SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 380/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   a   maloletého ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpených   advokátkou   JUDr.   Ivetou   Kalinovou,Advokátska   kancelária,   Cukrová 14,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušeniaich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 32 P 171/2009a jeho uzneseniami z 3. júla 2014 a 8. júla 2014 a postupom Krajského súdu v Trenčínev konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4 CoP 72/2014,   4 CoP   73/2014   a   jeho   uznesenímz 30. septembra 2014 takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a maloletého ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra2014 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľ   1“),   a   maloletého ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ 2“; spolu ďalej len„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl.41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľačl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 32 P 171/2009 a jeho uzneseniami z 3. júla 2014 a 8. júla 2014 a postupomKrajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.4 CoP 72/2014, 4 CoP 73/2014 a jeho uznesením z 30. septembra 2014.

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Okresný súd Trenčín v konaní 32P/171/2009-883, 32P/171/2009-885 a Krajský súd v Trenčíne v konaní 4CoP/72/2014-936, 4CoP/73/2014 (ktoré sú predmetom tejto sťažnosti) porušili základné právo sťažovateľov 1. a 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6.   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že konajúce súdy neumožnili sťažovateľovi 2. uplatniť jeho právo byť v konaní vypočutý a povedať slobodne svoj slobodný názor. Krajský súd v Trenčíne sa nevysporiadal s námietkou sťažovateľa 1., ktorú vzniesol v odvolaní zo dňa 21. 07. 2014 (č. k. 32P/171/2009-883) a aj v odvolaní zo dňa 28. 07. 2014 (č. k. 32P/171 /2009-885), že Okresný súd Trenčín v uzneseniach č. k. 32P/171/2009- 883   zo dňa   03.   07.   2014   a   č.   k.   32P/171/2009-885   zo   dňa   08.   07.   2014   neumožnil sťažovateľovi 2. uplatniť jeho právo byť v konaní vypočutý a povedať slobodne svoj slobodný názor...

Sťažovatelia 1. a 2. sa sťažujú, že konajúce súdy sa v uznesení Okresného súdu Trenčín 30P/174/2010-37 zo dňa 17. 06. 2011, na ktoré sa konajúce súdy odvolávajú res iudicate,   nevysporiadali s právom   maloletého sťažovateľa   2.   byť v   konaní vypočutý podľa   článku   12   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   a   že   toto   uznesenie   bolo   vydané bez umožnenia maloletému sťažovateľovi 2. byť v konaní vypočutý podľa článku 3 ods. 1 a článku   12   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   a   podľa   na   tento   Dohovor   nadväzujúcich Všeobecných komentárov č. 10, 12 a 14. Preto táto skutočnosť, porušenie článku 3 ods. 1 a článku 12 Dohovoru o právach dieťaťa a Všeobecných komentárov č. 10, 12 a 14 tým, že konajúce súdy zabránili   maloletému sťažovateľovi 2. byť v konaní   vypočutý v uznesení 30P/174/2010-37   zo   dňa   17.   06.   2011,   sama   o   sebe   je   zmenou   skutkových   okolností významných pre rozhodnutie.

Sťažovatelia 1. a 2. sú presvedčení o tom, že uznesenie Okresného súdu Trenčín 30P/174/2010-37 zo dňa 17. 06. 2011 je vydané v rozpore s článkom 3 ods. 1 a článkom 12 Dohovoru o právach dieťaťa, t. j. toto rozhodnutie súdu preto nezakladá prekážku veci rozhodnutej podľa § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku...

V tejto súvislosti treba skonštatovať, že kolízny opatrovník nepozná slobodný názor maloletého sťažovateľa 2. a preto kolízny opatrovník nie je tým, prostredníctvom koho by maloletý sťažovateľ v konaní mohol uplatňovať svoje právo byť v konaní vypočutý. Nakoniec je to zrejmé aj z toho, že kolízny opatrovník maloletého sťažovateľa 2. vo veci uznesení Okresného súdu Trenčín č. k. 32P/171 /2009-883 zo dňa 03.07.2014 a č. k. 32P/171/2009- 885 zo dňa 08. 07. 2014 nepodal odvolanie, námietku, alebo sťažnosť z dôvodu, že Okresný súd Trenčín porušil ľudské práva sťažovateľa 2. tým, že mu Okresný súd Trenčín neumožnil byť v konaní vypočutý pred vydaním týchto uznesení...

