znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 381/2010-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť MUDr. D. B., B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 107/08 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 107/08   p o r u š i l základné právo   MUDr.   D.   B.,   aby sa   jeho vec   prerokovala   bez zbytočných   prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   II   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   8   C   107/08 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. MUDr. D. B. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   MUDr.   D.   B.   v sume   308,74 €   (slovom   tristoosem   eur a sedemdesiatštyri   centov)   na   účet   ustanovenej   advokátky   JUDr.   I.   R.,   K.,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný   súd   Bratislava   II   j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho zastúpenia   v sume   308,74   €   (slovom   tristoosem   eur   a sedemdesiatštyri   centov)   na   účet Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 381/2010-10 z 23. septembra 2010   prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 107/08 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Ústavný   súd   uvedeným   uznesením   zároveň   vyhovel   žiadosti   sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a za právnu zástupkyňu mu ustanovil advokátku JUDr. I. R., K.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 3. apríla 2008 podal na okresnom súde žalobu   o   ochranu   osobnosti,   pričom „súd   vo   veci   za   dobu 2-roky   nevykonal   nič,   tiež nepripojil žiadané vyšetrovacie spisy potrebné na dokazovanie“.

Podľa názoru sťažovateľa v danom prípade ide o jednoduché konanie, ale z dôvodu nekonania   podal   18.   decembra   2009   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy v konaní, na ktorú nedostal odpoveď.

Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   v napadnutom   konaní   dochádza   k zbytočným prieťahom, pričom navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd porušuje základné práva D. B. garantované č1. 48 ods. 2 a č1. 6 ods. 1(...) medzinárodného dohovoru.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   satisfakciu   D.   B.,   Okresný   súd Bratislava II je povinný zaplatiť D. B. sumu vo výške 10.000 EUR v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

Ústavný   súd   prikazuje   Okresnému   súdu   Bratislava   II   konať   vo   veci   bez   ďalších prieťahov a prikazuje zabezpečiť súdu požadované vyšetrovacie spisy.“

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   listom   sp.   zn.   Spr.   2125/2010 z 28. februára 2011 a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 21. marca 2011.

3.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla chronológiu úkonov vykonaných v napadnutom konaní a dodala tieto relevantné skutočnosti:

„(...)   Sťažnosť sťažovateľa   považujem za čiastočne opodstatnenú,   vo veci nebolo doposiaľ   nariadené   pojednávanie,   podľa   vyjadrenia   zákonného   sudcu   sťažovateľ   ako navrhovateľ podal na tunajšom súde žaloby proti 245-tim osobám, takmer všetky podania sú   označené   ako   nárok   podľa   ustanovení   o   ochrane   osobnosti.   Tieto   podania   smerujú postupne proti všetkým osobám, ktoré so sťažovateľom prišli procesným, či meritórnym rozhodovaním   do   služobného   styku   pri   uplatnení   iného   nároku,   od   policajtov, vyšetrovateľov,   prezidenta   PZ   SR,   prokurátorov,   vojenských   prokurátorov,   väčšiny občiansko-právnych sudcov tunajšieho súdu a iných sudcov všetkých stupňov všeobecných súdov   až   po   sudcov   Ústavného   súdu   SR.   Akýkoľvek   úkon,   s   ktorým   nie   je   sťažovateľ stotožnený, iniciuje ako nový návrh na ochranu osobnosti proti procesné príslušnej osobe a praktikovaný   fundamentálny   výklad   ustanovení   civilného   procesu   nedovoľuje   efektívne takémuto postupu čeliť a je otázne, či takému postupu svedčí aj ústavná ochrana.

Sťažovateľ nevyužil svoje právo a nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedníčke súdu podľa § 62 Zákona č. 757/2004 Z. z., sťažovateľom uvádzané tvrdenie, že podal   dňa   18.   12.   2009   sťažnosť   na   prieťahy   sa   nepreukázalo,   takáto   sťažnosť   nie   je v správnom denníku evidovaná.

Na základe uvedených skutočností musím konštatovať, že vo veci bol zistený prieťah v konaní spôsobený konajúcim sudcom. Na odstránenie uvedeného stavu bol so sudcom Mgr. R. P. vykonaný osobný pohovor, pričom prisľúbil, že vo veci bude konať systematicky a bez prieťahov.

