znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 380/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a   sudcu Sergeja   Kohuta predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Š.   H.,   zastúpeného Advokátskou kanceláriou LEGAL COUNSELS, s. r. o., Tallerova 10, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Trnava – Okresným dopravným inšpektorátom pod   sp.   zn.   ORP-P-1583/DI-TT-SK-2009,   Krajským   riaditeľstvom   Policajného   zboru v Trnave   –   Krajským   dopravným   inšpektorátom   pod   sp.   zn.   KRP-276/DI-ODV-2009 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Sžd 31/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2014 osobne   do   podateľne   doručená   sťažnosť   Ing.   Š.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Trnava – Okresným dopravným inšpektorátom (ďalej len „okresný inšpektorát“) pod sp. zn. ORP-P-1583/DI-TT-SK-2009,   Krajským   riaditeľstvom   Policajného   zboru   Trnava   –   Krajským dopravným inšpektorátom (ďalej len „krajský inšpektorát“) pod sp. zn. KRP-276/DI-ODV-2009   a   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod   sp.   zn. 1 Sžd 31/2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím o priestupku okresného inšpektorátu sp. zn. ORP-P-1583/DI-TT-SK-2009   zo   16.   augusta   2010   bol   sťažovateľ   uznaný   vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. b) a g) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) a bola mu za to podľa § 22 ods. 2 zákona o priestupkoch uložená pokuta vo výške 300 €, ako aj zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 12 mesiacov. Priestupku sa mal dopustiť tým, že 29. júna 2009 o 19.45 h viedol   ako   vodič   motorové   vozidlo   Peugeot   407   v T.   na   parkovisku   pred   obchodným centrom A. a pri cúvaní z parkovacieho miesta nedbal na zvýšenú opatrnosť, následkom čoho   došlo   k   zrážke   pravej   zadnej   časti   jeho   motorového   vozidla   a ľavej   zadnej   časti zaparkovaného motorového vozidla zn. Citroën C3, ktoré tam zaparkovala K. C. Sťažovateľ následne z miesta nehody odišiel. Pri dopravnej nehode k zraneniu osôb nedošlo. Požitie alkoholu   u   sťažovateľa   nebolo   zisťované,   keďže   z   miesta   dopravnej   nehody   odišiel. Pri nehode došlo ku škode na majetku.

Rozhodnutím   o   odvolaní   krajského   inšpektorátu   sp.   zn.   KRP-276/DI-ODV-2009 z 22.   novembra   2010   bolo   odvolanie   sťažovateľa   zamietnuté   a   rozhodnutie   okresného inšpektorátu bolo potvrdené.

Na   základe   žaloby   sťažovateľa   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len „krajský   súd“)   č.   k.   14   S   123/2010-54   z   31.   júla   2012   bolo   rozhodnutie   krajského inšpektorátu v spojení s rozhodnutím okresného inšpektorátu zmenené v časti týkajúcej sa právnej kvalifikácie priestupku, výšky uloženej sankcie a náhrady trov správneho konania tak, že sa sťažovateľ uznal vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. j) zákona o priestupkoch, bola mu uložená pokuta vo výške 300 €, zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 6 týždňov a bol zaviazaný nahradiť paušálne trovy konania o priestupkoch vo výške 16 €.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžd 31/2012 z 20. februára 2014 bol rozsudok krajského súdu zmenený tak, že sa žaloba zamietla.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že tak v rámci správneho konania, ako aj v rámci súdneho konania   je   jednoznačne   preukázateľná   názorová   odlišnosť.   Uvedeným   rozhodnutiam správnych   orgánov   predchádzali   totiž   skoršie   rozhodnutia.   Pôvodným   rozhodnutím okresného inšpektorátu z 28. septembra 2009 bola sťažovateľovi uložená pokuta 300 € a zákaz   činnosti   viesť   motorové   vozidlá   na   12   mesiacov.   Odvolanie   sťažovateľa   proti tomuto   rozhodnutiu   zamietol   krajský   inšpektorát   14.   decembra   2009.   Na   to   sťažovateľ požiadal krajský inšpektorát o preskúmanie právoplatného rozhodnutia mimo odvolacieho konania, pričom rozhodnutím krajského inšpektorátu z 8. februára 2010 mu bolo vyhovené a právoplatné rozhodnutie krajského inšpektorátu zo 14. decembra 2009 bolo zrušené, a to pre preukázaný postup a rozhodovanie správneho orgánu v rozpore so zákonom. Následne potom v ďalšom konaní novým rozhodnutím krajského inšpektorátu z 22. marca 2010 bolo pôvodné   rozhodnutie   okresného   inšpektorátu   z   28.   septembra   2009   zrušené   a   vec   bola vrátená na nové prerokovanie a rozhodnutie. Po takomto vývoji napokon nasledovalo ďalšie rozhodnutie   okresného   inšpektorátu   zo   16.   augusta   2010,   ako   aj   ďalšie   rozhodnutie krajského   inšpektorátu   z   22.   novembra   2010,   tak   ako   to   je   už   uvedené.   Táto nejednoznačnosť   v   rámci   právnej   kvalifikácie   skutku   pokračovala aj   v   súdnom   konaní, keďže najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu.