Je zrejmé, že kolízny opatrovník v konaní zlyhal a že v konaní nepresadzuje najlepší záujem maloletého sťažovateľa 2. V konaní 32P/171/2009 mal byť už Okresný súd Trenčín tým, kto mal preveriť a kontrolovať, či kolízny opatrovník pozná slobodný názor maloletého sťažovateľa   2.   Súčasťou   odvolacieho   procesu   je   povinnosť   odvolacieho   súdu   „strážiť“ rozhodnutia   Okresného   súdu   Trenčín   a   bdieť   nad   činnosťou   kolízneho   opatrovníka maloletého účastníka konania v tom zmysle, že súd má párovať výstupy z činnosti týchto štátnych   orgánov   (okresný   súd,   kolízny   opatrovník)   s   procesnými   a   ľudskými   právami všetkých účastníkov konania, v tomto prípade s právami maloletého sťažovateľa 2... Predmetom tejto sťažnosti je aj to, že konajúce súdy sa nevysporiadali s plynúcim časom   ako   s   podstatnou   zmenou   skutkových   okolností   významnou   pre   rozhodnutie. Na plynúci čas, ako na dôležitý faktor v konaní, s ktorým sa musia konajúce súdy vždy v každej   fáze   konania   periodicky   vysporiadavať,   upozorňujú   aj   body   67,   84   a   93 Všeobecného komentára č. 14 k Dohovoru o právach dieťaťa...

Okresný súd Trenčín a Krajský súd v Trenčíne v konaní 32P/171/2009 uzneseniami, ktorých   sa   táto   sťažnosť   týka   (Okresný   súd   Trenčín   č.   k.   32P/171/2009-885   zo   dňa 08. 07. 2014;   Krajský   súd   v   Trenčíne   č.   k.   4CoP/72/20l4-936,   4CoP/73/2014   zo   dňa 30. 09. 2014), porušili základné právo sťažovateľov 1. a 2. na ochranu pred neoprávneným zasahovaním štátnych orgánov do súkromného a rodinného života podľa článku čl. 19 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   rešpektovanie   rodinného   života   podľa článku 8   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   právo   na   ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy SR a právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy SR. Tieto práva boli porušené v príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľov 1. a 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušením práva sťažovateľov 1. a 2. na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že konajúce súdy maloletého sťažovateľa 2. nevypočuli a nevysporiadali sa s najlepším záujmom dieťaťa ako je uvedené vyššie...

Sťažovatelia 1. a 2 namietajú, že Okresný súd Trenčín v uznesení 32P/171/2009-883 zo dňa 03. 07. 2014 a Krajský súd v Trenčíne v uznesení 4CoP/72/2014-936, 4CoP/73/2014 zo dňa 30. 09. 2014 sa nevysporiadali s rozporom záujmov, podľa § 31 a Občianskeho súdneho   poriadku,   medzi   kolíznym   opatrovníkom   (UPSVaR   Trenčín)   a   sťažovateľom   2. z dôvodu podaných diskriminačných žalôb sťažovateľmi 1. a 2. na Okresnom súde Trenčín proti kolíznemu opatrovníkovi (16C/12/2014, 18C/12/2014), kde sa nedá vylúčiť

i. opodstatnenosť diskriminačných žalôb, t. j objektívna zaujatosť UPSVaR Trenčín proti sťažovateľom 1. a 2 vo forme diskriminačného konania a rozhodovania UPSVaR Trenčín vo funkcii kolízneho opatrovníka maloletého sťažovateľa 2.,

ii. zaujatosť UPSVaR Trenčín vo funkcii kolízneho opatrovníka proti sťažovateľom už len z dôvodu existencie týchto diskriminačných žalôb sťažovateľov 1. a 2. proti kolíznemu opatrovníkovi.»

