. 4 (resp. § 53 ods. 10 OZ)... jednoznačne ukladá súdu povinnosť zohľadniť okolnosti sprevádzajúce uzatváranie poistnej zmluvy, a to v čase jej uzatvárania)...

Jedným z možných vysvetlení prečo sa KS nezaoberal navrhnutými dôkazmi zo strany sťažovateľa v odvolaní môže byť, že KS si bol vedomý, že občianskom konaní je odvolanie ovládané   zásadou   neúplného   apelačneho   procesu   (na   rozdiel   od   trestného   konania) a na návrhy   dôkazov,   ktoré   mal   sťažovateľ   k   dispozícii   ku   dňu   vyhlásenia   uznesenia prvostupňového súdu vo veci ale ich neuplatnil, odvolací súd neprihliada a aj preto (ale nielen   preto)   nedostatky   v   konaní   okresného   súdu   spočívajúce   v   upretí   práva na kontradiktórnosť konania zo strany sťažovateľa zhojiť nemohol.

... okresný súd bol aj nesprávne obsadený a to vyšším súdnym úradníkom miesto zákonného sudcu, čím bolo porušené právo sťažovateľa dané čl. 48 odst. 1 Ústavy.... upretie práva na zákonného sudcu sťažovateľovi nemohlo byť zhojené ani tým, že KS v odvolaní rozhodnutie OS potvrdil ako vecne správne...

Je   jednoznačné   že   radom   ústavnoprocesných   pochybení   okresného   súdu   vo   veci konania o návrhu na vydanie poverenia na výkon exekúcie, bolo hrubo zasiahnuté do práva sťažovateľa na právnu istotu, pretože legitímne predpokladal, že okresný súd bude konať vo veci   vydania   poverenia   a   nie   ex   offo   vo   veci   neprijateľnej   podmienky   obsiahnutej v rozhodcovskej doložke...

Ku uvedenému stavu narušenia právnej istoty sťažovateľa, odopretiu spravodlivosti a v konečnom dôsledku ku porušeniu práva vyplývajúceho z čl. 20 Ústavy a čl. 1 odst. 1 Dodatkového protokolu ku dohovoru by nedošlo, ak by sa okresný súd (nadväzne KS a NS) riadili   judikatúrou   ESD,   ktorá   v   konflikte   medzi   princípom   právnej   istoty   a   princípmi ochrany spotrebiteľa jednoznačne uprednostnila princíp právnej istoty.

Je to evidentné z rozhodnutia ESD C-40708 Asturcom... aj nadväzne v prípade ESD C-76//10 Korčkovská...

Ku tvrdeniu sťažovateľa o porušení jeho práva konať pred súdom, ktoré obsahovalo výhradu, že mu nebolo možné vyjadriť sa ku vykonanému dokazovaniu, ktoré OS vykonal na základe listín, ktoré si OS zabezpečil inou cestou než zo spisu ako i výhradu, k tomu že OS nevykonal dokazovanie na pojednávaní, krajský súd uplatnil účelovú redukciu, pretože sa vyjadril iba k otázke povinnosti Exekučného súdu pojednávať alebo nie.

Krajský   súd   a   následne   dokonca   NS   SR   sa   vlastne   plne   stotožnil   so   závermi okresného súdu. S navrhnutými dôkazmi (Záznam o potrebách klienta, Osobitné zmluvné dojednania) sa nijako nevyrovnal...

Konaním   KS,   ktorý   opomenul   niektoré   sťažovateľom   navrhnuté   dôkazy,   iné vyhodnotil spôsobom nesúladným s § 157 ods.2 O. s. p. došlo k opakovanému porušeniu práva sťažovateľa konať pred súdom a práva na spravodlivý proces ako i porušeniu práva sťažovateľa na dvojinštančnosť konania...

Zároveň uvedený nedostatok v rozsudku KS zakladal aj prípustnosť dovolania podľa §   237   písm.   f/   O.   s.   p.   ako   to   vyplýva   aj   z   judikatúry   NS   SR   (Uzn.   NS   SR   sp.   zn. 1 Obdo V 10/2012...

Napriek   horeuvedenému   NS   SR,   opomenul   početné   ustavnoprocesné   pochybenia nižších   súdov,   prehliadol   porušenie   príkazu   eurokonformného   výkladu   vnútroštátnych právnych noriem a odmietol pripustiť dovolanie sťažovateľa keď nezistil porušenie jeho práva konať pred súdom.

