znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 381/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   W.,   a.   s.,   zastúpenej   A.,   s.   r.   o.,   vo   veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 25 K 6/2012 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 4 CoKR 4/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti W., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2013 doručená sťažnosť W., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 25 K 6/2012 a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 CoKR 4/2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 14. júna 2013.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   25   K   6/2012 z 27. februára 2012 bolo začaté konkurzné konanie voči sťažovateľke. Ďalším uznesením okresného   súdu   rovnakej   spisovej   značky   zo   7.   mája   2012   bol   ustanovený   predbežný správca s úlohou zistiť majetok sťažovateľky a vypracovať, resp. predložiť správy o stave zisťovania jej majetku. Uznesením okresného súdu č. k. 25 K 6/2012-185 z 2. júla 2012 bol vyhlásený konkurz na majetok sťažovateľky a súčasne bol ustanovený správca. Uznesenie okresného súdu o vyhlásení konkurzu bolo krajským súdom zrušené a vec bola vrátená okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Následným   uznesením   okresného   súdu   č.   k. 25 K 6/2012-629   zo   16.   januára   2013   bol   vyhlásený   znova   konkurz   na   majetok sťažovateľky   a   bol   tiež   ustanovený   správca.   Napokon   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 4 CoKR 4/2013-693 z 26. marca 2013 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Uznesenie nadobudlo   právoplatnosť   16.   apríla   2013,   keďže   15.   apríla   2013   bolo   zverejnené v Obchodnom vestníku.

Podľa názoru sťažovateľky nebola splnená zákonná podmienka vyhlásenia konkurzu, ktorou je dostatok majetku dlžníka potrebný na vyhlásenie konkurzu. V skutočnosti totiž sťažovateľka nemá žiaden majetok a neboli preukázané ani žiadne odporovateľné právne úkony sťažovateľky pred vyhlásením konkurzu. Zo správy predbežného správcu vyplynulo, že sťažovateľka nemá žiaden finančný majetok a nie je ani majiteľkou cenných papierov. Je registrovaná ako záložca a je zapísaná ako vlastníčka dvoch pozemkov v obci K. Zistil tiež,   že   sa   vedú   viaceré   súdne   spory   o   určenie   neplatnosti   záložných   práv.   Napokon konštatoval, že nie je možné určiť, či sťažovateľka má dostatok majetku postačujúceho na úhradu trov konkurzu. Krajský súd zaujal stanovisko, podľa ktorého sú vecne správne zistenia okresného súdu o hodnote majetku sťažovateľky najmä s prihliadnutím na hodnoty, o   ktoré   bol   majetok   sťažovateľky   ukrátený   právnymi   úkonmi,   pri   ktorých   možno odôvodnene predpokladať ich odporovateľnosť. Sťažovateľka s týmto záverom polemizuje a podrobne rozoberá skutkové a právne okolnosti jednotlivých sporných prípadov. Osobitne zdôrazňuje, že záložné právo k nehnuteľnostiam bolo vykonané pred vyhlásením konkurzu, a   preto   ani   nehnuteľnosti   sťažovateľka   nevlastní.   Podľa   jej   názoru   zákon   neustanovuje predpoklad alebo hypotézu o existencii dostatočného majetku nevyhnutného na vyhlásenie konkurzu, ale tento majetok musí byť preukázaný, čo sa však nestalo.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 25 K 6/2012 a krajským súdom pod sp. zn. 4 CoKR 4/2013 s tým, aby boli uznesenia okresného súdu zo 16. januára 2013 a krajského súdu z 26. marca 2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov vo výške 275,94 €.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 4 CoKR 4/2013-693 z 26. marca 2013 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 25 K 6/2012-629 zo 16. januára 2013. Podľa názoru krajského súdu treba považovať za správny záver okresného súdu, podľa ktorého   je   predpoklad,   že   sťažovateľka   má   majetok   postačujúci   aspoň   na   úhradu pohľadávok proti podstate. Berie pritom do úvahy hodnotu majetku, o ktorú bol majetok ukrátený v dôsledku právnych úkonov, pri ktorých možno odôvodnene predpokladať ich odporovateľnosť. Nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľky, podľa ktorého súd musí pri posudzovaní majetnosti dlžníka vychádzať vždy iba zo stavu majetku ku dňu vyhlásenia konkurzu, lebo by to odporovalo účelu a cieľu konkurzu, ako aj možnosti domáhať sa odporovateľnými právnymi úkonmi vrátenia majetku do podstaty. Je správne, že na základe tohto predpokladu s poukazom na prednesy účastníkov na pojednávaní 9. januára 2013, doručených   listín,   účtovných   súvah   za   obdobie   predchádzajúce   vyhláseniu   konkurzu   sa ustálil   záver,   podľa   ktorého   je   možné   odôvodnene   predpokladať   dostatok   majetku sťažovateľky. Zároveň zodpovedá skutočnosti, že platnosť dražby majetku sťažovateľky nie je možné skúmať v štádiu vyhlásenia konkurzu, lebo o tom na základe žalôb o neplatnosť dražby   rozhodujú   všeobecné   súdy   v   iných   konaniach.   V   rámci   posudzovania   dostatku majetku postačujúceho na úhradu nákladov konania je potrebné prihliadnuť na tvrdenia o spornosti   majetku   nadobudnutého   dobrovoľnou   dražbou,   a   preto   je   potrebné   vytvoriť priestor pre možnosť prerokovania sporného majetku s prípadným výsledkom v prospech konkurznej podstaty. V prípade, že by sa kedykoľvek v priebehu konania zistil nedostatok majetku sťažovateľky, súd bude môcť aj bez návrhu rozhodnúť o zrušení konkurzu pre nedostatok majetku. V danom štádiu však takýto záver urobiť nemožno.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 25 K 6/2012, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 25 K 6/2012-629 zo 16. januára 2013 bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal vo vzťahu k tomuto konaniu krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba dodať, že sťažovateľka právo podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu aj využila.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   4   CoKR   4/2013.   Túto   časť   sťažnosti   treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Z   pohľadu   ústavného   súdu   možno   konštatovať,   že   skutkové   a   právne   závery krajského súdu treba považovať za dostatočné, úplné a presvedčivé. V žiadnom prípade sa nejavia   ako   arbitrárne   či   zjavne   neodôvodnené.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   s   týmito závermi nesúhlasí, sama osebe nemôže zakladať porušenie označených práv.