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom v konaní 32P/171/2009 na Okresnom súde Trenčín, v konaní (vzhľadom na obsah sťažnosti a prílohysprávne   má   byť   uznesením,   pozn.) č.   k.   32P/171/2009-885   zo   dňa   08.   07.   2014 a na Krajskom súde v Trenčíne v konaní (vzhľadom na obsah sťažnosti a prílohy správne mábyť   uznesením,   pozn.) č.   k.   4CoP/72/2014-936,   4CoP/73/2014   zo   dňa   30.   09.   2014, porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na ochranu pred neoprávneným zasahovaním   do   súkromného   a   rodinného   života   podľa   článku   čl.   19   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a právo na rešpektovanie rodinného života podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy SR a právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy SR postupom   v   konaní   32P/171/2009   na   Okresnom   súde   Trenčín   a   na   Krajskom   súde v Trenčíne v konaní č. k. 4CoP/72/2014-936, porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom v konaní 32P/ 171/2009 na Okresnom súde Trenčín v konaní (vzhľadom na obsah sťažnosti a prílohy správne má byťuznesením,   pozn.) č.   k.   32P/171/2009-883   zo   dňa   03.   07.   2014   a na Krajskom   súde v Trenčíne v konaní č. k. 4CoP/72/2014-936, 4CoP/73/2014 zo dňa 30. 09. 2014, porušené bolo.

4. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 4CoP/72/2014-936, 4CoP/73/2014 zo dňa 30. 09. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5. Okresnému súdu Trenčín v konaní 32P/171/2009 a Krajskému súdu v Trenčíne v konaní   4CoP/72/2014-93   sa   zakazuje   pokračovať   v   porušovaní   základného   práva sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

6.   Sťažovateľovi   1.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 10.000,- € od Okresného súdu Trenčín.

7.   Sťažovateľovi   1.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 10.000,- € od Krajského súdu v Trenčíne.

8.   Sťažovateľovi   2.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 10.000,- € od Okresného súdu Trenčín.

9.   Sťažovateľovi   2.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 10.000,- € od Krajského súdu v Trenčíne.

10. Sťažovateľom 1. a 2. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 284,08 € na účet advokátky JUDr. Ivety Kalinovej, Advokátska kancelária, Cukrová 14, 811 08 Bratislava.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanienemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsťk porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buďpre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   postupom   aleborozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sanamietalo,   alebo   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   pretopovažovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa domáhajú vyslovenia porušenia svojichpráv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8dohovoru postupom okresného súdu a jeho uzneseniami č. k. 32 P 171/2009-883 z 3. júla2014 a č. k. 32 P 171/2009-885 z 8. júla 2014 a postupom krajského súdu a jeho uznesenímč. k. 4 CoP 72/2014-936, 4 CoP 73/2014 z 30. septembra 2014.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo,rodičovstvo   a   rodina   sú   pod   ochranou   zákona.   Zaručuje   sa   osobitná   ochrana   detía mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; detimajú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a   starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziťa maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súduna základe zákona.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovaťokrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnostiv záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva slobôd iných.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mupredchádzalo, alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

1. K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   1   a   sťažovateľom   2   označených článkov ústavy a dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 32 P 171/2009 a jeho uzneseniami z 3. júla 2014 a 8. júla 2014

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v súvislostis konaním okresného súdu a jeho uzneseniami z 3. júla 2014 a 8. júla 2014, ústavný súdpoukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého jepravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavnýmsúdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárnezodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebomedzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahovústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   v   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   skúmal,   či   súsplnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa 1 a sťažovateľa 2,ktorá smerovala voči napadnutému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.32P   171/2009   a   jeho   uzneseniam   z   3.   júla   2014   a   8.   júla   2014,   a   dospel   k   záveru,že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomocústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   sťažovateľom   1   a   sťažovateľom   2uplatnených   námietkach   porušenia   označených   článkov   ústavy   a   dohovoru   postupomokresného súdu a jeho označenými uzneseniami, pretože preskúmavanie jeho postupu jezverené   krajskému   súdu   ako   odvolaciemu   súdu.   Krajský   súd   vo   veci   o   podanýchodvolaniach sťažovateľa 1 rozhodol uznesením č. k. 4 CoP 72/2014-936, 4 CoP 73/2014z 30. septembra 2014. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomocposúdiť, či odvolania sťažovateľa boli dôvodné, a rozhodnúť o nich.

