znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 381/08-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   októbra   2008 predbežne prerokoval sťažnosť E., B., právne zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej republiky pod sp. zn. IV/1 Gn 199/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra 2008   doručená   sťažnosť   E.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   v konaní   vedenom   Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej   republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) pod sp. zn. IV/1 Gn 199/08. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 16. septembra 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 15. novembra 2007 podal Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru B. (ďalej len „polícia“) trestné oznámenie pre trestné činy zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 Trestného zákona, vydierania podľa § 189 Trestného   zákona,   alternatívne   hrubého   nátlaku   podľa   §   190   Trestného   zákona,   resp. nátlaku podľa § 192 Trestného zákona, ktorých sa mal dopustiť policajt Mestskej polície B. (ďalej len „policajt“) v spolupáchateľstve s pracovníkmi obchodnej spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „obchodná spoločnosť“), tým, že 12. novembra 2007 policajt vydal pracovníkom obchodnej   spoločnosti   pokyn   na   odstránenie   vozidla   sťažovateľa,   čo   títo   aj   vykonali a vozidlo odviezli do areálu obchodnej spoločnosti v lokalite Č. Uznesením polície sp. zn. ČVS: ORP-1313/1-OVK-B1-2007 z 28. novembra 2007 bolo trestné oznámenie sťažovateľa odmietnuté s odôvodnením, že príslušníci mestskej polície postupujú v súlade s poverením starostu a pracovníci obchodnej spoločnosti postupujú v súlade so zmluvou uzatvorenou s mestskou časťou. Sťažovateľ 5. decembra 2007 podal proti uzneseniu polície sťažnosť, v ktorej   okrem   iného   uviedol,   že   odťahovanie   vozidiel   správcom   komunikácie prostredníctvom súkromnej spoločnosti je v rozpore so zákonom, čo výslovne skonštatoval aj publikovaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 70/2003, ktorý jasne konštatoval, že správca komunikácie nemôže poveriť odťahovaním   vozidiel   iný   subjekt,   ale   môže   vozidlá   odťahovať   výlučne   sám   alebo prostredníctvom   právnickej   osoby,   ktorej   je   jediným   spoločníkom.   Žiadne   poverenie starostu nemôže nikoho oprávňovať na porušovanie zákona. Takýto protizákonný pokyn starostu môže byť iba dôvodom na vznesenie obvinenia aj starostovi. Rovnako ani zmluva uzatvorená medzi mestskou časťou a obchodnou spoločnosťou nemôže vyviniť pracovníkov obchodnej   spoločnosti,   keďže   je   v rozpore   so   zákonom,   a preto   absolútne   neplatná   od počiatku. Toto právne posúdenie konštatoval už najvyšší súd a opakovane ho konštatuje Okresný   súd   Bratislava   II   v každom   súdnom   spore,   ktorého   predmetom   je   poplatok   za odtiahnutie   vozidla   vykonané   obchodnou   spoločnosťou.   Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti namietal aj záver polície, podľa ktorého vraj vozidlo sťažovateľa tvorilo prekážku cestnej premávky. Keďže polícia nezačala vo veci trestné stíhanie, nemohla ani vykonať žiaden dôkaz, a teda nemohla ani zistiť, či vozidlo sťažovateľa naozaj tvorilo prekážku cestnej premávky. Uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pn 1307/07-8 z 11. januára 2008 bola sťažnosť zamietnutá, avšak úplne z iných dôvodov,   než   z akých   polícia   trestné   oznámenie   odmietla.   