Najvyšší súd dovolanie odmietol, pretože nezistil prípustnosť dovolania... Nález   ÚS   I.   ÚS   402/08   jednoznačne   odmieta   prax   vyslovovania   „meritornych právnych   záverov“   v   procesnom   odmietnutí,   a   to   z   dôvodu   porušenia   princípu kontradiktórnosti, odňatia práva konať pred súdom a teda v konečnom dôsledku odňatia práva na spravodlivý proces...»

Sťažovateľka vo svojom stanovisku tiež formulovala novú námietku porušenia čl. 20 ústavy   a   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“). V tejto súvislosti uviedla: «Nárok sťažovateľa   na   úhradu   dlžného   poistného...   je   na   základe...   rozhodnutia   OS   už   súdne nevymožiteľný.   Bráni   tomu   skutočnosť,   že   o   ňom   bolo   právoplatne   rozhodnuté   avšak v rozpore s právom sťažovateľa na súdnu ochranu, je tento nárok nevymožiteľný. Okresný súd nárok sťažovateľa fakticky odmietol uznať, avšak samotný rozhodcovský rozsudok OS nezrušil, lebo na to nemal právo.

Sťažovateľ   si   nemôže   nárok   uplatniť   na   všeobecnom   súde   lebo   mu   v   tom   bráni zásada „res iudicata“. Uvedené vo svojom dôsledku predstavuje nedôvodný a vážny zásah do sťažovateľových   majetkových   práv   (dokonca   ide   o   denegatio   iustitiae)   dosahujúcich svojou   intenzitou   okrem   porušenia   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.6   ods.   1   Dohovoru...   aj porušenie...   práv   garantovaných   čl.   20   ústavy   a   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu k dohovoru o ochrane ĽPaZS.»

5. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažností dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

V súlade s čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala...   a v jeho prítomnosti   a aby sa   mohol vyjadriť ku všetkým   vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   prípadné   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 36 listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru možno   posudzovať   spoločne,   keďže   nie   sú   medzi   nimi   zásadnejšie   odlišnosti   (m.   m. IV. ÚS 195/07).

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými uzneseniami okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Významnou podmienkou ústavného súdu limitujúcou jeho rozhodovaciu právomoc v konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v citovanom čl. 127 ods. 1 ústavy je, že o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľa, porušenie ktorých pred ústavným súdom namieta, nerozhoduje iný súd (princíp subsidiarity).

Ústavný súd nie je oprávnený a povinný poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v konaní   pred   všeobecným   súdom vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom (ďalej aj „OSP“) ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr. I. ÚS 85/97, II. ÚS 35/02, II. ÚS 78/02). Ak všeobecný súd   v súlade   so všeobecnou   právomocou   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   má   aj   zákonom vymedzenú   právomoc   konať   o ochrane   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody, v takom prípade ústavný súd s prihliadnutím na princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1   ústavy   nie   je oprávnený   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   alebo slobody konať (obdobne II. ÚS 54/02).

Pretože sťažovateľka požiadala ústavný súd o ochranu označených práv vo vzťahu k postupu a napadnutým rozhodnutiam okresného súdu v súvislosti s otázkou, ktorá zároveň bola   predmetom   odvolacieho   konania   krajského   súdu,   ústavný   súd   sťažnostiam sťažovateľky v tejto časti nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými uzneseniami   krajského   súdu   a   postupom,   ktorý   predchádzal   ich   vydaniu,   ako   aj napadnutými   uzneseniami   najvyššieho   súdu   a   postupom,   ktorý   predchádzal   ich vydaniu

Sťažovateľka   sa   v   sťažnostiach   minimálne   venuje   výhradám   proti   skutkovým a právnym záverom krajského súdu vyjadreným v jeho napadnutých uzneseniach, ktorými potvrdil   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   o   zamietnutí   žiadostí   súdneho   exekútora o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   na   základe   rozhodcovského   rozsudku   ako exekučného titulu. V zásade len vo všeobecnej rovine poukazuje na nedostatočnosť ich odôvodnenia,   nevysporiadanie   sa   s   jej   odvolacími   dôvodmi   a   neodstránenie   pochybení okresného súdu.

Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutým uzneseniam najvyššieho súdu   ako   dovolacieho   súdu,   sú   založené   predovšetkým   na   jej   nesúhlase   s   názorom dovolacieho   súdu,   podľa   ktorého   v   jej   veciach   neboli   naplnené   dôvody   prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, hoci okresný súd v predmetných veciach podľa jej tvrdenia vykonával dokazovanie listinami, ale napriek tomu v predmetnej veci nenariadil pojednávanie,   a   tak   ju   ako   účastníčku   konaní   neoboznámil   s   vykonanými   dôkazmi a neumožnil   jej   vyjadriť   sa   k   nim,   pričom   krajský   súd   takýto   postup   okresného   súdu potvrdzujúcimi   uzneseniami   odobril.   Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   napadnuté   uznesenia najvyššieho súdu sú nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.

