znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 381/09-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   novembra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. B., B., Ing. L. B., B., J. B., B., H. D., B., P. Ď., B., M. Ď., B., Ing. P. K., B., T. M., S., A. T., B., MUDr. A. T., B., M. T., B., JUDr. S. Ž., B., a E. Ž., B., zastúpených advokátom JUDr. I. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 5 Co 126/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. B., Ing. L. B., J. B., H. D., P. Ď., M. Ď., Ing. P. K., T. M., A. T., MUDr. A. T., M. T., JUDr. S. Ž. a E. Ž. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2009 doručená sťažnosť Ing. J. B., B. Ing. L. B., B., J. B., B., H. D., B., P. Ď., B., M. Ď., B., Ing. P. K., B., T. M., S., A. T., B., MUDr. A. T., B., M. T., B., JUDr. S. Ž., B., a E. Ž., B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 5 Co 126/08. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 2. októbra 2009.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   žalobou   doručenou   Okresnému   súdu Bratislava I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhali   od   Slovenskej   republiky-Ministerstva financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaná“)   náhrady   škody   v celkovej   výške 8 546 710 Sk s prísl. Nárok uplatnili ako poškodené osoby v súlade s ustanovením čl. 46 ods.   3   ústavy   a   §   18   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti   štátu“)   z titulu   nesprávneho   úradného   postupu   štátneho   orgánu. Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   22   C   4/2004-104   z 13.   februára   2006   bola   žaloba zamietnutá. Sťažovatelia uzatvorili v rokoch 2000 až 2002 zmluvy o pôžičke a o tichom spoločenstve s viacerými nebankovými subjektmi alebo podali prihlášky za členov družstva B., na základe ktorých ako veritelia poskytli nebankovým subjektom ako dlžníkom pôžičku s dohodnutým ročným úrokom do skončenia zmluvy alebo sa zaviazali ako tichí spoločníci zúčastňovať sa na podnikateľskej činnosti dohodnutým vkladom a podielom na zisku bez podielu na prípadnej strate z podnikania, prípadne sa zaviazali splatiť členský vklad do družstva, o vrátení ktorého uzavreli dohodu. Hoci sťažovatelia si svoju zmluvnú povinnosť splnili, nebankové subjekty im vložené peňažné prostriedky nevrátili, pričom na ich majetok bol vyhlásený konkurz. Podľa názoru okresného súdu nebolo preukázané, že by príslušné orgány   štátu ostali nečinné tak, aby to bolo možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup,   a nebolo   ani   v ich   kompetencii   zakázať   či   obmedziť   nebankovým   subjektom činnosť v smere uzatvárania zmlúv o tichom spoločenstve či pôžičke s občanmi. Absentuje tak   aj   príčinná   súvislosť   medzi   nečinnosťou   orgánu   štátu   a vznikom   škody   pre sťažovateľov, keďže škoda sťažovateľom nevznikla uzavretím zmluvy o pôžičke či tichom spoločenstve   s nebankovými   subjektmi,   resp.   podaním   prihlášky   do   družstva,   ale nevrátením   vloženého   vkladu,   a to   výlučne   v dôsledku   zlej   finančnej   situácie a hospodárenia nebankových subjektov. Sťažovatelia neboli ani uvedení do omylu, pretože museli vedieť, že nejde o bankové subjekty, a vzhľadom na sľubované výnosy museli si byť vedomí   rizika   spojeného   s uzavretím   zmlúv   s nebankovými   subjektmi.   Ak   sťažovatelia v súlade   s princípom   zmluvnej   autonómie   vstúpili   do   záväzkového   vzťahu   s obchodnou spoločnosťou, na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzali na seba práva a povinnosti   v snahe   čo   najlepšie   realizovať   svoje   záujmy   a potreby   v podmienkach trhového hospodárstva, voľnej súťaže a konkurencie. Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov   do   súkromnoprávnej   oblasti,   t.   j.   do   slobodného   súkromného   rozhodovania fyzických a právnických   osôb. Keďže subjekty, s ktorými boli sťažovatelia v zmluvnom vzťahu, si nesplnili svoje platobné povinnosti voči sťažovateľom vyplývajúce zo zmlúv, vznikol   sťažovateľom   voči   týmto   subjektom   nárok   na   zaplatenie   príslušných   čiastok. Sťažovatelia tak urobili tým, že si svoje pohľadávky voči týmto subjektom prihlásili v rámci konkurzného konania. Konkurzné konania dosiaľ nie sú ukončené, a preto nie je ani známe, v akej   výške   bude   nárok   sťažovateľov   v konkurznom   konaní   uspokojený,   to   zároveň znamená,   že   teraz   ešte   nie   je   možné   ustáliť   výšku   škody,   ktorá   mala   sťažovateľom vzniknúť, ako aj to, či sťažovateľom vôbec nejaká škoda vznikla. Žalobu o náhradu škody treba preto považovať za predčasne podanú.