Jadrom   sťažnosti   je   veľmi   podrobná   a   zložitá   skutková   a   právna   argumentácia sťažovateľky,   ktorou   sa   snaží   preukázať,   že   v   skutočnosti   v   čase   vyhlásenia   konkurzu žiaden majetok nemala a nie sú dôvodné ani očakávania, že v závislosti od prebiehajúcich súdnych sporov bude nejaký majetok možné v budúcnosti do podstaty pojať.

Podľa názoru ústavného súdu je argumentácia krajského súdu logická, keď považuje za potrebné vytvoriť priestor na to, aby sa zistilo, či dostatočne veľký majetok bude možné ustáliť v priebehu prebiehajúcich iných súdnych konaní. Sťažovateľka tým nie je dotknutá na svojich právach, pretože ak sa predpoklad existencie majetku nenaplní, bude možné konkurz zrušiť pre nedostatok majetku.

Ústavný súd považuje za signifikantnú aj skutočnosť, že z pohľadu ochrany práv sťažovateľky a vychádzajúc z jej tvrdení, vyhlásenie konkurzu nemôže viesť v konečnom dôsledku k porušeniu jej práv, keďže podľa jej vlastného tvrdenia nijaký majetok nemá. Vyhlásenie konkurzu sa preto vo svetle argumentácie sťažovateľky javí ako krok, ktorý nemôže mať pre ňu relevantné negatívne následky. Osobitne markantné je to vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Samozrejme, odlišná by bola situácia, keby sťažovateľka tvrdila, že chce vo svojom podnikaní   pokračovať,   čomu   však   vyhlásenie   konkurzu   bráni.   V   skutočnosti   sa sťažovateľka vlastne uchádza o svoj zánik ako subjektu práva, pretože ňou presadzované rozhodnutie súdu o zastavení konania pre nedostatok majetku by malo zároveň za následok výmaz sťažovateľky z obchodného registra a jej zánik ako subjektu práva bez právneho nástupcu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013