Netrvám na ústnom pojednávaní, navrhujem upustiť od ústneho pojednávania, keďže nemožno od neho očakávať ďalšie objasnenie veci.“

3.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedla najmä, že:

«(...) Sťažovateľ vo svojej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zo dňa 03. 05. 2010 uviedol, že sťažnosť na prieťahy bola podaná predsedovi okresného súdu dňa 18. 12. 2008, je však potrebné upresniť, že sťažnosť predsedníčke Okresného súdu Bratislava II bola sťažnosťou zo dňa 18. 12. 2009, podaná však bola dňa 22. 12. 2009. Uvedená   sťažnosť   je   označená   ako   „8C/107/2008   (S.)   Sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy v konaní a na porušovanie základných ľudských práv žalobcu a žiadosť o ich odstránenie“ pričom   ako   adresát   sa   na   nej   uvádza   „JUDr.   A.   R.,   predseda   súdu,   Okresný   súd Bratislava II“. Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že sťažovateľ sťažnosť predsedníčke okresného súdu podal.

Z   obsahu   podanej   sťažnosti   možno   tiež   jednoznačne   určiť,   že   ide   o   sťažnosť   na prieťahy v predmetnom konaní, keďže sa v nej uvádza: „opakovane Vám pripomínam, že existuje   zákon   č.   757/2004   Z.   z.,   ktorý   Vám   umožňuje odstrániť   prieťahy vo   všetkých konaniach, nielen v tomto jedinom prípade.“

Sťažovateľ podal „sťažnosť na zbytočné prieťahy a žiadosť o ich odstránenie podľa zákona č. 757/2004 Z. z.“ už aj dňa 10. 03. 2009, ktorej adresátom bola „JUDr. A. R., zákonná   sudkyňa,   Okresný   súd   Bratislava   II.“   Aj   z   označenia   tejto   sťažnosti   zo   dňa 09. 03. 2009,   ako   aj   jej   obsahu,   jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o   sťažnosť   predsedníčke okresného   súdu   pre   porušenie   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, keďže sa v nej uvádza „žaloba podaná dňa 03. 04. 2008 a súd doteraz nevykonal nič. Odmietam nečinnosť sudcu Mgr. R. P. a žiadam predsedu súdu, aby ho prebudil“. Ďalej tiež sťažovateľ v podanej sťažnosti uvádza, že „zásadne odmietam nečinnosť sudcu Mgr.   R.   P., ktorý   jedno   podobné   konanie   chcel   zmariť   prekrúcaním   skutkového   stavu 8C/4/07 a odmietaním doručiť rozsudok - nezmyselný v lehote 30 dni.“ (...)

S poukazom na uvedené je zrejmé, že sťažovateľ podal dve sťažnosti predsedníčke okresného súdu v predmetnom konaní z ktorých označenia, ale aj obsahu, vyplýva, že sú sťažnosťami pre porušenie práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v súlade so zákonom č. 757/2004 Z. z.

Sťažovateľ považuje za potrebné zdôrazniť, že tak ako to vyplýva aj z vyjadrenia predsedníčky   okresného   súdu   od   podania   žaloby   dňa   03.   04.   2008   doposiaľ,   teda   za obdobie takmer troch rokov, sa vo veci neuskutočnilo ani jedno meritórne pojednávanie. Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   poukazuje   na   skutočnosť,   že sťažovateľ má u odporcu žaloby proti 245-tim osobám.

Skutočnosť, že sťažovateľ podal väčšie množstvo žalôb nemôže byť sťažovateľovi pričítaná na ujmu, a to ani v prípade, ak by uvedením tejto skutočnosti chcela predsedníčka okresného súdu poukázať na zaťaženosť súdu vysokým počtom vecí s poukazom na ustálenú judikatúru ústavného súdu. (...)

Úvahy predsedníčky okresného súdu nad skutočnosťou, či postupu sťažovateľa, ktorý má u odporcu niekoľko desiatok žalôb svedčí ústavná ochrana alebo nie, sú irelevantné, keďže ústava v článku 46 ods. 1 jednoznačne stanovuje, že sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, pričom ako vyplýva z článku 48 odsek 2 každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   týmto   tiež   oznamuje,   že   súhlasí   s   tým,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Vzhľadom   na   citované   ustanovenie   zákona   vyčísľujem   týmto   trovy   právneho zastúpenia ako ustanovenej právnej zástupkyne sťažovateľa v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky za 2 úkony právnej služby podľa ustanovenia § 11 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004   Z.   z.:   1.   Prevzatie   a   príprava   zastupovania,   2.   Podanie   na   Ústavný   súd Slovenskej republiky, vo výške 308,74 EUR. (...)»

