znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 382/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Slovenskej   republiky   –   Finančného   riaditeľstva Slovenskej republiky, zastúpenej Mgr. Z. T., vo veci namietaného porušenia čl. 20 a čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Okresným   súdom   Malacky   pod   sp.   zn. 23 Er 2767/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Slovenskej   republiky   –   Finančného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2012 doručená sťažnosť Slovenskej republiky – Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 (správne má byť zrejme čl. 1, pozn.) Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Okresným súdom Malacky (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 23 Er 2767/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 26. júla 2012.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 V 1/04-17 z 29. apríla 2004 bolo povolené vyrovnanie dlžníka F., a. s. (ďalej len „dlžník“). V rámci tohto vyrovnania bývalý Daňový úrad Košice IV (ďalej len „daňový úrad“) zo svojej pohľadávky voči dlžníkovi prihlásenej vo   výške   640 793 831   Sk   získal   právo   na   úhradu   35   %   z   pohľadávky,   teda   na   sumu 224 227 841   Sk.   Vyplýva   to   z   ďalšieho   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   3 V 1/04-31 zo 14. júla 2004 (s právoplatnosťou   23.   júla 2004),   ktorým   bolo vyrovnanie potvrdené. Rozhodnutím Komisie Európskych spoločenstiev v Bruseli (ďalej len „komisia“) sp. zn. C 25/2005   (EX   NN   21/2005)   zo   7.   júna   2006   bolo   vyslovené,   že   štátna   pomoc,   ktorú Slovenská   republika   poskytla   dlžníkovi   vo   výške   416 515   990   Sk,   nie   je   zlučiteľná so spoločným trhom. Slovenskej republike bolo uložené prijať všetky opatrenia potrebné na vymáhanie nezákonne poskytnutej štátnej pomoci od dlžníka s tým, že vymáhanie sa má uskutočniť bez odkladu a v súlade s postupmi uvedenými vo vnútroštátnych predpisoch, pokiaľ umožňujú okamžité a účinné vykonanie tohto rozhodnutia. Vymáhaná suma pritom musí zahŕňať úroky za celé obdobie od dátumu, ku ktorému bola suma daná k dispozícii dlžníkovi, do jej skutočného vrátenia.

Dňa 1. júna 2011 nadobudol   účinnosť zákon č.   102/2011 Z.   z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „novela   zákona   o   štátnej   pomoci“). Na základe   novely   zákona   o   štátnej   pomoci   podal   daňový   úrad   ako   oprávnený   návrh na vykonanie exekúcie proti dlžníkovi ako povinnému. Domáhal sa ním exekvovania sumy 20 976 920 € s úrokom 2,77 % ročne od 1. júna 2011 až do zaplatenia. Za exekučný titul označil   rozhodnutie   komisie   o   štátnej   pomoci   sp.   zn.   C   25/2005   (EX   NN   21/2005) zo 7. júna 2006.

Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   23   Er   2767/2011-135   zo   4.   mája   2012   sa konštatovalo, že exekučné konanie sa povolením reštrukturalizácie zo zákona zastavuje, pričom žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Podľa zistenia okresného súdu reštrukturalizačné konanie bolo proti dlžníkovi začaté vydaním uznesenia Okresného súdu Košice I sp. zn. 26 R 5/2011 z 13. júla 2011, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku 19. júla 2011. Reštrukturalizácia bola povolená zverejnením uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 CoKR 15/2011 z 18. októbra 2011, ku ktorému došlo 25. októbra 2011. Podľa § 118 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) povolením reštrukturalizácie sa konania prerušené podľa § 114 ods. 1 písm. b) zákona o konkurze zastavujú. Na základe uvedeného preto došlo   zo   zákona   k   zastaveniu   prerušeného   exekučného   konania,   a   to   povolením reštrukturalizácie dlžníka.

Uznesenie obsahuje poučenie, podľa ktorého proti výroku o zastavení exekúcie nie je prípustné odvolanie v zmysle § 58 ods. 4 Exekučného poriadku. Proti výroku o trovách konaniach je odvolanie prípustné, a to do 15 dní odo dňa doručenia. Podľa dátumovej pečiatky bolo uznesenie doručené daňovému úradu 14. mája 2012.

Uznesenie okresného súdu č. k. 23 Er 2767/2011-135 zo 4. mája 2012 podľa doložky právoplatnosti z 19. júla 2012 nadobudlo právoplatnosť vo výroku o zastavení konania 14. mája 2012. Výrok o náhrade trov konania sa stal právoplatným 30. mája 2012.

Podľa   názoru   sťažovateľky   uznesenie   okresného   súdu   o   zastavení   exekučného konania je neakceptovateľné v podstate z dvoch zásadných pohľadov. Hoci okresný súd ešte pred zastavením konania toto prerušil z dôvodu, že na ústavnom súde prebieha konanie o súlade   novely zákona   o   štátnej   pomoci,   v   uznesení   o   zastavení konania už vychádza z toho,   že   exekučné   konanie   bolo   prerušené   zo   zákona   začatím   reštrukturalizačného konania. Takáto argumentácia sa javí ako zmätočná, a to tým viac, že sťažovateľka podala proti uzneseniu o prerušení konania z dôvodu prebiehajúceho konania o súlade právnych predpisov   na   ústavnom   súde   odvolanie,   o   ktorom   nikdy   rozhodnuté   nebolo.   Ďalším dôvodom je, že okresný súd mal vec posúdiť v rámci prednostnej aplikácie európskeho práva a na jeho základe mal dospieť k záveru o neaplikovateľnosti ustanovenia § 118 ods. 1 zákona o konkurze (na základe ktorého považoval exekúciu za zastavenú).