Čo   sa   týka   trestného   činu vydierania   podľa   §   189   Trestného   zákona,   alternatívne   hrubého   nátlaku   podľa   §   190 Trestného   zákona,   resp.   nátlaku   podľa   §   192   Trestného   zákona   okresná   prokuratúra uviedla, že samotné odtiahnutie vozidla bez vedomia a súhlasu prevádzkovateľa nemožno kvalifikovať ako trestný čin ani priestupok. Správne však konštatovala, že takýto záver platí iba v prípade, ak k takémuto konaniu došlo bez úmyslu ďalšieho protiprávneho konania. V danom   prípade   však   bola   situácia   diametrálne   odlišná,   keďže   dotknuté   osoby   konali práve v úmysle vylákať majetkové plnenie zavádzajúco označované ako poplatok za odťah, aj keď v skutočnosti ide o výpalné, pričom dotknuté osoby takto konajú opakovane a za týmto účelom majú k dispozícii odťahové vozidlo a prenajatý pozemok v lokalite Č., kde zadržiavajú vozidlá a vyberajú „poplatok“. Okresná prokuratúra by pritom mala poznať stanovisko generálnej prokuratúry č. 1/2002, podľa ktorého „Ten, kto podmieňuje vydanie vozidla   odtiahnutého   bez   vedomia   a súhlasu   jeho   majiteľa   jeho   prevádzkovateľovi zaplatením úhrady za odtiahnutie vozidla, dopúšťa sa trestného činu útlaku podľa § 237 Trestného zákona, a to bez ohľadu na skutočnosť, či samotné odtiahnutie bolo vykonané v súlade   so   zákonom.   Zamestnávateľ,   resp.   nadriadený   pracovník,   ktorý   dal   na   takýto postup   pokyn,   je   trestne   zodpovedný   ako   organizátor“. Čo   sa   týka   trestného   činu zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   podľa   §   326   ods.   1   Trestného   zákona,   bola okresná prokuratúra menej konkrétna, z odôvodnenia jej uznesenia však možno dedukovať, že v prípade policajta mal absentovať úmysel spôsobiť škodu alebo zadovážiť prospech. Takýto záver bol nesprávny, lebo policajt konal minimálne v nepriamom úmysle. Každému vodičovi v B. je totiž známe, že obchodná spoločnosť požaduje za vydanie vozidla zaplatenie „poplatku“. Policajt   o tejto   skutočnosti   musel   vedieť,   a ak   napriek   tomu   dal   pokyn   na vykonanie   odťahu,   konal   minimálne   v nepriamom   úmysle   spôsobiť   škodu   sťažovateľovi a zároveň   zadovážiť   prospech   obchodnej   spoločnosti.   Podnetom   z 1.   februára   2008 sťažovateľ požiadal Krajskú prokuratúru v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) o preskúmanie   uznesenia   okresnej   prokuratúry.   Listom   krajskej   prokuratúry   č.   k.   1   Kn 45/08-7 z 18. februára 2008 bolo sťažovateľovi oznámené, že postup a rozhodnutie polície a okresnej   prokuratúry   boli   zákonné,   pretože   osoby   označené   v trestnom   oznámení postupovali v súlade s rozhodnutím primátora a pokynom starostu. Z tohto dôvodu policajt postupoval v súlade so zákonom. Opakovaným podnetom z 25. februára 2008 sťažovateľ požiadal   generálnu   prokuratúru   o preskúmanie   doterajšieho   postupu,   pričom   okrem doterajšej argumentácie poukázal aj na to, že mestská polícia nie je oprávnená pôsobiť na úseku správy komunikácií, čo zároveň znamená, že zákon neoprávňuje policajta rozhodovať o odstránení   vozidla,   resp.   na   takéto   odstránenie   vydávať   pokyn.   Prípisom   generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 199/08-7 zo 14. júla 2008 bol opakovaný podnet ako nedôvodný odložený   bez   prijatia   ďalších   opatrení.   Podľa   názoru   generálnej   prokuratúry   v konaní označenom v trestnom oznámení sťažovateľa   absentuje úmysel   policajta   spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť prospech. Generálna prokuratúra tým akoby nepriamo priznala, že konanie policajta bolo v rozpore so zákonom.

