znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 382/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. F., P., zastúpeného advokátom Mgr. S. I., P., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v čl. 20   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutím   Obvodného pozemkového úradu v Prešove sp. zn. OPÚ-2009/01010-22/Šv zo 17. júna 2009, rozsudkom Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k.   6   Sp   47/09-30   zo   7.   decembra   2009   a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 87/2010 zo 14. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2010 doručená sťažnosť Ing. P. F., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl. 6   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutím   Obvodného pozemkového úradu v Prešove (ďalej len „pozemkový úrad“) sp. zn. OPÚ-2009/01010-22/Šv zo 17. júna 2009, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Sp 47/09-30 zo 7. decembra 2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 87/2010 zo 14. júla 2010.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   žiadosťou   doručenou   21.   decembra   1992 bývalému Pozemkovému úradu v P. (ďalej len „správny orgán“) si otec sťažovateľa (ďalej len „právny predchodca   sťažovateľa“) uplatnil reštitučný nárok týkajúci sa vrátenia mu pozemkov nachádzajúcich sa v meste P., pričom tento svoj nárok odôvodnil ustanovením § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“), podľa ktorého oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Právny predchodca sťažovateľa tvrdil, že v jeho prípade bola kúpna zmluva, na základe ktorej previedol na československý štát, v zastúpení spoločnosťou S. K., vlastnícke právo k sporným pozemkom, uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok, pretože „... aj napriek svojej vôli, nemohol predať pozemky zmluvnému záujemcovi ale bol donútený predať nehnuteľnosti štátu za určenú cenu“. Po smrti právneho predchodcu sťažovateľa (25. júna 1999) vstúpili do konania na jeho miesto jeho právni nástupcovia vrátane sťažovateľa. O uplatnenom reštitučnom nároku správny orgán napokon rozhodol rozhodnutím sp. zn. OPÚ-2009/01010-22/Šv zo 17. júna 2009, v ktorom konštatoval, že právni nástupcovia po pôvodnom žiadateľovi nespĺňajú podmienky ustanovené v § 6 ods. 1 písm. k) zákona o pôde, a preto sa im tieto vo výrokovej časti označené pozemky nevydávajú.

Na   základe   sťažovateľom   podaného   opravného   prostriedku   bolo   rozhodnutie správneho orgánu sp. zn. OPÚ-2009/01010-22/Šv zo 17. júna 2009 preskúmané krajským súdom, pričom sťažovateľ svoj opravný prostriedok odôvodnil tým, že kúpna cena v sume 0,40 Kčs/1 m2, za ktorú jeho právny predchodca predal štátu sporné pozemky, bola síce v súlade   s cenovými   vyhláškami   platnými   v rozhodujúcom   období,   avšak   jeho   právny predchodca   tak   musel   predať   svoje   pozemky   štátu   za   určenú   pevnú   cenu,   čím   bol ekonomicky   poškodený,   a v   tom   videl   sťažovateľ   nápadne   nevýhodné   podmienky   pri uzavretí kúpnych zmlúv.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   6   Sp   47/09   zo   7.   decembra   2009   sťažovateľom napadnuté rozhodnutie správneho orgánu sp. zn. OPÚ-2009/01010-22/Šv zo 17. júna 2009 ako vecne správne potvrdil. Proti predmetnému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktoré odôvodnil   tým,   že   napadnuté   rozhodnutie   považoval   za   nesprávne   z dôvodu   neúplného zisteného skutkového stavu, pretože krajský súd nevykonal navrhovaný dôkaz – pripojiť a oboznámiť   sa   so   spisom   odporcu   sp.   zn.   OPÚ-2009/01010-22/Šv   zo 17.   júna   2009, nesúhlasil   s názorom   správneho   orgánu   vysloveným   v jeho   rozhodnutí   ani   s názorom krajského súdu vysloveným v napadnutom rozsudku. Trval na tom, že „... jeho právny predchodca, otec, uzatvoril kúpne zmluvy v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Tvrdenie   obvodného   pozemkového   úradu,   že   nemožno   porovnávať   kúpne   ceny   pri prevádzaní nehnuteľností medzi fyzickými osobami a fyzickou osobou a štátom zastúpeným poverenou organizáciou, považoval za nesprávne a pre predávajúceho za diskriminujúce, pretože je narušená rovnosť zmluvných strán pri uzatváraní kúpnej zmluvy. Uviedol, že súčasne bola preukázaná zjavná diskriminácia predávajúceho, spočívajúca aj v tom, že mu bola vnútená kúpna zmluva pod nátlakom, v tiesni a pod hrozbou vyvlastnenia, ako aj, že štát   cez   socialistickú   organizáciu   predávajúcemu   odňal   možnosť   predať   slobodne nehnuteľnosť inému záujemcovi, resp. ju predať vôbec.