Sťažovateľ poukazuje na to, že základom výkladu práva v právnom štáte je zdravý rozum, pričom za súčasť požiadavky zdravého rozumu pri výklade práva v právnom štáte možno označiť aj požiadavku uplatnenia každého právneho inštitútu iba v medziach jeho účelu,   ako   aj   požiadavku   zisťovania,   či   zamýšľané   uplatnenie   právnej   normy   orgánom verejnej moci nie je v rozpore s účelom daného právneho inštitútu.

Z   okolností   je zrejmé,   že špecifiká   tohto   konkrétneho   prípadu   majú za   následok rozdielnosť   právnych   názorov.   Konkrétne   ide   o   viacnásobnú   názorovú   diverzitu   nielen v rámci okresného inšpektorátu a následne krajského inšpektorátu, ale aj v rámci krajského súdu a najvyššieho súdu. Najvyšší súd posúdil vec príliš formalisticky a nezohľadnil všetky skutkové a právne okolnosti prípadu.

Sťažovateľ v neposlednom rade akcentuje časové hľadisko konania pred správnymi orgánmi   a   všeobecnými   súdmi.   Prvotné   rozhodnutie   o   priestupku   bolo   vydané 28. septembra 2009, pričom zatiaľ posledné rozhodnutie vo veci, teda rozsudok najvyššieho súdu, je z 20. februára 2014. Svojvoľným rozhodovaním v rámci oboch správnych orgánov, potvrdzovaním   a   následným   rušením   svojich   vlastných   rozhodnutí   v   spojení s nejednoznačnosťou právnych názorov v rámci senátov krajského súdu a najvyššieho súdu jednoznačne   dochádza   k   narušeniu   ústavného   princípu   právnej   istoty   sťažovateľa a sťažovateľovho práva na súdnu a inú právnu ochranu, čím sa mu zároveň spôsobujú vážne komplikácie v rámci bežného pracovného i rodinného života.

O   svojvoľnosti   rozhodovania   svedčí   najmä   skutočnosť,   že   krajský   inšpektorát pôvodne   sťažovateľovo   odvolanie   zamietol   (14.   decembra   2009)   a   následne   totožnému odvolaniu v plnom rozsahu vyhovel (22. marca 2010). O pol roka neskôr, a to 22. novembra 2010,   krajský   inšpektorát   rozhodol,   že   pôvodné   rozhodnutie   okresného   inšpektorátu   je správne.   Je   jednoznačné,   že   takáto   svojvoľnosť   v   rozhodovaní   je   v   príkrom   rozpore s ústavným princípom právnej istoty a právom na súdnu a inú právnu ochranu.

Kvôli prieťahom v konaní, ale najmä nejednoznačnosti právnych názorov sa o veci rozhodovalo štyri a pol roka. Tento časový aspekt a neprimerane vysoká sankcia uložená na základe právneho názoru, ktorý je preukázateľne nejednoznačný, okrem princípu právnej istoty hrubo narúša aj „princíp zdravého rozumu“ pri výklade právnych noriem v právnom štáte.   Všeobecné   súdy   neprihliadli   riadne   pri   určení   druhu   sankcie   a   jej   výmery   na závažnosť   priestupku,   a   to   najmä   na   spôsob   jeho   spáchania,   jeho   následky,   okolnosti, za ktorých bol spáchaný, mieru zavinenia, pohnútky a osobu páchateľa.