Ústavný   súd   v   prvom   rade   poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   v   ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala,   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

II.2.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že okresný   súd   pri   rozhodovaní   o   vydaní   poverení   súdnemu   exekútorovi   na   vykonanie exekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil pojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom alebo prípadne navrhnúť   vlastné   dôkazy   na   vyvrátenie   záverov   okresného   súdu.   Uvedený   nedostatok pritom   nenapravil   v   predmetných   veciach   ani   krajský   súd   a   následne   ani   najvyšší   súd v dovolacom   konaní.   Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   ďalej   namieta,   že   v   jej   veciach konajúce   všeobecné   súdy   jej   neumožnili   vyjadriť   sa   k   vykonávanému   dokazovaniu   ani mimo nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa   jej   názoru   postačuje   pre   záver   o   porušení   ňou   označených   práv.   Podľa   názoru sťažovateľky sú napadnuté uznesenia najvyššieho súdu arbitrárne a zjavne nepreskúmateľné a postup najvyššieho súdu, ktorý predchádzal ich vydaniu, odporujúci označeným článkom ústavy, listiny a dohovoru.

Ústavný   súd v súvislosti   s rozhodovaním   o   sťažnostiach   sťažovateľky   z vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásade identických sťažností sťažovateľky, v ktorých táto s odkazom na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 v jej identickej veci poukazovala na právny záver vyslovený ústavným súdom obsiahnutý v označenom rozhodnutí týkajúci sa zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavným súdom v označenom   náleze   «v   prerokúvanej   veci   okresný   súd   i   krajský   súd   pri   rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale   nad   rámec   toho   preskúmali   aj   obsah   poistnej   zmluvy   s   pripojenými   všeobecnými poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny   záver   o   právnej   povahe   rozhodcovskej   doložky   ako   neprijateľnej   podmienky a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského zákona)   sa   v   zásade   zhodujú   s   účinkami   právoplatného   rozsudku,   teda   právoplatne priznaného nároku. Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou minimálne okresného súdu dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   (takto   vymedzenej   odlišnej)   veci   „v   jej prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.». Na tomto základe ústavný súd v označenom náleze rozhodol, že najvyšší súd porušil základné práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce mal k dispozícii efektívne právne prostriedky nápravy pochybení, ktorých sa dopustili v predmetnej veci konajúce a rozhodujúce nižšie všeobecné súdy, ale ich nevyužil (neuplatnil).

Po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 III. senát ústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 480/2013 z 2. októbra 2013 a I. senát v uznesení sp. zn. I. ÚS 641/2013 z 30. októbra 2013 odmietli identické sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom v uzneseniach sp. zn. I. ÚS 675/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 23. januára 2014 a sp. zn. I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014 I. senát vyslovil právny názor, podľa ktorého

«Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť k vykonávanému   dokazovaniu   zo   strany   okresného   súdu   v   súvislosti   s   rozhodovaním o vydaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi,   ústavný   súd   predostiera,   že   z   pohľadu „materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou   zaoberali   aj   vyššie   súdy   (krajský   súd   a   najvyšší   súd).   Z   hľadiska   princípu materiálnej   pravdy   reálny   proces   v   danej   veci   teda   zabezpečil,   aby   sa   všeobecné   súdy v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou v sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným súdom, ale v jeho celostnom priebehu.» (pozri I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).

Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavného súdu rozdielne, viedlo IV. senát ústavného súdu k uplatneniu postupu podľa § 6 zákona o ústavnom   súde,   v   rámci   ktorého   IV.   senát   ústavného   súdu   predložil   kľúčové   právne názory   I.,   II.   a   III.   senátu   ústavného   súdu   vyslovené   v   ich   doterajších   rozhodnutiach o v zásade   identických   sťažnostiach   sťažovateľky   na   posúdenie   plénu   ústavného   súdu na účel   zjednotenia   právnych   názorov   pri   rozhodovaní   o   dosiaľ   nerozhodnutých sťažnostiach sťažovateľky.

Plénum   ústavného   súdu   návrh   na   zjednotenie   odchýlnych   právnych   názorov prerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku   vzťahujúce   sa   na   dokazovanie.   Ak   exekučný   súd   pri   preskúmavaní   žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov)   než   tých,   ktoré   sú   výslovne   uvedené   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe   posúdi   exekučný   titul   v neprospech   oprávneného,   je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   oprávneného   vyjadriť   sa ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne   poskytnutá   v   odvolacom   konaní“   (ďalej   len   „zjednocujúce   stanovisko   pléna ústavného súdu“).

