znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 382/2010-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2011 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť O. K. a Bc. K. K., obaja bytom B., zastúpených advokátom Ľ. S., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu   podľa   čl.   20   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Cdo 100/2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 100/2009 p o r u š i l   základné právo O. K. a Bc. K. K. vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Cdo   100/2009 z 29. marca 2010   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. O.   K.   a   Bc.   K.   K.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho zastúpenia   v   sume 382,32 € (slovom tristoosemdesiatdva eur a tridsaťdva centov),   ktorú   j e   Najvyšší súd Slovenskej   republiky   p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   ich   právneho   zástupcu   Ľ.   S. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 382/2010-14 z 23. septembra 2010 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť O. K. a Bc. K. K., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Cdo 100/2009.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný   súd   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovatelia   podaním z 15. novembra 2010, ako aj najvyšší súd vo vyjadrení z 25. októbra 2010 vyslovili súhlas, aby   sa   upustilo   od   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia kúpnou zmluvou z 3. júna 2004 odkúpili od B. F.   (ďalej   len „bývalá manželka   žalobcu“)   pozemok   a garáž   v katastrálnom   území   R. (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“). Bývalá manželka žalobcu mala sporné nehnuteľnosti nadobudnúť   do   výlučného   vlastníctva   v rámci   vyporiadania   bezpodielového spoluvlastníctva   so   svojím   bývalým   manželom   I.   F.   (ďalej   len   „žalobca“).   Vyplýva   to z uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C 299/1998-281. Na základe tohto uznesenia bol bývalej manželke žalobcu vydaný list vlastníctva. Keď sa žalobca dozvedel o tejto skutočnosti, podal na okresnom súde proti sťažovateľom žalobu o určenie, že sporné nehnuteľnosti patria v polovici jemu. Uplatňované právo vyvodzoval z nie   úplne   jasnej   formulácie   uznesenia   okresného   súdu   o vyporiadaní   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov,   pričom   tvrdil,   že   sporné   nehnuteľnosti   neboli   uznesením vyporiadané. Rozsudkom okresného súdu č. k. 14 C 102/2007-73 z 22. novembra 2007 bola žaloba   zamietnutá.   Okresný   súd   zohľadnil   skutočnosť,   že   z celej   hodnoty   majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva žalobca v rámci vyporiadania participoval na jeho   hodnote   presne   v jednej   polovici,   pričom   sa   brala   do   úvahy   aj   hodnota   sporných nehnuteľností. Preto skutočným predmetom vyporiadania sa stali aj sporné nehnuteľnosti, hoci   boli   právne   neusporiadané.   Na   odvolanie   žalobcu   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 270/2008-201 z 28. januára 2009 bol rozsudok   okresného súdu   zmenený a žalobe bolo vyhovené. Odôvodnenie rozsudku krajského   súdu   sa   nevysporiadalo   s argumentmi   sťažovateľov   o riadnom   vyporiadaní bezpodielového   spoluvlastníctva   a najmä   s tvrdením,   že   pri   schvaľovaní   dohody o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   sa   brala   do   úvahy   hodnota   celého vyporiadaného majetku (teda aj sporných nehnuteľností). Krajský súd sa odmietol zaoberať námietkou, podľa ktorej v prípade rozhodnutia v prospech žalobcu bude tomuto prakticky priznaná ďalšia hodnota na úkor sťažovateľov, pričom zároveň sa navýši hodnota, ktorá žalobcovi pripadala z vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva (keďže cena sporných nehnuteľností   už bola raz   zohľadnená).   V dôsledku   nezákonného rozhodnutia   krajského súdu boli sťažovatelia nútení podať dovolanie, v ktorom krajskému súdu vytýkali porušenie práva na rovnaký prístup k súdu, keďže krajský súd sa nevysporiadal s ich námietkami. Upozornili tiež, že ich vlastnícke práva nemôžu byť dotknuté tým, že pôvodne schválená dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva umožňovala aj inú interpretáciu vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam, hoci z celého obsahu dohody (vrátane hodnoty majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva) vyplývalo, že žalobca dostal z hodnotového hľadiska   polovicu   celého   majetku.   Výklad   dohody   nebol   v skutočnosti   problematický, o čom svedčila aj skutočnosť, že bývalej manželke žalobcu bol bez problémov vydaný list vlastníctva. Dali do pozornosti aj skutočnosť, že jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty znamenajúci istotu, že budú ochraňované nadobudnuté práva. Pokiaľ by sa aj dodatočným rozhodnutím súdu vyslovilo, že predávajúci nebol výlučným vlastníkom   predávaných   nehnuteľností,   hoci   v čase   predaja   svedčili   o jeho   vlastníctve všetky zákonné dôvody, a tak by nadobúdateľovi bolo odňaté riadne získané vlastnícke právo, došlo by k narušeniu princípu právnej istoty ako základu právneho štátu. S princípom právnej istoty a ústavnej ochrany vlastníckeho práva je v rozpore výklad, podľa ktorého by dodatočné rozhodnutie o tom, že predávajúci v čase predaja nebol výlučným vlastníkom predávanej   veci,   mal   mať   za   následok   zánik   vlastníckeho   práva   nadobúdateľa,   resp. obnovenie   vlastníckeho   práva   prevodcu.   V dôsledku   uplatnenia   takéhoto   názoru   by   si nadobúdateľ   nikdy   nemohol   byť   istý   svojím   vlastníctvom.   Bolo   by   mu   odopreté   aj dobrodenie vydržania, pretože nikto nemôže vydržať vlastnú vec, pričom pred rozhodnutím súdu vec držal ako jej vlastník. Nadobúdateľ by sa nikdy nemohol spoľahnúť ani na to, že si riadne overil, že jeho predchodca je skutočne vlastníkom predávanej veci, a napriek tomu by bolo jeho riadne nadobudnuté vlastnícke právo ohrozené. Vlastník by tak bol zbavený vlastníctva   bez   akéhokoľvek   vlastného   zavinenia,   bez   existencie   verejného   záujmu   na takomto postupe a iba s obmedzenou možnosťou domôcť sa náhrady. Naproti tomu osoba, ktorá   tento   stav   zavinila   (v   čase   vykonania   vyporiadania   bezpodielového   vlastníctva   si riadne   neošetrovala   svoje   vlastnícke   právo   a nežiadala   ani   o inú   formuláciu   dohody o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva),   by   si   navýšila   svoj   zákonný   podiel z bezpodielového   spoluvlastníctva   o časť   vlastníctva   patriaceho   nadobúdateľovi   podľa riadne uzavretej a platnej kúpnej zmluvy.

Podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd a krajský súd porušili označené základné práva, a preto navrhujú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov   ústavy   v konaniach   vedených   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   3 Cdo 100/2009 a krajským súdom pod sp. zn. 15 Co 270/2008 s tým, aby boli rozsudky najvyššieho súdu z 29. marca 2010 a krajského súdu z 28. januára 2009 zrušené.

Z   vyjadrenia   predsedu   najvyššieho   súdu   č.   KP   4/2010-90   z   25.   októbra   2010 doručeného ústavnému súdu 29. októbra 2010 vyplýva, že podľa odôvodnenia rozsudku najvyššieho   súdu   práve   otázka,   či   sporné   nehnuteľnosti   boli   predmetom   vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, bola v dovolacom konaní rozhodujúca. Najvyšší súd pri posúdení tejto otázky dospel k záveru, že z výrokovej časti uznesenia o schválení zmieru, ale ani z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť, že predmetom vyporiadania boli aj sporné   nehnuteľnosti.   Naopak,   z   obsahu   tohto   uznesenia   jednoznačne   vyplýva,   že predmetom   vyporiadania   bola   len   pohľadávka   100   000   Sk   v   súvislosti   so   spornými nehnuteľnosťami. Najvyšší súd sa tiež zaoberal odkazmi sťažovateľov na čl. 20 ústavy, čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (hoci sťažovatelia tvrdia opak) a § 123 Občianskeho zákonníka.   Tieto   námietky   považoval   za   nedôvodné,   keďže   sťažovatelia   si   ústavné   a zákonné   princípy   zakotvené   v   týchto   ustanoveniach   vykladali   zúžene,   výlučne   v ich prospech   a potierali ochranu vlastníckeho práva   iného, ktorý   toto právo mal už v čase nadobudnutia   vlastníctva   z   ich   strany,   a   ktoré   bolo   prevodom   porušené.   S   námietkami sťažovateľov sa teda najvyšší súd riadne vysporiadal, a preto žiada sťažnosti nevyhovieť.

Z   repliky   sťažovateľov   z   15.   novembra   2010   doručenej   ústavnému   súdu 19. novembra 2010 vyplýva, že trvajú na vlastnej argumentácii. Najvyšší súd prakticky iba poukázal na svoje rozhodnutie, ktoré považuje za správne. Relevantne teda neuvádza, prečo odmietol poskytnúť sťažovateľom ochranu ich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy.

Keďže rozhodnutím ústavného súdu mohlo dôjsť aj k zásahu do práv žalobcu ako účastníka   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   doručil   sťažnosť,   uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, vyjadrenie najvyššieho súdu a repliku sťažovateľov aj jemu s možnosťou, aby sa aj on vyjadril v merite veci.

Z vyjadrenia žalobcu zo 7. decembra 2010 doručeného ústavnému súdu 10. decembra 2010 vyplýva, že so sťažnosťou nesúhlasí a žiada, aby ústavný súd vyslovil, že označené práva   sťažovateľov   neboli   porušené.   Požaduje   aj   náhradu   trov   právneho   zastúpenia advokátom pre prípad úspechu v konaní. Nie je pravdou, že sa najvyšší súd nevysporiadal s argumentáciou   sťažovateľov,   podľa   ktorej   v   rámci   vyporiadania   bezpodielového spoluvlastníctva manželov došlo aj k vyporiadaniu garáže. V skutočnosti totiž túto otázku posúdil a dospel k záveru, že predmetom vyporiadania bola len pohľadávka 100 000 Sk v súvislosti so spornou garážou. Nie je celkom zrozumiteľné, prečo sťažovatelia stotožňujú vyporiadanie peňažnej pohľadávky s vyporiadaním nehnuteľností, keďže ide o dva celkom nezávislé   predmety   občianskoprávnych   vzťahov.   Garáž   patrila   od   10.   mája   1993 do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a bývalej manželky žalobcu. Od tejto chvíle preto nemožno garáž považovať za majetkoprávne neusporiadanú. Domnienka, podľa ktorej vlastníctvo   ku   garáži   je   neusporiadané,   bola   nesprávna.   Znamená   to,   že   uznesením okresného súdu sp. zn. 17 C 299/98 z 21. októbra 2003, ktorým bol schválený súdny zmier, bolo   na   jednej   strane   vyporiadané   niečo,   čo   vôbec   nemalo   byť   vyporiadané   (peňažná pohľadávka 100 000 Sk), a na druhej strane vôbec nebolo vyporiadané to, čo vyporiadané malo byť (garáž s pozemkom). V súvislosti s námietkou opierajúcou sa o princíp právnej istoty treba uviesť, že kúpnou zmluvou z 3. júna 2004 došlo k porušeniu zásady, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, než sám má, pričom išlo o neprípustné nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka. Nesúhlasí ani s námietkou, podľa ktorej mal ako účastník konania vplyv na právny stav sporných nehnuteľností, a že za to nesie zodpovednosť. Zodpovednosť nesie predovšetkým Správa katastra v B. (ďalej len „správa katastra“),   ktorá   nedopatrením   žalobcu   do   listu   vlastníctva   nezapísala.   Je pravdou,   že sťažovatelia boli do doby, kým im bola doručená žaloba žalobcu, dobromyseľní v tom, že im sporný spoluvlastnícky podiel patrí. Táto ich dočasná dobromyseľnosť však v danom prípade nemá právny význam, lebo nič také zákon neustanovuje.

