znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 381/2014-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ADMINISTRATION ERES   s.   r.   o.,   Wupertalská   7,   Košice,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jánom   Burocim, Advokátska kancelária, Chrapčiakova 7, Spišská Nová Ves, pre namietané porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 4 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 7 S 225/2013 z 22. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   ADMINISTRATION   ERES   s.   r.   o.,   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2014 elektronicky   doručená   sťažnosť   spoločnosti   ADMINISTRATION   ERES   s.   r.   o., Wupertalská 7, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1, čl. 4 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   7   S   225/2013   z 22.   januára   2014   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   listom   zo   16.   augusta   2013   oznámila príslušnému správcovi dane Daňovému úradu Košice (ďalej len „daňový úrad“), že ako právna nástupkyňa spoločnosti ERES CORP s. r. o., ktorá zanikla bez likvidácie, stala sa 14. augusta 2013 právnou nástupkyňou zanikajúcej spoločnosti, a tým aj platiteľkou dane z pridanej hodnoty. Týmto oznámením si sťažovateľka splnila svoju zákonnú povinnosť. Listom daňového úradu z 9. septembra 2014 (správne má byť 9. septembra 2013, pozn.) bola sťažovateľka vyzvaná zapožičať doklady. Na výzvu reagovala 16. septembra 2013 a požiadala daňový úrad, aby konkretizoval, aké doklady žiada predložiť. Následne daňový úrad doručil sťažovateľke oznámenie z 2. októbra 2013, podľa ktorého sa sťažovateľka nestala platiteľkou dane z pridanej hodnoty.

Vzhľadom na to, že daňový úrad nekonal vo veci oznámenia sťažovateľky o vzniku jej zákonnej registrácie ako platiteľky dane z pridanej hodnoty v zmysle zákona, začaté daňové   konanie   neukončil   prijatím   meritórneho   rozhodnutia,   ale   vec   vybavil   len neformálnym   oznámením,   sťažovateľka   požiadala   o   ochranu   svojich   práv   krajský   súd návrhom z 30. októbra 2013 na vyslovenie povinnosti orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Uznesením krajského súdu sp. zn. 7 S 225/2013 z 22. januára 2014 bol návrh ako nedôvodný zamietnutý. Podľa názoru krajského súdu daňový úrad bol činný, pretože svojím   písomným oznámením   dal   sťažovateľke   jednoznačne na vedomie,   že   sa   nestala platiteľkou dane zo zákona, a preto jej nebude vydané osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej   hodnoty.   Daňový   úrad   rozhodol   tým,   že   oznámením   o   nevydaní   osvedčenia vyrozumel sťažovateľku o tom, že sa nestala platiteľkou dane, a preto jej nebude vydané osvedčenie, pričom zo správneho poriadku nevyplýva daňovému úradu povinnosť vydať vo veci formálne rozhodnutie so stanovenými zákonnými náležitosťami.

Sťažovateľka poukazuje na ustanovenie § 63 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého ukladať povinnosť alebo priznávať práva možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené.

Treba považovať za jednoznačné, že dňom oznámenia o právnom nástupníctve bol daňový   úrad   povinný   začať   daňové   konanie   a   potom   vydať   osvedčenie,   ktoré   treba považovať za rozhodnutie. Pokiaľ bol daňový úrad tej mienky, že osvedčenie nie je možné vydať,   potom   mal   svoj   názor   vyjadriť   v   rozhodnutí.   Vydanie   iba   oznámenia   treba jednoznačne považovať za nekonanie daňového úradu bez vážneho dôvodu, keďže právny predpis nepredpokladá vybavenie veci iba neformálnym oznámením. V žiadnom prípade nemožno   akceptovať   stanovisko   krajského   súdu,   podľa   ktorého   zo   správneho   poriadku nevyplýva povinnosť vydať vo veci formálne rozhodnutie. Ak totiž zákon vyžaduje vydanie kladného rozhodnutia o registrácii za platiteľa dane, potom je nutné v súlade s materiálnym chápaním právneho štátu a rovnosti pred zákonom vyžadovať aj to, aby takéto rozhodnutie bolo vydané aj v prípade, ak sa žiadosti nevyhovie.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 7 S 225/2013 s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu z 22. januára 2014 zrušené a vec   mu   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Domáha   sa   tiež   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 €, ako aj náhrady trov právneho zastúpenia advokátom.

