znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 382/09-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   novembra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu P. vo V., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Obo 3/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. G. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2009 doručená sťažnosť JUDr. J. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu P. vo V., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 6 Obo 3/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 8. októbra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn.   Z-2-3K   290/96   z 22.   augusta   1997   bol   na   majetok   P.   vo   V.   (ďalej   len „úpadca“) vyhlásený konkurz. Za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený sťažovateľ. V rámci zostavovania súpisu majetku úpadcu patriaceho do konkurznej podstaty sťažovateľ zistil, že úpadca v postavení dlžníka previedol pätnástimi kúpnymi zmluvami z 8. novembra 1996   na   obchodnú   spoločnosť   A.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „A.“),   podstatnú   časť   svojho nehnuteľného majetku, pričom z celkovej hodnoty ustálených majetkových podielov v sume

19 031 076 Sk bola úpadcovi uhradená len nepatrná suma 16 100 Sk. V dôsledku tejto skutočnosti sťažovateľ s poukazom na ustanovenie § 14 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) a § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka písomným prejavom vôle z 13. septembra 1999 doručeným A. 13. októbra 1999 odstúpil od všetkých kúpnych zmlúv. Na základe žalôb A. o určenie neplatnosti   odstúpenia   sťažovateľa   od   kúpnych   zmlúv   o prevode   nehnuteľností   z 8. novembra 1996 rozsudkom krajského súdu č. k. 66 Cbi 76/00-314 zo 16. októbra 2008 bolo určené, že odstúpenie je neplatné. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 3/2009 z 18. júna   2009   bol   rozsudok   krajského   súdu   potvrdený.   Rozsudok   krajského   súdu   sa   stal právoplatným 11. augusta 2009.

Podľa názoru sťažovateľa v oboch rozhodnutiach všeobecných súdov chýba jasné a jednoznačné   odôvodnenie,   ktoré   by   malo   tvoriť   súčasť   základného   práva   na   súdnu ochranu. Najvyšší súd ustálil, že A. uzatvoril s úpadcom pätnásť kúpnych zmlúv o prevode nehnuteľností s tým, že jednu tretinu kúpnej ceny mal A. zaplatiť úpadcovi, ďalšiu tretinu Daňovému úradu v Nitre a poslednú tretinu oprávneným osobám za ich majetkové podiely u úpadcu.   Rovnako   konštatoval,   že   A.   ako   kupujúci   svoj   záväzok   zaplatiť   kúpnu   cenu dohodnutým spôsobom splnil. Podľa výpočtov sťažovateľa to ani zďaleka nezodpovedá skutočnosti.   Neobstoja   ani   tie   ujednania   kúpnych   zmlúv,   podľa   ktorých   boli   vyčíslené nároky   členov   družstva   na   vyrovnací   podiel   a na   majetkové   podiely.   Sťažovateľ spochybňuje tiež oprávnenosť a zročnosť takýchto nárokov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je sťažovateľ presvedčený, že od kúpnych zmlúv odstúpil právom, a pokiaľ to všeobecné súdy neuznali, porušili tým označené práva podľa ústavy a dohovoru.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   v konaní   vedenom   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn. 6 Obo 3/2009 s tým, aby bol rozsudok z 18. júna 2009 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje napokon náhradu trov.

Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. 6 Obo 3/2009-353 z 18. júna 2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 66 Cbi 76/00-314 zo 16. októbra 2008. Úpadca (predtým   vystupujúci   pod   obchodným   menom   P.)   sa   transformoval   v zmysle   platných predpisov a osoby, ktoré mali voči nemu pohľadávky z titulu majetkového podielu, resp. vyrovnacieho podielu (oprávnené osoby) postúpili tieto pohľadávky právnickým a fyzickým osobám–samostatne hospodáriacim roľníkom. Úpadca rozhodol uznesením z 21. augusta 1995, že postupníkom vydá svoj majetok do výšky prevzatých dlhov voči oprávneným osobám. K realizácii uznesenia došlo uzatvorením dohôd z 2. decembra 1995. Išlo o dohody o vydaní majetku družstva na majetkové podiely oprávnených osôb a na vyrovnacie podiely pre   členov   družstva.   V nadväznosti   na   tieto   dohody   boli   uzatvorené   jednotlivé   kúpne zmluvy   týkajúce   sa   prevodu   nehnuteľného   majetku.   V kúpnych   zmluvách   bol   spôsob vyporiadania   kúpnej   ceny   dohodnutý   tak,   že   prvú   časť   ceny   zaplatí   A.   v hotovosti   do pokladne úpadcu. Druhú presne určenú časť ceny mal A. poskytnúť podľa potrieb úpadcu na zaplatenie dane z prevodu nehnuteľností. Napokon tretiu sumu dohodnutej kúpnej ceny mal A. vyplatiť osobám, ktoré získali majetkové podiely v rámci transformácie družstva a členom družstva majúcim nárok na vyrovnací podiel. Je nesporné, že z dohodnutej kúpnej ceny zaplatil A. prvú časť tak, že ju zaplatil v hotovosti do pokladne úpadcu pri podpise kúpnej   zmluvy.   Zaplatenie   tejto   čiastky   nepopieral   ani   sťažovateľ   v právnom   úkone z 13. septembra 1999, ktorým odstúpil od kúpnych zmlúv. Ďalšiu časť kúpnej ceny určenej na   daň   z prevodu   nehnuteľností   spolu   v čiastke   668   414   Sk   vyporiadal   A.   priamo s Daňovým úradom v Nitre. Dokazuje to rozhodnutie sp. zn. 8/320/99 z 5. januára 1999 o zrušení   záložného   práva   zriadeného   na   účel   zabezpečenia   daňovej   pohľadávky. Zostávajúcu časť kúpnej ceny bol A. povinný vyplatiť oprávneným osobám tak, že im zaplatí   spôsobom   a v lehotách   dohodnutých   v zmluvách   o postúpení   pohľadávok.   Táto povinnosť A. smerovala voči tretím osobám, teda nie voči úpadcovi. A. výpisom z hlavnej knihy   účtovníctva   spolu   s inventúrnymi   súpismi   a príslušnými   pokladničnými   dokladmi a výdajkami   preukázal,   že   si   svoju   povinnosť   voči   oprávneným   osobám   (prípadne   ich dedičom)   splnil.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   stav   existujúci   v čase   úkonu sťažovateľa   (odstúpenia   od   kúpnych   zmlúv)   nebol   dôvodom   na   odstúpenie   od   zmluvy v zmysle § 14 ods. 2 zákona o konkurze, podľa ktorého ak zmluvu o vzájomnom plnení ešte v čase vyhlásenia konkurzu nesplnil ani úpadca, ani druhý účastník zmluvy, alebo sa splnila len čiastočne, každá strana môže od zmluvy ustúpiť. A. svoj záväzok zaplatiť kúpnu cenu splnil a predložil o tom   aj relevantné dôkazy. Sťažovateľ namietal, že A.   nemohol mať veriteľov v osobách majúcich nárok na vyrovnávacie podiely, resp.   v osobách   majúcich nárok na vydanie majetkových podielov, a preto považoval svoj postup podľa § 14 ods. 2 zákona o konkurze za dôvodný a platný. Vzhľadom na ustanovenie § 13 ods. 3 zákona č. 42/1992   Zb.   o   úprave   majetkových   vzťahov   a   vyporiadaní   majetkových   nárokov v družstvách v znení neskorších predpisov v znení účinnom v inkriminovanom čase platilo, že pokiaľ sa oprávnená osoba nestala účastníkom právnickej osoby podľa transformačného projektu a nebola podnikateľom v zmysle odseku 2, mohol sa jej vydať majetkový podiel v plnej   výške   po   siedmich   rokoch   od   schválenia   transformačného   projektu,   pokiaľ   sa oprávnená osoba po schválení transformačného projektu nedohodla s družstvom alebo jeho právnym nástupcom inak. To znamená, že oprávnené osoby mali možnosť vydania svojho majetkového   podielu   aj   pred   uplynutím   siedmich   rokov   od   schválenia   transformačného projektu, pokiaľ sa s družstvom alebo jeho právnym nástupcom na tom dohodli. Oprávnené osoby požiadali o vydanie majetkového podielu a uznesením predstavenstva úpadcu z 21. augusta 1995 sa im vyhovelo. Záväzok vyplývajúci z uznesenia predstavenstva prevzal na seba A., ktorý oprávneným osobám poskytol plnenie, pričom tieto osoby toto plnenie prijali. Najvyšší súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že neboli splnené podmienky v zmysle § 14 ods. 2 zákona o konkurze na to, aby sťažovateľ odstúpil od kúpnych zmlúv o prevode nehnuteľností. Podľa doložky právoplatnosti rozsudok nadobudol právoplatnosť 11. augusta 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Treba konštatovať, že použitá argumentácia všeobecných súdov, a to tak z hľadiska skutkových ustálení, ako aj z pohľadu právneho posúdenia, je dostatočná a presvedčivá. V žiadnom prípade ju nemožno považovať za arbitrárnu, ale ani za zjavne neodôvodnenú.