Namietal, že boli vykúpené pozemky ako orná pôda, ale tieto boli použité na stavby... a súčasne, že štát prijatými platnými vyhláškami s pevnou nemennou cenou zlegalizoval nápadne   nevýhodné   podmienky,   úplne   v   rozpore   s   morálkou,   zmluvnými   zásadami, zmluvnou   voľnosťou   a   narušil   rovnoprávnosť   účastníkov   právneho   úkonu,   ktorým   je uzavretie   kúpnej   zmluvy.   Dôvodil,   že   došlo   k   finančnému   nebývalému   zvýhodneniu socialistickej organizácie a nebývalému ukráteniu predávajúceho, ktorú skutočnosť však predávajúci   nemohol   ovplyvniť,   len   strpieť   a   síce   boli   dodržané   zákonné   (vyhláškové) cenové limity, ale na úkor predávajúceho, ktorú skutočnosť oprávnene považuje za nápadne nevýhodné podmienky.“.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 87/2010 zo 14. júla 2010, ktorým rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 Sp 47/09 zo 7. decembra 2009 ako   vecne správny potvrdil.   Tento   rozsudok   najvyššieho   súdu   nadobudol   právoplatnosť 8. septembra 2010.

Sťažovateľ   porušenie   ním   označených   práv   zaručených   ústavou   a   dohovorom označeným rozsudkom najvyššieho súdu odôvodňuje okrem iného takto:

„Rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   č.   k.   6   Sžo   87/2010   je   protiústavný   nakoľko nerešpektuje Nález Ústavného súdu SR č. I. ÚS 154/08-32 zo dňa 26. februára 2009, ktorým bol vyslovený zásadný nesúhlas so zastávaným názorom orgánov verejnej moci, že ak kúpna cena zodpovedala vtedy platným cenovým predpisom (vyhl. č. 47/1969 Zb.) nemohlo ísť o nápadne nevýhodné podmienky.

... K tomu treba brať do úvahy jednoznačnú zvláštnosť reštitučných predpisov, ktoré treba vzhľadom na historické a faktické podmienky chápať ako leges speciales, ktorým štát vracia   majetok   fyzickým   osobám   −   vlastníkom,   či   ich   právnym   nástupcom,   ktorým   bol majetok odňatý zásahom štátu, aj keď len ako čiastočné odčinenie krívd, ktoré utrpeli. Ustanovenia   aj   koncepciu   príslušných   reštitučných   predpisov,   v   danom   prípade z. č. 229/1991 Zb. a súvisiacich zákonov treba ako špecifikum rešpektovať.

...   V   obdobnej   reštitučnej   veci   č.   k.   8   Sžo   535/2009   už   Najvyšší   súd   rozhodol rozsudkom zo dňa 29. 4. 2010 tak, že príslušné rozhodnutie správneho orgánu v uvedenej veci zrušil a vrátil vec odporcovi na nové konanie.

Teda, senát Najvyššieho súdu v zložení JUDr. E. B., CSc., JUDr. Z. Ď. a JUDr. A. A. (ktorý   rozhodoval   vo   veci   sp.   zn.   8   Sžo   535/2009,   pozn.)   je   oboznámený   s   nálezom Ústavného súdu č. I. ÚS 154/08-32 zo dňa 26. 2. 2009, tento nález použil v odvolacom konaní a na jeho základe zrušil nespravodlivé a nesprávne rozhodnutie správneho orgánu, ktoré je takmer skutkovo a právne totožné s týmto konaním.

Senát Najvyššieho súdu SR v zložení JUDr. Z. R., JUDr. J. H. a JUDr. J. F. (ktorý rozhodoval v napádanej veci sp. zn. 6 Sžo 87/2010, pozn.) však nepozná citovaný nález Ústavného súdu, čo osobitne prekvapuje a zaráža, súd nesprávne, nespravodlivo rozhodol, čím právne a finančne poškodil sťažovateľa, ktorý preto dôvodne žiada zjednanie nápravy prostredníctvom Ústavného súdu SR.

Nemožno predsa skutkovo a právne takmer identický reštitučný nárok, v ktorom boli použité tie isté predošlé právne predpisy (vyhl. č. 47/1969 Zb.) posudzovať a rozhodovať o ňom rozdielne, protichodne, takéto správanie a rozhodovanie Najvyššieho súdu SR je nekvalifikované,   zjavne   neodôvodnené   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné.   Zároveň   existuje   príčinná   súvislosť   medzi   vydaným   nesprávnym rozhodnutím Najvyššieho súdu SR a porušením základných ústavných práv sťažovateľa - práva na spravodlivé súdne konanie, práva na súdnu ochranu a práva vlastniť majetok.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Najvyšší súd SR Rozsudkom č. k. 6 Sžo 87/2010 zo dňa 14. 7. 2010 porušil základné právo Ing. P. F. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   porušil   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu garantované Ústavou SR čl. 46 ods. 1, 2 a porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok garantované Ústavou SR čl. 20 ods. 1.