Z   doplnenia   sťažnosti   z 26. mája 2014   doručeného elektronicky   toho istého dňa vyplýva, že všeobecné súdy poskytujú ochranu fyzických osôb a právnických osôb voči správnym orgánom postupom podľa piatej časti druhej a štvrtej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Je významný rozdiel v miere právnej istoty, resp. neistoty, ktorá automaticky vzniká, ak súd odmietne posúdiť vec ako nečinnosť orgánu verejnej správy. Pripustenie aplikácie žaloby podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku pre daný prípad   by   znamenalo   neúmernú   mieru   právnej   neistoty.   Totiž   súčasťou   spravodlivého konania je aj riadne ukončenie procesu vydaním rozhodnutia. V tom je zahrnuté aj právo na riadny opravný prostriedok, ak je zákonom dovolený. Akceptácia neformálneho oznámenia ako výsledku zákonom upraveného konania by znamenala automaticky zásah do práv, lebo by sa tým účastníkom konania odobrala možnosť podať opravný prostriedok. Účastník by v takomto prípade vôbec nemusel byť informovaný, prečo sa správca dane rozhodol tak, ako sa rozhodol, keďže zákon neformálne oznámenie nešpecifikuje a nepozná, a teda logicky ani nestanovuje žiadne   náležitosti   takéhoto   oznámenia. Bolo   by   tu   aj riziko   zmeškania zákonnej   lehoty   na   podanie   žaloby.   Navyše   otázka   prípustnosti   žaloby   o   preskúmanie neformálneho oznámenia by mohla byť sporná vzhľadom   na ustanovenie § 247 ods.   3 Občianskeho súdneho poriadku.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 7 S 225/2013-22 z 22. januára 2014 vyplýva, že ním bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľky   na   vyslovenie   povinnosti   daňového   úradu   konať a rozhodnúť o oznámení sťažovateľky zo 16. augusta 2013. Podľa názoru krajského súdu daňový úrad dal sťažovateľke v písomnom oznámení z 2. októbra 2013 jednoznačne na vedomie, že sa nestala platiteľkou dane zo zákona a že z uvedeného dôvodu jej nebude vydané   osvedčenie   o   registrácii   pre   daň   z   pridanej   hodnoty.   Oznámenie   sťažovateľky o právnom nástupníctve po zaniknutej spoločnosti, ktorá bola platiteľom dane z pridanej hodnoty,   vybavil   daňový   úrad   spôsobom,   z   ktorého   je   zrejmé,   že   dôvodom   nevydania osvedčenia   je   skutočnosť,   že   sťažovateľka   nepreukázala   postavenie   zdaniteľnej   osoby, a preto nie je možné priznať jej status platiteľa dane zo zákona. Možno preto konštatovať, že daňový úrad vo veci rozhodol tým, že oznámením o nevydaní osvedčenia vyrozumel sťažovateľku o tom, že sa nestala platiteľkou dane zo zákona, a preto jej nebude vydané osvedčenie   o   registrácii   pre   daň   z   pridanej   hodnoty.   Keďže   zo   správneho   poriadku nevyplýva daňovému úradu povinnosť vydať vo veci formálne rozhodnutie so zákonom ustanovenými náležitosťami, nemožno mu z tohto pohľadu nič vytknúť ani konštatovať jeho nečinnosť.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť   v tej   časti,   ktorou   sa   namieta   porušenie   označených   základných   práv napadnutým uznesením krajského súdu treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Závery krajského súdu v napadnutom uznesení nie je možné hodnotiť ako arbitrárne, svojvoľné   a   nedostatočné   a je   nutné   ich   považovať   za   výraz   autonómneho   súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Závery okresného súdu obstoja pre účely skúmania dodržania najmä garancií v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ťažiskom   námietok   sťažovateľky   je   však   jej   právny   názor,   podľa   ktorého   bolo povinnosťou   daňového   úradu   vydať rozhodnutie   so   všetkými   predpísanými   formálnymi náležitosťami, pričom vzhľadom na právny názor daňového úradu malo ísť o rozhodnutie, ktorým by sa nevyhovelo návrhu sťažovateľky na vydanie osvedčenia o jej registrácii ako platiteľa   dane   z pridanej   hodnoty   z   dôvodu   právneho   nástupníctva.   Podľa   presvedčenia sťažovateľky   prípis   daňového   úradu   z   2.   októbra   2013   označený   ako „Oznámenie o nevydaní osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty“ nemožno považovať za rozhodnutie v zmysle § 63 daňového poriadku.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   uviesť,   že   z   hľadiska   ustálenej   praxe   súdov rozhodujúcich v rámci správneho súdnictva nie je dôležité a rozhodujúce, ako je príslušný akt správneho orgánu z hľadiska jeho formy označený, ale podstatnou skutočnosťou je to, či správny orgán individuálnym správnym aktom autoritatívnym a právnej moci schopným spôsobom zasiahol do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby. Vždy je rozhodujúci vecný obsah aktu a v žiadnom prípade nie je rozhodujúce jeho formálne označenie. Pokiaľ je príslušný akt správneho orgánu označený či už „oznámenie“, alebo „upozornenie“, alebo „opatrenie“, príp. je označený iným spôsobom, nie je takáto skutočnosť rozhodujúca pre otázku posúdenia prípustnosti súdneho prieskumu, ale rozhodujúcou skutočnosťou je to, či správny orgán svojím aktom autoritatívnym a právnej moci schopným spôsobom zasiahol do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 23/2012 z 30. januára 2013).