Z   tohto   dôvodu   musel   ústavný   súd   odmietnuť   tú   časť   sťažnosti   sťažovateľa   1a sťažovateľa 2, ktorá smerovala proti postupu okresného súdu a jeho uzneseniam z 3. júla2014 a 8. júla 2014, pre nedostatok právomoci.

2. K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   1   a   sťažovateľom   2   označených článkov ústavy a dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoP 72/2014, 4 CoP 73/2014 a jeho uznesením z 30. septembra 2014

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systémuvšeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.   Vychádzajúc   zo   svojho   ústavného   postavenia,   ústavný   súd   v   zásade   nie   jeoprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súduvyjadrené v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecnésúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavnéhosúdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácies ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základnýchslobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo stranyústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojomrozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať lenv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia jeho relevantných ustanovení, že byzásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Pokiaľ ide o rozhodnutie krajského súdu o odvolaní proti uzneseniu okresného súduč. k. 32 P 171/2009-883 z 3. júla 2014, argumentáciu sťažovateľov možno zhrnúť do týchtohlavných námietok

- krajský súd sa nevysporiadal so zaujatosťou Úradu práce, sociálnych vecí a rodinyTrenčín, ktorý vykonáva funkciu kolízneho opatrovníka sťažovateľa 2,

-   pred   vydaním   uznesenia   okresného   súdu   a   uznesenia   krajského   súdu   nebolsťažovateľ 2 vypočutý.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 4 CoP 72/2014-936, 4 CoP 73/2014 z 30. septembra2014 vyplýva: „Pokiaľ sa týka v poradí prvého napadnutého uznesenia preskúmaním danej veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď návrh otca na   zmenu   kolízneho   opatrovníka   zamietol.   Z   obsahu   spisu   nevyplýva,   že   by   si   kolízny opatrovník svoju funkciu neplnil riadne, so všetkou starostlivosťou, alebo by konal proti záujmom dieťaťa. Pokiaľ z odvolania otca vyplýva, že žiada zmenu kolízneho opatrovníka z dôvodu, že tento nevykonáva zastúpenie dieťaťa v jeho záujme, táto skutočnosť z obsahu spisu doposiaľ nevyplýva. Pokiaľ otec poukazoval na tú skutočnosť, že je v súdnom spore s Úradom   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   Trenčín,   keď   podal   voči   tomuto   úradu diskriminačnú žalobu aj odvolací súd v súlade s názorom súdu prvého stupňa má za to, že úrad práce, sociálnych veci a rodiny je právnická osoba, ktorá je povinná v zmysle zák. č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele objektívne a nestranne hájiť záujmy dieťaťa, pristupovať k veci profesionálne.“

Ústavný   súd   vzal   do   úvahy   obsah   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu   ajkrajského súdu, vychádzajúc pritom zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktoréhoodôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovaťizolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolaciekonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Okresný súd v uznesení č. k. 32 P 171/2009-883 z 3. júla 2014 okrem iného uviedol:„V danej veci má tunajší súd za to, že ustanovený opatrovník mal. dieťaťa Úrad práce, sociálnych   vecí   a   rodiny   Trenčín   v   konaní   pred   súdom   o   úpravu   práv   a   povinností k mal. ⬛⬛⬛⬛ si plní funkciu kolízneho opatrovníka riadne a v záujme maloletého dieťaťa. Dôvodom pre zmenu kolízneho opatrovníka podľa názoru súdu nemôže byť ani skutočnosť, že maloletý a otec podal proti ÚPSVaR Trenčín, diskriminačné žaloby. ÚPSVaR je právnická osoba, ktorá vykonáva svoje zákonom stanovené povinnosti prostredníctvom pracovníkov. Ak by prišla do úvahy námietka zaujatosti pracovníka úradu z dôvodu   osobnej   zaujatosti   a   predpojatosti   pracovníkov   úradu   práce,   sociálnych   vecí a rodiny,   je   potrebné   poukázať,   že   o   námietke   zaujatosti   pracovníka   úradu   práce, sociálnych vecí a rodiny je oprávnený rozhodnúť orgán príslušný podľa § 12 ods. 1 zákona č. 71/1967. Keďže súd nezistil v zastupovaní maloletého ÚPSVaR Trenčín nedostatky, ktoré by odôvodňovali zmenu opatrovníka, návrh otca na zmenu kolízneho opatrovníka mal. zamietol.“