Ústavný súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť tieto podstatné skutočnosti:

Ustanovenie § 14 ods. 2 zákona o konkurze umožňovalo ktorémukoľvek účastníkovi odstúpiť od zmluvy o vzájomnom plnení, ak ju v čase vyhlásenia konkurzu nesplnil ani úpadca, ani druhý účastník zmluvy, resp. sa splnila len čiastočne. Inak povedané, pokiaľ v čase vyhlásenia konkurzu obsah zmluvy spočívajúci v plnení zmluvných strán nebol ešte zavŕšený, vyhlásenie konkurzu dávalo právo od takejto zmluvy bez ďalšieho odstúpiť.

Vzhľadom na platnú právnu úpravu bol sťažovateľ v postavení správcu konkurznej podstaty oprávnený po vyhlásení konkurzu odstúpiť od kúpnych zmlúv uzavretých predtým medzi   úpadcom   a A.   iba   za   predpokladu,   že   v čase   vyhlásenia   konkurzu   nebol   obsah kúpnych zmlúv ešte zavŕšený, teda v okolnostiach skúmaného prípadu dohodnutá kúpna cena nebola A. bezo zvyšku uhradená.

Všeobecné súdy vyhodnotili vykonané dôkazy tak, že A. svoju povinnosť uhradiť kúpnu   cenu   splnil   v celom   rozsahu   spôsobom   dohodnutým   v príslušných   kúpnych zmluvách. Ústavný súd nevidí dôvod spochybňovať tieto skutkové ustálenia všeobecných súdov, keďže sa opierajú predovšetkým o účtovnú dokumentáciu.

Pokiaľ sťažovateľ v podanej sťažnosti veľmi rozsiahlym spôsobom zdôrazňuje, že oprávnené osoby v skutočnosti nespĺňali podmienky na to, aby mohli byť považované za oprávnené osoby, a že preto im vyplatené čiastky mali byť správne vyplatené úpadcovi (čo má   v konečnom   dôsledku   znamenať,   že   v čase   vyhlásenia   konkurzu   povinnosť   A. zaplatiť kúpnu cenu nebola v celom rozsahu splnená), nemôže ústavný súd túto námietku akceptovať.   Sťažovateľ   vlastne   tvrdí,   že   kúpne   zmluvy   v časti   upravujúcej   povinnosť zaplatenia kúpnej ceny tak, že časť z nej sa má vyplatiť nie úpadcovi ako vlastníkovi, ale tretím osobám, ktorým má úpadca dlhovať, sú v rozpore so zákonom. Takúto situáciu však nemožno   z právneho   hľadiska   riešiť   postupom   podľa   §   14   ods.   2   zákona   o konkurze. Zásadne totiž platí, že odstúpiť možno iba od platného právneho úkonu. Neplatný právny úkon nevyvoláva zamýšľané právne účinky, a preto odstupovať od neho by nemalo nijaký zmysel. Presadzovanému právnemu názoru sťažovateľa by, ako sa zdá, skôr zodpovedalo domáhať sa neplatnosti uzavretých kúpnych zmlúv, teda ustálenia, že nehnuteľnosti tvoriace predmet kúpnych zmlúv patria do konkurznej podstaty úpadcu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2009