Z repliky sťažovateľov z 28. decembra 2010 doručenej ústavnému súdu 3. januára 2011   vyplýva,   že   so   stanoviskom   žalobcu   nesúhlasia   a   trvajú   i   naďalej   na   svojich argumentoch, ktoré opätovne podrobne rozvádzajú.

II.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 17 C 299/1998-281 z 21. októbra 2003 vyplýva, že ním bol schválený zmier medzi bývalou manželkou žalobcu a žalobcom o vyporiadaní ich bezpodielového   spoluvlastníctva,   pričom   podľa   bodu   2   výroku   uznesenia   do   výlučného vlastníctva bývalej manželky žalobcu bola prikázaná „pohľadávka - garáž súp. č. 2839 postavená na parcele KN 1390 o výmere 20 m2 - zastavaná plocha, zapísaná na LV č. 2698 k. ú. R. - majetko-právne neusporiadaná, v hodnote 100 000 Sk“.

Z listu vlastníctva č. 2698 kat. úz. R. z 27. mája 2004 vyplýva, že ako vlastníčka sporných   nehnuteľností   je   uvedená   bývalá   manželka   žalobcu,   pričom   ako   tituly nadobudnutia vlastníctva sú uvedené jednak „uznesenie OS č. 17 C 299/1998-281 zo dňa

21. 10. 2003“, ako aj „osvedčenie N 345/4, NZ 42250/2004 zo dňa 17. 5. 2004“. Vlastnícke právo bývalej manželky žalobcu bolo do katastra nehnuteľností zapísané 24. mája 2004.

Z kúpnej   zmluvy   z 3.   júna   2004   vyplýva,   že   bývalá   manželka   žalobcu   ako predávajúca   predala   sťažovateľom   ako   kupujúcim   sporné   nehnuteľnosti   za   kúpnu   cenu 215 000 Sk. Kúpna zmluva bola vložená do katastra nehnuteľností správou katastra 7. júla 2004 pod sp. zn. V 2156/2004.

Z listu   vlastníctva   č.   2698   kat.   úz.   R.   z 8.   júla   2004   vyplýva,   že   ako   vlastníci sporných nehnuteľností sú uvedení sťažovatelia, pričom ako titul nadobudnutia vlastníctva je uvedená „kúpna zmluva V 2156/2004 zo dňa 7. júla 2004“.