Zrušuje Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 6 Sžo 87/2010 zo dňa 14. 7. 2010. Zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 6 Sp 47/09-30 zo dňa 7. 12. 2009. Zrušuje Rozhodnutie   Obvodného   pozemkového   úradu   v P.   č.   k.   OPÚ-2009/01010-22/ŠV   zo dňa 17. 6. 2009 a vracia vec tomuto úradu na nové konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   pri   konaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 dohovoru rozhodnutím správneho orgánu sp. zn. OPÚ-2009/01010-22/Šv zo 17. júna 2009, rozsudkom krajského súdu   č.   k.   6 Sp 47/09-30   zo   7.   decembra   2009   a   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6 Sžo 87/2010 zo 14. júla 2010.

1. K namietanému porušeniu označených práv rozhodnutím správneho orgánu sp.   zn.   OPÚ-2009/01010-22/Šv   zo   17.   júna   2009   a rozhodnutím   krajského   súdu č. k. 6 Sp 47/09-30 zo 7. decembra 2009

Významnou ústavnou podmienkou limitujúcou rozhodovaciu právomoc ústavného súdu v konaní o sťažnostiach fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v čl. 127 ústavy   je,   že   o   ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa,   porušenie   ktorých namieta pred ústavným súdom, nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa sa preto zaoberal aj otázkou, či účinnú ochranu základného práva, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, neposkytujú všeobecné súdy na základe takých právnych prostriedkoch nápravy, ktoré je možné súčasne považovať za účinné právne prostriedky ochrany namietaného porušenia jeho základného práva (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Napadnuté   rozhodnutie   správneho   orgánu   na   základe   včas   podaného   opravného prostriedku bolo preskúmané krajským súdom rozsudkom sp. zn. 6 Sp 47/09 zo 7. decembra 2009, ktorým rozhodnutie správneho orgánu ako vecne správne potvrdil.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   bolo   podané   odvolanie   sťažovateľom,   o   ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 87/2010 zo 14. júla 2010 tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu upravenej v čl. 127 ods. 1 ústavy   ústavný   súd   odmietol   tú   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ namieta porušenie označených   základných   práv   rozhodnutím   správneho orgánu sp. zn. OPÚ-2009/01010-22/Šv   zo   17.   júna   2009   a   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 6 Sp 47/09-30 zo 7. decembra 2009 pre nedostatok svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 6 Sžo 87/2010 zo 14. júla 2010

Podstatou námietok sťažovateľa je odlišné právne posúdenie veci najvyšším súdom oproti právnemu názoru, ktorý sťažovateľ zastáva, pričom poukazuje na odlišné rozhodnutie najvyššieho   súdu   v   obdobnej   reštitučnej   veci   sp.   zn.   8   Sžo   535/2009.   Túto   skutočnosť sťažovateľ vníma ako porušenie označených základných práv.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02, II. ÚS 289/08).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04, III. ÚS 107/05).

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 87/2010 zo 14. júla 2010 potvrdil rozsudok krajského   súdu   sp.   zn.   6   Sp   47/09   zo   7.   decembra   2009,   ktorým   krajský   súd   potvrdil rozhodnutie správneho orgánu sp. zn. OPÚ-2009/01010-22/Šv zo 17. júna 2009, ktorým správny   orgán   rozhodol,   že   právni   nástupcovia   po   pôvodnom   žiadateľovi   nespĺňajú podmienky ustanovené § 6 ods. 1 písm. k) zákona o pôde, a preto im vo výrokovej časti rozhodnutia označené pozemky nevydal.

Z odôvodnenia najvyššieho súdu najmä vyplýva: „...   Predmetom   odvolacieho   konania   v   danej   veci   bol   rozsudok   krajského   súdu, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ktorým odporca nevyhovel   reštitučnému   nároku   právnych   nástupcov   žiadateľa   uplatnený   podľa   zákona o pôde   na   navrátenie   vlastníctva   k   nehnuteľnostiam,   a   preto   odvolací   súd   preskúmal rozsudok   súdu   prvého   stupňa   ako   aj   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo,   pričom   v rámci odvolacieho   konania   skúmal   aj   napadnuté   rozhodnutie   žalovaného   správneho   orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so   všetkými   námietkami   uvedenými   v   opravnom   prostriedku   navrhovateľa   a   z   takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.

Predmetom   preskúmavacieho   konania   v   danej   veci   bolo   rozhodnutie   a   postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím odporca v rámci konania podľa zákona o pôde právnym nástupcom žiadateľa nevydal žiadané nehnuteľnosti a ani im nepriznal právo na náhradu za tieto nehnuteľnosti.