Sankcia   zákazu   činnosti   viesť   motorové   vozidlá   po   dobu   12   mesiacov   uložená v rozpore s princípom zdravého rozumu hrubo zasahuje do osobného a rodinného života sťažovateľa pre stratu schopnosti byť zárobkovo činný, keďže pri výkone jeho práce je nevyhnutné každodenné používanie motorového vozidla.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným inšpektorátom pod sp. zn. ORP-P-1583/DI-TT-SK,   krajským   inšpektorátom   pod   sp.   zn.   KRP-276/DI-ODV-2009 a najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   1   Sžd   31/2012   s   tým,   aby   boli   rozhodnutia   okresného inšpektorátu zo 16. augusta 2010 a krajského inšpektorátu z 22. novembra 2010, ako aj rozsudok   najvyššieho   súdu   z   20.   februára 2014   zrušené a   vec   bola vrátená   okresnému inšpektorátu na ďalšie konanie.

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžd 31/2012 z 20. februára 2014 vyplýva, že ním bol zmenený rozsudok krajského súdu č. k. 14 S 123/2010-54 z 31. júla 2012 tak, že žaloba   sťažovateľa   bola   zamietnutá.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   priebeh   udalostí z 29. júna 2009 nebol sporný. Skutok sa teda naozaj stal tak, že sťažovateľ na parkovisku pri cúvaní narazil do stojaceho vozidla Citroën, z vozidla vystúpil, vizuálne vyhodnotil spôsobenú škodu a po krátkom čakaní nastúpil späť do svojho vozidla a z miesta odišiel bez vyčkania na poškodenú C., resp. bez toho, aby jej zanechal svoje údaje. Sťažovateľ tvrdil, že   si   svoje   povinnosti   účastníka   škodovej   udalosti   splnil   prostredníctvom   svojho zamestnávateľa, ktorý je vlastníkom vozidla. Zároveň spochybňoval aj posúdenie skutku ako škodovej udalosti, keďže poškodená C. si škodu neuplatnila a v konaní ani neprebehlo zisťovanie rozsahu poškodenia a výšky škody. Podľa názoru najvyššieho súdu výkladom ustanovenia   §   64   zákona   č.   8/2009   Z.   z.   o   cestnej   premávke   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“) upravujúceho   právny   rámec   pojmov   „dopravná   nehoda“   a   „škodová   udalosť“   možno dospieť len k tomu záveru, že zákonodarca do zákona zakotvil právnu fikciu, podľa ktorej sa škodová udalosť bude pre nesplnenie povinností účastníka škodovej udalosti považovať za dopravnú nehodu. V ustanovení § 66 ods. 6 zákona o cestnej premávke je pre posúdenie skutočnosti, či sa na udalosť bude vzťahovať právna fikcia zakotvená v ustanovení § 64 ods. 2 písm. a) zákona o cestnej premávke, rozhodujúce najmä slovo „bezodkladne“. Teda povinnosťou   účastníka   škodovej   udalosti   je   poškodenú   osobu   upovedomiť   o   spôsobení škody, alebo jej minimálne poskytnúť svoje údaje (meno, kontakt), a to bez zbytočného odkladu. V predmetnej situácii sa však sťažovateľ takýmto spôsobom nesprával. Vystúpil síce z vozidla po nacúvaní a poškodení druhého vozidla, chvíľu na mieste aj čakal, avšak pre svoje osobné dôvody na mieste nemohol vyčkať. To mu však nebránilo v tom, aby na mieste   zanechal   aspoň   kontakt   na   seba   pre   vodiča   poškodeného   vozidla.   Tým   by   bola splnená   povinnosť   sťažovateľa   ako   účastníka   škodovej   udalosti   voči   poškodenému vodičovi, bezodkladne ho upovedomiť a poskytnúť svoje údaje. Spôsob, akým sťažovateľ situáciu riešil, nemožno považovať za taký, ktorým by si splnil svoje zákonné povinnosti v zmysle § 66 ods. 6 zákona o cestnej premávke. Pokiaľ na situáciu reagoval zamestnávateľ sťažovateľa až s určitým časovým odstupom, teda nie bezodkladne po udalosti, nemožno dospieť   k inému   záveru, ako   k tomu, že na uvedenú   situáciu   sa   jednoznačne vzťahuje zákonná fikcia v zmysle § 64 ods. 2 zákona o cestnej premávke a škodová udalosť sa pre účely priestupkového konania považuje za dopravnú nehodu. Argumentácia sťažovateľa, že poškodená C. si ani rok po nehode neuplatnila škodu, je irelevantná a nie je podstatný rozsah   poškodenia   a   výška   škody.   Pokiaľ   totiž   ide   o   hmotnú   škodu   na   niektorom zo zúčastnených   vozidiel,   a   to   zrejme   prevyšujúcu   1,5-násobok   väčšej   škody   podľa Trestného zákona, išlo by ex lege o dopravnú nehodu. Pri akejkoľvek nižšej hmotnej škode (ktorej vznik bol nepochybný, veď aj samotný sťažovateľ sa vyviňuje zo skutku tým, že škodu ohlásil jeho zamestnávateľ), ide o škodovú udalosť za predpokladu, že nie sú splnené niektoré zo zákonných podmienok na aplikáciu právnej fikcie podľa § 64 ods. 2 zákona o cestnej premávke. Vo veci nebolo pochybné, že sťažovateľ danú udalosť považovanú pre jeho   následné   správanie   za   dopravnú   nehodu   spôsobil   pri   cúvaní,   teda   že   porušil ustanovenie § 22 ods. 2   zákona o cestnej premávke. Záver správnych orgánov, že týmto konaním sťažovateľa bola naplnená skutková podstata priestupku v zmysle § 22 ods. 1 písm. g) zákona o priestupkoch, je správny. Nemožno súhlasiť s názorom krajského súdu, podľa   ktorého   nebolo   preukázané,   že   nehoda   vznikla   v dôsledku   porušenia   všeobecne záväzných   predpisov.   Práve   naopak,   cúvanie   sťažovateľa   a následný   vznik   škody   na zaparkovanom vozidle Citroën sú v priamej súvislosti. Je preto zrejmé, že sťažovateľ sa dopustil priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. g) zákona o priestupkoch. Rovnako kvalifikácia konania sťažovateľa aj podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona o priestupkoch bola na mieste vzhľadom na správnosť posúdenia škodovej udalosti ako dopravnej nehody. Ustanovenie § 22 ods. 1 písm. b) zákona o priestupkoch taxatívne vymenúva dôvody, pre ktoré sa vodič ako účastník dopravnej nehody dopustí priestupku. Jedným z týchto dôvodov je aj to, ak nezotrval na mieste dopravnej nehody až do príchodu policajta, alebo sa na toto miesto bezodkladne nevrátil po poskytnutí alebo privolaní pomoci, alebo po ohlásení dopravnej nehody. Zákonodarca svoj zámer postihnúť prísnejšie nepoctivých vodičov, ktorí potom, ako spôsobili inému účastníkovi, prípadne inej osobe na jej vozidle či majetku škodu, a to i nepatrnú, neohlási takúto škodovú udalosť, najmä však svoju totožnosť a vznik škody inému účastníkovi či inému poškodenému, aby ten mohol sám posúdiť spôsobenú škodu, určil nielen zákonnú fikciu povýšenia škodovej udalosti na dopravnú nehodu, ale tým aj určil, že taký vodič nemá už len povinnosti účastníka škodovej udalosti, ale i účastníka dopravnej nehody. V danom prípade teda bolo správne a v súlade so zákonom posúdené konanie sťažovateľa tak, že nešlo o spôsobenie škodovej udalosti, ale o dopravnú nehodu, pri ktorej si nesplnil svoju povinnosť uvedenú v § 66 ods. 2 písm. d) zákona o cestnej premávke.  