Z rozsudku okresného súdu č. k. 14 C 102/2007-73 z 22. novembra 2007 vyplýva, že ním bola zamietnutá žaloba žalobcu proti sťažovateľom o určenie spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti. Žalobca žiadal, aby okresný súd určil, že je podielovým spoluvlastníkom v jednej polovici k sporným nehnuteľnostiam. Podľa názoru okresného súdu je preukázané, že sporné nehnuteľnosti kúpil žalobca v roku 1992, pričom ako kupujúci vystupoval sám. Žalobca   a bývalá   manželka   žalobcu   však   v konaní   o vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva   zhodne   potvrdili,   že   kúpna   cena   bola   vyplatená   za   trvania   manželstva zo spoločne   nadobudnutých   prostriedkov.   Je   pravdou,   že   pri   vyporiadaní   sporné nehnuteľnosti   neboli   predmetom   vyporiadania,   keďže   sa   vyporiadala   len   pohľadávka k sporným   nehnuteľnostiam,   ktorú   obaja   rozvedení   manželia   považovali   za   spoločnú pohľadávku   voči   tretej   osobe,   a dohodli   sa   na   jej   výške   v sume   100   000   Sk,   pričom pohľadávka bola v celosti prikázaná bývalej manželke žalobcu. Z uznesenia okresného súdu o schválení   súdneho   zmieru   nie   je   zrejmé,   či   medzi   rozvedenými   manželmi   došlo k vyporiadaniu tejto pohľadávky tak, že by sa bývalá manželka žalobcu zaviazala zaplatiť žalobcovi   polovičnú   hodnotu   pohľadávky.   Nevyplýva   to   ani   z výroku,   ale   ani z odôvodnenia   uznesenia.   Ak   aj   nedošlo   k vyporiadaniu   finančnej   hodnoty   pohľadávky v tom zmysle, že by bývalá manželka žalobcu vyplatila žalobcovi 50 000 Sk, je uznesenie okresného   súdu   pre   účastníkov   konania   záväzné   a už   nenapadnuteľné.   Z uvedeného vyplýva,   že   v súvislosti   so   spornými   nehnuteľnosťami   došlo   k vyporiadaniu   spoločnej pohľadávky a následne potom ďalší procesný postup bývalej manželky žalobcu, ktorým požiadala   o vydanie   osvedčenia   o vydržaní,   resp.   uzavrela   zmluvu   o budúcej   zmluve so sťažovateľmi, je v súlade so zákonom. V čase uzavretia kúpnej zmluvy medzi bývalou manželkou žalobcu a sťažovateľmi sa táto preukázala listom vlastníctva, že je výlučnou vlastníčkou sporných nehnuteľností. Zmluva je platná a neobstojí námietka žalobcu o jej relatívnej neplatnosti.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 15 Co 270/2008-201 z 28. januára 2009 vyplýva, že ním bol zmenený rozsudok okresného súdu tak, že sa určilo, že žalobca je polovičným spoluvlastníkom sporných nehnuteľností. Dokazovaním bolo nepochybne zistené, že počas trvania   manželstva   žalobcu   a bývalej   manželky   žalobcu   došlo   18.   decembra   1992 k uzavretiu   kúpnej   zmluvy   týkajúcej   sa   kúpy   sporných   nehnuteľností.   Návrh   na   vklad vlastníctva   bol   do   katastra   nehnuteľností   podaný   10.   mája   1993.   Rozhodnutím   správy katastra sp. zn. V 767/1993 z 10. mája 1993 bol vklad kúpnej zmluvy povolený. Správa katastra   listom   z 22.   septembra   2008   adresovaným   okresnému   súdu   potvrdila,   že   jej rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva, ktorým žalobca nadobudol vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam dňom doručenia návrhu na vklad, t. j. 10. mája 1993, nebolo zapísané   na   liste   vlastníctva   nedopatrením.   Ďalším   listom   z 5.   júna   2008   potvrdila,   že žalobcovi   bola   zaslaná   zmluva   z konania   o povolení   vkladu   sp.   zn.   