Je   zrejmé,   že   nevydaním   osvedčenia   o   registrácii   pre   daň   z   pridanej   hodnoty sťažovateľke   mohlo   byť   zasiahnuté   do   jej   právneho   postavenia,   keďže   zákon   spája s postavením   platiteľa   dane   z   pridanej   hodnoty   celý   rad   oprávnení   a   povinností (I. ÚS 132/2014).

Treba konštatovať, že z obsahového hľadiska   prípis daňového úradu z 2. októbra 2013 je rozhodnutím, i keď absentuje viacero formálnych znakov. Takýmito chýbajúcimi formálnymi znakmi sú samotné označenie prípisu ako rozhodnutia, štrukturálne rozčlenenie prípisu na výrokovú časť (enunciát) a na odôvodnenie a napokon poučenie o opravnom prostriedku.

Podľa názoru ústavného súdu za daného stavu s prihliadnutím na uplatnené námietky by bol býval zo strany sťažovateľky efektívny taký ďalší postup, ktorý by bol spočíval v podaní odvolania proti prípisu daňového úradu z 2. októbra 2013. Prípustnosť odvolania mala   byť   argumentačne   založená   na   tom,   že   prípis   obsahovo   treba   považovať   za rozhodnutie,   i   keď   formálne   zákonné   náležitosti   pre   rozhodnutie   (označenie,   že   ide o rozhodnutie,   štrukturálne   rozčlenenie   na   výrokovú   časť   a   odôvodnenie   a   poučenie o opravnom prostriedku) neobsahuje, a to aj napriek tomu, že podľa názoru sťažovateľky v danej veci malo byť vydané rozhodnutie so všetkými obsahovými, ale aj formálnymi náležitosťami.   Pri   uvedenom   postupe   by   musel   byť   spis   predložený   druhostupňovému orgánu, ktorý by musel o podanom odvolaní rozhodnúť. Nech už by bolo jeho rozhodnutie akékoľvek,   otvorila   by   sa   následne   pre   sťažovateľku   (v prípade   jej   nespokojnosti s druhostupňovým   rozhodnutím)   možnosť   požiadať   o preskúmanie   právoplatného druhostupňového   rozhodnutia   správny   súd   postupom   podľa   piatej   časti   druhej   hlavy Občianskeho   súdneho   poriadku.   Možno   totiž   konštatovať,   že   vzhľadom   na   konkrétne okolnosti tohto prípadu sa javí byť ako efektívnejšia súdna ochrana postupom podľa druhej hlavy (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku), nie teda podľa štvrtej hlavy (konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku).

Z   dosiaľ   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľka   dosiaľ   nevyužila   všetky   účinné prostriedky ochrany označených práv, a to tak v rámci správneho konania, ako aj v rámci správneho súdnictva.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Pokiaľ teda sťažovateľka v okolnostiach danej veci nevyčerpala právne prostriedky, ktoré   jej   zákon   na   ochranu   jej   práv   poskytuje,   jej   sťažnosť   bolo   treba   považovať   za neprípustnú.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014