Účelom   zákona o   pôde   bolo   zmierniť   následky niektorých majetkových krívd,   ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   upraviť   vlastnícke   vzťahy   k   pôde   v   súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného   prostredia.   Zákon   sa   vzťahoval   na   a)   pôdu,   ktorá   tvorí   poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond, b) obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej   poľnohospodárskej   usadlosti,   včítane   zastavaných   pozemkov,   c)   obytné   a hospodárske   budovy   a   stavby   slúžiace   poľnohospodárskej   a   lesnej   výrobe   alebo   s   ňou súvisiacemu   vodnému   hospodárstvu,   včítane   zastavaných   pozemkov,   d)   iný poľnohospodársky majetok uvedený v § 20 (§ 1 ods. 1 zákona o pôde)....

Správny   orgán   aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   v   danej   veci   postupoval v intenciách   citovaných   právnych   noriem,   pre   svoje   rozhodnutie   si   zadovážil   dostatok skutkových   podkladov,   skutkové   okolnosti   správne   právne   posúdil,   a   preto   jeho   právny názor   bol   správny   a   v   súlade   so   zákonom,   z   ktorých   dôvodov   boli   splnené   zákonné podmienky pre potvrdenie jeho rozhodnutia súdom prvého stupňa podľa § 250q ods. 2 O. s. p..

Medzi   účastníkmi   konania   ostala   predovšetkým   sporná   otázka   aplikácie   právnej normy ustanovenej v § 6 ods. 1, písm. k/ zákona o pôde na vydanie žiadaných nehnuteľností, ktoré prešli v rozhodnej dobe na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku kúpnych zmlúv, z ktorých dôvodov odvolací súd zameral svoju pozornosť najmä na to, či žalovaný správny orgán v preskúmavanej veci riadne zistil skutočný stav, týkajúci sa okolností, za ktorých boli kúpne zmluvy uzatvárané a či tieto správne právne posúdil.

Odvolací súd z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril   administratívny   spis   žalovaného   správneho   orgánu,   zistil,   že   J.   F.   -   právny predchodca navrhovateľa a zúčastnených osôb si uplatnil reštitučný nárok podľa zákona o pôde žiadosťou zo dňa 15. 12. 1992, doručenej správnemu orgánu dňa 21. 12. 1992, ktorým žiadal finančnú náhradu za pozemky zapísané v pozemkovej knihe kat. úz. Š. vl. č...., parc. č...., vl. č.... parc.č...., vl. č.... parc. č...., vl. č.... parc. č...., vl. č....,... parc. č....,...,..., vl. č.... parc. č...., vl. č....,...,... parc. č....,...,...,..., vl. č.... parc. č...., vl. č.... parc. č...., vl. č.... parc. č...., vl. č.... parc. č.... a vl. č.... parc. č....; v žiadosti uviedol, že kúpne zmluvy boli uzatvorené v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, tieseň videl v tom, že ak nedôjde k uzatvoreniu kúpnych zmlúv, sú dané predpoklady na vyvlastnenie, čo vyplývalo   z   bodu   5   kúpnych   zmlúv   a   nápadne   nevýhodné   podmienky   podľa   žiadateľa spočívali v cene, ktorá nebola určená podľa platných cenových predpisov, pretože pozemky mali charakter stavebných pozemkov a patrili do intravilánu mesta P.; právny nástupca žiadateľa   Ing. P.   F.   listom   zo   dňa   10.   11.   2008   doplnil   dôvody,   v   dôsledku   ktorých považovali   uzatvorenie   kúpnych   zmlúv   v   tiesni   za   nápadne   nevýhodných   podmienok; predmetom   kúpnych   zmlúv   boli   nehnuteľnosti   tvoriace   poľnohospodársky   pôdny   fond   v užívaní socialistickej organizácie, podľa zápisu v pozemkovej knihe kat. úz. Š. boli pozemky vedené   ako   role   alebo   lúky;   k   prechodu   vlastníctva   k   žiadaným   nehnuteľnostiam   od pozemkovoknižného vlastníka na Československý štát došlo na základe kúpnych zmlúv č.... zo dňa 22. 1. 1982, č.... zo dňa 22. 5. 1980, č.... zo dňa 4. 5. 1981, č.... zo dňa 16. 7. 1981, č.... zo dňa 16. 7. 1981, č.... zo dňa 22. 5. 1980, kúpnej zmluvy zo dňa 15. 8. 1988 a kúpnej zmluvy zo dňa 24. 11. 1986; žalovaný správny orgán preskúmavaným rozhodnutím rozhodol tak, že právni nástupcovia žiadateľa J. F. - navrhovateľ a zúčastnené osoby nespĺňajú podmienky ustanovené v § 4 ods. 1 zákona o pôde na parcely vedené v PKV č.... mpč.... vo výmere... m2, nespĺňajú podmienky ustanovené v § 4 ods. 2 zákona o pôde na parcely zapísané v PKV č.... mpč.... vo výmere... m2 a v PKV č.... mpč.... vo výmere... m2 a taktiež nespĺňajú podmienky ustanovené v § 6 ods. 1 písm. k/ zákona o pôde na parcely uvedené v pozemkovej   knihe   v   kat.   úz.   Š.   vl.   č.  ...,   mpč.  ...,   vo   výmere  ...   m2,   vl.   č.  ...,   mpč.  ..., vo výmere... m2 a... m2, vl. č.... mpč...., vo výmere... m2, vl. č.... mpč...., vo výmere 1080 m2, vl. č.... a... mpč....,...,... vo výmere... m2, vl. č....,...,... mpč....,...,... a... vo výmere... m2, mpč.... vo výmere... m2 a vl. č.... mpč.... vo výmere... m2; súčasne správny orgán   vo   výroku   rozhodnutia   vyslovil,   že   právnym   nástupcom   žiadateľa   sa   nevydávajú uvedené pozemky a ani ich časti a súčasne, že o parcele pozemkovoknižnej vložky č.... mpč.... vo výmere...   m2, ktorá bola žiadateľovi vyvlastnená rozhodnutím MsNV v P. č. Výst.: 2214/82-Pk   zo   dňa   18. 4. 1983   rozhodne   samostatným   rozhodnutím   a   o   parcele pozemkovoknižnej vložky č. 83 mpč.... vo výmere... m2 rozhodol bývalý Okresný úrad odbor   pozemkový,   poľnohospodárstva   a   lesného   hospodárstva   rozhodnutím   OPPaLH 2000/767-1/Šp zo dňa 17. 4. 2000, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 6. 2000. Predpokladom   pre vydanie   nehnuteľností   podľa   ustanovení zákona   o pôde   alebo priznania náhrady za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať bolo, aby si oprávnená osoba uplatnila reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 9 ods. 1 uvedeného zákona a zároveň vyzvala povinnú osobu na vydanie nehnuteľností, preukázala splnenie zákonných podmienok oprávnenej osoby ustanovených v § 4 ods. 1, 2 ako aj, že žiadané nehnuteľnosti prešli v zákonnej dobe (od 25. 2. 1948 do 1. 1. 1990) na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku   skutočností   taxatívne   ustanovených   v   §   6   ods.   1,   2,   právo   na   navrátenie vlastníctva alebo priznanie náhrady si oprávnená osoba uplatnila   v lehote ustanovenej v § 13 ods. 1 (do 31. 12. 1992) a žiadané pozemky ku dňu odňatia mali charakter pôdy podľa § 1 ods. 1.