V 767/1993,   ktorú prevzal 15. novembra 1993. Napokon listom z 21. apríla 2008 potvrdila aj to, že 29. apríla 2004 bol na list vlastníctva č. 2698 kat. úz. R. zapísaný ako vlastník žalobca a 24. mája 2004 bola na predmetný list vlastníctva zapísaná ako výlučná vlastníčka bývalá manželka žalobcu. Z uvedených skutkových zistení vychádzal aj okresný súd, avšak vyvodil vo veci nesprávny právny záver. Krajský súd nepovažuje za správny právny názor okresného súdu, podľa ktorého ak účastníci konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva nemali k dispozícii list vlastníctva, potom predmetom vyporiadania medzi nimi mohla byť len ich spoločná   pohľadávka   voči   predávajúcej   osobe.   Vzhľadom   na   konštitutívne   účinky rozhodnutia o povolení vkladu, ktoré nastali 10. mája 1993, a vzhľadom na to, že medzi účastníkmi   bola   zhoda,   že   sporné   nehnuteľnosti   tvoria   spoločný   majetok,   v dohode o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   mali   byť   sporné   nehnuteľnosti   priamo vyporiadané.   V konaní   vedenom   okresným   súdom   obaja   účastníci   tvrdili,   že   sporné nehnuteľnosti   sú   majetkoprávne   nevysporiadané,   a preto   žiadali   do   vyporiadania bezpodielového   spoluvlastníctva   zahrnúť   len   pohľadávku.   Aj   z formulácie   uznesenia okresného súdu č. k. 17 C 299/1998-281 z 21. októbra 2003, ktorým bol schválený súdny zmier o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva, vyplýva, že predmetom vyporiadania bola okrem iných vecí a hodnôt len pohľadávka v hodnote 100 000 Sk. Krajský súd sa stotožňuje   s právnym   názorom   okresného   súdu,   podľa   ktorého   pri   vyporiadaní bezpodielového   spoluvlastníctva   účastníkov   neboli   predmetom   vyporiadania   sporné nehnuteľnosti,   ale   iba   pohľadávka   v spojitosti   s nimi.   Rovnako   je   správne   ustálenie okresného súdu, podľa ktorého ani z výrokovej časti, ale ani z jeho odôvodnenia nie je zrejmé,   akým   spôsobom   sa   pri   rozdelení   spoločného   majetku   táto   pohľadávka zohľadňovala. Vzhľadom na ustanovenie § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka treba podľa názoru krajského súdu vyvodiť právny záver, podľa ktorého ak v danom prípade sporné nehnuteľnosti   neboli   zahrnuté   do   majetku   vyporiadaného   zmierom   schváleným   súdom, uplatní   sa   právna   domnienka   o tom,   že   sporné   nehnuteľnosti   sa   stali   podielovým spoluvlastníctvom   žalobcu   a bývalej   manželky   žalobcu,   a to   každého   z nich   v polovici. Krajský   súd   naproti   tomu   nepovažuje za   správny   právny   názor   okresného   súdu,   podľa ktorého po vyporiadaní spoločnej pohľadávky bol ďalší procesný postup bývalej manželky žalobcu, ktorým požiadala o vydanie osvedčenia o vydržaní, v súlade so zákonom. V danom prípade neboli splnené podmienky nadobudnutia vlastníctva vydržaním v prospech bývalej manželky žalobcu podľa ustanovenia § 134 Občianskeho zákonníka. Nebola v nej splnená podmienka oprávnenej držby a tiež dobromyseľnosti, že jej sporné nehnuteľnosti patria, pretože sa domnievala, že sporné nehnuteľnosti sú majetkoprávne nevysporiadané. Navyše, aj   po   zániku   bezpodielového   spoluvlastníctva   až   do   jeho   vyporiadania   zostal   každý z manželov   vlastníkom   spoločnej   veci.   Bolo   preto   vylúčené,   aby   vec   náležiaca   do bezpodielového   spoluvlastníctva   počas   doby   od   jeho   zániku   až   do   jeho   vyporiadania vydržal   pre   seba   jeden   z bývalých   manželov.   