Keďže   podľa   §   6   zákona   o   ústavnom   súde   je   senát   v   ďalšom   konaní   viazaný uznesením   pléna   ústavného   súdu   o   zjednotení   odchylných   právnych   názorov,   II.   senát ústavného   súdu   aplikoval   právne   závery   vyslovené   v   zjednocujúcom   stanovisku   pléna ústavného súdu aj na veci sťažovateľky posudzované v tomto konaní.

S   prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   napáda   postup   a   rozhodnutia najvyššieho súdu vydané v rámci konaní o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru,   podľa   ktorej   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie dovolacieho   konania,   patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 480/2013).

Najvyšší súd v napadnutých uzneseniach, ktorými odmietol dovolania sťažovateľky proti   napadnutým   uzneseniam   krajského   súdu   ako   neprípustné   podľa   §   243b   ods.   5   v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, k dovolaciemu dôvodu uplatnenému sťažovateľkou podľa § 237 písm. f) OSP uviedol, že dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v štádiu exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom ustanovených procesných   predpokladov   na   udelenie   poverenia   súdnemu   exekútorovi   na   vykonanie exekúcie. V tomto štádiu, v ktorom exekučný súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie   exekúcie   alebo   návrh   na   vykonanie   exekúcie,   alebo   exekučný   titul   nie   sú v rozpore   so   zákonom   (§   44   ods.   2   Exekučného   poriadku),   sa   vychádza   z   tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu sa dokazovanie nevykonáva, pretože postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené   okolnosťami   vyplývajúcimi   zo   spisu   vrátane   do   neho   založených   listín. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov na vyhovenie žiadosti súdneho exekútora   o   poverenie   na   vykonanie   exekúcie,   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že jeho obsah tvoria dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto práva nie sú navzájom nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých veciach,   kde   nedochádza   k   žiadnemu   dokazovaniu,   a   naopak,   právo   vyjadriť   sa k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva. Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi § 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadov výslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovi kontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne, a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok [napríklad   v   podobe   návrhu   na   samostatné   (ne)uznanie   exekučného   titulu].   Navyše, vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ voči povinnému,   aby   tento   nemohol   pred   doručením   upovedomenia   zmariť   uspokojenie priznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolo treba povinného predvolať (pozri § 115 ods. 1 OSP), by však bolo, že by sa o exekúcii dozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.

Konanie   pojednávania   si   nevyhnutne   nevyžaduje   ani   požiadavka,   aby   bola   vec prerokovaná   v   „prítomnosti“   účastníka.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   pojem „v prítomnosti“ účastníka potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsob a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci „v prítomnosti“   účastníka   rešpektovať   aj   tým,   že   súd   účastníka   upovedomí   a   dá   mu možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať za prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlade s poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. II. ÚS 499/2012).

Vychádzajúc   z   dosiaľ   uvedeného,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nenariadením pojednávania   na   prerokovanie   žiadostí   súdneho   exekútora   o   vydanie   poverenia na vykonanie exekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nedošlo.

Sťažovateľka tiež namieta, že v jej veci konajúce všeobecné súdy jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania a neumožnili jej   tak   uniesť   dôkazné   bremeno,   čo   samo   osebe   postačuje   pre   záver   o   porušení   jej označených práv.

Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje, že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať všetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách   (ďalej   len   „smernica“   alebo   „smernica   o   nekalých podmienkach“) sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd,   ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto   konštatovania,   čakať,   či   spotrebiteľ   informovaný   o svojich   právach   navrhne,   aby uvedená podmienka bola zrušená. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky,   informovať   účastníkov   konania   v   spore   a vyzvať   ich,   aby   sa   k   tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   stanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Súd musí teda dodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvodu uplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci   C-89/08).   Rovnako   Súdny   dvor   Európskej   únie   už   rozhodol,   že   zásada kontradiktórnosti   znamená   vo   všeobecnosti   právo   účastníka   konania   oboznamovať   sa s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdu a vyjadrovať sa k nim (rozsudok vo veci Varec   zo   14.   2.   2008,   C-450/06),   ako   aj   to,   že   je   v   rozpore   so   základnými   právnymi zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutkových okolností alebo dokumentov, s ktorými sa   účastníci   konania nemohli zoznámiť a   ku   ktorým   sa   tak nemohli vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úradu, 42/59).

Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc citované zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, v súvislosti so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky možno vzťahovať ustálený   právny   názor   ústavného   súdu,   podľa   ktorého   sťažovateľka   mala   z   pohľadu „materiálneho“   možnosť   vyjadriť   sa   ku   skutkovým   zisteniam   okresného   súdu   a   z   nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod na zamietnutie žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou podaných opravných prostriedkov (odvolaní), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberal krajský súd v rámci odvolacích konaní (m. m. I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a   uznesení   najvyššieho   súdu postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade   v   konaniach   pred   odvolacím   súdom).   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   vo   svojej judikatúre   opakovane   uvádza,   že   „Presadzovanie   názoru,   že   na   každom   jednom   stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti   konvalidovať   prípadné   procesné   nedostatky   vlastným   postupom“   (napr. I. ÚS 742/2013, II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).

V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovaných veciach sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadostí súdneho exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcie už z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Preto aj keď okresný súd ústavne neakceptovateľným spôsobom pochybil, keď nedal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k listinným dôkazom, jeho preskúmaniu ani k ním uskutočnenému právnemu posúdeniu, jeho pochybenie nemožno pričítať na ťarchu najvyššieho súdu, keďže tieto   procesné   nedostatky   boli   odstránené   v   rámci   odvolacieho   konania.   Z   uvedeného dôvodu nemožno považovať napadnuté uznesenia najvyššieho súdu ani jeho postup, ktorý predchádzal ich vydaniu, za taký, ktorý porušuje sťažovateľkino základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pokiaľ   sťažovateľka   namieta,   že   najvyšší   súd   neodôvodnil   odklon   od   judikatúry ústavného súdu, na ktorý poukázala v podanom dovolaní (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS   60/04),   pričom   uviedla,   že   bolo   povinnosťou   najvyššieho   súdu   svoje   odlišné stanovisko zdôvodniť, pretože sa riešila analogická právna otázka, ktorá už bola právoplatne vyriešená   podstatne   odlišným   spôsobom,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje   vyjadrenie obsiahnuté v náleze sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013, v ktorom uviedol, „že tam riešená situácia bola odlišná. Tam totiž súd rozhodoval o odklade už nariadenej exekúcie, ktorému vyhovel, pričom sťažovateľom bol práve oprávnený, ktorý bol týmto postupom dotknutý.   Oprávnený   má   totiž   záujem   na   pokračovaní   exekúcie   a   pokiaľ   sa   súd   chce stotožniť s argumentmi povinného o odklade, má oprávnený v zásade právo predniesť svoje protiargumenty   a   donútiť   súd,   aby   mu   na   podstatné   z   nich   dal   riadnu   odpoveď.   V   tu prerokúvanej veci však, ako už bolo uvedené, ide o situáciu presne opačnú, v dôsledku čoho na ňu nemožno aplikovať závery uvedené v citovanom náleze.“.

V   súvislosti   s   „devätnástym   odôvodnením“   smernice   o   nekalých   podmienkach sťažovateľka   namieta,   že   všeobecné   súdy   nezohľadnili   špecifikum   dané   citovaným odôvodnením,   ktoré   z   pod   vecného   rozsahu   smernice   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vyníma zmluvné podmienky v poistných zmluvách, pričom podľa sťažovateľky cieľom citovanej smernice podľa jej „devätnásteho odôvodnenia“ je, že dohoda o rozhodcovskom konaní nemôže byť neprijateľnou podmienkou, ak je dohodnutá v poistnej zmluve.

Ústavný súd sa stotožňuje s tou časťou argumentácie sťažovateľky, v rámci ktorej uvádza, že nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú zmluvnú podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný všeobecný súd dospieť len na základe komplexného posúdenia príslušnej spotrebiteľskej zmluvy.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   sťažovateľkou   uvádzané „devätnáste odôvodnenie“ smernice o nekalých podmienkach, podľa ktorého „keďže na účely...   smernice   sa   hodnotenie   nekalého   charakteru   netýka   podmienok,   ktoré   popisujú hlavný predmet zmluvy ani vzťah   kvalita/cena   tovaru   alebo   dodávaných   služieb;   keďže hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok...“ vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy (v okolnostiach posudzovanej veci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie poskytnuté dodávateľom, pozn.) a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú vyňaté z posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ pri hodnotení   primeranosti   ostatných   podmienok   (rozumej   ostatných   podmienok   poistnej zmluvy). Z citovaného odôvodnenia smernice o nekalých podmienkach však nevyplýva vyňatie poistných zmlúv z vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc, a rovnako   ani   nemožnosť   posúdenia   nekalého   charakteru   podmienky   zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.

Vo   svojej   konštantnej   judikatúre   ústavný   súd   tiež   uvádza,   že   súčasťou   obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňajú.