Odvolací   súd   v   danej   veci   taktiež   dospel   k   záveru,   že   na   základe   vykonaného dokazovania   v   preskúmavanej   veci   bolo   preukázané,   že   žiadateľ   -   právny   predchodca navrhovateľa   a   zúčastnených   osôb,   si   síce   uplatnil   reštitučný   nárok   na   navrátenie vlastníctva, resp. priznanie finančnej náhrady k pozemkom v zákonnej lehote podľa § 13 ods. 1 zákona o pôde, avšak pre vydanie nehnuteľností, resp. priznanie náhrady za žiadané pozemky   neboli   splnené   zákonné   podmienky   citovanej   právnej   normy   a   to   prechod žiadaných nehnuteľností na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku taxatívne uvedenom v §   6   ods.   1   písm.   k/   zákona   o   pôde,   pretože   v   konaní   nebolo   preukázané   že   žiadané nehnuteľnosti boli   vykúpené   na základe   kúpnych zmlúv   uzavretých v   tiesni   za   nápadne nevýhodných podmienok.

Splnenie   zákonných   podmienok   podľa   §   6   ods.   1,   písm.   k/   zákona   o   pôde   a   to uzavretie kúpnej zmluvy v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok správny orgán ako aj súd prvého stupňa v danej veci správne posudzovali v čase uzatvorenia kúpnych zmlúv. Odvolací súd sa stotožnil so závermi správneho orgánu ako aj súdu prvého stupňa, ku ktorým dospeli pri posudzovaní splnenia zákonnej podmienky ustanovenej v § 6 ods. 1, písm. k/ zákona o pôde a to tiesne za nápadne nevýhodných podmienok.

Splnenie zákonnej podmienky podľa § 6 ods. 1, písm. k/ zákona o pôde a to uzavretie kúpnej   zmluvy   v   tiesni   za   nápadne   nevýhodné   podmienky   zákonodarca   predpokladá kumulatívne.   Na   základe   právnej   teórie   a   zaužívanej   právnej   praxi   je   potrebné   tieseň vykladať ako stav, vyplývajúci z objektívnych skutočností, ktoré pôsobili na fyzickú osobu ako vlastníka do takej miery, že tento urobil vo vzťahu k svojmu majetku taký právny úkon, ktorý   by   v   právnom   štáte   inak   neurobil.   Pokiaľ   ide   o   ďalšiu   časť   uvedenej   zákonnej podmienky, a to, že kúpna zmluva bola podpísaná za nápadne nevýhodných podmienok, odvolací   súd   poukazuje   na   to,   že   pri   skúmaní   naplnenia   znakov   nápadne   nevýhodných podmienok treba vždy starostlivo skúmať, či ide o nevýhodnosť takej intenzity, že ju možno kvalifikovať   ako   nápadnú   voči   stavu,   ktorý   existoval   v   dobe   uzavretia   kúpnej   zmluvy vzhľadom k podmienkam vtedy obvyklým.