Na základe odvolania sťažovateľov rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 126/08-210 z 23. júna 2009 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľov rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru.

Zodpovednosti podľa zákona o zodpovednosti štátu sa nemožno zbaviť. Všeobecné súdy pri rozhodovaní zobrali do úvahy len vyjadrenie žalovanej a dôkazmi sťažovateľov sa nezaoberali.   Podľa   záverov   krajského   súdu   štát   nemá   možnosť   zasiahnuť   do občianskoprávnych, resp. obchodnoprávnych vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva, ako aj do vlastníckeho práva nad rámec ochrany zaručenej ústavou. Sťažovatelia trvajú na tom, že štátny zásah do nezákonnej činnosti nebankových subjektov bol   povinnosťou   príslušných   štátnych   orgánov.   Podľa   presvedčenia   sťažovateľov   došlo zo strany   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   vnútra“) a Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“) k zanedbaniu povinnosti zaistiť majetok postupom podľa § 47 Trestného poriadku. Práve toto zanedbanie povinnosti malo za následok, že nelegálna činnosť nebankových subjektov v rokoch   1999   až   2002   nadobudla   nebývalé   rozmery,   pričom   bola   realizovaná   bez akéhokoľvek relevantného zásahu zo strany štátu. Štát prostredníctvom svojich orgánov nevyvinul činnosť smerujúcu k odvráteniu protiprávneho stavu, hoci na to mal možnosť. Je tiež   nesporné,   že   zmluvy   boli   uzatvorené   na   základe   verejnej   výzvy   (reklamy)   šírenej prostredníctvom   médií,   v ktorej   sa   sľubovali   záujemcom   o investovanie   výnosy,   resp. zhodnotenie   investovaných   prostriedkov   o výnos   mnohonásobne   prevyšujúci   úroky poskytované   bankami.   Dotknuté   poškodené   osoby   nadobudli   presvedčenie,   že   investujú v rámci   kolektívneho   investovania,   resp.   do   spoločností   s príslušným   povolením   orgánu štátu. Skutočnosť, že šlo o podvodné konanie so zavinením štátu, sa potvrdila aj v trestnom konaní vo veci F. a spol. Keby to tak nebolo, v programovom vyhlásení vlády by nebol záväzok   prijatia   legislatívy   na   odškodnenie   klientov   nebankových   subjektov.   Pokiaľ všeobecné   súdy   poukázali   na   predčasnosť   podania   žaloby   z dôvodu,   že   stále   nie   sú ukončené konkurzy nebankových subjektov, podľa názoru sťažovateľov všeobecné súdy mali konanie postupom podľa § 109 Občianskeho súdneho poriadku prerušiť do ukončenia konkurzov.

Sťažovatelia navrhli vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 126/08 s tým,   aby   bola   vec   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Požadujú   tiež   priznanie   finančného zadosťučinenia pre jednotlivých sťažovateľov v sumách 7 000 €, 45 000 €, 800 €, 900 €, 41 000 €, 1 400 €, 3 700 €, 7 000 €, 600 €, 2 400 €, 1 200 €, 1 400 € a 500 €. Napokon sa domáhajú náhrady trov konania.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 126/08-210 z 23. júna 2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 22 C 4/2004-104 z 13. februára 2006. Podľa názoru   krajského súdu   sťažovatelia vyvodzujú nesprávnosť úradného postupu   žalovanej z toho, že táto v postavení štátneho orgánu nezakázala činnosť tzv. nebankových subjektov, keď   tieto   zhromažďovali   peňažné   prostriedky   od   občanov   (investorov)   pre   účely   ich ďalšieho investovania napriek tomu, že na takúto činnosť im chýba oprávnenie. Zmluvy o pôžičke, resp. tichom spoločenstve sú podľa svojho obsahu zmluvami o vkladovom účte podľa § 716 a nasl. Obchodného zákonníka. Táto skutočnosť mala rovnako viesť k zásahu orgánu štátu proti týmto subjektom, lebo nie je rozhodujúce, ako boli príslušné transakcie nazvané, ale aký bol ich účel. Ak štát podmieňuje takýto druh podnikania vydaním licencie, automaticky mu vzniká povinnosť kontrolovať dodržiavanie podmienok. O to viac musí kontrolovať také podnikateľské subjekty, ktoré sa podobnou činnosťou zaoberajú, avšak o získanie   licencie   ani   neusilujú.   V danom   prípade   ani   jedna   z nebankových   subjektov zákonom   ustanovené   podmienky   nespĺňala, a teda   povolenie   na   takúto   činnosť   nemala. Preto   bolo   povinnosťou   príslušných   orgánov   zakázať   prevádzkovanie   takejto   činnosti. Keďže sa tak nestalo, zodpovedá žalovaná za škodu vzniknutú sťažovateľom.