Sťažovateľka tiež namieta, že k porušeniu jej práv podľa ústavy, listiny a dohovoru došlo aj tým, že najvyšší súd sa v posudzovanej veci nedostatočne zaoberal dôvodnosťou jej dovolacej námietky podľa § 237 písm. f) OSP založenej na tvrdení, že napadnuté uznesenia krajského   súdu   sú   nepreskúmateľné   (arbitrárne),   keďže   sú   nedostatočne   odôvodnené. Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   v   zhode   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV. ÚS 196/2014) opakovane uvádza, že považuje za ústavne   udržateľný   právny   názor   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   prípadný   nedostatok riadneho   odôvodnenia   dovolaním   napadnutého   rozsudku,   nedostatočne   zistený   skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ústavný súd nezistil v posudzovaných   veciach   relevantné   dôvody   na   odchýlenie   sa   od   svojej   doterajšej judikatúry,   a   preto   dospel   k   záveru,   že   aj   táto   námietka   sťažovateľky   je   zjavne neopodstatnená.

Vychádzajúc   zo   všetkých   doteraz   uvádzaných   skutočností,   ústavný   súd   dospel k záveru, že základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, porušené neboli (bod 1 výroku nálezu). II.2.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Predmetom   prieskumu   zo   strany   ústavného   súdu   bola   vo   vzťahu   k   tejto   časti sťažností námietka sťažovateľky založená na tvrdení, že napadnuté uznesenia krajského súdu   sú   založené   na   nesprávnych   skutkových   a   právnych   záveroch   odvolacieho   súdu a zároveň sú nedostatočné odôvodnené.

Krajský súd sa v uzneseniach sp. zn. 1 CoE 171/2011 z 23. júna 2011 a sp. zn. 1 CoE 418/2011   z   8.   augusta   2011   stotožnil   s   odôvodnením   napadnutých   uznesení okresného   súdu   a   uviedol   nad   jeho   rámec   skutočnosti,   ktorými   zároveň   reagoval na odvolacie dôvody sťažovateľky. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:

«Z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd skúma pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, najmä či návrh na vykonanie exekúcie má všetky   náležitosti   návrhu,   či   je   k   nemu   priložený   exekučný   titul   opatrený   potvrdením o vykonateľnosti, či exekučný titul je materiálne vykonateľný v tom zmysle, že oprávnený a povinný sú osobami uvedenými v exekučnom titule, prípadne či na nich prešlo právo alebo povinnosť z exekučného titulu, a tiež či sú splnené podmienky podľa § 103 O. s. p, za ktorých   súd   môže   konať.   Z   ustanovení   §   45   ods.   1,   2   zákona   č.   244/2002   Z.   z. o rozhodcovskom konaní však vyplýva, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu   s   §   45   ZoRK   je   hmotnoprávnym   predpokladom   pre   vykonanie   exekúcie,   preto exekučný   súd   v   tejto   fáze   konania   je   povinný   prihliadnuť   na   to,   či   sú   dané   dôvody neprípustnosti exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZoRK. Exekučný súd   správne   kvalifikoval   poistnú   zmluvu   uzavretú   medzi   oprávneným   a   povinným   ako spotrebiteľskú   zmluvu,   pretože   vyjadruje   vzťah   medzi   spotrebiteľom   a   dodávateľom. Odvolateľ   sa   v   odvolaní   zamýšľa   nad   správnosťou   záveru   okresného   súdu   a   tvrdí,   že rozhodcovský rozsudok bol vydaný podľa zákona a predmetná poistná zmluva neobsahuje neprijateľné   zmluvné   podmienky,   pretože   rozhodcovská   doložka   bola   dohodnutá individuálne a povinný nebol žiadnym spôsobom nútený túto podmienku prijať.

Odvolací   súd   sa   s   tvrdením   oprávneného   nestotožnil,   naopak   dôvody   uvedené okresným   súdom   v   napadnutom   uznesení   považuje   za   správne.   Bolo   povinnosťou exekučného súdu, aby preskúmal exekučný titul aj s ohľadom na ustanovenie § 45 ods. 1 ZoRK. Možnosť skúmať vykonateľnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania   vyslovil   Najvyšší   súd   SR   už   v   rozhodnutí   zo   dňa   27.01.1997,   sp.   zn: 3Cdo/164/1996, v ktorom okrem iného uviedol, že v prípade zistenia, že exekúcia bola nesprávne nariadená na základe titulu, ktorý nespĺňa požiadavku vykonateľnosti po stránke formálnej   a materiálnej,   musí   byť   v   každom   štádiu   konania   i   bez   návrhu   zastavená. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou oprávneného, že exekučný súd nie je oprávnený na preskúmavanie rozhodcovského rozhodnutia a svojim postupom v danej veci prekročil svoje právomoci, pričom odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn.: III.ÚS 86/2010-19 z 18.02.2010, v ktorom okrem iného konštatoval, že súd je kedykoľvek v priebehu   exekučného   konania   oprávnený   ex   offo   skúmať,   či   sú   podmienky   núteného vymáhania   pohľadávky   splnené.   Oprávnenie   exekučného   súdu   skúmať   materiálnu vykonateľnosť   exekučného   titulu   vyplýva   aj   z   ustanovenia   §   44   ods.   2   a   §   58   ods.   1 Exekučného poriadku.