Pokiaľ   žiadateľ   J.   F.   a   neskôr   navrhovateľ   v   správnom   konaní   tvrdili,   ako aj následne navrhovateľ tvrdil v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu a v   odvolaní   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   že   pôvodný   vlastník   podpísal   zmluvu v tiesni,   pretože   bol   štátom   obmedzený   v   slobode   rozhodovania   a   postupom   štátu   bol prinútený podpísať zmluvu, odvolací súd súhlasí s tvrdením správneho orgánu, že hrozba vyvlastnením nemôže byť tiesňou, pretože išlo o legálny postup v čase uzavretia kúpnych zmlúv v zmysle právnych predpisov platných v čase uzavretia týchto zmlúv a taktiež súhlasí s tvrdením že poukázanie na vysoký vek vlastníka v čase uzatvorenia kúpnych zmlúv je právne   irelevantné,   pretože   neboli   doložené   žiadne   dôkazy,   ktoré   by   preukazovali,   že vlastník v čase podpisovania zmluvy nebol spôsobilý ovplyvniť svoje konanie alebo posúdiť svoje   rozhodovanie   v   dôsledku   svojho   veku.   Správny   orgán   však   správne   posudzoval okolnosti   tvrdené   navrhovateľom,   preukazujúce   skutočnosti,   ktoré   vlastník   pozemkov v rozhodnej dobe prežil, konkrétne nátlak na vstup do JRD, strata možnosti zabezpečiť živobytie rodiny prácou na svojej pôde a chovom dobytka, ktoré vyvolali u neho traumu, beznádej a vedomie nedostatku zákonnej ochrany súkromného vlastníctva v socialistickom zriadení,   ktoré   okolnosti   boli   objektívne   pôsobiacim   stavom,   v   dôsledku   ktorého   urobil úkon,   ktorý   by   inak   neurobil,   teda   tieto   okolnosti   je   možné   posudzovať   za   tieseň,   pod vplyvom ktorej vlastník pozemkov - žiadateľ podpísal predmetné kúpne zmluvy.

Pokiaľ ide o ďalšiu časť zákonnej podmienky podľa § 6 ods. 1, písm. k/ zákona o pôde,   a   to,   že   kúpna   zmluva   bola   podpísaná   za   nápadne   nevýhodných   podmienok, odvolací   súd   poukazuje   na   to,   že   pri   skúmaní   naplnenia   znakov   nápadne   nevýhodných podmienok treba vždy starostlivo skúmať, či ide o nevýhodnosť takej intenzity, že ju možno kvalifikovať   ako   nápadnú   voči   stavu,   ktorý   existoval   v   dobe   uzavretia   kúpnej   zmluvy vzhľadom k podmienkam vtedy obvyklým, pričom nevýhodnosť môže spočívať v rôznych skutkových alebo právnych okolnostiach.

Správny   orgán   v   danej   veci   posudzoval   nevýhodnosť   podmienok   na   základe vznesenej námietky žiadateľa a neskôr navrhovateľa, ktorý nevýhodnosť videli v tom, že kúpna   cena   bola   určená   neplatne,   pretože   pozemky   boli   vykupované   za   cenu poľnohospodárskej pôdy, avšak boli vykupované na výstavbu sídliska, že cena, ktorá bola stanovená kupujúcim, bola neprimerane nízka, že nebola určená podľa znaleckého posudku, ako   aj   že   dohodnutá   cena   musela   byť   v   súlade   s   cenou   určenou   cenovými   predpismi platnými v čase uzatvárania zmlúv, s poukazom na vyhlášku Štátneho plánovacieho úradu č. 258 zo dňa 14. 6. 1951.

Podľa § 250i ods. 1 O. s. p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Navrhovateľ   v   opravnom   prostriedku   proti   rozhodnutiu   žalovaného   správneho orgánu a v odvolaní proti napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa v podstate zopakoval dôvody,   v   dôsledku   ktorých   považoval,   že   kúpne   zmluvy   boli   uzavreté   za   nápadne nevýhodných podmienok, a preto odvolací súd zameral svoju pozornosť pri preskúmaní rozhodnutia správneho orgánu na uvedené dôvody.