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať   ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5.   Pokiaľ   ide   o   chronológiu   úkonov   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní, predsedníčka   okresného   súdu   sama   uviedla,   že vo   veci,   ktorá   bola   okresnému   súdu postúpená 5. mája 2008, „nebolo doposiaľ nariadené pojednávanie“. Rovnaké relevantné skutočnosti   zistil   aj   ústavný   súd   z   obsahu   súvisiaceho   spisu   (ako   aj   z príloh   samotnej sťažnosti), preto opomenul opísanie niekoľko neefektívnych úkonov vykonaných v danej veci, keďže skutkové okolnosti veci sa spornými nestali.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   107/08   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný   súd   poznamenáva,   že   predmet   tohto   konania   pred   ústavným   súdom   bol   už vymedzený   uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   II.   ÚS   381/2010-10   z 23. septembra   2010, ktorým bola prijatá sťažnosť na ďalšie konanie, a preto námietka predsedníčky okresného súdu,   podľa   ktorej sťažovateľ „nevyužil   svoje   právo   a   nepodal   sťažnosť   na   prieťahy v konaní adresovanú predsedníčke súdu“, je v tomto štádiu konania pred ústavným súdom už   bezpredmetná.   Okrem   toho   ústavný   súd   konštatuje,   že   z príloh   predmetnej   ústavnej sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   skutočne   podal   9.   marca   2009 „Sťažnosť   na   zbytočné prieťahy a žiadosť o ich odstránenie“,   ktorá bola okresnému súdu doručená 10.   marca 2009 a bola adresovaná JUDr. A. R.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 146/03).

Judikatúra ústavného súdu a ESĽP sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (a obdobne aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr.   I. ÚS   41/02).   Ústavný   súd   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho   konania   je   ochrana   osobnosti,   t.   j.   vec,   ktorej   povaha   si   vyžaduje osobitnú   starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec   bola   čo   najrýchlejšie   prerokovaná   a skončená   (§   100   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 100/03).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že doterajší zdĺhavý priebeh   napadnutého   konania   ústavný   súd   nemôže   pripísať   na   vrub   zložitosti prerokovávanej   veci.   Napokon   ani   predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení nenamietala zložitosť napadnutej veci.

2. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a   z   akých   dôvodov   došlo v predmetnom trestnom konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a poukazuje   na   to,   že   trvanie   napadnutého   konania   od 5.   mája   2008   bez   nariadenia pojednávania   je už   aj   vzhľadom   na   jeho   povahu   („ochrana   osobnosti“)   samo   osebe neprimerané, pretože okresný súd počas najmenej dvoch rokov vo veci nevykonal žiadny, resp. efektívny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas napadnutého   súdneho   konania   nachádzal,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti, a teda   k   zbytočným   prieťahom   pritom   nedošlo v dôsledku   zložitosti   veci   ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Obranu predsedníčky okresného súdu, podľa ktorej sťažovateľ „podal na tunajšom súde žaloby proti 245-tim osobám“, a „je otázne, či takému postupu svedčí aj ústavná ochrana“, nebolo možné akceptovať. Ústavný súd   už v   podobných   súvislostiach   viackrát   vyslovil   (pozri   napr.   I.   ÚS   23/03   a   v   ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že podobné objektívne prekážajúce okolnosti, nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohli len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď   nie   všetky   nástroje   na   vyriešenie   tzv.   objektívnych   okolností   sa   nachádzajú v dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany   ich   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   oslabiť   poukázaním   na   dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. V nadväznosti na uvedený výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ navrhol   priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € poukazujúc na to, že „súd vo veci za dobu 2-roky nevykonal nič“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím aj na povahu veci považuje za primerané v sume 1 500 €.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zabezpečenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia zo 7. októbra 2010 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 21. marca 2011). Za jeden úkon vykonaný v roku 2010 patrí odmena v sume 120,23 € a režijný paušál 7,21 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 24,21 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa v roku 2010 predstavujú sumu 151,65 €. Za jeden úkon vykonaný v roku 2011 patrí odmena v sume 123,50 € a režijný paušál 7,41 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 26,18 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa v roku 2011 predstavujú sumu 157,09 €. V zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   predstavujú celkovú sumu 308,74 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 a 5 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011