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   jej   sťažnosť   treba   považovať   za   včas   podanú. Pri koncipovaní sťažnosti vychádzala z telefonicky získanej informácie od okresného súdu, podľa ktorej uznesenie č. k. 23 Er 2767/2011-135 zo 4. mája 2012 nadobudlo právoplatnosť 30.   mája 2012,   avšak v samotnom   písomnom   vyhotovení uznesenia   bola právoplatnosť vyznačená odlišne podľa jednotlivých výrokov tak, ako to je už uvedené. Napriek tomu podáva túto sťažnosť aspoň v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti uznesenia v časti výroku o trovách konania, teda do 30. júla 2012. Opiera sa pritom o čl. 12 ods. 1 ústavy, podľa ktorého základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Je toho názoru, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, ako aj   základné   právo   na   vlastníctvo   podľa   čl.   20   ústavy   sú   podľa   čl.   12   ústavy nepremlčateľnými   právami.   Nepremlčateľnosť   týchto   základných   práv   v   intenciách   už uvedených okolností umožňuje sťažovateľke domnievať sa, že v tomto prípade je možné neprihliadnuť na dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti určenú v § 53 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Súčasne sa sťažovateľka opiera o znenie ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže (a teda nie je povinný) odmietnuť návrhy podané oneskorene.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy,   dohovoru   a   dodatkového   protokolu   v   konaní   vedenom okresným súdom pod sp. zn. 23 Er 2767/2011 s tým, aby uznesenie zo 4. mája 2012 bolo zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľov.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   návrhy   podané   oneskorene,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľka si je vedomá skutočnosti, že uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcie nadobudlo podľa doložky právoplatnosti vydanej okresným súdom 19. júla 2012 právoplatnosť   14.   mája   2012.   Napriek   tomu   považuje   sťažnosť   za   včas   podanú. Na vysvetlenie dodáva, že podľa predbežnej telefonickej informácie z okresného súdu bola presvedčená, že uznesenie sa stalo právoplatným 30. mája 2012. Okrem toho vzhľadom na nepremlčateľnosť označených základných práv je v danom prípade podľa nej možné neprihliadnuť   na   dvojmesačnú   zákonnú   lehotu.   Napokon   je   presvedčená,   že   vzhľadom na znenie ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd síce môže, ale nie je povinný odmietnuť návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd konštatuje, že aj keby malo byť pravdivé tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého získala predbežnú telefonickú informáciu z okresného súdu o tom, že uznesenie sa stalo právoplatným 30. mája 2012, vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu muselo byť sťažovateľke (ktorá je odborne personálne vybavená na riešenie právnych problémov) už na prvý   pohľad   zrejmé,   že   uznesenie   nemohlo   nadobudnúť   právoplatnosť   ohľadom všetkých jeho výrokov v rovnakom časovom momente. Je to dané okolnosťou, že kým proti prvému výroku o zastavení exekučného konania nebolo v zmysle poskytnutého poučenia prípustné   odvolanie,   proti   druhému   výroku   o   náhrade   trov   konania   bolo   v   zmysle poskytnutého poučenia prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia uznesenia.

Za   daného   stavu   v   záujme   účinnej   ochrany   vlastných   práv   mala   sťažovateľka postupovať tak, aby sťažnosť ústavnému súdu podala v lehote dvoch mesiacov od doručenia uznesenia. Takýto postup vylučoval riziko vyplývajúce zo skutočnosti, že sťažovateľka bez informácie   z   okresného   súdu   nemohla   presne   vedieť,   kedy   sa   stal   výrok   uznesenia o zastavení exekučného konania právoplatným.

Skutočnosť, že základné práva a slobody sú v zmysle čl. 12 ods. 1 druhej vety ústavy nepremlčateľné (v hmotno-právnom zmysle), neznamená, že by nebolo možné zákonom ustanoviť lehotu (v procesno-právnom zmysle), v rámci ktorej treba prípadné porušenie základného práva v predpísanom konaní uplatniť. Opačný výklad by znamenal, že zákonné procesné lehoty na uplatnenie práva v predpísanom konaní sú vlastne superfluentné, ak predmetom   konania   je   niektoré   základné   právo   alebo   sloboda.   Takýto   výklad   je   však neudržateľný.

Napokon   je   potrebné   uviesť,   že formulácia   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde, podľa ktorej návrhy podané (inter alia) oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania, neznamená podľa ustálenej judikačnej praxe ústavného súdu, že by aplikáciu tohto ustanovenia bolo možné považovať za fakultatívnu. Použitý výraz „môže“ v danom prípade treba vykladať vo význame „smie“, teda skôr z pohľadu vymedzenia právomoci.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2012