Sťažovateľmi uvádzané skutočnosti nijako v okolnostiach danej veci neindikujú taképochybenia v namietanom uznesení krajského súdu, resp. v jeho postupe, ktoré by maliústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor na možnosť vyslovenia porušeniaoznačených práv sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd zároveň podotýka, že k rozhodnutiu o návrhu sťažovateľa 1 na zmenukolízneho opatrovníka v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 32 P 171/2009nedošlo v rámci osobitného konania, ale o jeho návrhu bolo rozhodnuté v rámci konaniavedeného pod sp. zn. 32 P 171/2009, ktoré nie je právoplatne skončené, a posudzovanienámietok sťažovateľov spočívajúcich v nespokojnosti s postupom kolízneho opatrovníka bybolo   predčasné.   Vzhľadom   na   to,   že   rozhodovanie   o   návrhu   na   zmenu   kolíznehoopatrovníka   neprebiehalo   v   rámci   osobitného   konania,   ale   v   rámci   konania   vedenéhona okresnom súde pod sp. zn. 32 P 171/2009, nemožno prisvedčiť názoru sťažovateľov, ževydaním   rozhodnutia   o   návrhu   na   zmenu   kolízneho   opatrovníka   bez   predchádzajúcehovypočutia sťažovateľa 2 došlo k porušeniu označených práv.

Vzhľadom   na   už   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutérozhodnutie krajského súdu, ktorým krajský súd potvrdil napadnuté rozhodnutie okresnéhosúdu č. k. 32 P 171/2009-883 z 3. júla 2014, nevybočilo z medzí stanovených označenýmičlánkami ústavy a dohovoru. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažnosť bolo potrebnév tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o rozhodnutie krajského súdu o odvolaní proti uzneseniu okresného súduč.   k.   32   P   171/2009-885   z   8.   júla   2014,   sťažovatelia   v   danom   prípade   v   prvom   radenamietajú   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   ústavy   a   práv   podľa   dohovorunapadnutým uznesením krajského súdu, ktoré má charakter predbežného opatrenia. Ústavnýsúd   v   tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že   posúdenie   podmienok   na   nariadenie   predbežnéhoopatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto sa ústavný súdako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   spravidla   nepovažujeza oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, a to nielen preto, ženie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o rozhodnutia, ktoré do práva povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavnýsúd posudzuje problematiku predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadocha k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutínávrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môžezasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu,že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavnýrozpor s princípmi spravodlivého procesu (IV. ÚS 178/2010).

Argumentáciu sťažovateľov možno zhrnúť do týchto hlavných námietok:

-   okresný   súd   a   krajský   súd   sa   odvolávajú   na   uznesenie   okresného   súduč. k. 30 P 174/2010-37 zo 17. júna 2011 ako na res iudicata, pričom už týmto uznesením,ktorým bol upravený styk sťažovateľa 2 so sťažovateľom 1, boli porušené čl. 3 ods. 1 a čl. 12Dohovoru   o   právach   dieťaťa   a   na   tento   Dohovor   o   právach   dieťaťa   nadväzujúcichVšeobecných komentárov č. 10, 12 a 14,

-   pred   vydaním   uznesenia   okresného   súdu   a   uznesenia   krajského   súdu   nebolsťažovateľ 2 vypočutý.