Zo skutkových okolností v danom prípade vyplýva, že žiadané nehnuteľnosti prešli na štát resp. inú právnickú osobu v dôsledku kúpnych zmlúv uzavretých v rokoch 1980 až 1988. V čase, kedy boli tieto kúpne zmluvy uzatvárané platili na území Slovenskej republiky cenové predpisy a to vyhláška SCÚ a MF SSR č. 47/1969 Zb. o cenách stavieb v osobnom vlastníctve a o náhradách pri vyvlastnení nehnuteľností, s účinnosťou od 1. 6. 1969, ktorá v ustanovení § 1 ods. 2 ustanovovala postup socialistickej organizácie pri uzatváraní dohôd o   odplatných   prevodoch   k   nehnuteľnosti   s   občanmi   alebo   inými   než   socialistickými organizáciami a podľa § 15 ods. 1 ustanovovala peňažnú náhradu za ostatné pozemky vo výške 0,40.- Kčs. Uvedená vyhláška platila do 1. 1. 1985, kedy nadobudol účinnosť ďalší cenový predpis a to vyhláška SCU 129/1984 Zb. o cenách stavieb, pozemkov, porastov, úhradách   za   zriadenie   práva   osobného   užívania   pozemkov   a   o   náhradách   za   dočasné užívanie pozemkov, ktorá v § 14 ods. 3 ustanovovala cenu pozemkov v užívaní socialistickej organizácie taktiež vo výške 0,40.- Kčs, tento cenový predpis platil do 1. 1. 1989.

Ani podľa názoru odvolacieho súdu zo skutkových okolností v danej veci nevyplýva, že by kúpna zmluva bola uzavretá za nápadne nevýhodné podmienky, pretože kúpna cena za odpredávané   pozemky   bola   určená   na   základe   cenových   predpisov   platných   v   čase uzavretia zmluvy a to vyhlášky č. 47/1969 Zb. a č. 129/1984 Zb. spôsobom a vzhľadom k podmienkam obvyklým v čase uzavretia kúpnej zmluvy a vzhľadom na uvedené nebolo možné určiť cenu odpredávaných pozemkov podľa vyhlášky Štátneho plánovacieho úradu č. 258 zo 14. 6. 1951. Nebolo možné považovať za nápadne nevýhodné podmienky ani to, že predmetné nehnuteľnosti boli štátom vykupované za účelom výstavby a hodnota za ne bola stanovená   0,40.--Kčs,   pretože   predmetnými   kúpnymi   zmluvami   boli   odpredávané nehnuteľnosti, ktoré mali v čase uzatvárania zmluvy charakter roľa a lúka. Za nápadne nevýhodné   podmienky   nie   je   možné   tiež   považovať   skutočnosť,   že   cena   nebola   určená znaleckým   posudkom,   pretože   predmetom   prevodu   boli   pozemky,   ktorých   cena   priamo vyplývala z cenového predpisu.

Vzhľadom na uvedené aj podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci teda neboli kumulatívne splnené obidve zákonné skutočnosti zákonnej podmienky ustanovenej v § 6 ods. 1, písm. k/ zákona o pôde, a to, že právny predchodca navrhovateľa a zúčastnených osôb kúpne zmluvy uzatvoril v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok.

Odvolací   súd   neprihliadol   na   námietku   navrhovateľa,   že   súd   prvého   stupňa nesprávne   rozhodol   z   dôvodu   neúplne   zisteného   skutkového   stavu, pretože nevykonal navrhovaný dôkaz, keď nepripojil a neoboznámil sa so spisom odporcu č. OPÚ-2008/00181-9/Šv   (nesprávne   č.   OPÚ-2009/01010-22/Šv)   s   poukazom   na   zhodu s prejednávanou   vecou   v   osobe   odporcu.   Súd   v   správnom   súdnictve   pri   preskúmaní zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného   správneho   orgánu   vychádza   zo   skutkových   zistení správnym   orgánom   v   čase   vydania   napadnutého   rozhodnutia   a   môže   vykonať   dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.). Je na úvahe súdu, či navrhovaný dôkaz vykoná alebo nie. V danej veci súd prvého stupňa zamietol žiadosť na doplnenie dokazovania navrhované navrhovateľom a v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite odôvodnil, prečo návrh navrhovateľa zamietol a nepovažoval zo dôvodné sa   oboznámiť   so   spisovým   materiálom   správneho   orgánu   v   inej   veci.   Odvolací   súd v uvedenom postupe súdu prvého stupňa nezistil procesné pochybenie, ktoré by malo vplyv na zákonnosť napadnutého rozsudku. Súčasne odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že posúdenie   postupu žalovaného správneho   orgánu   v inej   veci je   právne   irelevantné pre posúdenie   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu,   ktoré   je   predmetom   správneho prieskumu.