Na   základe   uvedeného   bolo   treba   prijať právny   záver,   že   bývalá   manželka   žalobcu   nemohla   nadobudnúť   výlučné   vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním. Ak potom kúpnou zmluvou z 3. júna 2004 sporné nehnuteľnosti previedla ako predávajúca výlučná vlastníčka v celosti, previedla viac práv, než sama v tom čase mala. Bola teda porušená právna zásada, podľa ktorej nikto nemôže na druhého previesť viac práv, než sám má, čo má za následok, že kúpna zmluva je v časti týkajúcej sa prevodu polovičného podielu patriaceho žalobcovi neplatná podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Ide o absolútnu čiastočnú neplatnosť právneho úkonu, nie teda relatívnu neplatnosť. Pokiaľ sťažovatelia poukazujú na akési „fiktívne“ vlastníctvo, takýto   pojem   zákon   nepozná.   Preto   nemožno   akceptovať   námietku,   podľa   ktorej   by „fiktívne“ vlastnícke právo žalobcu malo pôsobiť len voči bývalej manželke žalobcu, a nie aj voči sťažovateľom ako dobromyseľným nadobúdateľom.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 100/2009 z 29. marca 2010 vyplýva, že ním   bolo   zamietnuté   dovolanie   sťažovateľov   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 15 Co 270/2008 z 28. januára 2009. Podľa názoru najvyššieho súdu dovolanie sťažovateľov nie je opodstatnené. Rozhodujúcou otázkou bolo, či sporné nehnuteľnosti boli, alebo neboli predmetom   vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva   v rámci   schváleného   súdneho zmieru uznesením okresného súdu č. k. 17 C 299/1998-281 z 21. októbra 2003. Pri posúdení tejto otázky dospel najvyšší súd k záveru o správnosti právneho názoru krajského súdu, podľa   ktorého   sporné   nehnuteľnosti   neboli   predmetom   vyporiadania   bezpodielového spoluvlastníctva. Tomuto záveru nasvedčuje aj následné konanie bývalej manželky žalobcu, keď   17.   mája   2004   požiadala   o vydanie   osvedčenia   o vydržaní   sporných   nehnuteľností. Z tohto   jej   konania   naopak   možno   usúdiť,   že   sporné   nehnuteľnosti   neboli   predmetom vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva.   Navyše,   podmienky   nadobudnutia vlastníctva   vydržaním   v prospech   bývalej   manželky   žalobcu   neboli   splnené   z dôvodov, ktoré uviedol krajský súd. Preto tiež krajský súd správne vychádzal z právnej domnienky uvedenej v ustanovení § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka, na základe ktorej sa žalobca a bývalá manželka žalobcu stali podielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností, a to každý z nich v rozsahu ideálnej polovice. Pokiaľ bývalá manželka žalobcu previedla na sťažovateľov   kúpnou   zmluvou   sporné   nehnuteľností   v celosti,   je   táto   zmluva   čiastočne neplatná, keďže sa ňou previedlo na sťažovateľov viac práv, než v čase uzavretia kúpnej zmluvy   bývalá   manželka   žalobcu   mala.   Žalobca   je   preto   aj   naďalej   spoluvlastníkom sporných   nehnuteľností   v polovici.   Rozsudok   krajského   súdu   je   v súlade   s princípom právnej   istoty   a ústavnej   ochrany   vlastníckeho   práva.   Uvedené   princípy   si   sťažovatelia vykladajú zúžene, výlučne vo svoj prospech a potierajú pritom ochranu vlastníckeho práva iného,   ktorý   toto   právo   mal   už   v   čase   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   zo   strany sťažovateľov, a ktoré bolo uvedeným prevodom porušené.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(…)

Podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby so rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolou   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné zdôrazniť, že predmetom konania vedeného všeobecnými súdmi bola žaloba o určenie vlastníckeho práva žalobcu k sporným nehnuteľnostiam, resp. k ideálnemu spoluvlastníckemu podielu zo sporných nehnuteľností.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tzv. určovacia žaloba podľa § 80 písm. c) Občianskeho   súdneho   poriadku   [na   rozdiel   od   ostatných   typov   žalôb   uvedených   najmä v ustanoveniach   §   80   písm.   a)   a b)   Občianskeho   súdneho   poriadku]   má   miesto   iba   za predpokladu, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení existencie či neexistencie právneho vzťahu alebo práva. Je preto primárnou povinnosťou všeobecných súdov, aby sa pri rozhodovaní o určovacej žalobe vysporiadali najprv s otázkou existencie či neexistencie naliehavého právneho záujmu žalobcu. O vecnej opodstatnenosti žaloby môžu rozhodovať až po zistení, že naliehavý právny záujem je daný. Pokiaľ všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo na súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania (spravidla žalovaného).  

Možno   teda   ustáliť,   že   všeobecné   súdy   sa   v   danej   veci   otázkou   existencie naliehavého   právneho   záujmu   žalobcu   na   požadovanom   určení   spoluvlastníckeho   práva vôbec nezaoberali, čím postupovali arbitrárne. Vo svetle tejto skutočnosti (bez ohľadu na prípadné ďalšie okolnosti) treba dospieť k záveru, že došlo k porušeniu oboch označených základných práv sťažovateľov, teda základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Rozhodujúce   skutkové   okolnosti   riešeného   prípadu   sa   javia   ako   dosť   osobité a neobvyklé.