V   prvom   rade   ústavný   súd   uvádza,   že   sťažnosť   sa   v   podstatnej   časti   zaoberáuznesením okresného súdu č. k. 30 P 174/2010-37 zo 17. júna 2011, a to z dôvodu, že podľanázoru sťažovateľov ide o uznesenie, „na ktoré sa konajúce súdy odvolávajú res iudicate“.Tejto argumentácii sťažovateľa nemožno prisvedčiť vzhľadom na to, že uvedené tvrdenienevyplýva   z   priložených   uznesení   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   preto   je   sťažnosťsťažovateľov v tejto časti zmätočná a nepreskúmateľná, a teda zjavne neopodstatnená.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 4 CoP 72/2014-936, 4 CoP 73/2014 z 30. septembra2014 ústavný súd zistil, že tento potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 32 P 171/2009-885z   8.   júla   2014   z   toho   dôvodu,   že   okresný   súd   sa   v   prvom   rade   zaoberal   procesnýmipodmienkami konania, ktoré aj správne vyhodnotil a konanie zastavil z dôvodu prekážkyveci rozsúdenej.

Krajský súd v označenom uznesení okrem iného konštatoval: „I keď rozhodnutie o návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   nie   je   rozhodnutím   vo   veci   samej,   má pre osoby dotknuté týmto súdnym rozhodnutím závažné dôsledky. V záujme ich právnej istoty zákon predchádza tomu, aby – v tej istej veci /pre účely tohto stanoviska to znamená o tom istom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, podanom rovnakým účastníkom konania   za   nezmenených   skutkových   okolnosti/   -   bolo   predbežné   opatrenie   nariadené niekoľkokrát,   alebo   aby   o   tom   istom   návrhu   boli   vydané   rozdielne   /protichodné/ rozhodnutia. Tento účel zabezpečuje Občiansky súdny poriadok negatívnou podmienkou konania - požiadavkou, aby rozhodnutiu nebránila prekážka veci začatej v zmysle § 83 O. s. p., alebo právoplatne rozhodnutej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Pokiaľ ale po vydaní už   nariadeného   predbežného   opatrenia   dôjde   k   zmene   pomerov   /k   zmene   skutkových okolností významných pre rozhodnutie/, nezakladá už právoplatné rozhodnutie zamietajúce návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   prekážku   veci   rozhodnutej   /§   159   ods.   3 O. s. p./, a súd môže rozhodnúť o novom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Preskúmaním napadnutého uznesenia odvolací súd zistil že súd prvého stupňa sa zaoberal procesnými podmienkami konania, ktoré aj správne vyhodnotil. Súd prvého stupňa konanie zastavil z dôvodu prekážky veci rozsúdenej, ktorú predstavuje rozhodnutie v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín č. k. 32P/171/2009-764 zo dňa 11. 09. 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17CoP/128/2013-806 zo dňa 13. 11. 2013. Citovaným   uznesením   bol   zamietnutý   návrh   otca   na   nariadenie   predbežného opatrenia, ktorým sa otec domáhal úpravy styku s mal. ⬛⬛⬛⬛ každý párny týždeň do nasledujúceho pondelka v nepárnom týždni. V predmetnom konaní otec žiada nariadiť predbežné opatrenie, ktorým by súd rozhodol o úprave jeho styku s mal. ⬛⬛⬛⬛. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia je založený na totožnom skutkovom stave,   ako   bol   vo   vyššie   citovanom   konaní   o   nariadenie   predbežného   opatrenia,   otec navrhoval   totožnú   úpravu   styku   s   mal. ⬛⬛⬛⬛.   Odvolací   súd   na   základe uvedeného má za to, že súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na správnom právnom posúdení,   keďže   správne   rozhodol   o   zastavení   konania   pre   prekážku   veci   rozsúdenej. Na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia preto námietky otca uvádzané v odvolaní nemajú žiaden vplyv.“