V súdenej veci poskytli sťažovatelia nebankovým subjektom finančné prostriedky zmluvami   o tichom   spoločenstve,   pôžičke   či   zaplatením   členského   vkladu   družstva,   čo jednoznačne vyplýva z obsahu uzavretých zmlúv. Krajský súd preto zhodne so závermi okresného súdu konštatuje, že nešlo o zhromažďovanie peňažných prostriedkov v rámci kolektívneho   investovania,   a preto   nebolo   v právomoci   orgánov   štátu   takúto   činnosť nebankovým subjektom zakázať. Nešlo totiž o činnosť, ktorú je oprávnená vykonávať iba správcovská spoločnosť alebo depozitár. V opačnom prípade by išlo o neprípustný zásah štátneho orgánu do súkromnoprávnej sféry, ktorým by sa skutočne obmedzila alebo zmarila možnosť nakladania s majetkovými hodnotami. To znamená, že v danom prípade absentuje existencia jedného zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to nesprávny úradný postup jeho orgánu. Žaloba sťažovateľov bola preto už len z tohto dôvodu celkom bezzákladná. Podľa rukou písanej poznámky bol rozsudok krajského súdu doručený 6. augusta 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Záver   krajského   súdu,   podľa   ktorého   v danom   prípade   nedošlo   k nesprávnemu úradnému postupu zo strany orgánov štátu, nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený, keďže je argumentačne náležitým spôsobom vysvetlený.

Ďalším samostatným dôvodom zamietnutia žaloby je zistenie okresného súdu, podľa ktorého existencia škody, resp. jej presnej výšky nebola ku dňu rozhodovania zistená, resp. preukázaná,   keďže   konkurzné   konania   vedené   proti   nebankovým   subjektom   (dlžníkom sťažovateľov)   neboli   ešte   ukončené,   a nedá   sa   preto   vedieť,   v akom   rozsahu   budú pohľadávky sťažovateľov uspokojené. Z tohto pohľadu sa teda žaloba sťažovateľov javila ako   predčasná.   Krajský   súd   k tejto   časti   argumentácie   okresného   súdu   žiadne   výhrady neuplatnil.

Ani proti uvedenému argumentu nemožno z pohľadu ústavného súdu namietať ako proti ústavne nekonformnému. Je totiž jednoznačné, že žaloba o náhradu škody môže byť úspešná,   len   ak   je   existencia   škody   preukázaná,   čo   však   v danom   prípade   v čase rozhodovania   všeobecných   súdov   splnené   nebolo.   Bez   právneho   významu   je   v tejto súvislosti   námietka   sťažovateľov,   podľa   ktorej   mali   všeobecné   súdy   konanie   prerušiť a vyčkať na skončenie   konkurzných   konaní.   Podľa   §   109 ods.   2 písm.   c)   Občianskeho súdneho poriadku súd môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Všeobecné   súdy   v zmysle   uvedeného   ustanovenia   mali   fakultatívnu   možnosť   konanie prerušiť, avšak nemuseli tak urobiť. Pokiaľ sa po skončení konkurzných konaní ukáže, že sťažovateľom   vznikla   nimi   tvrdená   škoda,   budú   môcť   opätovne   žalovať   o jej   náhradu, pretože   zamietnutie   žaloby   iba   z dôvodu   jej   predčasnosti   nezakladá   prekážku   veci rozsúdenej pre novú žalobu podanú v správnom čase.

Napokon   treba   poukázať   na   skutočnosť,   že   sťažovatelia   nad   rámec   svojej argumentácie   presadzovanej   v konaní pred   všeobecnými   súdmi   v konaní pred   ústavným súdom   odôvodňujú   nároky   na   náhradu   škody   aj   nesprávnym   úradným   postupom ministerstva   vnútra   a generálnej   prokuratúry.   Táto   námietka   je   takisto   zjavne neopodstatnená. Žaloba pred všeobecnými súdmi bola postavená na tom, že škoda vznikla nesprávnym úradným postupom tých orgánov štátu, ktoré patria do rezortu Ministerstva financií   Slovenskej   republiky.   Na   základe   takto   podanej   žaloby   nie   je   možné   skúmať zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú inštitúciami patriacimi do iných rezortov.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2009