Odvolací súd nemohol súhlasiť ani s tvrdením navrhovateľa, že nestačí len striktne a úzko   dodržiavať   vtedajšie   diskriminačné   právne   predpisy,   ako   aj   že   v   súčasnosti   je potrebné na vec nazerať nie pohľadom byrokratického štátneho úradníka, ale pohľadom orgánu štátu, ktorý by mal mať záujem poškodenú osobu primerane po rokoch odškodniť. Povinnosťou správneho orgánu ako orgánu štátnej správy podľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je konať iba na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu a spôsobom, ktorý   ustanoví   zákon.   Teda   povinnosťou   správneho   orgánu   bolo   v   danej   veci   konať a rozhodovať spôsobom ustanoveným v zákone o pôde, ktorý stanovil zákonné podmienky, za splnenia ktorých zákonodarca ustanovil právo na vydanie poľnohospodárskeho majetku odňatého vlastníkom v rozhodnej dobe alebo právo na priznanie náhrady zaň. Správny orgán v danej veci náležité postupoval a rozhodol v intenciách ustanovení zákona o pôde s poukazom na dôvody uvedené vyššie....“

Z   obsahu   sťažovateľom   označeného   namietaného   základného   práva   nemožno vyvodiť záver o tom, že účastník konania má právo byť pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 82/04). Podľa názoru ústavného   súdu   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   znaky   arbitrárnosti   ani svojvoľnosti nemá. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V nadväznosti na toto rozhodnutie ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Ďalšie skutočnosti vzťahujúce sa na namietané porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy nepovažoval preto ústavný súd za potrebné ďalej skúmať. Zaoberať sa porušením týchto   základných   práv   by   mohol   ústavný   súd   len   v   súvislosti   s   porušovaním ústavnoprávnych   princípov   v   posudzovanom   (namietanom)   konaní,   vo   vzťahu   ktorým dospel k záveru, že tieto porušené neboli, a preto rozhodol o odmietnutí sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 87/07).

K sťažovateľom uvádzanému namietaniu porušenia základného práva na spravodlivý súdny   proces   aj   z   dôvodu,   že   najvyšší   súd   pri   svojom   rozhodovaní   neprihliadol na rozhodnutie   najvyššieho   súdu   podľa   sťažovateľa   v   obdobnej   veci   (rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 535/2009, v ktorej najvyšší súd rozsudkom z 29. apríla 2010 rozhodol tak, že príslušné rozhodnutie správneho orgánu v uvedenej veci zrušil a vec vrátil na   ďalšie   konanie),   ústavný   súd   zaujal   stanovisko,   že   ústavnému   súdu   neprislúcha zjednocovať in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov.   Z   ústavnej   kompetencie   súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohol predstavovať zásah   do   základných   práv   a   slobôd   účastníka   konania   len   za   predpokladu,   že   by   bol dôsledkom   arbitrárnosti   alebo   zjavnej   neodôvodnenosti   súdneho   rozhodnutia v prerokovávanej   veci.   Nemožno   však   namietať   proti   tomu,   aby   judikatúra   súdov v konkrétnych   prípadoch   upresňovala a   dopĺňala objasňovanie obsahu a zmyslu   zákona vrátane   prispôsobovania   aplikačnej   praxe   novým   okolnostiam   za   podmienky,   že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky právnej normy aplikovanej na konkrétny   prípad (III.   ÚS   346/05,   III.   ÚS   284/05,   IV.   ÚS   267/05,   I.   ÚS   290/2010, II. ÚS 538/2010). Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že ústavný súd vo veci vedenej pod sp.   zn.   I.   ÚS   154/08   vychádzal   z iného   konkrétneho   skutkového   stavu,   ako   je   tomu v posudzovanej veci sťažovateľa, t. j. vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 382/2011. Pokiaľ ide o skutkové tvrdenia sťažovateľa, tie boli založené v podstate na tom, že nehnuteľnosti jeho právneho predchodcu boli vykúpené pod hrozbou vyvlastnenia. Túto okolnosť treba považovať podľa jeho názoru za tieseň v zmysle príslušných reštitučných predpisov. Na túto „kardinálnu“   námietku   však   najvyšší   súd   dal   dostatočnú   a relevantnú   odpoveď,   pričom z napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   jeho   rozhodnutie   je   náležite odôvodnené, nepreukazuje znaky arbitrárnosti ani svojvôle, a preto podľa názoru ústavného súdu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako zjavne neodôvodnenú. Na druhej strane,   v   inej   veci   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   154/08   sťažovateľka   uviedla   a tromi svedkami aj potvrdila, že odpredaj sa v jej prípade uskutočňoval pod priamym nátlakom vtedajších   štátnych   orgánov.   Vyhrážali   sa   jej   väzením   a nátlak   bol   vykonaný   aj prostredníctvom dodávok (kontigentov), ktoré museli z pozemkov odvádzať. Štátne orgány sa   vyhrážali   zatopením   domov   a majetkov.   Ústavný   súd   teda   konkrétne   a   markantné skutkové východiská medzi dvomi uvedenými prípadmi prehliadnuť nemohol.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2011