Ústavný   súd   vzal   do   úvahy   obsah   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu   ajkrajského súdu, vychádzajúc pritom zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktoréhoodôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovaťizolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolaciekonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Okresný súd v uznesení č. k. 32 P 171/2009-885 z 8. júla 2014 uviedol okrem iného:„Dňa 24. 02. 2014 sa otec návrhom podaným na súd prvého stupňa domáhal, aby súd predbežným opatrením rozhodol, že otec mal. ⬛⬛⬛⬛ má právo stýkať sa s maloletým ⬛⬛⬛⬛ každý párny týždeň od pondelka do nasledujúceho pondelka v nepárnom týždni s tým, že matka je povinná dieťa na stretnutie s otcom riadne pripraviť a odovzdať ho otcovi   pred   jej   bytom.   Okresný   súd   Trenčín   svojim   uznesením   č.   k.   32P/171/2009-842 zo dňa   20.   03.   2014   v   spojení   s   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   konanie   č.   k. 17CoP/49120I 4-864 zo dňa 14. 05. 2014 toto konanie zastavil. Dňa 11. 06. 2014 podal otec   opätovne   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   s   rovnakým   petitom   ako   v návrhu zo dňa 24. 02. 2014 a opäť sa domáha, aby súd upravil jeho styk s mal. tak, že otec mal. ⬛⬛⬛⬛ by mal mať právo stýkať sa s maloletým každý párny týždeň od pondelka do nasledujúceho pondelka v nepárnom týždni s tým, že matka je povinná dieťa na stretnutie s otcom riadne pripraviť a odovzdať ho otcovi pred jej bytom.

Podľa § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Podľa názoru súdu nedošlo v danej veci k zmene skutkových okolností a preto sú dané dôvody, aby súd zamietol návrh otca na nariadenie predbežného opatrenia, lebo dôvody, ktoré otec uvádza vo svojom návrhu naďalej tvoria prekážku veci právoplatne rozhodnutej (§ 159 ods. 3 O. s. p.)...

Ako vyplýva z citovaných zákonných ustanovení zákon, v záujme zachovania právnej istoty   účastníkov   konania,   predchádza   tomu,   aby   v   tej   istej   veci   bolo   rozhodnuté niekoľkokrát, alebo aby o tom istom návrhu boli vydané rozdielne rozhodnutia. Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa o tej istej veci rozhodovať opätovne. Toto však platí len vtedy, ak je daná totožnosť veci tým istým právnym nárokom a tým istým právnym dôvodom vyplývajúcim z totožného skutkového stavu. V danom prípade otec dieťaťa svoj návrh na nariadenie predbežného opatrenia podal (minimálne viac ako 11x).“

Prekážka právoplatne rozhodnutej veci je v súlade s ustálenou súdnou praxou danátotožnosťou nároku, totožnosťou predmetu konania a totožnosťou osôb, pričom o tom istompredmete   konania   možno   hovoriť   len   v   prípade,   že   tvrdený   totožný   nárok   vyplývaz rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený.

Po   vyhodnotení   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   ako   totožnéhos predchádzajúcimi návrhmi na nariadenie predbežných opatrení v zmysle totožnosti vecidanej   tým   istým   právnym   nárokom   a   tým   istým   dôvodom   vyplývajúcim   z   totožnéhoskutkového stavu nemožno považovať namietané rozhodnutie krajského súdu za svojvoľné,a teda nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdusvojím vlastným.

Napadnuté rozhodnutie krajského súdu ani postup, ktorý mu predchádzal, nie jepodľa   názoru   ústavného   súdu   prejavom   interpretačnej   alebo   aplikačnej   svojvôlea sťažovatelia   v   sťažnosti   neuviedli   takú   argumentáciu   vo   vzťahu   k   napadnutémurozhodnutiu   krajského   súdu   alebo   k   jeho   postupu,   ktorá   by   bola   spôsobilá   vyvolaťpochybnosť o neudržateľnosti napadnutého rozhodnutia z ústavného hľadiska.

Ústavný súd tiež poukazuje na to, že krajský súd napadnutým rozhodnutím, resp.svojím   postupom,   sťažovateľom   neodoprel   spravodlivosť,   a   skutočnosť,   že   ich   názor sas právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveruo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažnosť bolo potrebné odmietnuť v tejto častipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   saďalšími požiadavkami sťažovateľov v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2015