Sťažovateľ   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   generálnej prokuratúry   pri   vybavovaní   opakovaného   podnetu   z 25.   februára   2008   pod   sp.   zn. IV/1 Gn 199/08 s tým, aby bolo oznámenie zo 14. júla 2008 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie   s povinnosťou   generálnej   prokuratúry   opätovne   vybaviť   opakovaný   podnet sťažovateľa. Napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

Z uznesenia okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 1307/07-8n z 11. januára 2008 vyplýva, že   ním   bola   zamietnutá   ako   nedôvodná   sťažnosť   podaná   sťažovateľom   proti   uzneseniu polície sp. zn. ČVS: ORP-1313/1-OVK-B1-2007-VG z 28. novembra 2007. Podľa názoru okresnej prokuratúry samotné odtiahnutie vozidla bez vedomia a súhlasu prevádzkovateľa, hoci   ide   o závažný   zásah   do   vlastníckeho   práva,   resp.   do   práv   od   vlastníckeho   práva odvodených, podľa súčasnej právnej úpravy nemožno právne kvalifikovať ani ako trestný čin, ani ako priestupok. To platí iba v tom prípade, ak odtiahnutie vozidla bolo vykonané bez úmyslu ďalšieho protiprávneho konania spočívajúceho najmä v prisvojení si vozidla, v jeho prechodnom užívaní alebo v spôsobení malej škody. Inak povedané, subjekt, ktorý vykonáva neoprávnený odťah bez úmyslu ďalšieho protiprávneho konania a vydá vozidlo prevádzkovateľovi   v nepoškodenom   stave,   nedopúšťa   sa   trestného   činu   ani   priestupku. V danom prípade bolo vozidlo vydané napriek tomu, že k úhrade ceny núteného odťahu nedošlo,   čo   potvrdzuje   i protokol   o výdaji   vozidla   uloženého   po   nútenom   odťahu č. 0711121019   z 12.   novembra   2007.   V danom   prípade   nedošlo   k zneužitiu   závislosti prevádzkovateľa   vozidla   (stavu,   keď   prevádzkovateľ   vozidla   nemohol   celkom   slobodne rozhodovať a konať, pretože bol odkázaný na páchateľa, ktorý zadržiaval jeho existenčnú potrebu – jeho vozidlo) na to, aby v rozpore so zákonom bol prevádzkovateľ prinútený zaplatiť   dlh,   ktorý   ešte   nebol   splatný.   Uvedené   konanie   možno   kvalifikovať   iba   ako občianskoprávny vzťah, v rámci ktorého prichádza do úvahy uplatnenie zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným odťahom.

Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 199/08-7 zo 14. júla 2008 vyplýva, že opakovaný podnet sťažovateľa bol ako nedôvodný odložený bez prijatia ďalších opatrení. Podľa   názoru   generálnej   prokuratúry   v postupe   orgánov   činných   v trestnom   konaní   sa nezistilo   také   pochybenie,   ktoré   by   malo   za   následok   porušenie   zákona   v neprospech sťažovateľa. Prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) až c) Trestného zákona sa dopustí verejný činiteľ, ktorý v úmysle spôsobiť inému škodu alebo   zadovážiť   sebe   alebo   inému   neoprávnený   prospech   vykonáva   svoju   právomoc spôsobom   odporujúcim   zákonu   a nesplní   povinnosť   vyplývajúcu   z jeho   právomoci.   Pre naplnenie skutkovej podstaty zneužívania právomoci verejného činiteľa musia byť súčasne splnené   tri   podmienky,   a to   existencia   verejného   činiteľa   ako   špeciálneho   subjektu, existencia konania, ktoré je v rozpore s právomocou verejného činiteľa, a existencia úmyslu spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech. Ak chýba niektorá z týchto podmienok, nejde o trestný čin. Znak „v úmysle spôsobiť inému škodu alebo   zadovážiť   sebe   alebo   inému   neoprávnený   prospech“   charakterizuje   pohnútku páchateľa. Znamená to teda, že páchateľ musí byť touto pohnútkou vedený. Práve tento dôležitý znak absentuje v podanom trestnom oznámení. Označený skutok nevykazuje ani znaky ďalších namietaných trestných činov (vydieranie, hrubý nátlak a pod.) z dôvodov, ktoré sú dôsledne uvedené v uznesení okresnej prokuratúry.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Výklad   príslušných   ustanovení   Trestného   zákona,   ktoré   si   osvojili   orgány prokuratúry, nemožno z pohľadu ústavného súdu považovať ani za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Iba skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, ešte neznamená, že by došlo k porušeniu označeného základného práva. Ako podstatná okolnosť sa javí z pohľadu ústavného súdu sťažovateľom nespochybnená skutočnosť, podľa ktorej odtiahnuté vozidlo bolo sťažovateľovi vydané bez zaplatenia poplatku, ktorého oprávnenosť sťažovateľ spochybňuje.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2008