Kúpna   zmluva,   ktorou   žalobca   a   bývalá   manželka   žalobcu   mali   nadobudnúť bezpodielové   spoluvlastnícke   právo   k   sporným   nehnuteľnostiam,   bola   na   jednej   strane predpísaným postupom vložená do katastra, no na druhej strane vklad vlastníckeho práva v prospech nadobúdateľov nebol do listu vlastníctva zapísaný, v dôsledku čoho zostal v liste vlastníctve   i   naďalej   evidovaný   pôvodný   vlastník.   V   čase   uzavretia   súdneho   zmieru o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   žalobca   a   bývalá   manželka žalobcu preto žili v predstave, že k prevodu vlastníckeho práva na nich ešte nedošlo. Podľa všetkého ani jeden z nich nevedel, že ide o technickú chybu katastra nehnuteľností. Obaja preto vychádzali z predstavy, že v budúcnosti dôjde k zápisu vlastníckeho práva v ich prospech,   a   tým   aj   k   nadobudnutiu   vlastníctva,   pričom   v   kritickom   časovom   okamihu kvalifikovali   existujúci   stav   ako   spoločný   nárok   na   nadobudnutie   bezpodielového spoluvlastníckeho   práva,   a   to   až   do   chvíle,   kým   sa   zápis   ich   vlastníctva   uskutoční. Vo vedomí takýchto okolností uzavreli 21. októbra 2003 súdny zmier, podľa ktorého, inter alia, „pohľadávka - garáž súp. č. 2839 postavená na parcele KN 1390 o výmere 20 m2 - zastavaná   plocha,   zapísaná   na   LV   č.   2698   k.   ú.   R.   -   majetko-právne   neusporiadaná, v hodnote 100.000,- Sk“ bola prikázaná do výlučného vlastníctva bývalej manželky žalobcu.

Na   základe   uvedených   okolností   treba   podľa   názoru   ústavného   súdu   vychádzať z toho, že sa žalobca a bývalá manželka žalobcu dohodli na tom, že nárokovaný zápis vlastníckeho   práva   svedčiaci   pôvodne   obom   má   byť vykonaný   iba   v   prospech   bývalej manželky žalobcu, pričom je zrejme iba jej vecou, resp. rizikom, ako to dosiahne, resp. či to vôbec   dosiahne.   Vychádzajúc   z   tejto   skutočnosti   ústavný   súd   nevidí   naliehavý   právny záujem na požadovanom určení spoluvlastníckeho práva na strane žalobcu.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd berúc do úvahy citované ustanovenia zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 100/2009 z 29. marca 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).   V   ďalšom   bude   povinnosťou   najvyššieho   súdu   riadiť   sa   právnym   názorom ústavného súdu.

V tejto súvislosti treba dodať, že o vrátení veci na ďalšie konanie rozhodol ústavný súd aj napriek tomu, že sťažovatelia o takýto výrok nepožiadali, keďže citované ustanovenie § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde to umožňuje.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľom   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 382,32 €, a to za tri úkony právnych služieb vykonaných v roku 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia,   replika   na   vyjadrenie   najvyššieho   súdu,   replika   na   vyjadrenie   žalobcu)   po 120,23 €, ako aj za režijný paušál trikrát po 7,21 € (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011