Exekučný súd v súlade s kritériami,   na ktorých   je   založený   inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky preskúmal rozhodcovskú doložku. K námietke oprávneného k záveru exekučného súdu o tom, že sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku, poukazuje odvolací súd na to, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca osobitných zmluvných dojednaní k poistnej zmluve v danom prípade spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Jedná sa o nerovný, nevyvážený vzťah, pričom   nemožno   pochybovať   o   tom,   že   takáto   zmluvná   podmienka   sa   prieči   dobrým mravom.   Na   absolútne   neplatnú   zmluvnú   podmienku   súd   prihliadne   aj   bez   návrhu a rovnako bez návrhu súd exekúciu zastaví, ktorá sa vedie o vymoženie plnenia z takejto neprijateľnej   zmluvnej   podmienky.   Ak   neprijateľnou   zmluvnou   podmienkou   je   samotná rozhodcovská   doložka   a   dodávateľ   ju   použije,   ide   o   výkon   práv   v   rozpore   s   dobrými mravmi. Súd je oprávnený a povinný zastaviť exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom   je   rozhodcovský   rozsudok   rozhodcu   alebo   rozhodcovského   súdu,   ktorý   svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/ ods. 2 ZoRK). Iba tak môže súd naplniť cieľ článku 6 ods. 1 Smernice Rady ES 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách - postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali. Pokiaľ exekučný súd zistí uvedené nedostatky už v štádiu žiadosti o udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   dôsledkom   toho   je   procesné   vyústenie   -   zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Význam posudzovania kritérií z hľadiska, či sa nejedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku u rozhodcovej doložky je zvýraznený tým, že cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom rozhodcom ako súkromnou osobou,   na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V prípade rozhodovania rozhodcom sa nejedná o výkon verejnej štátnej moci. Preto nad všetky pochybnosti je potrebné mať preukázanú skutočnosť, či spotrebiteľ pri uzatváraní rozhodcovskej doložky si plne uvedomoval význam, obsah   a   podstatu   tohto   inštitútu,   ktorým   v   podstate   sa   prenáša   -   deleguje   právomoc na rozhodnutie   prípadného   sporu   súkromnoprávnou   osobou   a   nie   všeobecným   súdom. Spotrebiteľ   sa   vzdáva   ústavou   garantovaného   práva   na   prejednanie   jeho   veci   pred nezávislým   štátnym   súdom.   V   dôsledku   toho   je   plne   oprávnená   požiadavka   na   to,   aby rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná.

Odvolací súd poukazuje na to, že v danom prípade rozhodcovská doložka nesleduje zachovanie   rovnováhy   medzi   zmluvnými   stranami,   naopak   vyznieva   v   neprospech spotrebiteľa.   Spotrebiteľ   s   ohľadom   na   vzdialenosť   miesta   konania   v   prípade   podania návrhu zo strany veriteľa nemá možnosť sa relevantným spôsobom brániť proti návrhu, ani sa   zúčastniť   rozhodcovského   konania.   Nerovnováha   vo   vzájomnom   vzťahu   medzi spotrebiteľom a dodávateľom, ktorú toto zmluvné dojednanie zakladá má reálny základ a v žiadnom prípade nevyplýva len zo skutočnosti, že povinný „len nevyužil svoje procesné oprávnenia“. Podpisom zmluvy, ktorej obsahom bolo aj dojednanie rozhodcovskej doložky v naznačenom znení sa spotrebiteľ dopredu reálne vzdal práva na účinnú právnu obranu. Odvolací   súd   poukazuje   tiež   na   skutočnosť,   že   rozhodnutie   rozhodcu   preberá formálne argumenty žalujúcej strany a rozhodca sa nevysporiadal s inštitútmi zameranými na   ochranu   spotrebiteľa,   a   tým   vlastne   porušil   kogentné   predpisy   určené   na   ochranu spotrebiteľa.

Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nebolo dôvodné. Rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a preto bola od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu exekučný titul vydaný v rozhodcovskom konaní nemôže v danej veci byť zákonným podkladom na vykonanie exekúcie. Ak rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom vydal nepríslušný orgán, potom ide o právny akt nulitný, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať. Ak súd toto zistí pred vydaním poverenia je namieste zamietnuť žiadosť o vydanie poverenia v zmysle § 44   ods.   2   Exekučného   poriadku   a   následne,   podľa   ods.   3   citovaného   ustanovenia Exekučného   poriadku,   exekučné   konanie   zastaviť.   Keďže   ani   ostatné   odvolacie   dôvody oprávneného neboli opodstatnené, odvolací súd dospel k záveru, že exekučný súd správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako nedôvodnú zamietol.»

Vychádzajúc   z   citovaného,   ústavný   súd   na   rozdiel   od   sťažovateľky   nepovažuje napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   za   nedostatočne   odôvodnené   a   nepreskúmateľné, keďže z nich vyplýva dostatok právne relevantných argumentov odôvodňujúcich kľúčové právne závery odvolacieho súdu. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti   namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu dospel k záveru, že v posudzovaných veciach sa odvolací súd nedopustil takých výkladových omylov či iných pochybení,   ktoré   by   zakladali   rozpor   napadnutých   uznesení   krajského   súdu   s   obsahom základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietku sťažovateľky, ktorou poukazuje   aj   na   nejednotnosť   rozhodovacej   praxe   všeobecných   súdov   pri   rozhodovaní o vecne a právne podobných veciach. V tejto súvislosti ústavný súd v zhode so svojou doterajšou judikatúrou (m. m. I. ÚS 17/01) predovšetkým zdôrazňuje, že mu neprislúcha zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov   a   suplovať   právomoc,   ktorá   je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   zverená najvyššiemu súdu. Ústavný súd zároveň poznamenáva,   že   vývoj   právnych   názorov   všeobecných   súdov   v   právne   obdobných prípadoch   nemožno   automaticky   stotožňovať   s   porušením   základného   práva   na   súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej právnej   argumentácii.   Je   pritom   vecou   (a   najmä   povinnosťou)   vo   veci   konajúcich všeobecných   súdov   vysporiadať   sa   nielen   so   zákonnosťou,   ale   aj   ústavnosťou   svojich rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Keďže   napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu   nevykazujú   znaky   svojvôle   a   sú dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní o iných porovnateľných sťažnostiach (III. ÚS 264/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012 a iné).

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutými   uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, neboli porušené základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

II.2.3 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl.   48   ods.   1   ústavy   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   a   postupom,   ktorý predchádzal   ich   vydaniu,   ako   aj   napadnutými   uzneseniami   najvyššieho   súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Zo sťažností vyplýva, že k porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že na okresnom súde v jej veciach rozhodoval vyšší súdny úradník, a nie sudca.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľka síce podala proti napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolanie a následne   proti   uzneseniam   krajského   súdu   dovolanie,   avšak   námietku   nesprávneho obsadenia okresného súdu, teda že namiesto sudcu konal a rozhodoval vyšší súdny úradník, ani v jednom z týchto opravných prostriedkov neuplatnila. Formálne preto využila účinné právne   prostriedky   ochrany   svojich   práv   ustanovených   zákonom,   avšak   z   materiálneho hľadiska   uvedenú   námietku   v   nich   neuplatnila.   Zároveň   sťažovateľka   v   sťažnostiach adresovaných ústavnému súdu ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že k nesplneniu podmienky   využitia   účinného   právneho   prostriedku   ochrany   práva   došlo   v   jej   prípade z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Za daných okolností preto neprichádzal do úvahy postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   námietku   porušenia   základného   práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ktorú sťažovateľka uplatnila po prvýkrát v konaní pred ústavným súdom, vyhodnotil podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú a z tohto dôvodu sťažnostiam v tejto časti nevyhovel (bod 2 výroku nálezu).

6. Sťažovateľka vo svojom stanovisku z 5. augusta 2014 uplatnila aj novú námietku porušenia   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   1   ods.   1 dodatkového   protokolu.   Vzhľadom   na   záväzne vymedzený   predmet   konania   uznesením č. k. II. ÚS 382/2013-27 z 10. júla 2013 sa ústavný súd uvedenou námietkou meritórne nezaoberal.

7. O uložení povinnosti niektorému z účastníkov konania, aby úplne alebo sčasti uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy,   rozhoduje   ústavný   súd   podľa   „výsledku konania“ (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde), zohľadňujúc, či bola sťažnosť dôvodná, teda   či   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve vo veci samej.

Keďže   v   uvedenom   prípade   ústavný   súd   rozhodol,   že   sťažovateľkou   označené základné práva podľa ústavy a listiny a právo podľa dohovoru porušené neboli, uvedeným návrhom sa pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014