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tých častiach sťažnosti, ktoré smerujú proti konaniam vedeným okresným inšpektorátom pod sp. zn. ORP-P-1583/DI-TT-SK a krajským inšpektorátom pod sp. zn. KRP-276/DI-ODV-2009 pre porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len subsidiárne, teda iba vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozhodnutiu   okresného   inšpektorátu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal   krajský   inšpektorát   v   rámci   odvolacieho   konania.   Následne   proti   odvolaciemu rozhodnutiu krajského inšpektorátu bola prípustná žaloba o jeho preskúmanie podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, teda v rámci správneho súdnictva. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa   vo   vzťahu k rozhodnutiu krajského inšpektorátu mali všeobecné súdy v rámci správneho súdnictva. Všetky uvedené okolnosti zároveň vylučujú v označenom rozsahu právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať,   že   sťažovateľ   využil   tak   možnosť   podať   odvolanie   proti   rozhodnutiu   okresného inšpektorátu,   ako   aj   možnosť   podať   žalobu   o   preskúmanie   právoplatného   rozhodnutia krajského inšpektorátu správnym súdom.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Sžd 31/2012 pre porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Sťažovateľ namieta dve okolnosti. Predovšetkým zdôrazňuje, že krajský inšpektorát v   rámci   správneho   konania   zaujímal   vo   veci   protichodné   právne   názory,   a   to   pri nezmenených skutkových okolnostiach, keď pôvodne považoval sťažovateľa za vinného, no potom   po   zrušení   právoplatného   rozhodnutia   v   mimoodvolacom   konaní   rozhodnutie okresného inšpektorátu zrušil a následne sa znova vrátil k svojmu pôvodnému stanovisku. Rovnako sa pri právnom posúdení veci názorovo rozišli krajský súd a najvyšší súd. Okrem toho je presvedčený, že najmä sankcia v podobe zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu   12   mesiacov   je   v   rozpore   s   princípom   „zdravého   rozumu“   a   poškodzuje   svojimi dôsledkami jeho rodinu, keďže bez použitia motorového vozidla nemôže účinne vykonávať svoje pracovné povinnosti.

Sťažovateľova   námietka   rozpornosti   právnych   názorov   krajského   inšpektorátu vo viacerých jej rozhodnutiach, ako aj vzájomného rozporu právnych názorov krajského súdu a najvyššieho súdu sa javí zo skutkového hľadiska ako pravdivá. Nemožno naproti tomu   súhlasiť s   tým,   že   by   to   v   okolnostiach   konkrétneho   prípadu   viedlo   k   porušeniu princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy v neprospech sťažovateľa.

Treba vychádzať z toho, že sťažovateľ bol v pôvodnom správnom konaní neúspešný, no   následne   sám   požiadal   o   zrušenie   právoplatného   rozhodnutia   o   priestupku   v   rámci mimoodvolacieho   konania   a   bol   v   tomto   smere   úspešný.   Do   princípu   právnej   istoty vyjadrenej v danom prípade právoplatným rozhodnutím o priestupku teda zasiahol sám sťažovateľ,   pretože   na   základe   jeho   podnetu   došlo   v   rámci   mimoriadneho   opravného konania k zrušeniu právoplatného rozhodnutia.

Uvedená situácia sa v zásade znova zopakovala, keď v ďalšom správnom konaní bol sťažovateľ znova právoplatne uznaný vinným v rovnakom rozsahu ako pôvodne, pričom opätovne   sa   snažil   dosiahnuť   zrušenie   právoplatného   odsúdenia,   tentoraz   však   už   nie prostriedkami podľa správneho poriadku, ale v rámci správneho súdnictva. Opätovne teda sťažovateľ   vyvinul   úsilie   smerujúce   k   zásahu   do   princípu   právnej   istoty   vyjadrenej právoplatným rozhodnutím. Tento raz však už nebol úspešný, lebo hoci krajský súd jeho žalobe   sčasti   vyhovel   (pri   zmenenej   právnej   kvalifikácii   uložil   výrazne   nižšiu   sankciu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá), najvyšší súd jeho žalobu zamietol.

Treba   konštatovať,   že   námietky   sťažovateľa   vo   svojej   podstate   smerujú   proti uloženej sankcii, a to najmä proti zákazu činnosti viesť motorové vozidlá.

V uvedenej súvislosti je z pohľadu ústavného súdu rozhodujúce, že argumentáciu najvyššieho súdu, a to tak, čo sa týka právnej kvalifikácie priestupku, ako aj čo sa týka uloženej   sankcie   (pokuty   a   zákazu   činnosti),   treba   považovať   za   veľmi   podrobnú, vyčerpávajúcu a presvedčivú. Stanovisko najvyššieho súdu nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ s týmito závermi nesúhlasí, nemôže sama osebe zakladať porušenie označených práv.

V uvedenej súvislosti považuje ústavný súd za rozhodujúce, že sťažovateľ v podanej sťažnosti sa s podrobnou argumentáciou najvyššieho súdu ani len nepokúša polemizovať a úvahy najvyššieho súdu (skutkové aj právne) vôbec nenapáda, resp. nepodrobuje kritike. Uvádza   totiž   iba   v   celkom   všeobecnej   rovine,   že   stanovisko   najvyššieho   súdu   je formalistické a neprihliada na konkrétne okolnosti prípadu.

Napokon treba dodať, že pri takej právnej kvalifikácii skutku sťažovateľa, k akej správne orgány a najvyšší súd dospeli, nemožno výšku uloženej pokuty a zákazu činnosti nijako spochybňovať, pretože tak pokuta, ako aj zákaz činnosti boli uložené na samej dolnej hranici   zákonnej sadzby.   Inými slovami,   nebolo možné uložiť sťažovateľovi   miernejšie sankcie.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014